Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/148/2011 z 26. 3. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 26. marca 2012, sp. zn. 5Co/148/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3810215758.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/148/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3810215758.1 | 2012-03-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vydržanie Citované ustanovenia: § 134 ods. 1 OZ, § 129 ods. 1 OZ, § 130 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1653be24-f0ff-4494-aba9-95c3534506c4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810215758.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/148/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810215758
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3810215758.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa I. T., V.: XX XXX XXX,
zastúpené U. W., advokátkou so sídlom v C., O.. R. XX/X proti odporcom 1/ B. S., bytom C., Q. X/XX,
2/ N. D., bytom S. D., F. XXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcov
X/, X/ proti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. februára 2011, č.k. 12C/179/2010 - 35,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľ je vlastníkom pozemkov v k.ú. T.,
parcela č. X. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 857 m2, parc. č. X. XXX/XX, zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 825 m2 a parc. č. X. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 295
m2, zameraných geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 12.06.2009, vyhotoveným spoločnosťou
K. G. so sídlom v C.. Odporcovia 1/, 2/ boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi k
rukám jej právnej zástupkyne náhradu trov konania vo výške 587,88 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň boli zaviazaní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet Okresného súdu Prievidza
súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 99,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a tiež ustanoveniami
§ 134 ods. 1, 3, 4, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1 OZ. Navrhovateľ sa domáhal určenia práva k
pozemkom, ktoré sú súčasťou školského areálu. Od postavenia a kolaudácie stavby školy v roku
1956 až do roku 1990 bol vlastníkom školy a tým aj školského areálu Q. štát v správe B., odbor
školstva v C.. Od 01.01.1991 bola škola vlastníctvom Slovenskej republiky v správe D. G. C. a
Okresného úradu v C.. Od roku 2002 je vlastníkom budovy školy navrhovateľ. Je nesporné, že spolu
s budovou školy užívali právni predchodcovia navrhovateľov aj pozemky tvoriace školský dvor aj
spevnené plochy, ihrisko, školský sad, ktorý do majetku navrhovateľa mali v celom rozsahu prejsť
delimitačným protokolom v roku 2006. Neexistovali žiadne okolnosti, ktoré by Školskú správu v C.
alebo Okresný úrad v C., ako právnych predchodcov navrhovateľa, viedli k pochybnostiam o oprávnenej
držbe sporných pozemkov. Od kolaudácie budovy školy až do roku 2004, kedy boli pozemky zapísané
do listu vlastníctva po ROEP-e, odporcovia pozemky neužívali. Odporcovia mali vedomosť o tom, o
ktoré konkrétne pozemky navrhovateľovi v spore ide, že tieto sú súčasťou školského areálu. Tieto aj
spolu s mnohými inými pozemkami nadobudli dedením, pričom až po zdedení týchto pozemkov zistili,
o ktoré konkrétne pozemky ide. Odporcovia nijako v konaní nepreukázali, že by sporné nehnuteľnosti



