Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/125/2017 z 28. 10. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. októbra 2018, sp. zn. 21Cob/125/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2116223116.1
Krajský súd Trnava | 21Cob/125/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2116223116.1 | 2018-10-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. b) CSP, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/960b75b6-0573-4df2-8db3-c9f206c38077
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2116223116.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/125/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223116
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116223116.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a členov senátu
JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného vo veci s nízkou hodnotou sporu navrhovateľov: 1.
ZSE Energia, a.s., IČO: 36 677 281, Čulenova 6, Bratislava, 2. ZSE Energia CZ, s.r.o., id. č. 044 85
262, Lidická 1873/36, Černé Pole, Česká republika, spoločne zastúpených advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, proti odporkyni: R. N., Zábranie 31, Hlohovec, o 397,38 €
s prísl., na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cb 434/2016-41 z
15. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh („žalobu“), ktorou sa
navrhovatelia domáhali zaplatenia 397,38 € s 0,05 % denným úrokom z omeškania tak, že túto sumu
zaplatí odporkyňa buď navrhovateľovi 1 alebo navrhovateľovi 2.

2. Rozhodol tak  s odôvodnením, že podľa čl. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, vyzval
navrhovateľov, aby opravili tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky v časti žalobného návrhu, čomu
navrhovatelia nevyhoveli. Podľa súdu prvej inštancie boli navrhovatelia povinní presne formulovať petit
návrhu, čo nie je úlohou súdu. Uznal síce, že nariadenie 861/2007 povinnosť formulovať petit neukladá,
ale navrhovatelia ho formulovali  nejasne, keď žiadali celú pohľadávku prisúdiť navrhovateľovi 1 alebo
alternatívne navrhovateľovi 2. Takýto petit nie je eventuálnym ani alternatívnymi petitom, a nie je
ani presný ani určitý. Navrhovatelia naopak požadovali priznanie jedného a toho istého nároku buď
jednému alebo druhému a ponechávali na výber súdu, ktorého si vyberie. Takáto žaloba je spôsobilá
na zamietnutie bez ďalšieho. Ak by žalovali samostatne, súd by musel žalobe toho, komu právo patrí,
vyhovieť a druhú žalobu zamietnuť. Vecne potom súd prvej inštancie k navrhovateľovi 2./ doplnil, že
tento vymáha uplatnenú pohľadávku na základe komisionárskej zmluvy, teda koná vo vlastnom mene.
Môže teda vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria, iné pohľadávky len vtedy, ak mu ich komitent
postúpi. Navrhovateľ  2./ uzatvorením komisionárskej zmluvy nenastúpil na miesto veriteľa pohľadávky
voči odporkyni.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ s návrhom zrušiť ho a vrátiť vec na ďalšie
konanie. Namietol, že formulácia výroku rozhodnutia je vecou súdu, nie navrhovateľa, preto je rozsudok
zmätočný a nejasný. Čl. 4 nariadenia 861/2007 vyžaduje len vyplniť vzorové tlačivo A a doručiť ho
príslušnému súdu s opisom dôkazom, nevyžaduje však pripájať akékoľvek dôkazy alebo formulovať
petit. Platné právo nepozná pojem „alternatívny petit“, avšak nariadenie nevylučuje, aby na strane
navrhovateľa vystupovalo viac osôb. V takomto prípade ide o samostatné spoločenstvo a súd rozhodne
o každom nároku samostatne. Neexistuje preto prekážka, aby súd nerozhodol o tom, návrh ktorého



z navrhovateľov je dôvodný. Na základe údajov v návrhu je vecou súdu rozhodnúť o tom, ktorý z
navrhovateľov má aktívnu legitimáciu na uplatnenie tu prerokúvaných nárokov.

4. Odporkyňa sa k odvolaniu doručenému mu do vlastných rúk 6. septembra 2017 nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (čl. 17
nariadenia č. 861/2007 v spojení s § 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej
inštancie bez nariadenia pojednávania. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád,
na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je
dôvodné.

6. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej
veci navrhovatelia svoju pohľadávku uplatnili na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu
v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit.
nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia,
čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa
pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní.
Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť
ustanovenia čl. 4 až 18 cit. nariadenia a len v prípade absencie výslovnej úpravy treba použiť ustanovenia
Civilného sporového poriadku.

7. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že procesný postup zvolený súdom prvej inštancie
nemá dostatočnú oporu v použiteľných právnych predpisoch. V tomto smere treba hneď na úvod
konštatovať, že súd prvej inštancie správne označil konanie ako konanie s nízkou hodnotou sporu podľa
nariadenia č. 861/2007, ale výkladom tohto nariadenia a v spojení s výkladom niektorých ustanovení
práva Slovenskej republiky dospel k záveru, ktorým odoprel navrhovateľom vecné rozhodnutie o ich
nároku, pretože návrh „zamietol“ v podstate len preto, lebo petit považoval za nejasný a nevykonateľný.
Nariadenie č. 861/2007 je právnym aktom Európskej únie, na ktorého výklad je podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie daná predovšetkým právomoc Súdneho dvora Európskej únie. V nadväznosti
na toto ustanovenie aj Ústavný súd SR vyslovil, že v rozsahu výkladu práva Európskej únie je
zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce
podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach
interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a
ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi (uznesenie IV. ÚS 206/08). Podobne Súdny dvor
vo svojom známom rozsudku vo veci 283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA proti Ministry
of Health, vyslovil, že súdy členských štátov sú v zásade povinné predložiť Súdnemu dvoru otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie. Tejto povinnosti ich môže zbaviť buď to, že Súdny dvor už
na identickú otázku odpovedal (tzv. acte eclaire), alebo to, že správny výklad práva Európskej únie je
natoľko zjavný, že neponecháva žiaden priestor rozumným pochybnostiam (tzv. acte clair). Existencia
takýchto pochybností sa musí posúdiť s ohľadom na osobitné charakteristiky práva Európskej únie,
osobitné ťažkosti, ktoré vyplývajú z jeho interpretácie, a riziko rozdielnych súdnych rozhodnutí v rámci
Európskej únie. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pritom nemožno zistiť, že by sa súd pri
svojom výklade práva Európskej únie (nariadenia č. 861/2007) opieral o akékoľvek rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ (teda že by tento výklad bol acte eclaire). Rovnako z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, na
základe čoho súd prvej inštancie považoval svoj záver o potrebe jasného petitu (v takom zmysle, v akom
ho chápe vnútroštátne právo, § 132 C. s. p.) za natoľko jednoznačný, aby nenechával žiaden priestor
pre rozumné pochybnosti. Už za týchto skutočností možno ťažko považovať za naplnené predpoklady,
ktoré by zbavovali súd prvej inštancie povinnosti požiadať Súdny dvor EÚ o posúdenie správnosti toho
výkladu nariadenia, ku ktorému súd prvej inštancie dospel.

8. Z čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia vyplýva, že navrhovateľ začne európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu vyplnením vzorového tlačiva A, ako je uvedené v prílohe I, jeho podaním
na príslušný súd alebo tribunál. Tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky obsahuje opis dôkazov,
ktoré podporujú pohľadávku, a prípadne sa k nemu pripoja akékoľvek príslušné podporné dokumenty.
Citované ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s ods. 11 preambuly tohto nariadenia, podľa
ktorého by v záujme uľahčenia zavedenia európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu



navrhovateľ mal iniciovať toto konanie podaním návrhu prostredníctvom vyplnenia vzorového tlačiva.
Z citovaných ustanovení tak podľa odvolacieho súdu predovšetkým vyplýva, že pre začatie konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu nemožno ani podľa čl. 17 cit. nariadenia použiť ustanovenie § 132 C. s.
p., ktoré upravuje náležitosti žaloby. Z cit. čl. 4 v spojení s ods. 11 preambuly nariadenia je totiž zrejmé,
že toto nariadenie upravuje náležitosti návrhu na začatie konania vylučujúcim spôsobom. Členské štáty
nemôže dopĺňať požiadavky na náležitosti tohto návrhu nad rámec nariadenia, pretože by to bolo v
rozpore s ním, ale tiež preto, že by to sťažovalo uplatňovanie nárokov v európskom konaní vo veciach
s nízkou hodnotou sporu v rozpore s účelom nariadenia (ods. 11 preambuly). Z prílohy I nariadenia
je pritom zrejmé, že vzorové tlačivo A nepredpokladá žiadne osobitné pole na „žalobný návrh“ (petit).
Len v oddiele 7 toto tlačivo predpokladá uvedenie výšky istiny pohľadávky a prípadných zákonných či
zmluvných úrokov. Z celého obsahu nariadenia je potom zrejmé, že už zo samotného podania návrhu
(„uplatnenia pohľadávky“) vyplýva vôľa navrhovateľa, aby súd vydal rozsudok, ktorý zaviaže odporkyňu
na jej zaplatenie práve navrhovateľovi.

9. S odvolateľom možno súhlasiť aj v tom, že nariadenie nevylučuje ani to, aby v tom v jednom
konaní uplatňovali svoje pohľadávky viacerí navrhovatelia a nie je vylúčené, aby títo navrhovatelia
podali samostatné návrhy a súd by ich podľa vnútroštátneho práva (§ 112 C. s. p.) spojil na spoločné
prejednanie. V takom prípade ale možno vo všeobecnosti súhlasiť s požiadavkou súdu prvej inštancie,
aby v prípade podania návrhu viacerými navrhovateľmi z obsahu tlačiva A vyplývalo, komu má byť
pohľadávka priznaná a v akej výške. V tu prerokúvanej veci navrhovateľ 1/ a navrhovateľ 2/ podali na
tlačive A návrh na uplatnenie pohľadávky, ktorým voči odporkyni uplatnili svoju pohľadávku na zaplatenie
397,38 € s podrobne vymedzeným úrokom z omeškania. Tlačivo obsahuje riadne vyplnené všetky
potrebné oddiely, v dôsledku čoho ho treba považovať za úplné. Okrem toho v oddiele 8 navrhovatelia
podrobne opísali svoje vzťahy k samotnej pohľadávke a žiadali, aby bola odporkyňa zaviazaná na jej
zaplatenie navrhovateľovi 1/ „alebo alternatívne“ navrhovateľovi 2/. Odvolací súd sa nestotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie, že takto formulovaný návrh je neurčitý alebo nejasný. Súd prvej inštancie
nesprávne uvažoval nad takto formulovaným návrhom ako eventuálnym alebo alternatívnym, o ktorý
však v prerokúvanej veci vôbec nejde. Formulácia „alebo alternatívne“ totiž v prerokúvanej veci vyjadruje
len to, že navrhovatelia žiadajú priznať tú istú pohľadávku, sú si však vedomí výlučnosti svojej aktívnej
legitimácie. Inak povedané, navrhovatelia sú si vedomí toho, že ak súd prizná pohľadávku jednému
z nich, návrh druhého zamietne, pretože na jej vymáhanie nemôžu byť oprávnení obaja. Odvolací
súd nevidí na tomto spôsobe uplatnenia nič neprijateľného alebo nejasného; napokon, ako už bolo
uvedené, každý z navrhovateľov by mohol uplatňovať tú istú pohľadávku samostatnými návrhmi a súd
prvej inštancie by ich pokojne mohol spojiť na spoločné prejednanie (§ 112 C. s. p.), pričom dôsledok
by bol rovnaký - mohol by ju meritórne priznať iba jednému z nich, žalobu (návrh) druhého z nich by
musel namietnuť. V prerokúvanej veci je „neobvyklé“ iba to, že navrhovatelia tento krok spravili sami a
pohľadávku uplatňujú jedným návrhom, vedia však, že priznaná bude môcť byť iba jednému z nich.

