{"guid": "1be5fbd3-0db6-4fc1-9980-f85923a92726:b6f36f86-86c3-4365-a32a-ae11932e24eb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7116221225.1", "spisova_znacka": "11Co/276/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/276/2018 z 29. 9. 2019", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 29. septembra 2019, sp. zn. 11Co/276/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7116221225.1", "identifikacne_cislo": "7116221225", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Ondrejová", "sudca_id": 152, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-ondrejova-152", "datum_vydania": "2019-09-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "nazov": "§ 389 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6f36f86-86c3-4365-a32a-ae11932e24eb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7116221225.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7116221225.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7116221225.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/276/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116221225
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116221225.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA so sídlom Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzska republika, konajúci na území
Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej
banky so sídlom Karadžičova 2, 821 08 Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpený advokátskou kanceláriou
JUDr. Marek Czompoly s.r.o. so sídlom Ventúrska 16, Bratislava, proti žalovanej: Z. o 4.912,97 Eur s
prísl., o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 14. februára 2018,
č. k. 13Csp/77/2016-98

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok v jeho napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne
vyhovené, vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá, ako aj v závislom výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom konanie o 225,- Eur
zastavil (I), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.157,48 Eur v pravidelných mesačných
splátkach po 50,- Eur splatných vždy 25-teho dňa príslušného mesiaca počínajúc právoplatnosťou
rozsudku do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení niektorej splátky (II), v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (III) a  stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 4.912,97 Eur
s prísl. na tom skutkovom základe, že 6. februára 2015 nadobudlo právoplatnosť osvedčenie o
dedičstve sp. zn. 25D/507/2013 po poručiteľovi Štefanovi Lupovi, zomr. dňa 23.11.2013, naposledy
bytom Študentská 270/14, Košice, na základe ktorého nadobudla žalovaná dedičstvo pozostávajúce
v časti pasív z pohľadávky spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. z titulu spotrebiteľského úveru
č. 42684934369003, poskytnutého na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 29. októbra 2012,
vyčíslenej ku dňu smrti poručiteľa vo výške 5.266,15 Eur. Na základe osvedčenia o dedičstve je
všeobecná cena majetku poručiteľa vo výške 48.042,37 Eur, výška dlhov poručiteľa vo výške 9.245,21
Eur a čistá hodnota dedičstva vo výške 38.797,16 Eur. Žalovanej bola zaslaná 23. apríla 2015
predžalobná výzva na splatenie dlhu poručiteľa, na ktorú žalovaná nereagovala. Ku dňu smrti poručiteľa
predstavoval nesplatený dlh poručiteľa voči žalobcovi z titulu poskytnutého úveru sumu 5.266,15 Eur. Po
smrti poručiteľa bola na úverový účet pripísaná suma 378,18 Eur. Vzhľadom na uvedené má žalovaná
voči žalobcovi ku dňu podania žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 4.887,97
Eur.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistený skutkový stav podriadil pod ust. § 497, § 502
ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, pričom akcentoval, že v danom prípade hlavný
právny vzťah je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý
je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov



podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa
Občianskeho zákonníka, pretože normy obchodného práva sú použité len vtedy, ak neodporujú právnej
úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku
a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi zákonom o spotrebiteľských úveroch, Občianskym
zákonníkom a Obchodným zákonníkom panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak
tento určitú otázku neupravuje, respektíve tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského
práva všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedeného
vyplýva, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí
na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu. Poukázal zároveň na
ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 prvá veta, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ďalej na ust. § 1
ods. 1, § 11 ods. 1 až 3, § 9 ods. 1, 2, § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách (účinného v čase uzavretia zmluvy), na ust. § 524 ods. 1, 2, § 526
ods. 1, 2, § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj na ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1,
2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Nakoľko žalobca vzal žalobu
čiastočne späť v časti uplatnenej istiny 225,- Eur pred prvým pojednávaním, súd prvej inštancie konanie
v súlade s jeho dispozičným úkonom a v zmysle citovaných zákonných ustanovení v uvedenej časti
zastavil. Skutkovo vzal za preukázané, že dedička Z. V. zdedila na základe Osvedčenia o dedičstve zo
6. februára 2015, č. k. 25D/507/2013 majetok, t. j. aktíva a pasíva po poručiteľovi P. I., čím sa v spore
stala pasívne legitimovanou. V danom prípade bolo súdu preukázané, že spoločnosť Cetelem Slovensko
a.s., ako veriteľ uzavrel so P. I. ako klientom 29. októbra 2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere a
Zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní
platobných služieb v zmysle vyššie citovaného zákona č. 129/2010 Z. z. V uvedenej zmluve spoločnosť
Cetelem Slovensko a.s. neuviedla konkrétny termín/dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
pri uzatvorení zmluvy, pričom je predmetný dátum daný iba ako dátum poslednej mesačnej splátky úveru.
Preto túto zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a P. I.
súd prvej inštancie považoval za bezpoplatkovú a bezúročnú. Považoval za nesporné, že P. I. prevzal od
spoločnosti Cetelem Slovensko a.s. sumu 3.777,- Eur, z ktorej mu uhradil sumu 1.016,34 Eur. Žalobca
zobral žalobu čiastočne späť v časti uplatnenej istiny 225,- Eur, nakoľko žalovaná uhradila predmetnú
sumu po začatí konania. Žalobca súdu oznámil, že po smrti poručiteľa P. I. bola na úverový účet pripísaná
aj suma 378,18 Eur. Na základe uvedeného bola žalobcovi uhradená zo sumy úveru 3.777,- Eur suma
1.619,52 Eur. Na základe uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 2.157,48 Eur a v  prevyšujúcej časti  žalobu zamietol. Pokiaľ ide o lehotu na plnenie, súd prvej
inštancie poukázal na ust. § 232 ods. 3, 4 CSP a vzhľadom na sociálnu a finančnú situáciu žalovanej,
s prihliadnutím na postavenie žalobcu, povolil žalovanej splátky po 50,- Eur mesačne, splatné vždy 25-
teho dňa v mesiaci, počínajúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty
výhody splátok pri nezaplatení niektorej splátky. O trovách konania súd prvej inštancie za aplikácie ust.
§ 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP, nakoľko sa pomer úspechu a neúspechu sporových strán
blíži k 50 %, rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (žalobca mal úspech
v časti 48,74 %, žalovaná mala úspech v časti 51,26 %).

4. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal
v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP a navrhol,
aby ho odvolací súd zrušil v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Nesúhlasí so záverom
súdu prvej inštancie, že úverová zmluva č. 42684934369003, uzavretá medzi Cetelem a poručiteľom,
neobsahovala podstatnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Súd vzhľadom k § 11 ods. l písm. b) citovaného zákona považoval poskytnutý úver z dôvodu
absencie podstatnej náležitosti za bezúročný a bez poplatkov. V odôvodnení rozsudku súd uvádza,
že poručiteľ prevzal od spoločnosti Cetelem sumu vo výške 3.777,00 Eur, z ktorej Cetelemu vrátil
sumu 1.061,34 Eur. Súd ďalej vychádzal so žalobcom oznámenej výšky úhrad po smrti poručiteľa
vo výške 378,18 Eur a čiastočných späťvzatí žaloby vo výške 225,00 Eur. Prvostupňový súd mal
za to, že žalobcovi bola celkovo uhradená suma 1.619,52 Eur. S takýmto posúdením veci žalobca
nesúhlasí a poukazuje na skutočnosť, že súd správne uviedol, že poručiteľ prevzal od spoločnosti
Cetelem na základe vyššie uvedenej úverovej zmluvy peňažné prostriedky vo výške 3.777,00 Eur.
Táto skutočnosť vyplýva z riadku č. l na predloženom výpise z úverového účtu poručiteľa. Žalobca sa
však nestotožňuje s výpočtom súdu prvej inštancie ohľadom výšky celkovo prijatých úhrad, ktoré súd
sčítal vo výške 1.619,52 Eur. Žalobca v priebehu konania riadne označil a založil do súdneho spisu
výpis z úverového účtu poručiteľa, potvrdenie o úhrade zo dňa 09.08.2016 a štyri čiastočné späťvzatia



návrhu zo dňa 20.10.2016, 16.03.2017, 25.05.2017 a dňa 04.08.2017, z ktorých jasne vyplývala výška
aj dátum jednotlivých čiastočných plnení. Z predložených dôkazov vyplýva skutočnosť, že Cetelem
poskytol poručiteľovi dňa 13.11.2012 sumu vo výške 3.777,00 Eur. Poručiteľ predmetný úver riadne
splácal v pravidelných mesačných splátkach vo výške 78,18 Eur od 12.12.2012 až do svojej smrti v
novembri 2013. Poručiteľ počas života uhradil 12 mesačných splátok vo výške 78,18 Eur, t.j. spolu 938,16
Eur. Nasledujúca mesačná splátka vo výške 78,18 Eur, splatná ku dňu 15.12.2013, ktorá bola uhradená
dňa 12.12.2013 nemohla byť uhradená poručiteľom a preto bola aj zo strany žalobcu započítaná v
súčte úhrad vo výške 378,18 Eur pripísaných na úverovom účte po smrti poručiteľa. Žalobcom uvedený
súčet úhrad v sume 378,18 Eur zahŕňal platby pripísané na úverovom prípade v rozmedzí dátumov
12.12.2013 až 09.08.2016, t.j. platieb vyplývajúcich z predloženého výpisu z úverového účtu poručiteľa,
riadky č. 62 a č. 77 až č. 87 a zo samostatného potvrdenia o platbe zo dňa 09.08.2016, ktoré boli
predložené súdu ako prílohy žalobného návrhu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie
nesprávne započítal platbu zo dňa 12.12.2013 vo výške 78,18 Eur aj medzi platby, ktoré uhradil priamo
poručiteľ, a aj k platbám vykonaným po jeho smrti. Žalobca pre úplnosť uvádza, že suma vo výške
1.016,34 Eur, ktorá je uvedená v riadku č. 71 vo výpise z úverového účtu poručiteľa, predstavuje súčet
úhrad ku dňu prevedenia prípadu v informačnom systéme spoločnosti Cetelem do právneho vymáhania,
a nie sumu uhradenú poručiteľom, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napádaného rozsudku. Žalobca
zároveň poukazuje na nesúlad výšky súm a počtu čiastočných späťvzatí žaloby, z ktorých vychádzal
súd pri rozhodovaní a ich výšky a počtu zaslaných súdu zo strany žalobcu. Súd v bodoch 13, 15 a
16 odôvodnenia rozsudku uvádza, že žalobca vzal svoj návrh čiastočne späť na základe troch podaní
doručených súdu dňa 25.10.2016 vo výške 50,00 Eur, dňa 28.03.2017 vo výške 125,00 Eur a dňa
31.05.2017 vo výške 50,00 Eur. Spolu vo výške 225,00 Eur. Žalobca v prílohe odvolania opätovne
predložil štvrté čiastočné späťvzatie žaloby zo 4. augusta 2017 spolu s elektronickou doručenku, ktoré
bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 7. augusta 2017. Predmetným podaním vzal žalobca návrh
čiastočne späť vo výške 50,00 Eur. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, podaním žalobcu zo 4.
augusta 2017 sa súd vôbec nezaoberal. Žalobca je toho názoru, že aj v prípade, ak súd považuje
úverovú zmluvu uzavretú medzi Cetelemom poručiteľom za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods.
1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, dospel prvoinštančný súd k priznanej sume 2.157,48
Eur nesprávne. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade posúdenia zmluvy ako bezúročnej a bez
poplatkov predstavuje celková suma, ktorú má žalovaná vrátiť žalobcovi výšku 2.185,66 Eur (3.777,00
Eur - 1.591,34 Eur = 2.185,66 Eur). Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa žalobca nemôže stotožniť
s rozhodnutím súdu, ktorým žalobe nevyhovel ani v rozsahu vrátenia rozdielu medzi poskytnutými a
vrátenými peňažnými prostriedkami pri posúdení predmetného úveru ako bezúročného a bez poplatkov
a je toho názoru, že súd mal správne priznať žalobcovi nárok vo výške 2.185,66 Eur. Žalobca si uplatňuje
trovy odvolacieho konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za odvolanie vo výške 8,25 Eur a trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 30,97 Eur.

