Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26S/14/2017 z 14. 11. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 14. novembra 2018, sp. zn. 26S/14/2017, ECLI:SK:KSNR:2018:4016201067.6
Krajský súd Nitra | 26S/14/2017 | ECLI:SK:KSNR:2018:4016201067.6 | 2018-11-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: SSP, § 190 SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a08439b1-e78b-4162-a951-f660930f4f53
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4016201067.6

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26S/14/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4016201067
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4016201067.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: Dawn 5 s.r.o., so sídlom Obchodná
39, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 773 189, proti žalovanému: Národný inšpektorát
práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, o správnej žalobe vo veci správneho trestania proti rozhodnutiu
žalovaného č.: OPS/BEZ/2016/5238, O-636/2016 zo dňa 12.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu   z a m i e t a .

Súd žalovanému náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.   Stručný priebeh administratívneho konania
a stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Krajský súd v Nitre ako správny súd zo žalovaným predloženého administratívneho spisu zistil
nasledovné skutočnosti, podstatné pre prejednávanú vec:

1.1. Orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorým bol v prejednávanej veci Inšpektorát práce Nitra,
vykonal dňa 25.09.2015, 08.10.2015 a 23.10.2015 u žalobcu inšpekciu práce, o ktorej bol spísaný
protokol č. INA-32-25-2.3/P-A22,E24,A25-15, úloha 15 112 zo dňa 23.10.2015. Kontrolovaným obdobím
boli mesiace apríl až september 2015. K protokolu o inšpekcii práce bol spísaný dodatok č. 1 zo dňa
30.10.2015 a dodatok č. 2 zo dňa 19.01.2016. Protokol o inšpekcii práce obsahoval zrejmú nesprávnosť
pri jeho číselnom označení, ktorá bola opravená prípisom orgánu verejnej správy prvého stupňa zo dňa
27.10.2015.

1.2. Podľa protokolu o inšpekcii práce v znení dodatkov a vykonanej opravy, orgán verejnej správy
prvého stupňa pri vykonaní inšpekcie práce zistil, že žalobca:

a) porušil  povinnosť podľa § 7 ods. 3 v nadväznosti na § 7 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci (ďalej v tejto časti len ako „zákon o BOZP“), a to tým, že pravidelne,
zrozumiteľne a preukázateľne pri prijatí zamestnancov X. K. (pracovná zmluva zo dňa 01.05.2015), T.
A. (pracovná zmluva zo dňa 10.08.2015), K. K. (pracovná zmluva zo dňa 15.07.2015), H. A. (pracovná
zmluva zo dňa 03.06.2015) a X. Q. (dohoda o pracovnej činnosti zo dňa 09.06.2014) neoboznámil
s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania
na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi v potrebnom rozsahu vzhľadom na charakter
vykonávanej práce, jeho pracoviska a iných okolností a neoveroval ich znalosť;



b) porušil povinnosť podľa § 145 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej v tejto časti len
ako „Zákonník práce“), a to tým, že neposkytol zamestnancovi X. K. za obdobie júl 2015 za podmienok
ustanovených osobitným predpisom (zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách - ďalej v tejto
časti len ako „zákon o cestovných náhradách“) cestovné náhrady, ktoré mu vznikli pri plnení pracovných
povinností, keď žalobca zadržal uvedenému zamestnancovi časť stravného vo výške 641,08 eura;

c) porušil povinnosť podľa § 47 ods. 2 Zákonníka práce, a to tým, že neoboznámil zamestnancov X. K.,
T. A., K. K. a H. A. s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačným zákonom).

1.3. Orgán verejnej správy prvého stupňa písomným podaním zo dňa 17.06.2016, zn.: IPNR_OPS/
ROZ/2016/10055-1/16/práv. oznámil žalobcovi, že podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) (ďalej v tejto časti len ako „správny poriadok“) začína voči nemu konanie vo veci
uloženia pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej len „zákon
o inšpekcii práce“) za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených:

a) v § 2 ods. 1 písm. a) treťom bode zákona o inšpekcii práce vo vzťahu k skutku uvedenému v bode
1.2. písm. a) tohto rozsudku,

b) v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode zákona o inšpekcii práce vo vzťahu k skutku uvedenému v bode
1.2. písm. b) tohto rozsudku.

1.4. Orgán verejnej správy prvého stupňa v oznámení o začatí konania vo veci uloženia pokuty súčasne
uviedol žalobcovi, ktorými konkrétnymi dôkazmi bolo preukázané porušenie povinností, pre ktoré voči
nemu začína správne konanie vo veci uloženia pokuty a poučil žalobcu o jeho právach podľa § 33
správneho poriadku.

1.5. Žalobca sa k oznámeniu o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty vyjadril písomným
podaním zo dňa 06.07.2016, v ktorom však nijakým spôsobom nerozporoval skutkové zistenia a z nich
vyplývajúce právne závery obsiahnuté v protokole o vykonanej inšpekcii práce a následne v oznámení
o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty.

1.6. Orgán verejnej správy prvého stupňa následne rozhodnutím č. k.: 5/16/práv., IPNR_OPS/
ROZ/2016/1005 zo dňa 21.07.2016 rozhodol, že podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce
ukladá žalobcovi pokutu vo výške 1.000,-- eur za skutok opísaný v bode 1.3. písm. a) v spojení s bodom
1.2. písm. a) tohto rozsudku a zároveň za použitia absorpčnej zásady podľa ustanovenia § 19 ods. 1
písm. a) zákona o inšpekcii práce za skutok opísaný v bode 1.3. písm. b) v spojení s bodom 1.2. písm.
b) tohto rozsudku.

