Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/207/2010 z 18. 2. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. februára 2013, sp. zn. 7Co/207/2010, ECLI:SK:KSBA:2013:1408214149.1
Krajský súd Bratislava | 7Co/207/2010 | ECLI:SK:KSBA:2013:1408214149.1 | 2013-02-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/974a9c62-b67f-4d03-91b2-081b0d365014
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1408214149.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/207/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408214149
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1408214149.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek
senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: AIR-TRANSPORT
EUROPE, spol. s r.o., so sídlom Na letisko, Letisko POPRAD-TATRY, IČO: 00 697 516, zastúpený:
JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo nám. l, Bratislava proti žalovanej: Slovenská televízia, Mlynská
dolina, Bratislava, IČO: 00 167 398, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 25C/369/2008-241 zo dňa 7.4.2010

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 25C/369/2008-241 zo
dňa 7.4.2010  p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel podanej žalobe a žalovanú zaviazal do 10 dní od
právoplatnosti rozsudku bez sprievodnej hudby a doplňujúceho komentára dvakrát po sebe odvysielať
pred premiérou relácie Reportéri nižšie uvedený text ospravedlnenia tak, že text ospravedlnenia bude
odvysielaný v čitateľnej písomnej a súčasne aj v čítanej podobe, v minimálnej dĺžke trvania 6 minút:

„O S P R A V E D L N E N I E“:

Slovenská televízia v relácii REPORTÉRI zo dňa 24.10.2005 odvysielala reportáž pod názvom Čakanie
na záchranu II o okolnostiach záchrannej akcie Q. C., ktorá 30.07.2005 tragicky zahynula vo Vysokých
Tatrách na Širokej veži. V tejto reportáži nášho redaktora Juraja Mravca boli odvysielané nepravdivé
a pravdu skresľujúce informácie o postupe spoločnosti AIR-TRANSPORT EUROPE, spol. s r.o., ktorá
poskytovala leteckú záchrannú zdravotnú službu.

Nepravdivými resp. pravdu skresľujúcimi boli najmä informácie o tom, že:

1. vrtuľník priletel na miesto nešťastia po viac ako 3 hodinách,

2. vrtuľník v čase oznámenia nehody Q. C.Í. operoval mimo svojho zásahového pásma,

X. Q. C. mohla žiť, ak by pre ňu včas priletela letecká záchranná služba,

4. vrtuľník leteckej záchrannej zdravotnej služby je povinný vzlietnuť do troch minút,



V čase oznámenia nehody Q. C. zachraňoval vrtuľník spoločnosti AIR-Transport Europe, spol. s r.o.
ťažko zraneného pacienta v lokalite SMREKOVICA, ktorá sa nachádza v zásahovom území strediska
POPRAD. Tento vrtuľník bol najbližšie miestu nehody. Lokalita ŠIROKÁ VEŽA sa nachádzala iba v
zásahovom území vrtuľníka z POPRADU.

Po potvrdení potreby zásahu leteckej záchrannej zdravotnej služby v lokalite ŠIROKÁ VEŽA a odovzdaní
pacienta ťažko zraneného v lokalite SMREKOVICA zdravotníckemu zariadeniu, vrtuľník okamžite
letel na letisko POPRAD, kde musel byť natankovaný a vybavený materiálom potrebným na zásah
vo Vysokých Tatrách. Medzičasom zamestnanci spoločnosti AIR-TRANSPORT EUROPE, spol. s
r.o., získavali informácie potrebné na zásah leteckej záchrannej zdravotnej služby. Následne vrtuľník
odštartoval na miesto nešťastia s medzipristátím v STAROM SMOKOVCI, kde naložil príslušníka Horskej
záchrannej služby. Od potvrdenia potreby zásahu v lokalite ŠIROKÁ VEŽA vrtuľník dosiahol miesto
nešťastia za l hodinu a 28 minút, teda nie za niekoľko hodín.

Po opakovaných neúspešných pokusoch vyslobodiť Q. C. pomocou vrtuľníka zo skalnej steny, a to
pre silné južné prúdenie a turbulencie, vysadil vrtuľník na ŠIROKÚ VEŽU záchrannú skupinu Horskej
záchrannej služby, ktorá prevzala záchrannú akciu spočívajúcu v spustení sa po skalnej stene k
postihnutej. K tejto skupine sa na vlastné nebezpečenstvo a nad rámec svojich povinností pripojil lekár
spoločnosti AIR-TRANSPORT EUROPE, spol. s r.o., v záujme čo najrýchlejšieho poskytnutia zdravotnej
starostlivosti. Záchranná skupina však dosiahla postihnutú v okamihu, kedy u nej došlo ku klinickej
smrti. Vzhľadom na to, že sa lekár i postihnutá v tom čase nachádzali vo vise na lanách, nebolo možné
zabezpečiť resuscitáciu zranenej.

Z protokolu o výkone dohľadu Úradu pre dohľad nad výkonom zdravotnej starostlivosti vyplynulo, že
vzhľadom na zranenia Q. C. by mohlo dôjsť k jej smrti aj pri včasnej a odbornej lekárskej pomoci, hoci
nie je možné vylúčiť, že poskytnutím včasnej a odbornej zdravotnej starostlivosti vrátane hospitalizácie
by bolo možné smrť Q. C. odvrátiť. Nedá sa určiť časový faktor, pri ktorom by ju bolo možné zachrániť.

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky dospelo v konaní začatom na návrh Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou k záveru, že spoločnosť AIR-TRANSPORT EUROPE, spol. s r.o., pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti postihnutej Q. C. neporušila zákon o zdravotnej starostlivosti a
zákon o záchrannej zdravotnej službe.

