{"guid": "1bcf3ebf-648c-4bb1-a55a-e1ec247bb5a6:8a1ae607-93e5-4d93-b9dd-dadd20221502", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2510215389.1", "spisova_znacka": "25Co/562/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/562/2015 z 7. 6. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 7. júna 2016, sp. zn. 25Co/562/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2510215389.1", "identifikacne_cislo": "2510215389", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Katarína Červenková", "sudca_id": 382, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-cervenkova-382", "datum_vydania": "2016-06-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-107", "nazov": "§ 107 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-107", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-107"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-391", "nazov": "§ 391 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-391", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-391"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-107", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-391"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a1ae607-93e5-4d93-b9dd-dadd20221502", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2510215389.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2510215389.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2510215389.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/562/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510215389
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2510215389.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček v právnej veci navrhovateľa: CETELEM Slovensko,
a.s., so sídlom Bratislava, Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., so sídlom Bratislava, Ventúrska 16, IČO: 47 234 547, proti
odporcovi: M. U., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q., U. XX/XX, t.č. na neznámom mieste,
zastúpenému opatrovníčkou pre konanie: Mgr. Y. U., pracovníčka Okresného súdu Trnava, o zaplatenie
1592,47 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k.
12C/295/2011-113 zo dňa 30.6.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal
zaplatenia 1592,47 Eur s príslušenstvom, v celom rozsahu zamietol. Druhou výrokovou vetou odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 43a ods. 1, § 39, § 107 ods. 1, §
451 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa s použitím i § 5b
zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, ako i § 151 ods. 1 O.s.p. Súd predovšetkým vychádzal z toho,
že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere je potrebné posudzovať
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka), keďže túto zmluvu uzavrel navrhovateľ ako veriteľ resp. dodávateľ, ktorý konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti s odporkyňou- fyzickou osobou ako
spotrebiteľom. Z  formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára i obchodné podmienky (ako súčasť zmluvy s miniatúrnymi písmenami)  navrhovateľ vopred
pripravené a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporkyne, pričom odporkyňa obsah
zmluvy i všeobecných obchodných podmienok nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila. S poukazom na
vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava (v tomto prípade zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) má prednosť pred všeobecnou  (Obchodný zákonník) je nevyhnutné právny
vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý stanovuje špecifické náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (§ 4 ods. 2 a 3 cit. zák.) a čo je pre posudzovanie v konaní uplatneného nároku rozhodujúce,