1.7. Orgán verejnej správy v podstatnej časti odôvodnenia rozhodnutia o uložení pokuty uviedol,
že pri výkone inšpekcie práce žalobca nepredložil doklady a iné dôkazy preukazujúce oboznámenie
zamestnancov pri prijatí do zamestnania s predpismi a zásadami v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, čím porušil bezpečnostný predpis, a to § 7 ods. 3 v nadväznosti na § 7 ods. 1 zákona o BOZP.
Žalobcom predložené listiny - prezenčná listina zo školenia vedúcich zamestnancov o bezpečnosti a
ochrane zdravia pri práci zo dňa 05.10.2015 a prezenčná listina zo školenia zamestnancov o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci zo dňa 05.10.2015 autorizovanou bezpečnostnou techničkou sú dôkazmi
o vykonanom oboznámení až po začatí výkonu inšpekcie práce. Orgán verejnej správy prvého stupňa
z dôkazov, konkrétne opísaných v odôvodnení rozhodnutia o uložení pokuty rovnako zistil, že žalobca
porušil povinnosť podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce, keď zadržal zamestnancovi X. K. cestovné
náhrady za mesiac júl (2015), keďže mu bola uhradená len mzda, na ktorú mu vznikol nárok v sume
617,45 eura dňa 14.08.2015. Žalobca mal uvedenému zamestnancovi uhradiť stravné pri pracovnej
ceste za rok 2015 v celkovej sume 3.452,41 eura, no uhradil mu stravné len do výšky 2.811,33 eur,
pričom za mesiac júl po zaúčtovaní preddavkov a doplatkov mu zostalo uhradiť 641,08 eura. Orgán
verejnej správy konštatoval, že ani stanovisko žalobcu urobené počas správneho konania o uložení
pokuty nespochybnilo zistenia inšpekcie práce. Poukázal na to, že zodpovednosť zamestnávateľa je
objektívna. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol v odôvodnení všetky dôkazy, z ktorých pri
rozhodovaní vychádzal. Konštatoval, že v danej veci sa žalobca dopustil viacerých správnych deliktov
vo viacčinnom súbehu, čo odôvodňuje použitie analógie Trestného zákona a uloženie sankcie podľa



absorpčnej zásady, spočívajúcej v tom, že prísnejší trest pohlcuje trest miernejší. Orgán verejnej správy
však zistil, že za obidva skutky stanovuje zákon o inšpekcii práce rovnaký limit hornej sadzby pokuty,
a to podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce vo výške 100.000,-- eur. Orgán verejnej
správy uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.000,-- eur, keď mal za to na základe správnej úvahy, podrobne
opísanej v odôvodnení rozhodnutia, že pokuta v tejto výške bude primeraná. Orgán verejnej správy
prihliadol na závažnosť porušených povinností (keď oboznamovanie a informovanie zamestnancov v
oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je významné z hľadiska prevencie pred pracovnými
úrazmi), ktorú vyhodnotil v prospech vyššej pokuty. Na druhej strane prihliadol na to, že žalobca je malým
zamestnávateľom (s 3 zamestnancami), čo vyhodnotil v prospech nižšej pokuty. Pri stanovení výšky
pokuty prihliadol ďalej na to, že žalobca neprevádzkuje rizikové pracoviská, že sa jedná o ojedinelý
nedostatok a prvé zistenie porušenia daných povinností. Ako nepriaznivú okolnosť orgán verejnej správy
ale vyhodnotil, že žalobca sa dopustil dvoch porušení pracovnoprávnych predpisov. Pokuta nemá mať
len preventívnu funkciu, ale prvoradou je represívna funkcia, nakoľko sa jedná o správne trestanie za
spáchaný delikt, a preto musí byť uložená pokuta citeľná v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu.
V danej veci všetky uvedené kritéria spĺňa pokuta vo výške 1.000,-- eur, pričom táto súčasne nie je
likvidačná.

1.8. Proti rozhodnutiu o uložení pokuty podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia.
Žalobca v podstate namietal, že v danej veci išlo len o absenciu dokladov preukazujúcich oboznámenie
zamestnancov s bezpečnostnými predpismi, ktoré nevyvolalo negatívne účinky v sfére zamestnancov.
Na odstránenie tohto nedostatku vypracoval dodatky k pracovným zmluvám, v ktorom zamestnanci
prehlásili, že boli žalobcom pri nástupe do zamestnania oboznámení s bezpečnostnými predpismi. K
neposkytnutiu cestovných náhrad zamestnancovi X. K. uviedol, že tento stav bol dôsledkom porušenia
povinnosti zamestnanca vykonať a predložiť žalobcovi ako zamestnávateľovi vyúčtovanie, bez ktorého
nebolo možné nárok zamestnanca verifikovať a následne vyplatiť, čo preukazuje aj zápisnica z rokovania
škodovej komisie zo dňa 10.08.2015. Žalobca namietal aj výšku uloženej pokuty, ktorá mu môže spôsobiť
existenčné problémy. Záverom odvolania žalobca namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa zo
zistených skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver.

1.9. Orgán verejnej správy prvého stupňa odvolanie spolu so svojím stanoviskom predložil na
rozhodnutie odvolaciemu orgánu, ktorým je žalovaný.

2. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol správnou žalobou napadnutým rozhodnutím, označeným v
záhlaví tohto rozhodnutia, zo dňa 12.10.2016, a to tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa o uložení pokuty potvrdil.

2.1. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní v podstatnej časti uviedol, že má za to, že porušenie
povinností uvedených v rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané
a správne právne posúdené. Odôvodnenie rozhodnutia o uložení pokuty súčasne poskytuje skutkovú
i právnu oporu výroku rozhodnutia.

2.2. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že zamestnanci T. A., K. K., H.
A. boli preukázateľne oboznámení s bezpečnostnými predpismi až dňa 05.10.2015 a zamestnanci
X. K. a X. Q. neboli s nimi oboznámení vôbec. Žalobca podľa § 3 ods. 1 zákona o cestovných
náhradách určuje miesto nástupu na pracovnú cestu, miesto výkonu práce, čas trvania pracovnej
cesty, spôsob dopravy ako aj miesto skončenia pracovnej cesty. Žalobca má teda vedomosť o tom,
kde sa jeho zamestnanec nachádza a ako dlho tam bude. Zamestnávateľ sa preto nemôže zbaviť
povinnosti poskytnúť zamestnancovi stravné, ktoré je súčasťou cestovných náhrad, a to aj napriek
tomu, že prišlo k zanedbaniu povinnosti zo strany zamestnanca tým, že do 30 dní od skončenia
pracovnej cesty nepredložil žalobcovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty. Takéto
zanedbanie povinnosti môže ovplyvniť vyplatenie náhrady preukázaných cestovných výdavkov, náhrady
preukázaných výdavkov za ubytovanie, náhrady preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, ale nie
stravné. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozhodnutia o uložení pokuty je zrejmé, že orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadal pri stanovení
jej výšky na zákonné relevantné skutočnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce.
Pokuta vo výške 1.000,-- eur je primeraná, plniaca preventívnu funkciu a nakoľko bude citeľná aj v
majetkovej sfére žalobcu, splní aj svoju represívnu funkciu a odradí žalobcu od ďalšieho nezákonného
konania v budúcom období. Zároveň odvolací orgán osobitne zdôraznil, že orgán verejnej správy prvého



stupňa uložil pokutu v dolnej hranici zákonnej sadzby. Žalovaný v odvolacom konaní preto nezistil, že
by argumentácia žalobcu odôvodňovala zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia,
pričom žalobca nepredložil ani žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

3. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi (za ktorého v odvolacom konaní
konal zástupca - advokát) doručené dňa 18.10.2016 a nadobudlo právoplatnosť dňa 18.10.2016 a
vykonateľnosť dňa 02.11.2016, tak ako aj odvolaním napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvého stupňa.

II.   Podstatné zhrnutie skutkových a právnych argumentov
žalobcu a vyjadrenia žalovaného

4. Žalobca sa žalobou zo dňa 16.12.2016 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, označeného v
záhlaví, v celom rozsahu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca súčasne žiadal uložiť
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca alternatívne navrhol, aby v prípade,
ak správny súd zistí, že žalobou napadnuté rozhodnutie je dôvodné, využil právo sankčnej moderácie a
rozsudkom zmenil druh alebo výšku sankcie alebo upustil od uloženia sankcie. Žalobca uvedenú žalobu
podal na správnom súde osobne dňa 16.12.2016, ktorým dňom sa začalo správne súdne konanie.

4.1. Žalobca v žalobe ako žalobný dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového
stavu, ktorý nebol v dostatočnom rozsahu zistený, bol nedostatočný na posúdenie veci a že napadnuté
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

4.2. Orgán verejnej správy prvého stupňa ako aj žalovaný dospeli k záveru, že žalobca nepredložil
doklady a ani iné dôkazy preukazujúce oboznámenie zamestnancov s právnymi a ostatnými predpismi
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany
zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi
pri prijatí do zamestnania. Týmto mali orgány verejnej správy za preukázané, že došlo k porušeniu
bezpečnostného predpisu. Ako z uvedeného vyplýva, išlo len o nepredloženie dokladov preukazujúcich
oboznámenie zamestnancov s bezpečnostnými predpismi pri prijatí do zamestnania a nie o samotný
fakt, že zamestnanci neboli s predmetnými predpismi oboznámení. Absencia takéhoto dokladu nemohla
vyvolať negatívne účinky v sfére zamestnancov. V tejto súvislosti žalobca na odstránenie nedostatkov
vypracoval dodatky k pracovným zmluvám jednotlivých zamestnancov, v ktorých zamestnanci prehlásili,
že boli oboznámení zamestnávateľom pri nástupe do zamestnania s bezpečnostnými predpismi.
Správne orgány sú povinné účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám poskytovať
pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správny orgán sa
má vždy pokúsiť o zmierne vybavenie veci. Orgány verejnej správy v danej veci zistili vo vzťahu k
preukázaniu splnenia oboznamovacej povinnosti skutkový stav nedostatočne a zo svojich zistení vyvodili
aj nesprávny právny záver.

4.3. K údajnému porušeniu povinnosti podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zo strany žalobcu v
postavení zamestnávateľa, tým, že neposkytol zamestnancovi X. K. za obdobie júl 2015 cestovné
náhrady, žalobca uviedol, že jeho vedenie rozhodnutím zo dňa 30.11.2015 podľa § 34 zákona
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách rozhodlo o poskytovaní denného paušálu na náhradu
výdavkov vodičom nákladného motorového vozidla v súvislosti s výkonom práce na pracovných cestách.
Následne boli vypracované dodatky k pracovným zmluvám, ktoré zmenili a doplnili pôvodné mzdové
podmienky zamestnancov, týkajúce sa cestovných náhrad. Toto rozhodnutie nastalo potom, čo uvedený
zamestnanec nevyúčtoval finančnú hotovosť vo výške 70 GBL zo dňa 02.05.2015, bez ktorého nebolo
možné nárok zamestnanca verifikovať a vyplatiť, čo vyplýva aj zo zápisnice z rokovania škodovej udalosti
zo dňa 10.08.2015. Nesprávne právne posúdenie viedlo k subsumpcii konania žalobcu pod údajné
porušenie povinnosti podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedený skutkový stav pritom
išlo o porušenie povinnosti zo strany zamestnanca, vyplývajúcej z pracovnej zmluvy a internej úpravy
žalobcu, na základe ktorej je zamestnanec povinný do 30 dní od skončenia pracovnej cesty predložiť
zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty a vrátiť nevyúčtovaný
preddavok. Orgány verejnej správy sa náležite nezaoberali a ani žiadnym spôsobom nevysporiadali s
dôvodmi týkajúcimi sa porušenia povinnosti podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce.



4.4. Žalobca napokon tvrdil, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil § 3 ods. 1, 2 a 4 správneho
poriadku (no bez uvedenia, akým konkrétnym konaním alebo opomenutím konania orgánov verejnej
správy v administratívnom konaní došlo k porušeniu uvedených ustanovení správneho poriadku - pozn.
správneho súdu).

5. K žalobe sa písomným podaním na výzvu správneho súdu vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby
správny súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný v prvom rade uviedol, že pokuta vo výške
1.000,-- eur bola žalobcovi uložená za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 3 v nadväznosti na § 7
ods. 1 písm. a) zákona o BOZP a za použitia absorpčnej zásady aj za porušenie ustanovenia § 145 ods. 1
Zákonníka práce. Podľa žalovaného orgán verejnej správy prvého stupňa dospel k správnym skutkovým
zisteniam a tieto správne právne posúdil. Orgán verejnej správy prvého stupňa súčasne zodpovedne
popísal skutkový stav, týkajúci sa samotného porušenia povinnosti, pre ktoré bola uložená pokuta.