V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by ukladal
prevádzkovateľovi leteckej záchrannej zdravotnej služby povinnosť, aby vrtuľník odštartoval do 3 minút.

Slovenská televízia sa vzhľadom na uvedené spoločnosti AIR-TRANSPORT EUROPE, spol. s r.o.,
ospravedlňuje za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií uverejnených v reportáži
Čakanie na záchranu II zo dňa 24.10.2005.

Súd súčasne žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,91 eur.
Vo zvyšku návrh zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si súd vyhradil na samostatné uznesenie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou zo dňa 22.10.2008 žiadal žalobca, aby súd  uložil
žalovanej povinnosť do desiatich dní od právoplatnosti rozsudku bez sprievodnej hudby a doplňujúceho
komentára dvakrát po sebe odvysielať pred premiérou relácie REPORTÉRI ospravedlnenie tak, že text
ospravedlnenia bude odvysielaný v čitateľnej písomnej a súčasne i v čítanej podobe v minimálnej dĺžke
trvania 6 minút. Ďalej žiadal uložiť zaplatenie peňažnej sumy vo výške 2. milióny Sk z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy a nahradiť trovy konania.

Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná odvysielala dňa 24.10.2005 vo svojej relácii REPORTÉRI reportáž
pod názvom „Čakanie na záchranu II“. Predmetom reportáže bola záchranná akcia horolezkyne Q. C.,



ktorá počas záchrannej akcie zomrela. V predmetnej reportáži boli odvysielané nasledovné nepravdivé,
pravdu skresľujúce informácie, resp. neoprávnená kritika na adresu žalobcu:

1.vrtuľník priletel na miesto nešťastia po viac ako 3 hodinách,

2.vrtuľník v čase oznámenia nehody Q. C. operoval mimo svojho zásahového pásma,

3.Q. C. mohla žiť, ak by pre ňu včas priletela letecká záchranná služba,

4. vrtuľník leteckej záchrannej zdravotnej služby je povinný vzlietnuť do troch minút,

5. leteckí záchranári pochybili.

Uvedená reportáž bola svojim obsahom a zameraním doplnením a rozvíjaním prvej reportáže, ktorú
žalovaný odvysielal v tej istej relácii dňa 3.10.2005 pod názvom „Čakanie na záchranu“, pričom
reportáž „Čakanie na záchranu II“ obsahuje opakovanie, rozvíjanie a doplnenie nepravdivých a
pravdu skresľujúcich informácií o záchrannej akcii „Široká veža“. V spornej reportáži však žalovaná
zašla tak ďaleko, že v nej použila vyjadrenie osôb, ktoré konkrétne okolnosti prípadu nepoznali a
pri záchrannej akcii neboli prítomné. Už po odvysielaní prvej reportáže žalobca upozornil žalovanú
na nepravdivosť a jednostrannosť odvysielaných informácií. Nakoľko žalovaná odmietla tvrdenia o
nepravdivosti, jednostrannosti a protiprávnosti odvysielanej reportáže zo dňa 3.10.2005 obrátil sa
žalobca na Radu pre vysielanie a retransmisiu a na základe toho bola reportáž „Čakanie na záchranu“
predmetom správneho konania vedeného Radou pre vysielanie a retransmisiu pod č. 2687/302-2005,
v rámci ktorého Rada rozhodla, že sťažnosť žalobcu je opodstatnená a  že žalovaná ako vysielateľ v
relácii REPORTÉRI zo dňa 3.10.2005 v reportáži „Čakanie na záchranu“ porušila § 16 písm. a zák.č.
308/2000 Z.z., za čo uložila žalovanej sankciu-upozornenie na porušenie zákona a uložila žalovanej
povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona. Žalovaná upozornenie na porušenie zákona, ktorého
odvysielanie jej Rada uložila, neodvysielala, na základe čoho jej Rada uložila pokutu vo výške 100.000,-
Sk. Reportáž zo dňa 3.10.2005 bola tiež predmetom konania o ochrane a dobrej povesti právnickej
osoby, ktoré sa viedlo na tunajšom súde pod sp.zn. 8C/304/2005 o čom  súd rozhodol rozsudkom
zo dňa 23.5.2007 pod sp.zn. 8C/304/2005 tak, že žalovanej uložil povinnosť uverejniť opravu v znení
žalobného petitu a povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 1. milión Sk. Žalobca
poukázal na negatívne reakcie, s ktorými sa stretával pri rokovaniach s obchodnými partnermi, v rámci
prebiehajúcich konaní o udelenie povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ako aj na negatívny
ohlas verejnosti, ktorý reportáž spôsobila. V  kauze bola dokonca zriadená špeciálna webová stránka
www.sirokaveza.sk. Okrem toho po odvysielaní spornej reportáže dochádzalo k rozširovaniu týchto
informácií prostredníctvom ďalších hromadných informačných prostriedkov čím opakovane dochádzalo
k poškodzovaniu povesti žalobcu. Z obsahu jednotlivých zverejňovaných správ a príspevkov vyplýva,
že uverejnením nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v reportáži vyvolalo následné rozširovania
údajov prostredníctvom tlače a internetu a negatívny, priam nepriateľský postoj širokej verejnosti k
žalobcov a spochybňovanie jeho profesionálnych činností ním vykonávaných, z čoho je zrejmé, že medzi
odvysielaním spornej reportáže a negatívnymi reakciami verejnosti existuje príčinná súvislosť.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 3.3.2009 tak, že informácie a oprávnená kritika
obsiahnutá v reportáži „Čakanie na záchranu II“ vychádzali z pravdivých údajov, ktoré preukazujú, že zo
strany žalovanej nedošlo k takému neoprávnenému zásahu do