pre jej platnosť kogentne vyžaduje písomnú formu s následkom neplatnosti právneho úkonu pri jej
nedodržaní (§ 4 ods. 1 cit. zák.).  Zo žiadosti / zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru súd zistil, že
medzi účastníkmi bola uzavretá individuálne špecifikovaná zmluva o úvere s jednorazovým čerpaním
za účelom kúpy tovaru, ktorej súčasťou bola tiež dodávateľom (navrhovateľom) vopred naformulovaná
žiadosť (dlžníka z uzatváranej zmluvy o úvere na financovanie kúpy tovaru) o zaradenie do zoznamu
žiadateľov o poskytnutie úverového rámca, o poskytnutie úverového rámca 20 000  Sk a o vydanie
úverovej karty. Odporca teda podpisom zmluvy o úvere na financovanie kúpy tovaru, za ktorým účelom
vstupoval do právneho vzťahu s navrhovateľom, vyjadril tiež formálny súhlas so žiadosťou podľa časti C)
žiadosti / zmluvy. Súd má za to, že takýto prístup v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch, keď dodávateľ
vnucuje spotrebiteľovi iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom čase vo sfére jeho záujmu, je nekalou
obchodnou praktikou, ktorá pôsobí v rozpore s ochranou spotrebiteľa v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Nekalá obchodná praktika
navrhovateľa sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
takýto postup navrhovateľa neplatný. Navyše, výkladom obsahu časti C) žiadosti / zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru súd dospel k záveru, že žiadosť o zaradenie do zoznamu žiadateľov, či žiadosť o
vydanie úverovej karty nemožno považovať za riadny návrh odporcu na uzatvorenie zmluvy o úvere tak,
ako to predpokladá čl. IV.-1.-1. všeobecných podmienok, podľa ktorého zmluva o úvere v súlade s § 275
ods. 4 Obchodného zákonníka vzniká odoslaním oznámenia o prijatí žiadosti a poskytnutí úverového
rámca adresovaného klientovi, keďže formulácia textu je neurčitá a všeobecná, čo je v rozpore s §
43a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za rozpor s uvedeným ustanovením súd považuje aj už vyššie
zdôraznenú skutočnosť, že žiadosť nie je vyjadrením skutočnej vôle odporcu, ale vôle navrhovateľa
ako výlučného zostavovateľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ako už bolo zdôraznené vyššie, zákon
o spotrebiteľských úveroch stanovuje pre platnosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere písomnú formu, pre
dodržanie ktorej sa všeobecne vyžaduje jednak písomný prejav a jednak podpis konajúcej osoby -
vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že podmienka písomnosti pri vzniku predmetnej
zmluvy o revolvingovom úvere nebola dodržaná, keďže prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy nebolo
odporcom učinené písomne, v dôsledku čoho je táto zmluva v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd na základe
vyššie uvedených skutočností  považuje za preukázané, že odporca vyčerpal na základe „zmluvy o
revolvingovom úvere“ prostredníctvom úverovej karty peňažné prostriedky v celkovej výške 1653,06 Eur.
Celková suma, ktorú odporca navrhovateľovi doposiaľ zaplatil na splátkach predstavuje sumu 990,69
Eur.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu by bolo možné plnenie, ktoré má odporca vrátiť, priznať
navrhovateľovi len z titulu bezdôvodného obohatenia podľa  § 451 a nasl. Občianskeho poriadku,
keďže odporca plnením navrhovateľa získal majetkový prospech na základe neplatného právneho
úkonu. V zmysle § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je
každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Súd pritom neprihliadal na
započítanie splátok odporcu vykonané navrhovateľom aj na úroky, poplatky a náklady spojené s
uplatnením pohľadávky, z dôvodu, že tieto boli odporcovi účtované bez právneho dôvodu, keďže
zmluva o revolvingovom úvere je neplatná ako celok. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplýva,
že posledné čerpanie finančných prostriedkov zo strany odporcu bolo, podľa predloženého potvrdenia
o odfinancovaní dňa 4.8.2008 vo výške 33,19 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že dvojročná premlčacia
doba posledného čerpania finančných prostriedkov (ku ktorému došlo zo strany odporcu dňa 4.8.2008)
uplynula dňa 4.8.2010, a logicky každé z predchádzajúcich čerpaní finančných prostriedkov (zo strany
odporcu) sa premlčali už skôr. Dvojročná subjektívna premlčacia doba tak plynula vždy od každého
čerpania finančných prostriedkov, nakoľko navrhovateľ od počiatku vedel, kto a v akej sume tieto
prostriedky čerpal t.j. kto sa na jeho úkor obohatil. Návrh na začatie konania bol súdu doručený
dňa 24.11.2010  t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty na vydane bezdôvodného obohatenia
týkajúceho sa aj posledného uvedeného čerpania finančných prostriedkov zo strany odporcu. Na
uvedené premlčanie vymáhaného nároku súd v danom prípade prihliadal z úradnej povinnosti v zmysle
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014,  v zmysle ktorého súd
je povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku navrhovateľa voči spotrebiteľovi z dôvodu
jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o
predmetnom nároku. Z uvedeného dôvodu súd podaný návrh zamietol, nakoľko uplatnený nárok, ktorý
je jeho predmetom, vyplývajúci zo spotrebiteľského právneho vzťahu, je premlčaný.