5. Rozsudok napadla v zákonnej lehote aj žalovaná, v ktorom podaní sa zároveň vyjadrila aj k odvolaniu
žalobcu. V doplnenom odvolaní konkretizovala, že rozsudok napáda v jeho výroku, ktorým bolo žalobe
vyhovené a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, prípadne, aby rozsudok zmenil tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.157,48 Eur v pravidelných mesačných splátkach po 15,-
Eur splatných vždy 25-tého dňa príslušného mesiaca počínajúc právoplatnosťou rozsudku do zaplatenia
pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení niektorej splátky. Poukázala na záver súdu prvej
inštancie, že na základe osvedčenia o dedičstve bola výška dlhov poručiteľa 9.245,21 Eur, pričom dlh
predstavoval súhrn spotrebiteľského úveru vo výške 5.000,- Eur evidovaného pod č. 42684934369001,
spotrebiteľského úveru evidovaného pod č. 42684934369003 vo výške 3.777,- Eur a revolvingového
úveru evidovaného pod č. 42684934369100 s úverovým rámcom vo výške 700,- Eur, z ktorého
poručiteľ vyčerpal 1.066,- Eur, v zostatku ku dňu smrti poručiteľa vo výške 940,16 Eur. Ďalej v bode
47 odôvodnenia je konštatované, že súd považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezpoplatkovú
a bezúročnú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žiada, aby súd preskúmal aj spotrebný úver vo výške
5.000,- Eur pod číslom 42684934369001, ktorý žalovaná po smrti Štefana Lupu splatila v plnej výške,
vrátane poplatkov a úrokov. Tento úver bol splácaný mesačnou splátkou 125,84 Eur, RPMN vo výške
19,07%, s úrokovou sadzbou 14,49%, s celkovými nákladmi 2.550,40 Eur. Žalovaná má za to, že
uvedená zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V
druhom rade žiada, aby súd preskúmal aj revolvingový úver č. 42684934369100 s úverovým rámcom vo
výške 700,- Eur, z ktorého poručiteľ vyčerpal finančné prostriedky v celkovej výške 1.066,- Eur, v zostatku
ku dňu smrti poručiteľa vo výške 940,16 Eur, nakoľko je zrejmé, že táto zmluva bola taktiež uzatvorená
v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukazuje na to, že celková výška



dlhov pozostávajúca v časti pasív dedičstva bola vykázaná vo výške 9.245,21 Eur a bola spôsobená
navýšením uvedených úverov o výšku poplatkov a úrokov, čo v prípade úveru č. 42684934369003
posúdil aj prvoinštančný súd ako porušenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a preto
si dovolí konštatovať, že pokiaľ súd posúdi aj zvyšné dva úvery a zistí porušenie vyššie uvedeného
zákona, tak bude celkový dlh znížený o poplatky a úroky z ostávajúcich úverov. Nakoľko žalobcom
nebola žalovanej poskytnutá celková výška úhrady, ktorú veriteľ P. I. za života v pravidelných mesačných
splátkach uhradil, taktiež prostredníctvom súdu žiada, aby bola vykonaná celková revízia vykonaných
platieb, vrátane všetkých platieb, ktoré žalovaná uhradila aj po smrti poručiteľa P. I., vo všetkých troch
zmluvách o poskytnutých úveroch a následne bol vykonaný zápočet, pretože má za to, že v prípade
porušení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa to musí posúdiť ako celok z uvedeného
dedičstva v časti pasív z pohľadávky CETELEM SLOVENSKO, a. s., a nie iba ako dosiaľ nesplatená
suma jedného úveru. V neposlednom rade žiada súd, aby preskúmal skutočnosti ohľadom zamietnutia
plnenia úhrady poistného. V rámci spotrebiteľského úveru č. 42684934369001 mal P. I. mesačnú
splátku zvýšenú o 6,99% z dôvodu prijatia poistného súboru (rozšírené poistenie pre prípad pracovnej
neschopnosti, plnej a trvalej invalidity, smrti a straty zamestnania). Taktiež vyjadril súhlas, že oprávnenou
osobou na prijatie poistného plnenia je CETELEM SLOVENSKO a.s., suma uvedená v prijatí poistného
vyjadrenia % z dohodnutej mesačnej splátky úveru a zahrnutá do mesačných splátok úveru bude určená
na úhradu poistného. V podpísanej zmluve o úvere je však uvedený iba %-ny podiel, nie však skutočná
výška vyčíslená v eurách. Veriteľ poskytol oprávnenie poistiteľa zisťovať a preskúmať jeho zdravotný
stav, ako aj ďalšie dôležité skutočnosti týkajúce sa poistnej udalosti a to po dobu nevyhnutne potrebnú
na zabezpečenie práva povinností z tohto poistenia. Vzhľadom k dôchodkovému veku veriteľa nebránilo
spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s., aby si zdravotný stav preverila u ošetrujúceho lekára, nakoľko
sa žalovaná domnieva, že v čase podpisu zmluvy netrpel smrteľnou chorobou. V rámci spotrebiteľského
úveru č. 42684934369003 uzavrel Štefan Lupa súbor poistenia (D-Senior-Pre prípad smrti). Aj pri tomto
poistení mal veriteľ mesačnú splátku navýšenú o 6,99% z dôvodu prijatia poistného súboru. V podpísanej
zmluve o úvere je však uvedený iba %-ny podiel, nie však skutočná výška vyčíslená v eurách. Týmto
žiada súd o preverenie zákonnosti o neplnení poistnej udalosti zo strany CETELEM SLOVENSKO,
a.s., nakoľko úhrada poistného bola v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaná zastáva názor,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
pri určovaní výšky mesačnej splátky dlhu nedostatočne posúdil sociálnu situáciu žalovanej. Jediným
mesačným príjmom žalovanej je totiž iba dávka v hmotnej núdzi, ktorá predstavuje sumu 152,10 Eur. Iný
príjem žalovaná nemá. Žalovaná býva sama v dvojizbovom byte a jej mesačné náklady za jeho užívanie
a služby s tým spojené predstavujú sumu 115,- Eur. Ďalšie výdavky musí žalovaná vynakladať na stravu
a lieky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná nemá dostatok finančných prostriedkov ani na uspokojenie
svojich základných životných potrieb. Len pre úplnosť dáva súdu do pozornosti, že do augusta roku
2017 žalovaná bývala v spoločnej domácnosti so svojou matkou T. I., ktorá sa dovtedy podieľala aj
na nákladoch na bývanie a stravu. Matka žalovanej dňa 17.08.2017 zomrela, čo značne zhoršilo aj
sociálnu situáciu žalovanej, keďže všetky náklady už musí znášať výlučne sama. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného je nesporné, že v súčasnosti nie je objektívne v schopnostiach a možnostiach žalovanej,
aby splácala dlžnú sumu vo výške 50,- Eur mesačne. Z uvedeného dôvodu navrhuje, aby súd umožnil
žalovanej splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach a to maximálne vo výške 15,- Eur.