10. Celkom bez akejkoľvek opory v platnom práve sú v tejto súvislosti úvahy súdu prvej inštancie o tom,
že takéto konanie je „pochybné“, pretože „nechávajú na výber súdu, ktorému z nich patrí právo“. Určiť,
komu patrí právo, je základnou povinnosťou súdu pri rozhodovaní súkromnoprávnych sporov. Každý
žalobca (navrhovateľ) sa môže len domnievať, že mu právo patrí, a súd buď jeho domnienku potvrdí
alebo ju vyvráti. Nemožno potom pripisovať na ťarchu dvoch žalobcov, ktorí sú si vedomí, že medzi nimi
môže vzniknúť spor o to isté právo, že súdu túto skutočnosť oznámili a svoje pochybnosti mu odkryli.
Takisto nie je podstatné, či tým navrhovatelia navzájom „spochybňujú svoje nároky“. Aj tu je úlohou a
povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, komu tieto pochybné nároky patria. Okrem toho ani nie je pravdou,
že by si navrhovatelia spochybňovali svoj nárok. Navrhovatelia si nanajvýš spochybňujú svoju aktívnu
legitimáciu na uplatnenie pohľadávky, nie však samotný nárok. Podstatu pochybností navrhovateľov
v prerokúvanej veci tvorí v zásade to, či navrhovateľ  2./ ako komisionár navrhovateľa  1./ môže vo
vlastnom mene uplatňovať pohľadávky zverené mu do komisie. Je zrejmé, že táto otázka môže byť
sporná a môže byť teda sporné aj to, či takúto pohľadávku môže vôbec vymáhať jeden alebo druhý
z nich. Spôsob uplatnenia nárokov navrhovateľmi podľa odvolacieho súdu podporuje aj právnu istotu,
pretože ponecháva riešenie tejto otázky na spoločné konanie za účasti oboch navrhovateľov, v dôsledku
čoho by súd mal túto otázku riešiť výlučným spôsobom (ak jednému nárok prizná, druhému ho priznať
nemôže). Pokiaľ by navrhovatelia podali dva samostatné návrhy na uplatnenie pohľadávky, vystavovali
by sa riziku dvoch samostatných konaní, v ktorých by súdy mohli dôjsť k odlišným záverom - v konaní s
navrhovateľom 1/ by súd mohol považovať komisionára za aktívne legitimovaného a návrh navrhovateľa
1/ zamietnuť, v konaní s navrhovateľom 2/ by mohol súd považovať komisiu za neprípustnú a za



aktívne legitimovaného považovať navrhovateľa 1/, čo by znamenalo zamietnutie návrhu navrhovateľa
2./ Návrhy oboch navrhovateľov v samostatných konaniach by tak mohli byť zamietnuté z navzájom sa
vylučujúcich dôvodov. Rovnako by však prichádzalo do úvahy aj vyhovenie návrhom v oboch konania,
teda k dvojnásobnému zaťaženiu odporkyne.