5.1. Žalobca v administratívnom konaní nepreukázal, že dotknutých zamestnancov oboznámil s
právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o BOZP vyžaduje, aby bolo oboznamovanie zamestnancov vykonávané
preukázateľne. Nešlo teda o nepredloženie dokladov zo strany žalobcu, ale o porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 zákona o BOZP. Inšpekcia práce bola u žalobcu zahájená dňa 25.09.2015, pričom
zamestnanci T. A., K. K. a H. A. boli preukázateľne oboznámení s bezpečnostnými predpismi až
05.10.2015 (ako to vyplýva z prezenčnej listiny zo školenia zamestnancov o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci - vstupné školenie zo dňa 05.10.2015. Zamestnanci X. K. a X. Q. neboli oboznámení
s uvedenými predpismi vôbec.

5.2. K porušeniu ustanovenia § 145 ods. 1 Zákonníka práce vo vzťahu k neposkytnutiu cestovných
náhrad zamestnancovi X. K. za obdobie júl 2015 za podmienok ustanovených zákonom č. 283/2002
Z. z. o cestovných náhradách žalovaný uviedol, že z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.
z. vyplýva, že zamestnávateľ vie, kde sa jeho zamestnanec nachádza a ako dlho tam bude, keďže
zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu určuje miesto jej nástupu, miesto výkonu
práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. Zamestnancovi podľa § 4 ods.
1 písm. c) zákona č. 283/2002 Z. z. patrí stravné, a preto sa zamestnávateľ nemôže zbaviť povinnosti
poskytnúť zamestnancovi stravné, ktoré je súčasťou cestovných náhrad, a to aj napriek tomu, že došlo
k zanedbaniu povinnosti zo strany zamestnanca tým, že do 30 dní od skončenia pracovnej cesty
nepredložil zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty.

5.3. Žalovaný k výške uloženého sankčného postihu uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa
pri určovaní výšky pokuty prihliadal na zákonné relevantné skutočnosti, vyplývajúce z § 19 ods. 1 písm.
a) a ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce.

6. Žalobca procesné právo vyjadriť sa žalobnou replikou k vyjadreniu žalovaného k žalobe nevyužil.

7. Následne predseda senátu nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 18.10.2018.
Toto pojednávanie bolo z dôvodu nedostavenia sa žalobcu, ktorý nemal predvolanie na pojednávanie
vykázané, odročené na deň 15.11.2018. Na pojednávanie nariadené na 15.11.2018 sa nedostavil žiadny
účastník konania (žalobca svoju neprítomnosť napriek riadnemu a včasnému vykázaniu predvolania
neospravedlnil, žalovaný svoju neprítomnosť ospravedlnil s tým, že súhlasil s pojednávaním v jeho
neprítomnosti), na základe čoho správny súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že
podľa § 114 SSP bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov konania. Na uvedenom pojednávaní
správny súd vyhlásil tento rozsudok.

III.   Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania a ich
vyhodnotenie, právne posúdenie veci

8. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 19 v spojení s § 10 a § 13 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“),
konajúc o správnej žalobe vo veci správneho trestania (§ 6 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 194 a nasl.
SSP), nezistiac dôvody podľa § 134 ods. 2 a § 195 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§
134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 a § 195 SSP a contrario), nezistiac dôvody potreby doplnenia dokazovania



vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP), preskúmal zákonnosť
žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č.: OPS/BEZ/2016/5238, O-636/2016 zo dňa 12.10.2016,
vrátane konania, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia, pričom dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná, a preto ju týmto rozsudkom podľa § 190 SSP zamietol.

9. Správny súd právne posudzoval vec podľa nasledovných ustanovení:

9.1. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

9.2. Podľa § 188 SSP, správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh
žalobcu rozsudkom
a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného
rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu
likvidačný charakter,
b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním
veci.

9.3. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení účinnom v čase
spáchania správneho deliktu (ďalej len "zákon o inšpekcii práce"), zamestnávateľovi za porušenie
povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až
treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do
100.000,-- eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť
alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000,-- eur.

9.4. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) 1. bod zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad
dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,
zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných
podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré
nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

9.5. Podľa § 145 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase
spáchania správneho deliktu (ďalej len "Zákonník práce"), zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za
podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a
iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

9.6. Podľa § 3 ods. 1 veta prvá zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení účinnom v čase
spáchania správneho deliktu (ďalej len "zákon o cestovných náhradách"), zamestnávateľ vysielajúci
zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania,
spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty.

9.7. Podľa § 4 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu
patrí
c) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,
d) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
e) stravné,
f) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,
g) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu
alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území
Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej
zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie
však za jeden mesiac.

9.8. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) 3. bod zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane
predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia.



9.9. Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v
znení účinnom v čase spáchania správneho deliktu (ďalej len "zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci"), zamestnávateľ je povinný pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého
zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného
správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi a overovať ich znalosť.

9.10. Podľa § 7 ods. 3 zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, zamestnávateľ je povinný
zamestnanca oboznámiť v súlade s odsekmi 1 a 2 pri jeho prijatí do zamestnania, preložení na iné
pracovisko, zaradení alebo prevedení na inú prácu, zavedení novej technológie, nového pracovného
postupu alebo nového pracovného prostriedku.

10. Správny súd úvodom tejto časti poukazuje na to, že žalobca v správnej žalobe okrem dvoch
konkrétnych žalobných bodov (jeden vo vzťahu k správnemu deliktu spočívajúcemu v porušení
povinnosti podľa § 7 ods. 3 zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a jeden vo vzťahu k
správnemu deliktu spočívajúcemu v porušení povinnosti podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce) uvádza
aj viacero všeobecných tvrdení, ktoré majú byť tiež dôvodom nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.
Uvádza napr. všeobecné tvrdenie o tom, že žalovaný porušil § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 4 správneho poriadku
a pod.. Takéto všeobecné tvrdenia nemožno však (z dôvodov uvedených nižšie) považovať za žalobné
body na účely ustanovenia § 182 ods. 1 písm. e) SSP, s ktorými by bol správny súd povinný zaoberať sa.

10.1. Jednou z povinných a súčasne aj najdôležitejších náležitostí správnej žaloby vo veci správneho
trestania je uvedenie dôvodov žaloby (žalobných bodov), z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (§ 194
ods. 2 v spojení s § 182 ods. 1 písm. e/ SSP).