6. K odvolaniu žalovanej podal žalobca písomné vyjadrenie, pričom poukázal na skutočnosť, že v
prípade splatenia dlžnej istiny formou mesačných splátok vo výške 50,00 Eur, ktoré súd povolil žalovanej,
dôjde za 43 mesiacov, t.j. 3 roky a 7 mesiacov. V prípade splácania dlžnej sumy formou mesačných
splátok vo výške 15,00 Eur, ktoré navrhuje žalovaná vo svojom odvolaní, dôjde k splateniu istiny za
143 mesiacov, t.j. 11 rokov a 11 mesiacov. Takúto dĺžku splatnosti dlžnej sumy považuje žalobca za
neprimeranú vzhľadom k výške dlhu. Žalovaná v podaní uviedla, že pohľadávka spoločnosti Cetelem
pozostávala z troch spotrebiteľských úverov č. 42684934369001, č. 42684934369003 (úver, ktorý
je predmetom konania) a č. 42684934369100 a pridržiavala sa názoru prvoinštančného súdu, ktorý
konštatoval, že úverovú zmluvu k úveru č. 42684934369003 považuje za bezúročnú a bez poplatkov
v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaná vzhľadom na právne posúdenie úverovej zmluvy č.
42684934369003 žiada vo svojom podaní súd aj o preskúmanie úverov č. 42684934369001 a č.
42684934369100, ako aj o preskúmanie skutočností ohľadom zamietnutia plnenia úhrady poistného. K
tomuto návrhu žalovanej uviedol, že žalobca odvodzoval predmet podanej žaloby zo dňa 08.09.2016 len
na základe úveru č. 42684934369003, o ktorom súd rozhodol vo vydanom rozsudku. Žalobca poukazuje
na skutočnosť, že úvery č. 42684934369001 a č. 42684934369100 neboli predmetom tohto konania
a obsahovo s úverom č. 42684934369003 nijako nesúvisia. Podanie žalovanej zo dňa 31.03.2018



malo predstavovať vyjadrenie žalovanej k podanému odvolaniu žalobcu. Žalovaná sa v predmetnom
podaní vôbec nevyjadrila k skutočnostiam tvrdených žalobcom ohľadom nesprávneho započítania
vykonaných úhrad zo strany prvoinštančného súdu napriek tomu, že uviedla, že posiela námietku voči
odvolaniu žalobcu. So žiadosťou žalovanej, aby súd preskúmal náležitosti úverových zmlúv, ktoré nie sú
predmetom konania, sa žalobca v žiadnom prípade nestotožňuje, pretože právo disponovať predmetom
konania patrí žalobcovi, a nie žalovanej strane. Preto žalobca trvá na svojom podanom odvolaní v celom
rozsahu.

7. Žalovaná podala k vyjadreniu žalobcu svoje stanovisko, v ktorom zdôraznila, že žalobca vo svojom
vyjadrení nijako nespochybňuje skutočnosti uvádzané žalovanou ohľadom jej zlej sociálnej situácie.
Je nesporné, že v súčasnosti žalovaná objektívne nie je schopná splácať dlžnú sumu v mesačných
splátkach vo výške 50,- Eur. Jediným mesačným príjmom žalovanej je iba dávka v hmotnej núdzi v sume
152,10 Eur, iný príjem nemá. Dáva opakovane do pozornosti, že býva sama v dvojizbovom byte a jej
mesačné náklady za jeho užívanie a služby s tým spojené predstavujú sumu 115,- Eur. Okrem toho musí
vynakladať ďalšie výdavky na stravu a lieky. Žalovaná tak nemá dostatok finančných prostriedkov ani
na uspokojenie svojich základných životných potrieb. Po smrti matky žalovanej sa jej sociálna situácia
neúmerne zhoršila. Žalovaná zastáva názor, že súd by mal reflektovať na ťaživú sociálnu situáciu
žalovanej, ktorá ani pri najlepšej vôli nedokáže splácať dlžnú sumu v mesačnej splátke vyššej ako 15,-
Eur. Preto žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej
ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie strán sporu je dôvodné.

9. Z obsahu odvolaní tak žalobcu, ako aj žalovanej vyplývajú uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365
ods. ods. 1 písm. f) a h) CSP.

10. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

12. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny.



13. Pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku voči dedičovi poručiteľa, voči ktorému má nesplatený
dlh, základný legislatívny rámec prechodu dlhov pri dedení upravuje ustanovenie § 470 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého platí, že dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za
primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli
poručiteľovou smrťou (1). Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za
dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu (2). Z citovaného zákonného
ustanovenia je zrejmé, že dedenie poručiteľových dlhov nie je takpovediac absolútne a je limitované
výškou ceny nadobudnutého dedičstva. Uvedené ustanovenie má teda zásadný právny význam z
pohľadu ochrany dedičov, pretože zákon je nastavený tak, aby sa postavenie dediča v dôsledku dedenia
nezhoršilo.

14. V súvislosti s prechodom dlhov je potrebné uviesť aj to, že na dediča/dedičov prechádzajú len tie
poručiteľove dlhy, ktoré vznikli ešte za jeho života a ktoré jeho smrťou nezanikajú. Opierajúc sa o citované
zákonné ustanovenia je potrebné uviesť, že dedičia poručiteľa zodpovedajú v zmysle § 470 OZ za
dlhy poručiteľa len do výšky hodnoty nadobudnutého dedičstva, a pri uplatnení peňažného nároku voči
dedičovi/dedičom v súdnom konaní musí súd ako prvoradú otázku skúmať, či výška aktív žalovaného,
ktoré v dedičstve nadobudol, prevažuje nad prípadnými pasívami a či z toho dôvodu má žaloba vôbec
predpoklad pre úspešnosť (aj keby bola inak voči nebohému poručiteľovi opodstatnená).

15. Súd prvej inštancie už tejto prvoradej otázke nevenoval náležitú pozornosť, keď uviedol iba,
že dedička Zuzana Holubová zdedila na základe Osvedčenia o dedičstve zo 6. februára 2015, č.
k. 25D/507/2013 majetok, t. j. aktíva a pasíva po poručiteľovi Štefanovi Lupovi, čím sa v spore
stala pasívne legitimovanou. Takéto stručné odôvodnenie, bez akejkoľvek konkretizácie výšky aktív
a pasív dedičstva po poručiteľovi nespĺňa ani elementárne predpoklady zákonom predpokladaného
odôvodnenia rozsudku.

16. V ďalšom tak žalobca, ako aj žalovaná, súdu prvej inštancie vytýkajú nedostatočné zistenie
skutkového stavu, aj keď každá zo sporových strán uplatnila rozdielne námietky.

17. Žalobca sa vo svojom odvolaní nestotožňuje s výpočtom súdu prvej inštancie ohľadom výšky celkovo
prijatých úhrad, ktoré súd sčítal vo výške 1.619,52 Eur. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne
započítal platbu zo dňa 12.12.2013 vo výške 78,18 Eur aj medzi platby, ktoré uhradil priamo poručiteľ,
a aj k platbám vykonaným po jeho smrti. Zároveň žalobca vytýka, že svoj návrh vzal čiastočne späť
na základe štyroch podaní, ale súd prvej inštancie sa zaoberal iba tromi z nich (doručených súdu dňa
25.10.2016 vo výške 50,00 Eur, dňa 28.03.2017 vo výške 125,00 Eur a dňa 31.05.2017 vo výške 50,00
Eur, spolu vo výške 225,00 Eur). Žalobca v prílohe odvolania predložil čiastočné späťvzatie žaloby
vo výške 50,00 Eur zo 4. augusta 2017, spolu s elektronickou doručenku, o jeho doručení súdu prvej
inštancie 7. augusta 2017. Žalobca je toho názoru, že aj v prípade, ak prvoinštančný súd považuje
úverovú zmluvu uzavretú medzi Cetelem a  poručiteľom za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods.
1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, dospel k priznanej sume 2.157,48 Eur nesprávne. Podľa
názoru žalobcu aj v prípade posúdenia zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov predstavuje celková
suma, ktorú má žalovaná vrátiť žalobcovi výšku 2.185,66 Eur (3.777,00 Eur - 1.591,34 Eur = 2.185,66
Eur).

18. Žalovaná v odvolaní okrem iného namieta, že v rámci spotrebiteľského úveru č. 42684934369003
uzavrel P. I. súbor poistenia (D-Senior-Pre prípad smrti), pri ktorom mal veriteľ mesačnú splátku
navýšenú o 6,99% z dôvodu prijatia poistného súboru. V podpísanej zmluve o úvere je však uvedený
iba %-ny podiel, nie však skutočná výška vyčíslená v eurách. Preto žiada súd o preverenie zákonnosti
o neplnení poistnej udalosti zo strany CETELEM SLOVENSKO, a.s., nakoľko úhrada poistného bola v
pravidelných mesačných splátkach.

19. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové
okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil
žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí
konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina. S istým zjednodušením
možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení
procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese



právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou
(potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich
skutkových zistení (to znamená, až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii
alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3 Cdo
218/2017, 3 Cdo 150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, 7 Cdo 99/2018). (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo 14. marca 2019, sp. zn. 3Cdo/27/2019)

20. V súvislosti s otázkou obstarávania skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania je nutné
zvýrazniť, že strana sporu má v prvom rade povinnosť tvrdenia, na ktorú nadväzuje a s ktorou súvisí
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť
k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným
prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie
a obhliadka. Pre lepšiu názornosť, ak žalobca v žalobe v rámci opisu rozhodujúcich skutočností napríklad
uvádza, že žalovanému poskytol úver, z ktorého žalovaný napriek dohodnutej povinnosti žalobcovi dlh
nevrátil, mal by zároveň označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, ktorými budú zmluva o úvere a
listiny preukazujúce výšku dlhu a jeho skladbu.

21. Z viacerých ustanovení CSP jednoznačne vyplýva, že súd sa vždy pred rozhodnutím vo veci, a to či
už na nariadenom pojednávaní alebo bez nariadenia pojednávania, musí vysporiadať s otázkou, ktoré
skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné.

22. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd akcentuje, že v konaní je obligatórne tiež určenie
sporných a nesporných skutkových tvrdení, pričom vymedzenie predmetu dokazovania má zásadný
význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Na to slúži časť konania,
ktorá sa nazýva príprava pojednávania, v rámci ktorej súd musí „vytriediť“ skutkové okolnosti tak,
aby vedel určiť, ktoré sú relevantné a následne určiť, ktoré z relevantných tvrdení sú medzi stranami
sporné a ktoré považuje za nesporné. Postup súdu na základe uvedených úkonov je pre sporové
strany potom predvídateľný a transparentný a umožňuje stranám adekvátne reagovať primeranými
prostriedkami procesného útoku a obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených
záujmov. Uvedené sa primerane vzťahuje aj na predbežné právne posúdenie veci, ktoré je sudca povinný
stranám oznámiť na prvom pojednávaní. Na jeho základe je potom stranám dostatočne zrejmé, aký výrok
rozhodnutia vo veci samej možno očakávať v nadväznosti na prípravu pojednávania. Predbežné právne
posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia
a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu
právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Ide teda
o zásadný inštitút, ktorého účelom je aj prevencia tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí.

23. Na zabezpečenie prevencie nepredvídateľných súdnych rozhodnutí slúžia viaceré postupy,
upravené v CSP. Podľa ust. § 150 ods. 2 CSP môže súd na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia. Podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, upravujúceho
postup súdu na pojednávaní, je povinnosťou súdu po úvodných úkonoch a prednesoch strán zaujať
stanovisko nielen k tejto otázke, ale aj k otázke, ktoré dôkazy vykoná, ktoré nevykoná a uviesť svoje
predbežné právne posúdenie veci.  Podľa ust. § 181 ods. 4 CSP môže súd umožniť stranám dodatočné
prednesenie skutkových tvrdení a označenie alebo predloženie dôkazov na ich preukázanie a uložiť im
lehotu na splnenie tejto povinnosti.

24. Procesné povinnosti a zodpovednosť strán tvrdiť skutkové okolnosti a navrhovať dôkazy je teda
doplnená oprávnením súdu požadovať ďalšie vysvetlenia v prípade, že súdu chýbajú podstatné
a rozhodujúce skutočnosti. Pri zisťovaní skutkového deja teda súd nepracuje len so skutkovým
materiálom, ktorý mu strany predložia. Samozrejme, súd nesmie vyšetrovať a pátrať po skutkových
tvrdeniach a nahrádzať aktivitu a procesnú zodpovednosť strán. Citované zákonné ustanovenia (§
150 ods. 2, § 181 ods. 4 CSP) však zmierňujú striktne nastavenú prejednaciu zásadu a znemožňujú
stranám, aby pri hľadaní materiálnej pravdy limitovali súd len svojimi tvrdeniami, pokiaľ súd nemá jasno
v podstatných a rozhodujúcich skutočnostiach. Súd v rámci týchto oprávnení môže stranám napríklad
uviesť, že na preukázanie nimi tvrdených skutkových okolností neuviedol dôkaz a vyzvať stranu na
navrhnutie dôkazu.



25. Vychádzajúc z obsahu spisu dospel odvolací súd po posúdení k záveru, že súd prvej inštancie sa
pri svojom procesnom postupe neriadil vyššie uvedenými právnymi predpismi, ale v spore rozhodol
minimálne predčasne, bez toho, aby sa zaoberal podaním žalobcu zo 4. augusta 2017, ktoré bolo súdu
prvej inštancie doručené 7. augusta 2017 (čiastočné späťvzatie žaloby), ale rovnako bez toho, aby
venoval náležitú pozornosť posúdeniu úveru z hľadiska jeho prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti
z viacerých možných dôvodov. So zreteľom na dôvody, na podklade ktorých prvoinštančný súd dospel
k záverom, na základe ktorých vo veci rozhodol, bola pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku v intenciách odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov v odvolacom konaní nastolená aj
právna otázka úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových náležitostí vyžadovaných zákonom č.
129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia, predovšetkým ust. § 9 ods. 2 písm. f) (údaj o
konečnej splatnosti úveru).

26. Súd prvej inštancie sa v časti právneho zdôvodnenia obmedzil na nanajvýš stručné, zároveň
nedostatočné, ale aj zjavne nesprávne odôvodnenie, že v uvedenej zmluve spoločnosť Cetelem
Slovensko a.s. neuviedla konkrétny termín/dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru pri
uzatvorení zmluvy, pričom je predmetný dátum daný iba ako dátum poslednej mesačnej splátky úveru.
Preto túto zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi spoločnosťou Cetelem Slovensko a.s. a P. I.
súd prvej inštancie považoval za bezpoplatkovú a bezúročnú.

27. Podľa posúdenia odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie síce formálne odôvodnenie
obsahovalo, materiálne však toto odôvodnenie bolo celkom zrejme zmätočné (pokiaľ ide o skutkovú
stránku veci) a arbitrárne (pokiaľ ide o právne posúdenie veci). Vo všeobecnosti možno povedať, že v
rámci právneho posúdenia veci musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť, prečo určitú normu použil;
ozrejmí zároveň obsah tejto normy a pokiaľ riešenie sporu o právo nevyplýva priamo zo zákonného
textu, nevyhnutne podá jeho výklad. Následne sa právne posúdenie veci v odôvodnení rozhodnutia
musí premietnuť vo vysvetlení spôsobu aplikácie právnej normy, ktoré by malo presvedčivo vyjadrovať
vzťah medzi skutkovým nálezom, pravidlom správania sa vyplývajúcim z aplikovanej normy a medzi
záverom o spornom práve alebo povinnosti strán sporu. Pri uplatňovaní týchto kritérií sa v právnej
praxi všeobecných súdov a v judikatúre Ústavného súdu SR  za odôvodnenie právneho posúdenia veci
jednotne nepovažuje ani odkaz na použitú právnu normu a ani jej citácia. Preto už vôbec nemožno
akceptovať zdôvodnenie právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, v ktorom sa, ako už bol
zmienené, obmedzil výlučne len na konštatáciu, že „v súvislosti s rozhodnutím súdu v tejto veci
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/56/2018“.