práv žalobcu, ktorý by bol spôsobilý zakladať pre žalovanú povinnosti v zmysle žalobného návrhu. K
jednotlivým žalovaným  neoprávneným  zásahom sa vyjadrila takto:

ad1/   „Vrtuľník priletel na miesto nešťastia po viac ako troch hodinách“

Žalovaná potvrdila, že vrtuľník priletel nad miesto nešťastia po 1 hodine 28 minútach od privolania
pomoci, ale nezasahoval, nezachraňoval. Podľa svedeckých výpovedí manželov U. vrtuľník len zakrúžil
nad Širokou vežou, rekognoskoval ťažko prístupný terén, pokúšal sa zranenú zachrániť pomocou
lana, čo vzhľadom k poveternostným podmienkam nešlo a potom odletel, aby sa vrátil v čase, ktorý



celkovo prevyšoval tri hodiny od okamihu zavolania pomoci a vysadil na štíte záchranný tím. Týmito
údajmi žalovaná nijako neskreslila skutočnosť, nakoľko za podstatný a rozhodný fakt považovali nástup
záchranného tímu do akcie po vysadení z vrtuľníka a ten sa realizoval po vyše troch hodinách privolania
pomoci.

ad 2/   „Vrtuľník v čase oznámenia nehody Q. C. operoval mimo svojho zásahového pásma“

Podľa žalovanej uvedená problematika s relevantnými závermi je obsahom protokolu č. 198/2005 zo
dňa 7.11.2005 o vykonanom dohľade Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len
Úrad), ktorý obsahuje závery „Zásahové územia LZZS Sliač LZZS Poprad sa pritom v tejto lokalite
prekrývajú a zásah vrtuľníka z Popradu nebol z hľadiska časovej dostupnosti pre lokalitu Smrekovca
výhodnejší“. V konečnom dôsledku pre záchrannú akciu na Širokej veži toto pochybenie malo za
následok časovú stratu min. 53 minút, počas ktorých vrtuľník nebol dostupný pre zásah vo Vysokých
Tatrách. „Ako sme zistili dohľadom na mieste LZZS Poprad nemá pre podobné alternatívne prípady
vypracovaný algoritmus konania zásahových stredísk LZZS a v takmer identickom obsahu spočíva
vyjadrenie predsedu úradu z 15.11.2005, cit. :“Dohľadom na mieste sme zistili, že došlo k zlyhaniu
ľudského faktora pri vyhodnocovaní situácie v súvislosti so zásahom vrtuľníka leteckej záchrannej
zdravotnej služby v oblasti Veľkej Fatry na Smrekovici. Bol zvolený zásah vrtuľníka z Popradu a nie
Sliača a tým došlo v konečnom dôsledku k časovej strate pri lete vrtuľníka na Širokú vežu min. o 53
minút. Poskytovateľ LZZS nemá pre podobné alternatívne prípady vypracovaný algoritmus konania
zásahových stredísk. Úrad preto požiadal vydavateľa povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
LZZS, ktorým je Min. zdravotníctva SR o vyvodenie sankčných záverov a prijatie nápravných opatrení
voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.“

ad 3/  „Q. C. mohla žiť, ak by pre ňu včas priletela letecká záchranná služba“

K tomuto žalovaná uviedla, že zverejnením názoru S. C., z Českého horolezeckého zväzu nevyslovili
žiadne skutkové tvrdenie, že žalobca je vinný za smrť Q. C., iba prezentovali jeho odborný názor, názor
osoby, ktorá parametre tejto záchrannej akcie nezávislým spôsobom skúmala a samostatne prišla k
zodpovedajúcim výsledkom a osobnému presvedčeniu a vôbec tu nejde o žiadne difamujúce tvrdenie
alebo hodnotiaci úsudok voči žalobcovi, ide o primerané a v medziach zákona akceptované a realizované
právo na slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie.

ad 4/  „Vrtuľník leteckej zdravotnej záchrannej služby je povinný vzlietnuť do troch minút“ Žalovaná
sa k tomu vyjadrila tak, že  informácie o „doletovom“ a „vzletovom“ zákone neprezentovala ona ale
vtedajší minister zdravotníctva P.. H. N., keď doslova povedal: „Nie je to vec doletového zákona, je to vec
vzletového zákona, ak do troch minúť musí byť vrtuľník vo vzduchu, potom je už len otázka času doletu,
priestoru a počasia.“ Na inom mieste exminister konštatuje: „My máme stanovený limit. do minúty auto,
do troch minúť vrtuľník musí vzlietnuť.“ Ide o vyjadrenie ústavného činiteľa, ktorý si musí byť vedomý
váhy a významu svojich slov, čím je daná všeobecne uznávaná premisa pravdivosti jeho vyjadrení.

ad 5/ „Leteckí záchranári pochybili“

Uvedená informácia podľa žalovanej v celej relácii nebola odvysielaná a preto údaj nemôže byť ani
pravdivý ani pravdu skresľujúci a nemôže byť neoprávneným zásahom.

V spornej relácii dostali primeraný priestor na vyjadrenie žalobca aj žalovaná, relácia bola vyrobená
štandardným spôsobom za dodržania charty spravodajstva a publicistiky.