10.2. Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne
bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z hľadiska správneho súdu v tom, čím
sa zaoberať nemôže a nebude, keďže ak správny súd nezistí vady, na ktoré musí prihliadať ex offo
alebo existenciu dôvodov podľa § 195 alebo § 134 ods. 2 SSP, ktoré ale nevyhľadáva (k rozdielu
medzi nezistením existencie dôvodov a ich nevyhľadávaním viac v bode 10.5.), je správny súd viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby. Žalobné body, ako explicitne ustanovuje § 182 ods. 1 písm. e) SSP (ktoré
ustanovenie sa vzťahuje podľa § 194 ods. 2 SSP aj na správnu žalobu vo veci správneho trestania),
musia byť vymedzené konkrétne (a to bez ohľadu na to, či ide skutkový alebo právny alebo aj skutkový
aj právny žalobný bod) a nie len všeobecným tvrdením. Žalobné body vymedzujú teda obsah súdneho
prieskumu, t. j. to, aké skutkové a právne otázky má správny súd posudzovať z hľadiska žalobcom
tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.

10.3. Z už uvedených dôvodov, keď Správny súdny poriadok ustanovuje procesnú povinnosť žalobcu
uviesť žalobné body konkrétne, a nie len všeobecne, neobstojí ako žalobný bod napr. len všeobecné
tvrdenie o tom, že žalovaný porušil určité procesné normy, bez toho, aby žalobca uviedol, ako konkrétne
žalobca v konaní a pri rozhodovaní porušil určitú procesnoprávnu normu. Správny súd nevykonáva
ani vo veci správneho trestania bezbrehý súdny prieskum zákonnosti postupu a rozhodovania orgánu
verejnej správy, čo vyplýva z mnohých inštitútov Správneho súdneho poriadku (najmä nemožnosť
rozširovania alebo dopĺňania správnej žaloby po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie žaloby - § 183
SSP, viazanosť rozsahom a dôvodmi žaloby, prelomená len malým okruhom výnimiek - § 134, 195 SSP,
a pod.).

10.4. Správny súd nemôže s výnimkou vád, ktoré musí posúdiť ex offo (§ 191 ods. 1 písm. a/, b/ a
g/ SSP), z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody a ani vyhľadávať ďalšie možné vady
napadnutého rozhodnutia (čo však nemá vplyv na to, že ak zistí existenciu vád podľa § 134 ods. 2 alebo
§ 195 SSP, bez toho, že by ich však iniciatívne vyhľadával, na tieto pri rozhodovaní prihliadne - viac
v bode 10.5.).

10.5. Na v predchádzajúcich odsekoch uvedených záveroch nič nemení ani to, že v konaní o správnej
žalobe vo veci správneho trestania nie je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pokiaľ ide
o dôvody ustanovené v § 195 SSP v nadväznosti na § 134 ods. 2 SSP. Ako však vyplýva aj zo záverov
právnej doktríny, neviazanosť správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle uvádzacej vety §



195 SSP (nadväzujúceho na § 134 ods. 2 SSP) je potrebné vykladať tak, že správny súd vady uvedené v
§ 195 SSP a § 134 ods. 2 nevyhľadáva (teda nejde o povinnosť správneho súdu ex offo vyhľadávať vady
uvedené § 195, § 134 ods. 2 SSP, s výnimkou vád, ktoré musí posúdiť ex offo - k tomu v bode 10.4.), ale
v prípade ich zistenia ich musí vo svojom rozhodnutí zohľadniť. Od správneho súdu nemožno totiž na
jednej strane spravodlivo požadovať vykonanie dokazovania, ktorým by sa mala potvrdiť alebo vyvrátiť
niektorá z vád uvedených v § 195 a § 134 ods. 2 SSP, no na druhej strane, ak by existencia takejto
vady bola zistiteľná bez ďalšieho zo samotného administratívneho spisu, bol by správny súd povinný pri
svojom rozhodovaní vysporiadať sa s ňou (k tomu napr. Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a
kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, 1824 s., komentár k § 195, bod I.).

10.6. Z uvedených dôvodov nepovažoval správny súd všeobecné tvrdenia žalobcu napr. o porušení
ustanovenia § 3 ods. 1, 2 a 4 správneho poriadku za žalobný bod, s ktorým by bolo potrebné vysporiadať
sa, nakoľko toto všeobecné tvrdenie, nijakým spôsobom nepreviazané s konkrétnym konaním alebo
nekonaním orgánov verejnej správy v preskúmavanom administratívnom konaní, nespĺňa vymedzenie
žalobného bodu tak, ako je obsiahnuté v § 182 ods. 1 písm. e) SSP.

11. V ďalšej časti sa správny súd vyporiadava s jednotlivými žalobnými bodmi žalobcu.

12. Žalobca vo vzťahu k správnemu deliktu spočívajúcemu v porušení povinnosti podľa § 7 ods. 3
v nadväznosti na § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci namietal,
že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď žalobca len
nepredložil doklady preukazujúce oboznámenie zamestnancov s bezpečnostnými predpismi pri prijatí
do zamestnania, čo neznamená, že zamestnanci neboli s predmetnými predpismi oboznámení. Z
nedostatočne zistených skutkových okolností potom podľa žalobcu orgány verejnej správy vyvodili aj
nesprávny právny záver.

12.1. V ustanovení § 7 ods. 3 v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci je okrem iného obsiahnutá aj povinnosť zamestnávateľa (ktoré postavenie má aj žalobca) pri
prijatí každého zamestnanca do zamestnania tohto zrozumiteľne a preukázateľne oboznámiť s právnymi
predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami
ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými
postupmi.