28. V praxi okresných súdov patrí k pomerne frekventovaným pochybeniam pri riešení otázky úplnosti
úverovej zmluvy z hľadiska obsahových náležitostí podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) (doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) a písm. k) (výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase úverovej zmluvy, a tak je tomu aj v
preskúmavanej veci, preto považuje odvolací súd za potrebné zaujať k týmto otázkam právny názor.

29. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému
významu (zmyslu), a preto jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné
problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často
k objektívne nespravodlivým záverom. NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto
súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia,
ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad
je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie
a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostatne slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad
logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným
znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ
v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku ho vyložiť tak, aby závery jeho
výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd
nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej
realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy
a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a



odstrániť prípadné jej nejasnosti za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia
právnej normy v praxi. Podľa názoru formulovaného ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v
prípade výkladu ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód
jazyková, logická, systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Interpretačné závery musia týmto požiadavkám
právnej praxe zodpovedať. Zákonná požiadavka uvedenia v úverovej zmluve tiež údaja o konečnej
splatnosti úveru nebola samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho,
aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne aby
mohol bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v
úvahách o spôsobe interpretácie ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. na posudzovaný prípad
nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok
a ich splatnosti (ak by ju súd prvej inštancie zistil) môže objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania
spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o počte splátok a o ich
splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez osobitej pozornosti
či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj
bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho vôbec dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa
v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru
bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky
vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú.

30. Je potrebné mať na zreteli tiež, že pri interpretácii rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, ktorá je
výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“), je potrebné zohľadniť ňou
stanovený cieľ. I bez toho aby sa toho strany v konaní dovolávali je povinnosťou  súdu posúdiť
zhodu smernice s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či táto smernica bola
transponovaná správne a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia
smernice totiž v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia
byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou,
s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení z 11. októbra
2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, v zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu,
ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nielen ústavne konformná, ale aj
eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež
judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd
pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré
sa v ňom nachádzajú síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu
otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v
tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2),
avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a
cez to  jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD
podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť
súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To
znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia
EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné
orgány EÚ. Možno preto uzavrieť, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň
platí, že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia
už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia
vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením
prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž  nemá konštitutívny, ale  deklaratórny charakter
(Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod
21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací
súd konštatuje, že v rámci eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy je potrebné
vychádzať z interpretačných záverov, vyplývajúcich z rozhodnutí ESD. Tento súd v rozhodnutí vo
veci veci C42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej vo vzťahu k
určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy i k následkom absencie niektorých
jej náležitostí formuloval hneď niekoľko na vec sa vzťahujúcich interpretačných záverov. ESD v tomto
smere skonštatoval, že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere



uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň tu ESD
skonštatoval, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad
vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej
z náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho vyplýva, že ani potreba
eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej
splatnosti úveru tak rigorózne, ako to činí vo svojej odvolacej argumentácii odvolateľka. Reagujúc
na interpretačné závery ESD v už zmienenom rozhodnutí sa právna prax (nakoniec i zákonodarca
zmenou právnej úpravy) medzičasom už vysporiadala s nastolenou otázkou výkladu § 9 ods. 2 písm.
k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy v tom zmysle, že toto
ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky a že pokiaľ predmetná norma hovorí o výške,
počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne interpretovať
tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j.
istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z  22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo
146/2017).

31. Z týchto dôvodov odvolací súd, oproti úsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že úverová
zmluva náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase jej
uzavretia, má.

32. Odhliadnuc od vyššie uvedenej právnej vady, považuje odvolací súd za potrebné súdu prvej inštancie
vytknúť aj ďalšie pochybenie, a to, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa prvoinštančný súd
vôbec zaoberal otázkou, či posudzovaný úver nie je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový
z iného, súdom prvej inštancie neskúmaného dôvodu. Súd prvej inštancie nepodrobil súdnej kontrole
výšku RPMN a nevyvodil ani žiaden právny záver, či v zmluve uvedená priemerná RPMN a RPMN boli
v súlade s platnou právnou úpravou.

33. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) veta pred bodkočiarkou zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka obsahovať tiež údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

34. Podľa ust. § 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
ročnou percentuálnou mierou nákladov sa pre účely tohto zákona rozumejú celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podľa § 19.

35. Podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa pre účely tohto zákona
rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem
notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok.

36. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak (tiež) v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

37. Súd prvej inštancie v otázke rozsahu celkových nákladov spojených s úverom nevenoval žiadnu
pozornosť a z odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť, akú výšku má celková čiastka, ktorú musí



spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, bez ktorého údaja nie je ani možné preskúmať správnosť výšky RPMN uvedenej žalobcom.

38. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie, ako aj vzhľadom
na odvolacie námietky žalobcu a žalovanej, konštatuje, že takéto odôvodnenie meritórneho rozhodnutia,
ako v napadnutom rozsudku, je nedostatočné, neúplné, nepresvedčivé a nezrozumiteľné, a preto
nespĺňajúce kritériá požadované ust. § 220 CSP.

39. Napokon, v súvislosti so žiadosťou žalovanej, aby súd preskúmal aj spotrebné úvery č.
42684934369001 a č. 42684934369100, ktoré žalovaná po smrti P. I. splatila v plnej výške, vrátane
poplatkov a úrokov, odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že uvedené úverové zmluvy nie sú
predmetom tohto konania z hľadiska skúmania ich súladu a toho, či spĺňajú náležitosti podľa právnych
noriem upravujúcich práva spotrebiteľa, pretože právo disponovať predmetom konania patrí žalobcovi
ako pánovi sporu, a nie žalovanej strane. Súd však musí skúmať - ako bolo uvedené vyššie - výšku pasív
dedičstva, a predovšetkým výšku dlhov poručiteľ, ktoré jeho dedič po smrti poručiteľa splatil (§ 470 OZ).