Súd vykonal dokazovanie prehraním zvukovo-obrazového záznamu reportáže „Čakanie na záchranu
II“, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov, U. P., Y. D., Q. O.O., P.. M. N., G.. U.
O.,  F. X.. Súd nevykonal dôkazy výsluchom  člena Českého horolezeckého zväzu S. C., T.. P..O. U.,
P.. P. P., nakoľko uvedené osoby neboli prítomné pri záchrannej akcii, ktorá bola predmetom reportáže,



vypočutie týchto svedkov by bolo irelevantné pre zistenie skutkového stavu. Súd nevypočul manželov
Jakubcovcov, nakoľko pre zistenie skutkového stavu ohľadom výpadku postačovala pre súd výpoveď
Anny

Lučeničovej, spolulezkyne. Taktiež súd nevypočul P. O., člena Horskej záchrannej služby ku komunikácii
s HZS, nakoľko presné prepisy komunikácie mal súd k dispozícii a výpoveďou by súd nezistil iné nové
skutočnosti, naviac autentickosť prepisov nikto nespochybňoval.

Súd poukázal na ustanovenia § 13 ods. 2, 3; a § 19b ods. 2,3 Občianskeho zákonníka; na ustanovenie
čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, zo 4. novembra 1950;  a konštatoval, že v
danom prípade teda stoja oproti sebe dve základné práva - právo na slobodu prejavu a právo na ochranu
dobrej povesti právnickej osoby. Vykonané dokazovanie preukázalo čiastočnú dôvodnosť žaloby. Na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporná reportáž bola založená na nepravdivých
a pravdu skresľujúcich informáciách, ktoré presiahli tolerovateľnú mieru a intenzitu. Mal za preukázané,
že informácie odvysielané v spornej reportáží:

1.vrtuľník priletel na miesto nešťastia po viac ako 3 hodinách,

2.vrtuľník v čase oznámenia nehody Q. C. operoval mimo svojho zásahového pásma,

3.Q. C. mohla žiť, ak by pre ňu včas priletela letecká záchranná služba,

4. vrtuľník leteckej záchrannej zdravotnej služby je povinný vzlietnuť do troch minút,

nie sú pravdivé, resp. sú pravdu skresľujúce.

Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v spornej reportáži  absentuje dostatočný opis skutkového deja;
a to chronologický priebeh záchrannej akcie; podstatný  údaj, že vrtuľník zachraňoval v čase oznamu o
horolezeckom výpadku na Širokej veži iného turistu v Smrekovici, resp. ukončoval túto záchrannú akciu
a potvrdil let na akciu na Širokú vežu; absentujú podstatné skutočnosti o zásahu na Smrekovici; údaje o
zásahovom území; výsledkoch kontroly Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou; a charaktere
zranení horolezkyne.

Z výpovede svedka, redaktora Juraja Mravca mal súd preukázané, že  motívom tejto reportáže bolo
rozhodnutie Českého horolezeckého zväzu (ČHZ), konkrétne jeho lekárskej komisie, ktorí hodnotili
situáciu pri záchrannej akcii. Keďže na Slovensku obdobná inštitúcia neexistuje, zaujímalo ho, čo
je obsahom hodnotenia. Išlo o informácie, ktoré presne rozfázovali časový sled zásahu a celej
tejto tragédie. Bezpečnostná komisia posudok vypracovala na podnet rodiny pozostalých, pričom
svedok  neštudoval štrukturálne ako robili posudok. Predpokladal že kontaktovali svedkov, príbuzných.
Neoveroval, z akých podkladov čerpala komisia Českého horolezeckého zväzu, Ale zisťoval len faktický
výsledok ich zhodnotenia. Svedok sa spoľahol na to, že v komisii boli dlhoroční členovia, organizácia
má svoj kredit a vyjadrovali sa aj v minulosti k mnohým tragickým sporným prípadom.

Súd vyhodnotil výpoveď svedka Mravca tak, že obsahom reportáže nebolo zisťovanie  existencie
obdobnej inštitúcie na Slovensku, ani objektívne informovanie, z čoho  správa Českého horolezeckého
zväzu vychádzala. Autor si bez všetkého stanovisko ČHZ osvojil. Závery ČHZ, neumožňovali divákovi
urobiť si vlastný úsudok o objektivite ním prezentovaného posudku, a posudok nebol predložený
žalobcovi na vyjadrenie. Ako mimoriadne difamujúci vyhodnotil súd výrok predstaviteľa ČHZ Tomáša
Franka o tom,“ ... že za takýto nedostatok, ktorý  naozaj  spĺňa charakter trestného činu neposkytnutia
pomoci, by mal byť niekto súdený a odsúdený. “ On však nebol prítomný na záchrannej akcii a všetky
ním prezentované názory o záchrannej akcii sú v zjavnom rozpore so skutočným priebehom akcie. Boli
tak spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu vyslovením kritiky o neodbornosti zásahu s cieľom
obviniť žalobcu zo smrti horolezkyne.

Nepravdivosť jednotlivých tvrdení mal súd preukázanú aj  výpoveďou svedka  Juraja Mravca, ktorý
priznal, že  mylne v reportáži  tvrdil, že vrtuľník tankoval v Ružomberku.   Taktiež potvrdil mylnosť



informácie o zásahových pásmach, a to napriek tomu, že  mal informácie od svedka  O., že v
oblasti Veľkej Fatry je Smrekovica v zásahovom pásme. O tejto informácii však svedok pochyboval a
porovnávaním na mape sa svedkovi  javila ako dostupnejšia oblasť Banskej Bystrice. Napriek tomu, že
svedok mal  možnosť oboznámiť sa u rodiny C. s obsahom Protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, kde je konštatované, že Smrekovica je v zásahovom území Poprad; túto informáciu
v reportáži neuviedol. Na základe nepravdivých údajov o zásahovom území vyslovil názor, že ide o
naháňanie letových minút, ktoré sú finančne ohodnotené. Vyslovil aj názor, že žalobcovi išlo o biznis.
Podľa názoru súdu tieto výroky sú jednoznačným zásahom do dobrej povesti žalobcu  a spochybňovanie
výkonu jeho činnosti v prospech verejnosti.