V konaní úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd ich náhradu ani nepriznal,
nakoľko o náhrade trov konania súd rozhoduje iba na návrh (§ 151 ods. 1 O.s.p.)

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvého
stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá
individuálne špecifikovaná zmluva o úvere, ktorej súčasťou bola tiež ním vopred naformulovaná žiadosť
o zaradenie do zoznamu žiadateľov o poskytnutie úverového rámca vo výške 20.000,- Sk a o vydanie
úverovej karty. Súd vzhľadom na to, že odporca podpísal predmet úverovej zmluvy, vyjadril formálny
súhlas aj so žiadosťou podľa častice úverovej zmluvy, a teda odporcovi mal vnútiť iný úkon, než
aký bol  v danom čase vo sfére jeho záujmu, posúdil v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka takýto
postup ako neplatný. Súd tiež uzavrel, že podmienka  písomnosti pri vzniku predmetnej zmluvy o
revolvingovom úvere nebola dodržaná, v dôsledku čoho je táto zmluva v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch ako aj ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná. Nepriznal mu však
ani nárok na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia, pretože podľa jeho názoru sa právo na jeho
vydanie premlčalo v dvojročnej premlčacej dobe. S takýmto posúdením veci nesúhlasí. V tejto súvislosti
poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 6C/201/2010, v ktorom súd vyslovil názor,
že čerpanie finančných prostriedkov bez existencie platne uzavretej zmluvy je potrebné kvalifikovať
ako bezdôvodné obohatenie, pričom pri určení začiatku plynutia premlčacej doby súd vychádzal z
čiastočného odstúpenia od úverovej zmluvy, z ktorého možno vyvodiť záver, že navrhovateľ sa najskôr
týmto dňom mohol dozvedieť o tom, že odporca sa na jeho úkor obohatil. V súlade s uvedeným  má
preto za to, že premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia pri plnení z neplatného
právneho úkonu začala plynúť najskôr dňa 21.8.2009, t.j. dňom nasledujúcim po dni vyhotovenia listiny
predstavujúcej čiastočné odstúpenie od úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že návrh na súd podal dňa
22.11.2010 a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa mohlo vykonať najskôr dňa 21.8.2009,
má za to, že v danom prípade nedošlo k uplynutiu ani subjektívnej ani objektívnej premlčacej doby
a uplatnený nárok premlčaný nie je. Nemôže sa preto stotožniť s rozhodnutím súdu, ktorý návrhu
nevyhovel ani v rozsahu plnenia z bezdôvodného obohatenia a je toho názoru, že súd mal správne
priznať mu uplatnený nárok v rozsahu bezdôvodného obohatenia. Uplatňuje si trovy odvolacieho konania
vo výške 71,81 Eur.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu
(§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2  O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v
ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v
zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
navrhovateľa bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok,
posúdený súdom prvého stupňa ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením z
neplatnej zmluvy je premlčaný v dvojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť od každého čerpania
finančných prostriedkov odporcom z neplatnej úverovej zmluvy, čo bolo dôvodom pre zamietnutie
žalobného návrhu.

Odvolací súd sa preto vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie otázky
nastolenej odvolateľom, konkrétne od kedy plynie dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia z neplatnej úverovej zmluvy.



Tu odvolací súdu najskôr považuje za potrebné uviesť, že zastáva zhodný názor so súdom prvého
stupňa, že pre povinne písomnú formu a chýbajúci obsah zákonných náležitostí zmluva o revolvingovom
úvere, z ktorej navrhovateľ uplatňoval nárok na zaplatenie žalovanej sumy nebola medzi účastníkmi
platne uzavretá, pričom v podrobnostiach poukazuje na argumentáciu prvostupňového súdu, ku ktorej sa
v celom rozsahu prikláňa. Z neplatnej zmluvy potom navrhovateľovi mohol vzniknúť nárok voči odporcovi
iba na vrátenie poskytnutého plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia.