40. Pokiaľ ide rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým určil žalovanej lehotu na plnenie,
odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 232 ods. 3, 4 CSP, v zmysle ktorých lehota na plnenie je tri
dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak
súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto
dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že
omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

41. Určenie dlhšej než trojdňovej lehoty na plnenie, ako aj povolenie splátok (§ 232 ods. 3 druhá veta,
ods. 4 CSP) patrí medzi procesné úkony súdu. Pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti, alebo pri
určení, že peňažné plnenie sa môže realizovať v splátkach, je nutné vychádzať z konkrétnych okolností
prípadu. Súd musí ex offo prihliadnuť na: osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného plnenia,
platobnú schopnosť žalovaného v konaní, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorú
by týmto spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie
dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti), pričom súd môže
určiť, že nezaplatením, resp. omeškaním s plnením čo i len jednej splátky, nastáva zročnosť celého
plnenia (tzv. crossdefault doložka).

42. Súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak, aby svojou dĺžkou nepoprela samotný účel súdneho
konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi stranami.

43. Závery súdu o tom, že je na mieste určenie dlhšej lehoty na plnenie, než tri dni od právoplatnosti
rozsudku, príp. že sa peňažné plnenie má platiť v splátkach, musí byť vždy náležite odôvodnené (viď
judikát R 126/1966, R 67/1966).

44. V prejednávanej veci prvoinštančný súd umožnil žalovanej zaplatiť istinu 2.157,48 Eur v pravidelných
mesačných splátkach po 50,- Eur splatných vždy 25-teho dňa príslušného mesiaca počínajúc
právoplatnosťou rozsudku do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení niektorej
splátky. Súd prvej inštancie poskytnutie výhody splátok žalovanej odôvodnil strohým konštatovaním,
že vzhľadom na sociálnu a finančnú situáciu žalovanej, s prihliadnutím na postavenie žalobcu, povolil
žalovanej splátky po 50,- Eur mesačne, splatné vždy 25-teho dňa v mesiaci, počínajúc právoplatnosťou
rozsudku až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení niektorej splátky.

45. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že súd v rámci svojich oprávnení môže
strany sporu vyzvať, aby na preukázanie nimi tvrdených skutkových okolností predložili dôkaz, či navrhli
jeho vykonanie. Odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu ohľadne dôvodov, pre ktoré umožnil
žalovanej splácať žalovanú istinu vrátane jej príslušenstva, je nepreskúmateľné, a teda je v rozpore
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí neskúmal komplexné
majetkové, zárobkové, osobné pomery žalovanej (napr. priemerný čistý mesačný príjem, vlastníctvo k
hnuteľným veciam, k nehnuteľným veciam). V spise absentujú listinné dôkazy preukazujúce majetkové
pomery žalovanej. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie za danej situácie ani nemohol
adekvátnym spôsobom posúdiť komplexné pomery žalovanej, ktoré by odôvodňovali umožniť/alebo
neumožniť jej splácať žalovanú istinu s príslušenstvom v splátkach.



46. Pre úplnosť odvolací súd akcentuje, že ak súd umožní splácať žalovanú istinu s príslušenstvom
v splátkach, je povinný zohľadniť aj výšku priznaného plnenia (istinu i príslušenstvo) a skutočnosť,
že veľmi nízke splátky by mohli neprimeraným spôsobom zasiahnuť do práv žalobcu a v konečnom
dôsledku poškodiť i samotnú žalovanú. Odvolací súd konštatuje, že je primerané rozvrhnúť uhradenie
priznaného peňažného plnenia v takých splátkach, aby úhrada istiny spolu s príslušenstvom trvala
dobu nepresahujúcu súdnou praxou zaužívanú (dobu troch rokov) v záujme toho, aby prípadná
výhoda poskytnutá žalovanej v podobe umožnenia uhradiť dlh s príslušenstvom v splátkach, nebola
zjavne neprimeranou oproti nevýhodnosti postavenia žalobcu a tým neporušila rovnosť strán v
občianskoprávnych vzťahoch v zmysle § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

47. Pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie v súvislosti s
rozhodnutím o určení realizácie peňažného plnenia v splátkach vyššie uvedenými relevantnými aspektmi
vôbec zaoberal, je možné konštatovať, že jeho rozhodnutie aj v tejto odvolaním napadnutej časti výroku
vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo je dôvodom pre jeho zrušenie.

48. Z týchto dôvodov odvolací súd preskúmavaný rozsudok v jeho napadnutých výrokoch, ako aj v
súvisiacom výroku o trovách konania, zrušil postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a v
rozsahu zrušenia v zmysle ust. § 391  ods. 1 CSP vrátil  vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

49. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre
posúdenie dôvodnosti predmetu konania. K tomu v intenciách v tomto uznesení vytknutých nesprávností
vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, a tiež umožní stranám uplatniť ďalšie
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi,
ktoré strany navrhli alebo ešte navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie
vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 CSP,
súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd vezme do úvahy
len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom,
pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods.
2 CSP), tak ako ho vyjadril v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní
tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami
riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo
náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého
odôvodnenia.

50. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13Csp/77/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "bf292241-2681-4880-8f82-0b283a0d673a:d1f82024-970e-4031-8af2-0cac48a40353", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5315207785.2", "spisova_znacka": "3Cdo/27/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2019 z 13. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5315207785.2"}, {"guid": "e26dc7c1-01ee-4e6d-9d0f-0dba6766ce2c:42f60d9a-34ee-46f1-990b-06b5d62603a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Csp/77/2016", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Csp/77/2016 z 25. 10. 2016", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-10-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e26dc7c1-01ee-4e6d-9d0f-0dba6766ce2c:42f60d9a-34ee-46f1-990b-06b5d62603a1"}], "citovane_v": []}