Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8CoE/23/2019 z 27. 3. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 27. marca 2019, sp. zn. 8CoE/23/2019, ECLI:SK:KSNR:2019:4217209670.1 Krajský súd Nitra | 8CoE/23/2019 | ECLI:SK:KSNR:2019:4217209670.1 | 2019-03-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b93acac-8653-4389-972b-0b77eefdbc3b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4217209670.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/23/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217209670
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4217209670.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v exekučnej veci oprávneného:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: S. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P., S. ul. XXXX/X, o vymoženie pohľadávky vo výške 299,10 eura s príslušenstvom,
trov rozhodcovského konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno zo dňa 27. augusta 2018 č. k. 10Er/216/2017-20, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd povinnému voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD. zo dňa 16. 03. 2017 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne
odôvodnil s poukazom na § 243h ods. 1 prvá veta, § 44 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 ods. 1, 2, 3,
4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky
zákonník“), § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov. Uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným vo forme zápisnice u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. dňa 16. 03. 2017 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie
pohľadávky voči povinnému vo výške 299,10 eura s príslušenstvom a trov exekúcie a ako exekučný titul
predložil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž,
so sídlom Bratislava, Vansovej 2, sp. zn. SRSAspA 09272/16 zo dňa 20. 06. 2016. Dňa 02. 05. 2017
bola súdu prvej inštancie doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský
rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská
zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského
rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné



odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Vyššie uvedené závery
vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011, pozri aj 3Cdo 122/2011, 3Cdo
146/2011). Súd prvej inštancie preskúmal žiadosť o aktiváciu pôžičkovej karty Q. (ďalej len „zmluva o
karte“) zo dňa 25. 03. 2008 uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, dohodu
o uznaní záväzku zo dňa 20. 03. 2013 a rozhodcovskú zmluvu zo dňa 20. 03. 2013. Z článku 3.
predloženej rozhodcovskej zmluvy vyplynulo, že všetky spory, ktoré vzniknú z dohody o uznaní záväzku
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; b) pred príslušným
súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu
(bod 3.1 rozhodcovskej zmluvy). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode
3.1. článku zmluvy na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s
vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
(bod 3.2 rozhodcovskej zmluvy). Konštatoval, že oprávneným predložená zmluva o karte zo dňa 25.
03. 2008 založila záväzkovo - právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného, ktorý pri jej
uzatváraní konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinným, ktorý pri jej uzatváraní nekonal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Právny predchodca oprávneného teda pri uzavieraní predmetnej
zmluvy vystupoval ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 3 a ods. 4 OZ). Podľa § 52
ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potom nesporné, že záväzkový
vzťah založený na základe predkladanej zmluvy je záväzkovým vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy,
a teda je potrebné ho posudzovať i v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52
a nasl. OZ. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú
na spotrebiteľskú zmluvu. Z listín predložených oprávneným ďalej vyplynulo, že oprávnený uzavrel s
povinným rozhodcovskú zmluvu dňa 20. 03. 2013, t.j. v rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavreli
dohodu o uznaní záväzku. Je nepochybné, že dohoda o uznaní záväzku je formulárový dokument,
ktorého cieľom je dosiahnutie uznania záväzku, a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku
na zaplatenie dlžnej sumy, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou zmluvou, ktorá je spotrebiteľovi
predkladaná spolu s ďalšími listinami. Z jeho obsahu je zrejmé, že ide o formulár, ktorý oprávnený
používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov, avšak rozhodne nie je v záujme dlžníka predĺžiť plynutie
premlčacej lehoty, prípadne súhlasiť s rozhodcovským konaním, nakoľko takto by si významne zhoršil
postavenie, čo je v rozpore s princípom ochrany spotrebiteľa. Takisto aj rozhodcovská zmluva, ktorú
predložil oprávnený povinnému, bola uzavretá vo formulárovej podobe, jej obsah povinný nemohol
ovplyvniť, pretože celý obsah zmluvy bol už predtlačený s tým, že v jej záhlaví boli doplnené iba
osobné údaje. Oprávnený mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému súdu a spotrebiteľ (povinný) týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa
(oprávneného) na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej
zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie,
a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie príslušný zamestnanec
oprávneného s odbornou starostlivosťou najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie
a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o rozhodcovskom konaní súd
nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov takéhoto konania. Možnosť výberu spôsobu
riešenia sporu povinným napriek bodu 2. a 3. rozhodcovskej zmluvy mal súd prvej inštancie len za
zdanlivú. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je možnosť výberu na strane žalobcu
- veriteľa, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda nemá žiadnu
možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, čo považuje súd za nekalé dojednanie o možnosti riešenia
sporov. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je
stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Vychádzajúc z uvedeného je potom potrebné účastníkmi uzavretú rozhodcovskú zmluvu považovať
za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v



neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98
až C-244/98, C-40/08, C-473/00,C-243/08, C-168/05). Z uvedených dôvodov predmetnú rozhodcovskú
zmluvu súd prvej inštnacie vyhodnotil ako neprijateľnú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský
rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože
nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je predložené
rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa súd prvej inštancie zameral najmä na zistenie, či bolo
predložené rozhodnutie vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutie predložené v tomto
exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal
orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z
toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekučného
konania, a preto súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, namietajúc nesprávne právne
posúdenie veci a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedol, že sa
podrobil všetkým legislatívnym zmenám a pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy s povinným postupoval
prísne podľa právnymi predpismi vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou
exekučných súdov. Oprávnený kategoricky odmietol domnienku súdu, že rozhodcovská zmluva bola
podmienkou uzatvorenia Zmluvy. Dal súdu do pozornosti, že povinný mal nielen možnosť predmetnú
rozhodcovskú zmluvu nepodpísať, ale podľa bodu 3.3 rozhodcovskej zmluvy mohol od nej bez udania
dôvodu odstúpiť. Uviedol, že napriek tomu, že v čase podpisu predmetnej rozhodcovskej zmluvy nebolo
účinné ustanovenie § 3 ZSRK, táto je uzatvorená na samostatnom dokumente a je tak obsahovo, ako aj
formálne oddelená od dohody o uznaní záväzku. Zdôraznil, že povinný rozhodcovskú zmluvu podpísal
sám a dobrovoľne, pričom jeho podpisom nebolo nijako podmienené poskytnutie úveru. Poukázal
na skutočnosť, že zmluva, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky bola
uzatvorená dňa 25. 03. 2008, pričom rozhodcovská zmluva bola uzatvorená dňa 20. 03. 2013, teda
po viac ako štyroch rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov. Povinný k podpisu predmetnej
rozhodcovskej zmluvy nebol žiadnym spôsobom nútený. Jej rozsah a text nie je ani tak rozsiahly, ani tak
zložitý, aby jej obsahu nemohol porozumieť. Rozhodcovská zmluva je formulovaná alternatívne, teda
dávala zmluvným stranám na výber, na ktorý rozhodcovský, resp. všeobecný súd sa v prípade sporu
obrátia. Možnosť výberu mal nielen dodávateľ, ale aj spotrebiteľ. Namietal, že nie je zrejmé, z akého
dôvodu súd považuje rozhodcovskú zmluvu za neprijateľnú zmluvnú podmienku a už vôbec nebolo
zdôvodnené, ako by mala spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. V súvislosti s úvahami súdu o tom, že rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6 ZSRK, v zmysle ktorého spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd. Uvedené len potvrdzuje, že
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zastal
názor, že rozhodnutie exekučného súdu je arbitrárne bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia,
nakoľko v predmetnom prípade bola rozhodcovská zmluva uzatvorená na samostatnom dokumente,
vo veci rozhodoval spotrebiteľský rozhodcovský súd, ktorý splnil podmienky na udelenie licencie podľa
ustanovení ZSRK. V predmetnom konaní oprávnený splnil všetky zákonné náležitosti a napriek tomu
exekučný súd hľadal dôvody na neudelenie poverenia na výkon exekúcie. Poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8CoE/39/2017 zo dňa 25. 08. 2017 a Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3
M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011. Uviedol, že má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho
nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Zastal názor, že namietaným postupom
a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva na súdnu ochranu a
porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu.

3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

4. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.



5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal
odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý
znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ak tento zákon v § 243i
až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov
účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú
len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

10. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 16. 03. 2017, kedy bola pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. SRSAspA 09272/16 zo dňa 20. 06. 2016,
ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava.
Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 02. 05. 2017 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom, dohodu o uznaní záväzku zo
dňa 20. 03. 2013, dotazník k dohode o uznaní záväzku a rozhodcovskej zmluve zo dňa 20. 03. 2013,
rozhodcovskú zmluvu zo dňa 20. 03. 2013, žiadosť o aktiváciu pôžičkovej karty Q. zo dňa 25. 03. 2018,
obchodné podmienky pre vydanie a používanie platobných kariet. Následne súd prvej inštancie rozhodol
napadnutým uznesením.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

13. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017, Súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods.
4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný
nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné



podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti
uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.

14. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

15. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul
(ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný
titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne
právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho
základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu
spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej
zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy
medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda
právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd
má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu
so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný
súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami
vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp. zn. 4Co 31/2013).

16. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

17. Nemožno preto konštatovať, že by súd prvej inštancie ako exekučný súd prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej veci bol
plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvej inštancie, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská zmluva bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
zmluvy súd prvej inštancie len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

18. V súvislosti s rozhodcovskou zmluvou treba uviesť, že rovnako ako súd prvej inštancie, aj
odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, nakoľko celkom zjavne svojím
obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá s fyzickou osobou
- nepodnikateľom, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ



reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie
objektívne, čo sa jednoznačne objavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na
ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Uvedená rozhodcovská zmluva bola
uzavretá v typizovanej formulárovej podobe, oprávnený ju predkladal povinnému v predtlači, dopĺňali sa
len údaje o povinnej osobe ako meno, adresa a rodné číslo/dátum narodenia. Navyše bolo potrebné
v tomto ohľade vidieť aj určité obchádzanie zákona, pretože v takejto forme rozhodcovskú zmluvu
nemožno hodnotiť ako rozhodcovskú doložku a podrobovať ju súdnej kontrole, pričom bolo už viackrát
judikované, že rozhodcovská doložka v rovnakom znení je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací
súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná - a to
ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa
spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Oprávnený potom mohol na základe
tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a
vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný na konanie. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči
nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Odvolací súd v tomto smere zastáva
názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú
voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda
povinného, a to podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej zmluve, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

19. V súvislosti s argumentáciou oprávneného, že k uzatvoreniu spornej rozhodcovskej zmluvy
prišlo až po štyroch rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov, odvolací súd poznamenáva, že
rozhodujúca je skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola podpísaná v rovnaký deň, ako dohoda o
uznaní záväzku t. j. dňa 20. 03. 2013, od ktorej ďalej oprávnený odvodzuje svoj nárok voči povinnému.
Uvedená dohoda je tlačivo, ktoré obsahuje uznanie záväzku a podpísaním takéhoto tlačiva si zhoršil
spotrebiteľ svoje postavenie, nakoľko uzatvorenie takejto dohody privodí spotrebiteľovi značnú ujmu.
Text uznania záväzku a údaje, ktoré sú uvádzané v dohode už boli vopred pripravené, napísané a
oprávnenému išlo predovšetkým o to, aby povinný podpísal uznanie záväzku. Text dohody oprávnený
ako veriteľ vopred pripravil pre povinného ako dlžníka a povinný nemal žiadnym spôsobom možnosť
ovplyvniť jej obsah. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi, keď neboli dodržané
princípy dobromyseľnosti, čestnosti. Oprávneným boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie
premlčaného záväzku. Samotné umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu a o vedomosti jeho
následkov v článku 2 dohody svedčí tomu, že zo strany oprávneného došlo k porušeniu odbornej
starostlivosti vo vzťahu k povinnému ako spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a
starostlivosť, ktorú možno očakávať od dodávateľa, pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúc
čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v oblasti jeho činnosti.
Ustanovenia na ochranu spotrebiteľa je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne
nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. V danom prípade pri
uzatváraní takejto dohody došlo zo strany oprávneného k nekalej obchodnej praktike.

20. V závere odvolací súd poznamenáva, pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že povinný mohol
od rozhodcovskej zmluvy bez udania dôvodu odstúpiť v zmysle bodu 3.3. rozhodcovskej zmluvy, od
zmluvy možno odstúpiť len v prípade, ak je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je
zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy.

21. Pozornosti odvolacieho súdu neušla tá skutočnosť, že v zmysle rozhodcovskej zmluvy čl.
II - základné ustanovenia, bod I. rozhodcovským súdom sa na účely tejto zmluvy rozumie a)
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava,



Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, alebo b) Rozhodcovský súd zriadený pri Slovenskej
hospodárskej komore, s. r. o., so sídlom Košice, Mlynská 2, IČO: 36 577 928, avšak rozhodcovský
rozsudok vydal Rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Bratislava, Vansovej
2, IČO: 45 744 971. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci rozhodoval rozhodcovský súd v rozpore s
rozhodcovskou zmluvou.

22. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho
vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správne potvrdil.

23. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že inak úspešnému povinnému nepriznáva voči oprávnenému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).