11. Súd prvej inštancie pochybil aj pri spôsobe vybavenia návrhu navrhovateľov. Podľa čl. 4 ods. 4
nariadenia č. 861/2007 platí, že ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo
neopravil v rámci určenej lehoty, návrh sa zamietne. Súd prvej inštancie takéto rozhodnutie urobil vo
forme rozsudku vychádzajú zrejme doslovne zo znenia citovaného ustanovenia a z určitej všeobecnej
úvahy, že pojem „zamietne“ sa používa vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. Citované ustanovenie
nariadenia ale neustanovuje procesnú formu rozhodnutia súdu o zamietnutí návrhu z dôvodu jeho
nedoplnenia alebo neopravenia, v dôsledku čoho treba procesnú formu určiť podľa vnútroštátneho práva
Slovenskej republiky (čl. 17 cit. nar.). Podľa § 212 ods. 1 C. s. p. sa však rozsudkom rozhoduje „vo
veci samej“. Podľa odvolacieho súdu však rozhodnutie o zamietnutí návrhu z dôvodu nedoplnenia alebo
neopravenia nie je rozhodnutím vo veci samej, a to napriek tomu, že čl. 4 ods. 4 nariadenia používa
pojem „zamietne“. Takéto rozhodnutie totiž v našom právnom poriadku zodpovedá skôr odmietnutiu
podania v zmysle § 129 C. s. p., keď nebolo riadne opravené alebo doplnené. K tomu záveru vedie
aj správna interpretácia čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ sa ustanovenia práva EÚ musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom s prihliadnutím na
znenia vyhotovené vo všetkých jazykoch EÚ. V prípade rozdielu medzi týmito zneniami sa musí
dotknuté ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (z
posledného obdobia napr. rozsudok vo veci C-442/16, Florea Gusa proti Minister for Social Protection
a i., ods. 34). Porovnaním znenia čl. 4 ods. 4 cit. nar. v rôznych jazykoch možno zistiť, že česká verzia
znie „návrh se odmítne“, fracúzska verzia „la demande est rejetée“ (čo môže znamenať odmietnutie
aj zamietnutie) a nemecká verzia „wird die Klage zurück- bzw. abgewiesen“ (teda doslovne „žaloba sa
zamietne resp. odmietne“). Z porovnania už len týchto jazykových verzií je zrejmé, že napriek použitiu
pojmu „zamietne“ v slovenskej verzii čl. 4 ods. 4 cit. nar. tak nemožno vychádzať z toho, že toto
ustanovenie predpokladá vždy meritórne rozhodnutie rozsudkom.

12. S poukazom na všetky uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v
prerokúvanej veci nesprávne dospel k záveru, že návrh navrhovateľov je nejasný a nesprávny, v
dôsledku čoho bezdôvodne vyzýval navrhovateľov na opravu. Navrhovatelia neboli povinní svoj návrh
opravovať, takže pokiaľ ho súd prvej inštancie zamietol s odkazom na čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007,
nepostupoval správne. Dôsledkom tohto svojho nesprávneho postupu potom súd prvej inštancie nekonal
spôsobom predpokladaným v čl. 5 cit. nar., keď nedoručil tlačivo návrhu odporkyni a nedal jej možnosť sa
vyjadriť. Z čl. 7 ods. 3 nariadenia 861/2007 možno pritom vyvodiť, že pokiaľ by odporkyňa nereagovala
na návrh, môže súd vydať rozsudok o pohľadávke, pričom by mal vychádzať v zásade z údajov
poskytnutých navrhovateľmi. Svojím rozhodnutím tak súd prvej inštancie odňal navrhovateľom možnosť,
aby sa o ich pohľadávke meritórne rozhodlo, teda aby súd po jej preskúmaní rozhodol o jej priznaní
alebo nepriznaní z meritórnych dôvodov.

13. Odvolací súd tak podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.). Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazané
vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C. s. p., teda bude vychádzať
z toho, že návrh navrhovateľov je riadny a úplný a predmetom konania je uplatnená pohľadávka s
príslušenstvom. Súd prvej inštancie tak v prvom rade doručí tlačivo návrhu odporkyni a umožní jej
vyjadriť sa a ďalej bude vo veci konať podľa čl. 7 a nasl. nariadenia 861/2007. Nakoniec o uplatnenom
nároku rozhodne v zhode s vôľou navrhovateľov vyjadrenou v návrhu, teda tak, že ho môže priznať
nanajvýš jednému z nich v závislosti od toho, ako posúdi ich aktívnu legitimáciu. Svoje závery potom v
novom rozhodnutí odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách
prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p., ale aj čl. 16 nariadenia 861/2007).

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).