12.2. Správny súd, rovnako ako žalovaný v napadnutom rozhodnutí, osobitne poukazuje na normatívne
znenie návetia § 7 ods. 1 zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, z ktorého vyplýva
povinnosť zamestnávateľa oboznamovať zamestnancov s príslušnými predpismi a zásadami v oblasti
zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci preukázateľne. Teda, výslovne z normatívneho znenia
uvedeného ustanovenia vyplýva, že na splnenie povinnosti podľa § 7 ods. 3 v spojení s § 7 ods. 1
zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci nepostačuje, aby oboznámenie s uvedeným okruhom
predpisov a zásad bolo pri prijímaní zamestnanca vykonané zamestnávateľom zrozumiteľne (teda
podané zrozumiteľným spôsobom primerane inteligencii, kvalifikácii, odborným skúsenostiam, veku,
jazykovým schopnostiam zamestnanca), ale aj preukázateľne. Pojem „preukázateľne“ obsiahnutý v
návetí § 7 ods. 1 zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci je potrebné vykladať tak, že
preukázateľným oboznámením je oboznámenie vykonané takým spôsobom, že zamestnávateľ vie
kedykoľvek po vykonanom oboznámení dôkazmi doložiť (preukázať), že oboznámenie bolo riadne
vykonané, a to napríklad písomným záznamom, projektom výchovy a vzdelávania pripraveným podľa §
27 ods. 13 písm. c) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a pod..

12.3. Súčasťou administratívneho spisu sú aj prezenčné listiny zo školenia zamestnancov o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci zo dňa 05.10.2015. Na týchto prezenčných listinách je uvedené, že ide
o vstupné školenie, na ktorom boli zamestnanci, identifikovaní v prezenčnej listine, oboznámení s
právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zo
zamestnancov, uvedených v skutkovej vete rozhodnutia o uložení pokuty, sú na prezenčnej listine
uvedení zamestnanci T. A., H. A., K. K.. Vo vzťahu k zamestnancom X. K. a X. Q. takáto prezenčná
listina preukazujúca oboznámenie sa s predpismi a zásadami v oblasti zaistenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci (t. j. pri prijatí do zamestnania) nebola predložená. Z uvedeného je zrejmé, že nakoľko
sa práve vstupné oboznámenie (t. j. oboznámenie pri prijatí do zamestnania, nie priebežne vykonávané
oboznámenie) s predpismi podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri



práci podľa prezenčnej pečiatky vo vzťahu k uvedeným trom zamestnancom uskutočnilo až 05.10.2015,
bol nepochybne správny skutkový záver orgánov verejnej správy konajúcich a rozhodujúcich v
administratívnom konaní o tom, že pri prijatí do zamestnania daní zamestnanci neboli zamestnávateľom
oboznámení podľa § 7 ods. 3 v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci, ale že k tomuto oboznámeniu (aj to len vo vzťahu k trom z piatich zamestnancov uvedených v
skutkovej vete správneho deliktu) prišlo až so značným časovým odstupom.

12.4. Na uvedených skutkových zisteniach nič nemenia žalobcom predložené dodatky k pracovným
zmluvám, ktorými sa pracovné zmluvy mali doplniť o prehlásenie dotknutých zamestnancov, že boli
oboznámení s predpismi podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci,
keďže ako samotný žalobca uvádza, tieto boli vyhotovené a predložené orgánu verejnej správy prvého
stupňa až ako reakcia na vyhotovený protokol o výsledku inšpekcie práce, teda nijakým spôsobom
nespochybňujú skutkové zistenia z inšpekcie práce, počas ktorej zamestnávateľ nevedel preukázať
oboznámenie dotknutých zamestnancov pri prijatí do zamestnania s uvedenými predpismi (ktorá
skutočnosť bola dostatočne preukázaná listinnými dôkazmi, najmä prezenčnou listinou o vstupnom
školení vo vzťahu k trom z piatich zamestnancov uvedených v skutkovej vete rozhodnutia o uložení
pokuty). Naviac, žalobca ani v administratívnom konaní (predovšetkým v odvolacom) a ani v správnej
žalobe nijakým spôsobom nespochybňuje, že u neho absentoval počas výkonu inšpekcie práce doklad
preukazujúci oboznámenie zamestnancov pri ich prijímaní s predpismi podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona
o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Tento záver samotný žalobca v žalobe dokonca opätovne
potvrdzuje, pričom ale podľa žalobcu nemôže mať absencia takéhoto dokladu za následok spáchanie
správneho deliktu.

12.5. Ako však správny súd vysvetlil už v predchádzajúcich bodoch, aj keby skutočne boli všetci piati
dotknutí zamestnanci, uvedení v skutkovej vete rozhodnutia o uložení pokuty, oboznámení s predpismi
podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci pri ich prijímaní do
zamestnania, nič to nemení na tom, že žalobca porušil povinnosť podľa § 7 ods. 3 v spojení s § 7
ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pretože jeho povinnosťou bolo nielen
zamestnancov pri prijímaní do zamestnania s príslušnými predpismi a zásadami v oblasti bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci oboznámiť, ale toto vykonané oboznámenie kedykoľvek (t. j. nie až so značným
časovým odstupom) od samotného oboznámenia aj preukázať, ktorú povinnosť žalobca nesplnil.

12.6. Odhliadnuc od uvedeného, z listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise orgány
verejnej správy správne zistili, že traja z piatich dotknutých zamestnancov boli s predpismi na úseku
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci oboznámení až 05.10.2015 (teda nie pri ich prijímaní do
zamestnania) a zvyšní dvaja vôbec. Vzhľadom na čas vyhotovenia dodatkov, ktoré žalobca vyhotovil
(čo aj sám potvrdil) a orgánu verejnej správy prvého stupňa predložil až v rámci vyjadrenia k protokolu
o výsledku inšpekcie, neboli tieto spôsobilé vierohodným spôsobom zmeniť skutkové zistenia orgánov
verejnej správy vyplývajúce najmä z prezenčných listín o vstupnom oboznámení s predpismi v oblasti
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo dňa 05.10.2015.