V protokole Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa nachádza informácia,  že k smrti by
mohlo dôjsť aj pri včasnej a odbornej lekárskej pomoci, nedá sa určiť časový faktor, pri ktorom by
bolo menovanú zachrániť. Podľa vyjadrenia redaktora túto informáciu neuviedol z dôvodu, že proti tejto
informácii mal  iné informácie. A tie ho oprávňovali nedôverovať uvedenej informácii, ktorá nebola pre
neho dostatočne zobjektivizovaná. Preto podnikol ďalšie kroky a zistil, že vplyvom presunutia vrtuľníka
na Smrekovicu, nezabezpečením Tatier iným strojom, došlo k strate 53 minút, ktoré mohli veľmi výrazne
posunúť šance k lepšiemu zákroku o túto pacientku. Súd konštatoval, že je nesporné, že z dôvodu
realizácie inej záchrannej akcie došlo k časovej strate 53 minút. V reportáži však nebola uvedený
výsledok Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, že k smrti by mohlo dôjsť aj pri včasnej a
odbornej lekárskej pomoci, a nedá sa určiť časový faktor, pri ktorom by bolo možné menovanú zachrániť.
Pritom v reportáži vystupujúci lekár  sa k tejto informácii z Protokolu Úradu konkrétne nevyjadroval.

V reportáži ďalej redaktor argumentoval možnosťou použitia vrtuľníka EMI 8, ktorý v čase záchrannej
akcie hasil požiar, avšak neuviedol, že tento typ vrtuľníka nie je určený pre leteckú záchrannú službu a nie
je porovnateľný  s typom vrtuľníka Augusta. Svedok pritom sám uviedol vo výpovedi, že mal vedomosť
o týchto rozdieloch medzi typmi vrtuľníkov.

Z obsahu spornej reportáže mal súd preukázané, že priestor na vyjadrenie sa k leteckej záchrannej
akcii v reportáži dostali osoby, ktoré sa v inkriminovanom čase na mieste horolezeckého výpadku
nenachádzali a hodnotili priebeh tejto akcie len na základe podkladov pozostalých Q. C.. Následkom toho
bolo uverejnenie  nepravdivých údajov o čase  príletu vrtuľníka na miesto nehody, počasí, charaktere
a rozsahu zranenia, ako aj vyslovenie záverov o vine a trestnej zodpovednosti za smrť horolezkyne.
Moderátor  relácie B. O. uviedol prílet vrtuľníka po viac ako troch hodinách; redaktor Juraj Mravec uviedol
časový údaj  príletu lekára k horolezkyni „ po bezmála štyroch hodinách“. Z popisu záchrannej akcie zo
záznamového zariadenia TANAP1 zo dňa 30.7.2005 pritom mal  súd za preukázané, že vrtuľník bol  pri
stene o 14,08 hod. V čase oznámenia horolezeckého výpadku bol vrtuľník  na inej záchrannej akcii  v
Smrekovici   a  žalobca bol o horolezeckom výpadku  informovaný Horskou záchrannou službou, ktorá
informáciu o výpadku prevzala o 12,26 hod.. Následne o 12.40 hod. dispečing žalobcu potvrdil posádke
vrtuľníka pád horolezkyne. Posádka potvrdila možnosť realizácie záchrannej akcie na Širokej veži s
následným uvedením všetkých technických detailov (tankovanie, pribratie ďalšieho záchranára). Bolo
tak jednoznačne preukázané, že údaje o čase príletu sú nepravdivou informáciou. Žalovaná  v reportáži
ohľadom záchrannej akcie na Smrekovici   neuviedla všetky podstatné okolnosti a dôvody, prečo vrtuľník
zo strediska Poprad  zasahoval na Smrekovici. Takýmito dôvodmi preukázateľne boli: lokalizácia osoby
v ťažko prístupnom teréne, kde je najefektívnejší zásah LZZS; zdravotný stav pacienta, ktorý bol v
šoku s otvorenou zlomeninou  nohy; lokalizácia pacienta v zásahovom území Poprad; možnosť letu
otvoreným terénom priamo a vysokou rýchlosťou, čo by v prípade zásahu vrtuľníkom zo strediska Sliač
bolo  časovo dlhšie z dôvodu prekonávania hrebeňu Nízkych Tatier a spojené s rizikom  turbulencií a
možnosťou ohrozenia bezpečnosti posádky vrtuľníka.    Žalovaná ani jeden dôvod zásahu  vrtuľníka
zo strediska Popradu v Smrekovici neuviedla. Obmedzila sa len na vyjadrenie ohľadom zásahového
územia  a ničím nepodložené konštatovanie  redaktora U. P., že „ Do Veľkej Fatry vyletel vrtuľník
z Popradu  a nie z Banskej Bystrice“, a vyslovila ničím nepodloženú domnienku „ či za tým nebola
snaha  získať viac peňazí  za viac letových minút.“  Súd tak dospel k záveru, že reportáž je urobená
tendenčne s cieľom obviniť žalobcu zo smrti horolezkyne a vykonávania leteckej záchrannej služby
s primárnym cieľom  zabezpečenia biznisu. Taktiež je nesporné, že  v právnom poriadku Slovenskej
republiky neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by ukladal prevádzkovateľovi leteckej záchrannej
zdravotnej služby povinnosť, aby vrtuľník odštartoval do 3 minút tak, ako to tvrdila v reportáži žalovaná.



Aj keď tvrdenie vyplývalo z vyjadrenia ministra zdravotníctva, nezbavuje to žalovanú zodpovednosti  za
pravdivosť uverejňovaných informácií.