Zodpovedanie otázky premlčania uplatneného nároku predstavujúceho bezdôvodné obohatenie
získané odporcom plnením z neplatnej úverovej zmluvy účastníkov súvisí s posúdením, ktorým
právnym predpisom sa riadi posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v
obchodnoprávnych vzťahoch, ktorú obchodnoprávnu povahu má i úverová zmluva.

Z noriem Občianskeho zákonníka vyplýva jednoznačná špecialita úpravy premlčania bezdôvodného
obohatenia k všeobecnej úprave premlčania v Občianskom zákonníku. Nie je preto možno stavať
všeobecnú úpravu špeciálnej predpisu, t.j. Obchodného zákonníka nad špeciálnu úpravu obsiahnutú
v Občianskom zákonníku, týkajúcu sa práve špeciálneho inštitútu bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ
sa hovorí o špecialite, nerieši sa iba vzťah dvoch právnych predpisov ako celku a to Občianskeho
zákonníka a Obchodného zákonníka, ale i noriem v nich obsiahnutých. Tvrdenie, že Obchodný
zákonník je špeciálny k Občianskemu zákonníku, ako aj ustanovenia Obchodného zákonníka o
všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe je špeciálne k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, nie je však už špeciálnym ku špeciálnej úprave premlčacej doby
bezdôvodného obohatenia vykonanej Občianskym zákonníkom.

V zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Aplikáciou § 391 Obchodného zákonníka, ktorý hovorí o tom, kedy začína premlčacia doba plynúť (odo
dňa kedy sa právo mohlo uplatniť na súde), a ktorý v tejto otázke neumožňuje použitie Občianskeho
zákonníka (na rozdiel od samotnej dĺžky premlčacej doby, na ktorú Občiansky zákonník aplikovať možné
je) dostávame tak nasledovné znenie pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v
obchodnoprávnych vzťahoch: právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť na súde a z neplatnej zmluvy podľa § 391 ods. 4 Obchodného
zákonníka, kedy k nemu došlo, čo je potom daný prípad. Úmyslom zákonodarcu nebolo nepripustiť
aplikáciu Občianskeho zákonníka pri posudzovaní premlčania nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, pretože zaradil do § 394 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka
osobitné ustanovenia týkajúce sa začatia plynutia premlčacej doby v prípadoch odstúpenia od zmluvy,
resp. neplatného právneho úkonu, keďže tieto ustanovenia vo svojej podstate vyjadrujú to isté, čo
všeobecné ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ust. § 394 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka
majú reálne opodstatnenie ako špeciálna úprava pre obchodnoprávne vzťahy len za situácie, pokiaľ by
sa primárne aplikoval § 107 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené sa potom odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa,
ktorý na premlčanie v danej veci aplikoval Občiansky zákonník a ustálil, že navrhovateľom uplatnený
nárok, i keď správne posúdený súdom ako nárok z bezdôvodného obohatenia, bol premlčaný v
dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá ale začala plynúť podľa
§ 394 ods. 2 Obchodného zákonníka odo dňa, keď k plneniu došlo, čím je potom nárok navrhovateľa
skutočne premlčaný (k poslednému nesporovanému čerpaniu finančných prostriedkov odporcom došlo
dňa 4.8.2008, čím potom dvojročná premlčacia doba na ich vrátenie skutočne uplynula pred podaním
žalobného návrhu na súd dňa 24.11.2010, čím je potom premlčané vydanie i každého predchádzajúceho
čerpania.
S poukazom na uvádzané a skutočnosť, že odvolateľ inú odvolaciu argumentáciu, než tú s ktorou sa
odvolací súd už vysporiadal nenastolil, čím sa obmedzila jeho preskúmacia právomoc, podľa § 219 ods.
1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane  vecne správneho závislého výroku o náhrade
trov konania, potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.



Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/295/2011", "guid": "d5cf291b-1631-4f2f-bf8d-4b1568f823d9:556b66f4-e3b7-4e36-a4a9-15aeb6338c3f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}