12.7. Správny súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že tento žalobný bod žalobcu (bod 12.)
je nedôvodný, nakoľko orgán verejnej správy zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu na riadne
posúdenie toho, či žalobca porušil povinnosť podľa § 7 ods. 3 v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) zákona o
bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a skutkový stav je v súlade s obsahom administratívneho spisu, v
ktorom má oporu. Správny súd preto nezistil ani dôvod, za naplnenia ktorého by nebol viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby (§ 195 písm. a/ SSP). Orgán verejnej správy súčasne dostatočne zistený skutkový
stav aj správne právne posúdil, keď subsumoval konanie žalobcu (ako zamestnávateľa) pod správny
delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce v spojení s § 2 ods. 1 písm. a) tretí bod zákona
o inšpekcii práce a s § 7 ods. 3 a s ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

12.8. Záverom k tomuto žalobnému bodu správny súd naviac poukazuje na to, že žalobca v
administratívnom konaní a ani v žalobe neuviedol, v čom je zistenie skutkového stavu vykonané orgánom
verejnej správy nedostatočné, keď ani sám nenavrhoval tak v administratívnom konaní ako ani v žalobe
vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. Súčasne vzhľadom na dôkaznú situáciu (vyplývajúcu z listinných
dôkazov - prezenčných listín zo vstupného oboznámenia s právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, vykonaného okrem iného s tromi z piatich zamestnancov uvedených v
skutkovej vete správneho deliktu dňa 05.10.2015, potvrdené autorizovaným bezpečnostným technikom)



a na to, že žalobca bol povinný nielen zamestnancov pri prijímaní do zamestnania oboznámiť s predpismi
podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ale bol aj povinný toto
oboznámenie preukázať (teda vierohodné preukázanie oboznámenia kedykoľvek od jeho vykonania
bolo súčasťou zákonnej povinnosti žalobcu), bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie.
Správny súd už len ako obiter dictum uvádza, že nepreukázanie oboznámenia zamestnancov pri ich
prijímaní zamestnávateľom s predpismi podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci je vzhľadom na normatívne znenie návetia § 7 ods. 1 zákona o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci správnym deliktom podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, bez ohľadu
na to, či zamestnanci skutočne oboznámení s danými predpismi boli alebo nie, keďže rovnocennou
súčasťou povinnosti zamestnávateľa je aj oboznámenie s predpismi preukázať.

13. V ostatnom žalobnom bode žalobca vo vzťahu k porušeniu povinnosti podľa § 145 ods. 1 Zákonníka
práce v spojení so zákonom o cestovných náhradách namietal, že orgány verejnej správy nesprávne
právne posúdili konanie žalobcu (v hmotnoprávnom vzťahu v postavení zamestnávateľa), nakoľko
nevyplatenie cestovných náhrad za mesiac júl 2015 zamestnancovi X. K. bolo spôsobené porušením
povinnosti tohto zamestnanca do 30 dní od skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi
písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty a vrátiť nevyúčtovaný preddavok. Žalobca
rovnako namietal, že touto skutočnosťou sa orgán verejnej správy náležite nezaoberal a ani žiadnym
spôsobom sa s ňou nevysporiadal.

13.1. Ani tento žalobný bod žalobcu nie je dôvodný. Z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia
správny súd zistil, že žalovaný sa osobitne týmito námietkami žalobcu (ktoré uviedol obdobným
spôsobom ako v žalobe aj v odvolaní) náležite zaoberal na stranách 5 až 6 a správny súd sa s týmito
závermi žalovaného v plnom rozsahu stotožňuje, nakoľko ide o správne právne posúdenie veci.

13.2. Povinnosťou žalobcu ako zamestnávateľa podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce je okrem iného
poskytovať zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady. Vo
vzťahu k cestovným náhradám je týmto osobitným predpisom zákon o cestovných náhradách.

13.3. Zákon o cestovných náhradách následne v § 4 ods. 1 vymedzuje okruh nárokov zamestnanca
vyslaného na pracovnú cestu. Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu má nárok na stravné a na
náhradu rôznych druhov preukázaných výdavkov (ktorými sú výdavky cestovné, za ubytovanie, potrebné
vedľajšie a cestovné za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom
a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky). Už z
označenia jednotlivých nárokov zamestnanca pri vyslaní na pracovnú cestu teda vyplýva, že zákon o
cestovných náhradách rozlišuje náhradu na stravné (ktorý zákonný nárok zákon o cestovných náhradách
neoznačuje v porovnaní s ostatnými nárokmi ako napr. ako nárok na náhradu preukázaných výdavkov
na stravné) a náhradu rôznych druhov preukázaných výdavkov.

13.4. Uvedené možno uzavrieť tak, že zamestnanec má na jednotlivé náhrady podľa § 4 ods. 1
zákona o cestovných náhradách zákonný nárok, pričom podmienkou, ak to zákon požaduje (a ak
zamestnávateľ nevyužije oprávnenie upustiť od preukazovania výdavkov z dôvodu, že uzná výdavky
zamestnancovi iným spôsobom - inštitút paušalizácie náhrad podľa § 34 zákona o cestovných
náhradách), je predloženie dokladov na vyúčtovanie náhrad zo strany zamestnanca (t. j. vyúčtovanie
preukázaných výdavkov). Uvedená podmienka (t. j. podmienka predloženia dokladov na vyúčtovanie)
sa však netýka stravného, na ktoré vzniká nárok uplynutím času na pracovnej ceste, t. j. zamestnanec
nemusí predkladať vo vzťahu k nároku na náhradu stravného žiadny doklad (o tom, že sa na pracovnej
ceste stravoval) (obdobne aj právna doktrína, napr. Komentár k § 4 zákona o cestovných náhradách v
právnom informačnom systéme EPI).
13.5. Už pri výkone inšpekcie práce pritom orgán verejnej správy prvého stupňa zistil, že žalobca zadržal
zamestnancovi X. K. za mesiac júl 2015 práve ten z nárokov tvoriacich súčasť cestovných náhrad, ktorým
je nárok na stravné, a to vo výške 641,08 eur, čo vyplýva tak z protokolu o výsledku inšpekcie práce ako
aj z odôvodnenia rozhodnutia o uložení pokuty.

13.6. Porušenie povinnosti zamestnanca podľa § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách predložiť
zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátenie nevyúčtovaného
preddavku za tam stanovených lehôt, teda nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť povinnosť
zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi nárok na stravné (a už vôbec nie odôvodniť zadržanie jeho



vyplatenia), pretože stravné je nárokom, vo vzťahu ku ktorému nemusí zamestnanec predkladať žiadny
doklad, t. j. na vyúčtovanie náhrady na stravné nie je zamestnanec povinný predložiť žiadne písomné
doklady (viac v bode 13.4.). Už len s poukazom na oprávnenia zamestnávateľa podľa § 3 ods. 1 veta
prvá zákona o cestovných náhradách sú pritom spravidla informácie potrebné na vyúčtovanie stravného
zamestnávateľovi známe.