Keďže z obsahu reportáže súd mal preukázané, že nebolo uverejnené tvrdenie, že leteckí záchranári
pochybili, rozhodol tak, že žalobu  v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

K priznaniu finančnej náhrady nemajetkovej ujmy súd uviedol, že v prípade satisfakčnej žaloby je
daný priamo nárok právnickej osoby na primerané zadosťučinenie, pričom súd má nielen právo, ale aj
povinnosť primerané zadosťučinenie priznať. Žalobca si ako satisfakciu uplatnil aj morálne aj peňažné
plnenie. V prípade právnických osôb súd ak sú splnené základné podmienky - existencia zásahu a
jeho neoprávnenosť, a príčinná súvislosť medzi nimi,  a žalobca si uplatnil finančné zadosťučinenie,
je povinnosťou súdu tento nárok priznať. Rozhodne len či ho prizná v celom rozsahu alebo  ho
zníži. Súd mal preukázané výpoveďami svedkov O. a X., že po uverejnení reportáže sa vyskytli
problémy pri  obchodných rokovaniach, pri žiadostiach o leasing, kde sa stretávali s nedôverou a
otázkami ohľadom tejto záchrannej akcie. Súd mal  preukázané negatívne reakcie verejnosti, konkrétne
účastníkov internetových diskusií o záchrannej akcii, články zverejnené v časopise Slovenka, RESCUE
REPORT. K neoprávnenému zásahu došlo cez televízne médium, čo malo podstatný vplyv na intenzitu
zásahu. Príspevok bol odvysielaný v relácii Reportéri, na televíznom kanály STV Jednotka, ktorej trhový
podiel  v danom týždni bol 18,3% ( v poradí tretí najvyšší). Doba pretrvávania následkov tohto zásahu
bola  až do roku 2007 ( kedy časopis RESCUE REPORT v čísle 1/2007 uverejnil článok o tejto akcii),
vo forme urážlivých a početných negatívnych reakcií verejnosti. Žalobca si uplatnil nárok na finančnú
náhradu vo výške 66 387,83 eur, z ktorých mu súd priznal čiastku 33 193,91 eur, ktorá je podľa súdu
primeraná a postačuje ako satisfakcia za neoprávnené zásahy. Súd vo výške priznanej náhrady zohľadnil
aj čiastočnú neúspešnosť žalobcu do žalovaného výroku o tom, že leteckí záchranári pochybili, ktorý v
reportáži neodznel. Preto vo zvyšnej časti žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej z dôvodu vyššieho počtu nárokov.

Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný podaním doručeným súdu 22.4.2010.
Namietol, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s konštatovaním súdu, že
žalované výroky sú nepravdivé resp. pravdu skresľujúce. Rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné.
Súd nevyhodnotil žiadny ústny a písomný prejav žalovaného, najmä jeho písomné vyjadrenia zo dňa
25.2.2009 a 15.3.2010; a  nevyhodnotil listinný dôkaz - Protokol 198/2005 zo dňa 7.11.2005.

K výroku 1., že vrtuľník priletel na miesto nešťastia po viac ako 3 hodinách, žalovaný uviedol, že
je pravda, že tam vrtuľník bol už po hodine a pol, ale nezasahoval. Podľa výpovede manželov U.
vrtuľník len zakrúžil na mieste, ohliadal terén, a pokúšal sa zranenú zachrániť pomocou lana, čo
vzhľadom k poveternostným podmienkam nešlo. Potom odletel, aby sa vrátil v čase, ktorý celkovo
prevyšoval 3 hodiny, kedy vysadzoval záchranný tím. Za podstatný fakt treba považovať skutočný nástup
záchranného tímu do akcie a ten sa realizoval až po vyše troch hodinách.

K výroku 2., že vrtuľník v čase oznámenia nehody operoval mimo svojho zásahového územia, žalovaný
poukázal na Protokol 198/2005, ktorý obsahuje aj závery, že zásahové územia Sliač a Poprad sa
v lokalite Smrekovica prekrývajú. Zásah vrtuľníka z Popradu nebol z hľadiska časovej dostupnosti
pre lokalitu Smrekovica výhodnejší. V konečnom dôsledku pre záchrannú akciu na Širokej veži toto
pochybenie malo za následok časovú stratu minimálne 53 minút, počas ktorých nebol vrtuľník dostupný
pre zásah vo Vysokých Tatrách. Identický obsah malo aj vyjadrenie predsedu Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou zo dňa 15.11.2005 určené rodine C., že „ došlo k zlyhaniu ľudského faktora
pri vyhodnocovaní situácie; bol zvolený zásah z Popradu a nie zo Sliača, čím došlo k strate 53 minút;
poskytovateľ LZZS nemá pre podobné prípady vypracovaný algoritmus konania zásahových stredísk;
Úrad preto požiadal Ministerstvo zdravotníctva o vyvodenie sankčných záverov a prijatie nápravných
opatrení voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“. Žalobca v tejto súvislosti obchádza primárnu
otázku, a to povinnosť neohroziť bezpečnosť vo Vysokých Tatrách zabezpečením záložného vrtuľníka
počas zásahu v Smrekovici.



K výroku 3., že Q. C. mohla žiť, ak by pre ňu včas priletela letecká záchranná služba, žalovaný uviedol, že
zverejnením názoru S. C. z Českého horolezeckého zväzu nevyslovil žalovaný žiadne skutkové tvrdenia,
že žalobca je vinný za smrť. Iba prezentoval odborný názor osoby, ktorá záchrannú akciu preskúmala.
Je to teda  hodnotiaci úsudok voči žalobcovi.