patrili do majetkového spoločenstva oboch manželov. Naopak z listinných dôkazov založených do spisu
účastníkmi mal súd preukázané, že výlučnými vlastníkmi sporných nehnuteľností bol N. B. a až po jeho
smrti vlastníčkou a to výlučnou sa stala Z. B.. Sporný pozemok bol riadne vyvlastnený v súlade s vtedy
platnými predpismi, pričom za vyvlastnený pozemok bola právnemu predchodcovi odporcov vyplatená
náhrada. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ a jeho právni predchodcovia dobromyseľne po
dobu dlhšiu ako 10 rokov sporné nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné, pričom vydržacia doba u
navrhovateľa začala plynúť 01.01.1992 a uplynula 31.12.2001, teda po dobu dlhšiu ako 10 rokov užíval
navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia celý školský areál, vrátane pozemku č. J. XX/X ako svoj
vlastný a boli dobromyseľní aj v tom, že pozemok bol riadne vyvlastnený v prospech Československého
štátu, nadobudol navrhovateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním najneskôr k 31.12.2001. Z
týchto dôvodov súd rozhodol tak, že navrhovateľ je vlastníkom vo výrokovej časti rozhodnutia uvedených
nehnuteľností. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že úspešnému navrhovateľovi boli priznané trovy
konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. spolu vo výške 587,88 Eur. Navrhovateľ bol v konaní zo zákona
oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 71/92 Zb. o súdnych
poplatkoch a preto súd zaviazal odporcov zaplatiť z dôvodu, že v spore úspešní neboli podľa § 2 ods.
2 zákona 71/92 Zb. Súdny poplatok bol vyrubený podľa položky č. 1 písm. b/ sadzobníka súdnych
poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie odporcovia 1/, 2/, ktorí žiadali, aby odvolací súd
zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedli, že
rozhodnutie súdu považujú za nespravodlivé, pretože stav v katastri nehnuteľností, na základe
ktorého navrhovateľ podal žalobu, nezavinili. Naopak, právni predchodca navrhovateľa Československý
štát zavinil, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo zapísané do pozemkovej knihy a ani do bývalej
evidencie nehnuteľností, ani do katastra a preto dôvodne prebiehali popri tomto právnom stave v
katastri nehnuteľností iný vlastnícky stav. Navrhovateľ nemohol byť dobromyseľný, že mu predmetné
nehnuteľnosti patria, pretože oprávneným držiteľom bol štát. Navrhovateľ mohol vlastnícke právo
nadobudnúť len prechodom v súlade s príslušnými právnymi predpismi z vlastníctva štátu. Nie je
zákonný dôvod na to, aby súd zaviazal odporcu k náhrade trov konania, pretože sú tu dôvody osobitného
zreteľa, pre ktoré by nemali byť zaviazaní k náhrade trov konania. Tieto trovy nezavinili, zavinil ich štát a
navrhovateľ tým, že nepostupoval pri dokumentácii vlastníckeho práva vo vzťahu k ďalšiemu orgánu tak
ako postupovať mal, teda dbať, aby vlastnícke právo bolo riadne evidované. Už v konaní pred súdom
uvádzali, že vyvlastnenie nebolo zákonné. Vychádzali z informácii, ktoré dodatočne zistili, že ich právni
predchodcovia s takýmto postupom nesúhlasili. Predmetnú parcelu č. XX/X kúpili obaja manželia N. B.
a manželka Z. B., pretože v roku 1950 už boli manželmi dlhé roky. Preto existovalo medzi ním majetkové
spoločenstvo, ktoré sa po roku 1964 zmenilo na bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

Následne odporcovia 1/, 2/ doplnili odvolanie, v rámci ktorého poukázali na rozhodnutie Okresného
súdu v C. sp.zn. 6C/268/69 a Krajského súdu v H. H., kde bolo konštatované, že pri rozdelení majetku
bola parcela č. XX/X pridelená Z. B., ktorá následne túto prededila v roku 1981. V čase pri rozdeľovaní
pozemku bol vypracovaný úradný odhad ceny a preto je potrebné považovať náhradu vyplatenú právnym
predchodcom navrhovateľa len za náhradu, ktorá bola štátom vyplatená za škody, ktoré boli štátom
spôsobené na úrode a pozemkoch.

Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a
v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.



V prejednávanej veci bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý uzatvoril, že na strane navrhovateľa
došlo k vydržaniu vlastníckeho práva vzhľadom na nerušenú a dobromyseľnú držbu navrhovateľa, do
ktorej je potrebné započítať aj vydržaciu dobu jeho právnych predchodcov. Právna úprava vydržania
vlastníckeho práva pred 1. januárom 1992 neumožňovala vydržanie právnickou osobou, pretože táto
nebola spôsobilým subjektom vydržania. Podľa § 132a ods. 1 OZ v znení platnom do 1. januára 1992 sa
však právnická osoba mohla stať oprávneným držiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí. Zrovnoprávnením všetkých foriem vlastníctva
sa právnická osoba stala spôsobilým subjektom vydržania podľa ust. § 134 ods. 1 OZ, s tým, že do doby
vydržania si mohla započítať aj oprávnenú držbu do 1. januára 1992. Skutočnosť, že právnická osoba
nebola zapísaná v bývalej evidencii nehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľnosti, nevylučuje so zreteľom
na všetky okolnosti dobrú vieru, že vlastníčkou aj bola.