13.7. V prejednávanej veci pritom nebolo zistené, že by žalobca nedisponoval informáciami o mieste
nástupu na pracovnú cestu, mieste výkonu práce, čase trvania pracovnej cesty, spôsobe dopravy či
miestom skončenia pracovnej cesty, potrebnými na výpočet stravného zamestnancovi X. K. za obdobie
mesiaca júl 2015.

13.8. Správneho deliktu sa žalobca ako zamestnávateľ dopustil a pokuta mu bola uložená práve za
to, že zamestnancovi X. K. zadržal vyplatenie nároku na stravné, ktoré je súčasťou cestovných náhrad
a nie tým, že mu zadržal vyplatenie jedného z tých nárokov na náhradu výdavkov, ktoré je potrebné
preukázať a teda vo vzťahu k nim predložiť aj doklady preukazujúce vynaloženie daných výdavkov,
čo daný zamestnanec v lehote, v ktorej tak mal urobiť, neurobil. Z uvedených dôvodov je nedôvodná
námietka žalobcu, že bez nevyúčtovania finančnej hotovosti 70 britských libier zo dňa 02.05.2015 nebolo
možné verifikovať nárok zamestnanca (keďže ide o nárok na stravné) a tento vyplatiť.

14. Správny súd sa po zistení, že žiadny zo žalobcom uplatnených žalobných bodov nie je dôvodný,
zaoberal jeho návrhmi na využitie oprávnenia sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1 písm. a) a písm.
b) SSP.

14.1. Správny súd k návrhom žalobcu zmeniť podľa § 198 ods. 1 písm. a) SSP druh alebo výšku sankcie
alebo podľa § 198 ods. 1 písm. b) SSP upustiť od potrestania uvádza, že využitie sankčnej moderácie
správnym súdom prichádza do úvahy len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to 1. podanie
návrhu žalobcom, 2. vykonanie dokazovania, 3. naplnenie dôvodov (k tomu napr. Baricová, J., Fečík, M.,
Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, 1824 s.,
komentár k § 198, bod II.). Nesplnenie ktorejkoľvek z uvedených podmienok má za následok nemožnosť
využiť oprávnenie sankčnej moderácie.

14.2. V prejednávanej veci nie je splnená hneď druhá z uvedených troch podmienok vzniku oprávnenia
využiť sankčnú moderáciu.

14.3. V konaní vo veciach správneho trestania je pre správny súd základom pre rozhodnutie skutkový
stav zistený orgánom verejnej správy, ktorým však nie je viazaný (§ 120 písm. b/ SSP). Správny
súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo zistil orgán
verejnej správy, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych
hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Správny súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených orgánom verejnej správy, a ak pri tom zistí skutkové
či (procesné) právne deficity, môže reagovať tým, že uloží orgánu verejnej správy ich odstránenie,
nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

14.4. Správny súd v konaní pri hodnotení správnosti a úplnosti skutkových zistení urobených orgánmi
verejnej správy v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, nezistil (ani
pri preskúmavaní žalobných bodov žalobcu - osobitne toho, v ktorom žalobca namietal, že napadnuté
rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu nedostatočne zisteného pre riadne posúdenie veci - viac v
bode 12. a jeho podbodoch) žiadne skutkové či (procesné) právne deficity, v dôsledku ktorých by bolo
potrebné vykonávať dokazovanie (t. j. či už opakovať dôkazy vykonané orgánmi verejnej správy alebo
vykonať dôkazy doposiaľ nevykonané).

14.5. Správny súd naviac pri vyvodení záveru o tom, že nie je potrebné doplniť dokazovanie vykonané
orgánom verejnej správy osobitne prihliadol na to, že žalobca vo vzťahu k návrhu na využitie sankčnej
moderácie neuniesol bremeno tvrdenia a o to viac ani dôkazné bremeno. Pri sankčnej moderácii sa
uplatňuje výlučne dispozičný princíp (sankčná moderácia je možná len na návrh žalobcu), znamenajúci,
že bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti podaného návrhu
nesie žalobca. Žalobca však netvrdil, no najmä žiadnymi dôkazmi nepreukázal, resp. nenavrhol
vykonanie žiadnych dôkazov na preukázanie neprimeranosti sankcie, jej likvidačného charakteru (tento



síce žalobca tvrdil vo vzťahu k návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, no ani vo vzťahu
k tomuto odlišnému procesnému návrhu, pri ktorom sa rovnako uplatňuje výlučne dispozičný princíp,
žiadne dôkazy nepredložil a ani vykonanie žiadnych dôkazov nenavrhol) alebo toho, že účel správneho
trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Pri inštitútoch, pri ktorých sa uplatňuje
výlučne dispozičný princíp, je vylúčené, aby správny súd za žalobcu vyhľadával dôkazy preukazujúce
dôvodnosť jeho návrhu a tieto následne vykonával.

14.6. Ako bolo uvedené vyššie, za stavu, keď správny súd nevykonával vo veci dokazovanie,
neprichádza do úvahy ani využitie sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1 SSP (a to tak podľa písm. a/
ako aj podľa písm. b/). Bez vykonaného dokazovania by zmena napadnutého rozhodnutia žalovaného
mala totiž v podstate len povahu zásahu do jeho správnej úvahy bez toho, aby správny súd správne
uváženie orgánu verejnej správy nahradil vlastným uvážením.

15. Z už uvedených dôvodov, po zistení, že žiadny zo žalobných bodov žalobcu nie je dôvodný a rovnako
nie je dôvodný ani návrh na uplatnenie oprávnenia sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1 písm. a) a
b) SSP, správny súd podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

16. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 SSP a contrario
tak, že hoci bol v konaní v plnom rozsahu úspešný žalovaný (žaloba bola ako nedôvodná zamietnutá
v celom rozsahu), nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu náhradu
dôvodne vynaložených trov konania žalovanému (správny súd nezistil, že by zo strany žalobcu išlo napr.
o šikanóznu žalobu), a preto žalovanému nepriznal náhradu (dôvodne vynaložených) trov konania.

17. Správny súd toto rozhodnutie prijal v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná
kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno
odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník
konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia
krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v §
145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom
súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých
dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný
návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.