K výroku 4., že vrtuľník leteckej zdravotnej služby je povinný vzlietnuť od troch minút, žalovaný zdôraznil,
že toto tvrdenie prezentoval exminister zdravotníctva Zajac vo výroku „ Nie je to vec doletového zákona,
je to vec vzletového zákona. Ak do 3 minút musí byť vrtuľník vo vzduchu, potom je už len otázka času
doletu, priestoru a počasia.“ V ďalšom výroku uviedol: „ My máme stanovený limit. Do minúty auto, do
troch minút vrtuľník. Musí vzlietnuť“. Bývalý minister ako ústavný činiteľ si musel byť vedomý váhy a
významu jeho slov, čím je všeobecne uznávaná premisa pravdivosti jeho tvrdení.

Žalovaný považuje za nesprávne závery súdu, že reportáž je urobená tendenčne, s cieľom obviniť
žalobcu zo smrti horolezkyne a vykonávania záchrannej služby  s primárnym cieľom zabezpečiť zisk.
Nie je podložený žiadnymi relevantnými skutočnosťami. Podľa jeho názoru reportážou nemohlo dôjsť
k závažnejšiemu zásahu do psychickej a morálnej integrity žalobcu. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz,
ktorým by osvedčil závažný negatívny dopad  na jeho dobré meno a súd v rozsudku nijako nešpecifikoval
či a akou mierou pociťoval žalobca následky na pracovisku, v podnikateľskej sfére, verejnom živote.
Za neprimerané žalovaný považuje  odvysielanie ospravedlnenia v  súhrne 24 minút, čo je dlhšie ako
stopáž samotnej relácie. Cena vysielacieho času je 1.328,-Eur (40 000,- Sk) za jednu minútu a cena
odvysielaného ospravedlnia predstavuje čiastku takmer 1.000.000,-Sk. Odvysielaním ospravedlnenia
sa zníži aj rating tejto publicistickej relácie. Povinnosťou žalovaného  je podľa zákona o vysielaní a
retransmisii zabezpečiť všestrannosť a pluralitu informácií. V reportáži dostali primeraný priestor aj
žalobca, aj žalovaný a relácia bola vyrobená štandardným spôsobom za dodržania Charty spravodajstva
a publicistiky STV. Domáha sa preto, aby odvolací napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol,
alternatívne ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.

K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca podaním doručeným súdu 23.6.2010. Poukázal na
to, že skutočnosť, že informácie podľa bodov 1. až 4 . sú nepravdivé je už prejudikovaná rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 8C/304/2005 zo dňa 23.5.2007, potvrdeného rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č.k. 8Co/455/2007 zo dňa 19.1.2010.

K výroku 1. žalovaný sám priznal, že vrtuľník priletel na miesto nešťastia po hodine a 28 minútach,
že posádka rekognoskovala terén, pričom sa pokúšali zranenú zachrániť pomocou lana, čo vzhľadom
k poveternostným podmienkam nebolo možné. Tvrdenia v reportáži ohľadne tohto postupu však boli
podané skreslene. Tvrdenie, že záchranári začali konať až po 3 hodinách a 40 minútach je preto
absurdné.

K výroku 2. žalovaný zdôraznil, že lokalita Smrekovica sa jednoznačne nachádzala v zásahovom pásme
žalobcu, teda strediska leteckej zásahovej služby Poprad. Je absurdné aj tvrdenie o zabezpečení
záložného vrtuľníka, keďže táto povinnosť nevyplýva zo žiadneho predpisu. Prostriedky leteckej
záchrannej služby sú obmedzené, a keď zasahuje vrtuľník v jednej oblasti svojho zásahového územia,
nemôže byť k dispozícii v inej.

K výroku 3. žalobca namietol, že žalovaný neposkytol verejnosti skutočnú prognózu prežitia horolezkyne.
Z protokolu č. 90-28/2005 pritom jednoznačne vyplýva, že k smrti mohlo dôjsť aj pri včasnej a odbornej
lekárskej pomoci, a nebolo možné určiť časový faktor. Tento protokol bol redaktorovi známy a S. C. z
českého zväzu mal len sprostredkované informácie z internetu. Nemal prístup k pitevnej správe a navyše
nebolo preukázané, že by bol v oblasti urgentnej medicíny odborník.

K výroku 4. k informácii exministra zdravotníctva o povinnosti vzlietnuť do 3 minút, žalobca poukázal na
to, že podľa ustálenej súdnej praxe vysielateľa nezbavuje  zodpovednosti  to, že pôvodcom nepravdivých
alebo pravdu skresľujúcich informácií, ktoré odvysielal, je tretia osoba ( nález ÚS ČR III. ÚS 73/02). K
tejto otázke existoval všeobecne záväzný právny predpis, pričom platí prezumpcia znalosti jeho obsahu.
Nešlo teda o prípad, že by sa žalovaný musel spoľahnúť na informáciu zo strany ministra.

Žalobca celkovo k reportáži uviedol, že je síce pravda, že v zmysle § 16 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z.
o vysielaní a retransmisii, je žalovaný povinný zabezpečiť všestrannosť a názorovú pluralitu,  ale súčasne



v zmysle § 16 písm. b) zákona je povinný zachovať objektívnosť a nestrannosť politicko-publicistických
programov. Ako tendenčnú a účelovú vyhodnotili súdy aj predchádzajúcu reportáž na tú istú tému.
Považuje za primerané ako morálne zadosťučinenie uloženie povinnosti žalovanému odvysielať určené
ospravedlnenie dvakrát po sebe. Obsah ospravedlnenia obsahuje skutočne len nevyhnutné a podstatné
informácie. Žalovaný navyše  nepreukázal ani dĺžku stopáže 24 minút na odvysielanie ospravedlnenia,
ani cenu za vysielací čas. Treba prihliadať aj na to, že od odvysielania reportáže uplynul dlhší čas,
a ospravedlnenie bude mať naopak pre diváka väčší prínos, ako jeho zavádzanie a manipulovanie.
K priznanej finančnej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že zásah mal značnú publicitu, od
odvysielania relácie uplynul dlhší čas, pričom reláciu preberali aj iné médiá. Podstatné je zameranie
relácie výlučne a sugestívne v neprospech žalobcu, v ktorej boli informácie použité zavádzajúco
a selektujúco napriek tomu, že bol viacerými listami zo strany žalobu vopred upozornený redaktor
relácie. Ústava a ani Dohovor o ľudských právach  neposkytujú ochranu nepravdivým resp. skresleným
informáciám. Podľa judikatúry ESĽP kritika musí byť založená na dostatočnom faktickom podklade
( Jerusalem proti Rakúsku, r. 2001), a hodnotiace úsudky musia mať tiež dostatočný faktický poklad
( Prager a Oberschlick proti Rakúsku, r. 1995). Priznanú výšku finančnej náhrady považujú za absolútne
primeranú rozsahu a intenzite spôsobenej ujmy. Navrhujú preto napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2, postupom podľa § 156 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že nie sú splnené podmienky na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa
náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.),  vec posúdil správne po právnej stránke a svoje
rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.).

V čase odvysielania spornej  reportáže dňa 24.10.2005, išlo už o druhú reportáž, týkajúcu sa tejto témy.
Za prvú reportáž bol žalovaný právoplatne súdom zaviazaný na zverejnenie ospravedlnenia za rovnaké
tvrdenia v bodoch 1. až 3., a súd žalobcovi priznal aj finančnú náhradu nemajetkovej ujmy v rovnakej
výške.

Z prepisu relácie  zo dňa 24.10.2005 vyplýva, že po obsahovej stránke vyznieva žalobca ako vinník
smrti Q. C.. V relácii je  jednoznačne uvedené, že vrtuľníku to trvalo na miesto nešťastia viac ako tri
hodiny. Z vyjadrenia S. C. vyplýva, že horolezkyňa mohla byť zachránená, keby dostala pomoc včas, že
ide o závažné konanie - trestný čin, za ktorý by niekto mal byť potrestaný. V reportáži sa jasne uvádza,
že vrtuľník operoval mimo svojho zásahového pásma, uvádza sa aj možnosť naháňania letových minút
a teda možného vyššieho zárobku. V tejto súvislosti bola uvedená citácia exministra zdravotníctva, že
vrtuľník musí vzlietnuť do 3 minút. Bolo zverejnené aj tvrdenie, že vrtuľník prišiel po hodine a pol len
na to, aby sa pozrel na miesto nešťastia a záchranná akcia začala až po štyroch hodinách za dobrých
poveternostných podmienok.

Na druhej strane sa nikde nespomenul protokol Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.
90-28/2005 zo dňa 24.8.2005, ktorý redaktor v tomto čase mal k dispozícii, a kde sú okolnosti popísané
inak. V protokole sa konštatuje, že nedošlo k porušeniu žiadnych predpisov. Vyplynul z neho záver, že
pre závažnosť zranení nie je možné určiť časový faktor smrti,  že vrtuľník bol na mieste po hodine a
pol a ihneď nezačal zachraňovať z dôvodu, že to nebolo možné pre silné turbulencie a až po odľahčení
vrtuľníka bolo možné vysadiť skupinu záchranárov, ktorí však  už prišli neskoro. Vrtuľník meškal pretože
vykonával záchrannú akciu vo Veľkej Fatre, pričom miesto zásahu bolo v jeho zásahovom pásme.

K závažným obviňujúcim tvrdeniam S. C. z českého horolezeckého zväzu žalovaný neumožnil vyjadriť
sa žalobcovi. Priestor bol ponechaný len osobám, ktoré pri zásahu priamo neboli. Neobstojí ani odvolacia
námietka žalovaného v súvislosti so 4. výrokom. Pokiaľ bol postup leteckej záchrannej služby pri
zásahoch upravený právnym predpisom, bolo povinnosťou vysielateľa primárne vychádzať z ich obsahu
a vyjadrenie exministra k tejto téme mal konfrontovať s platným právnym stavom.

Celkovo odvysielané tvrdenia a výroky v spornej relácii vyzneli tendenčne, ako smerujúce k tomu, aby u
diváka vzbudili dojem, že žalobca zlyhal, dokonca s komentárom, že za tým môže byť naháňanie minút
a biznis.



Odvolací súd sa vzhľadom na takto ustálený skutkový stav v celom rozsahu stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa o závažnosti neoprávneného zásahu žalovaného do dobrej povesti žalobcu
prostredníctvom televízneho vysielania STV, ktorá je jednou z mienkotvorných televízií s vysokou
sledovanosťou. Vysielanie navyše prevzali aj iné médiá a internet. Na túto tému boli celkovo odvysielané
až tri relácie, ktoré mali veľký ohlas na verejnosti, a veľmi negatívne až odsudzujúce reakcie vo vzťahu
k žalobcovi.  Tento následok bol preukázaný internetovými diskusiami k záchrannej akcii a v článkoch,
ktoré sú citované v prvostupňovom rozhodnutí. Je nesporné, že negatívne následky musel žalobca
pocítiť vo svojej profesionálnej činnosti, v obchodných a odborných kontaktoch, a nie je dôvod v tomto
smere spochybňovať pravdivosť tvrdení žalobcu, resp. výpovede ním navrhnutých svedkov. Uloženú
formu morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia a finančnej náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na
charakter a intenzitu zásahu, a spôsobeného následku, považuje aj odvolací súd za primerané.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.

O náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením súd prvého stupňa spoločne s náhradou
trov prvostupňového konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.