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že neobstojí námietka odporcov v odvolaní, že navrhovateľ
nemohol byť dobromyseľný, nakoľko on sám nebol oprávneným držiteľom po zákonom stanovenú dobu.
Odvolací súd zdôrazňuje, že do vydržacej doby, ako vyplýva z vyššie uvedeného, sa započítava aj
oprávnená držba právnych predchodcov navrhovateľa, s tým, že v prejednávanej veci je nepochybné,
že pozemky, ktoré sú predmetom sporu, sú čiastočne zastavané budovou školy a čiastočne tvoria areál
samotnej školy a preto je nepochybné, že od momentu, kedy bola škola postavená, tieto nehnuteľnosti
užíval a obhospodaroval štát, následne jeho právni nástupcovia, teda v konečnom dôsledku od roku
2002 samotný navrhovateľ, ktorý je aj vlastníkom budovy školy, ktorá stojí na spornom pozemku.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku odporcov 1/, 2/, že oni daný spor nezavinili a preto nebolo dôvodné, aby boli
zaviazaní k náhrade trov konania a k poplatkom, odvolací súd zdôrazňuje, že toto tvrdenie sa nezakladá
na pravde. Odporcovia 1/, 2/ popierali ako samotný vyvlastňovací dekrét, tak aj okolnosti vyvlastnenia a
následne i tú skutočnosť, že vyvlastnenie malo smerovať nielen voči právnemu predchodcovi odporcov
N. B., ale jeho manželke Z. B., ktorí v tom čase boli manželia. Neobstojí preto námietka na strane
odporcov 1/, 2/, že daný právny stav nezavinili, avšak títo v rámci konania pred súdom prvého stupňa
popierali vlastnícke právo navrhovateľa, čo je ich zákonným právom, avšak na druhej strane následne
nemožno z ich strany argumentovať tým, že daný právny spor nezavinili.

Čo sa týka samotného doplnenia odvolania a rozsudku Okresného súdu v Prievidzi sp.zn. 6C/268/69,
G. spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že
daný dôkaz je novým dôkazom, ktorý odvolací súd nemôže brať do úvahy, nakoľko odporcovia boli riadne
pred súdom prvého stupňa poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy sú povinní
predkladať pred súdom prvého stupňa a preto na tento nový dôkaz nie je možné v rámci odvolacieho
konania prihliadať. Napriek tomu však odvolací súd zdôrazňuje, že prejednávaný rozsudok sa netýka
spornej parcely, ktorá je predmetom tohto sporu, nakoľko z vykonaného dokazovania je nepochybné,
že časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely ešte pred vyvlastnením bola prevedená na iné osoby a táto
časť bola predmetom sporu, na ktorý odporcovia poukazovali vo svojom doplnení k odvolaniu. Ani tento
spis však nepreukazuje, že by daná nehnuteľnosť bola v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov B.,
teda právnych predchodcov odporcov 1/, 2/, tak, ako uvádzali vo svojom odvolaní odporcovia 1/, 2/.

Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu
prvého stupňa v časti, v ktorej zaviazal odporcov 1/, 2/, ktorí úspech vo veci nemali, na náhradu trov
prvostupňového konania, vrátane zaplatenia súdneho poplatku za návrh, nakoľko navrhovateľ je v
konaní zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací
súd nezistil dôvody na použitie ustanovenia § 143 O.s.p., kedy odporca, ktorý nemal vo veci úspech,
má právo na náhradu trov konania proti navrhovateľom, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie
návrhu na začatie konania. Správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý úspešnému navrhovateľovi
priznal plnú náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 O.s.p., kedy úspešnému navrhovateľovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko



tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho konania
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .