Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoPr/3/2014 z 18. 6. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 18. júna 2014, sp. zn. 5CoPr/3/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7213201245.1
Krajský súd Košice | 5CoPr/3/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7213201245.1 | 2014-06-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8778a7fe-a468-4f09-8f6e-d42386626a15
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7213201245.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/3/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213201245
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7213201245.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu F. P., A., B. XX, zast. JUDr. Jozefom Koľom,
advokátom, Košice, Hutnícka 1, proti žalovanej U. S. Steel Košice s.r.o., Košice, Vstupný areál U. S.
Steel, IČO: 36 199 222, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a i., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 13Cpr/1/2013-98 z 29.1.2014 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania a žalovanej ich náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku reprodukoval takmer celý  obsah žaloby a písomného vyjadrenia žalovanej,
doručeného mu 28.2.2013 a podstatný obsah písomného podania žalobcu, doručeného mu 10.4.2013
(čl.28). Vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými vo veci vykonal dokazovanie, na základe čoho zistil
skutkový stav, konkrétne, čo zistil z listu žalovanej z 27.11.2012 označeného „Okamžité skončenie
pracovného pomeru“ (reprodukoval takmer celý jeho obsah), pričom poznamenal, že žalobca vo svojej
výpovedi potvrdil, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo mu osobne žalovanou doručené
do vlastných rúk 29.11.2012, čo vyplynulo zo zápisu o porušení pracovnej disciplíny zamestnanca z
5.11.2012, čo žalobca oznámil žalovanej listom zo 4.12.2012, čo odpovedala žalovaná žalobcovi listom
z 10.12.2012, čo vyplynulo z fotokópie interného listu z 3.10.2012, ktorý odoslal P.. P. O., riaditeľ pre
Ochranu žalovanej,  D.. P. F., GM pre podporu výroby, vo veci „E. A. a spol. - odhalenie rozkrádania
majetku U.S.Steel Košice - odstúpenie spisového materiálu z výsledku vyšetrovania“, čo mal preukázané
zo žalovanou predloženej jej organizačnej schémy a to jej výrobného úseku, čo zistil z organizačnej
schémy žalovanej a to jej úseku prezidenta (čl. 64), čo mal preukázané predloženým organizačným
poriadkom vedenia žalovanej, účinným od 9.7.2012, čo vo svojej výpovedi uviedli (vypovedali) žalobca
ako účastník konania a svedkovia D.. P. F., ktorý bol v čase, kedy so žalobcom bol okamžite skončený
pracovný pomer, generálnym manažérom pre podporu výroby a riadil aj divízny závod Energetika,
X. B., priamy nadriadený žalobcu a to v pozícii majstra, P.. P. O., zamestnanec žalovanej a to v
pracovnej pozícii riaditeľ pre ochranu žalovanej a Q. F., zamestnanec žalovanej na útvare Ochrana,
v pracovnej pozícii manažér. Citujúc znenie § 81 písm. a), b) a e),§ 68 ods.1 písm. b),ods.2,§ 70
a § 9 ods.3 Z. p. konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny
úkon, smerujúci k skončeniu pracovného pomeru okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia
druhému účastníkovi, že vychádzajúc zo závažnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre
oboch účastníkov, v praxi by sa mal tento dôvod uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, keď nie je
spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej



doby, že žalobca v danom prípade vo svojej žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru namietal v prvom rade to, že žalovaná zmeškala, t.j. nedodržala zákonnú subjektívnu 2 mesačnú
lehotu podľa § 68 ods.2 Z. p. na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorá lehota plynie odo
dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel a, že
vychádzal z toho, a tvrdil, že žalovaná sa o skutkoch, ktoré mu kladie za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, dozvedela, t.j. dozvedela sa o jeho konaní už v uvedené dni, kedy k jeho konaniu došlo, keďže
situáciu po celý čas snímala, najneskôr však 6.9.2012, keď bol predvolaný na prvý pohovor, kde mu
boli premietnuté nasnímané videozáznamy a bol mu odobratý vstup na pracovisko a tým zamedzený
osobný výkon práce. Reprodukujúc časť odôvodnenia rozhodnutia 21Cdo/1475/2001, v danom prípade,
vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a to najmä z organizačného usporiadania žalovanej, ako
zamestnávateľa žalobcu, ako aj ďalších zistených okolností dospel k záveru, že sa žalovaná, ako
zamestnávateľ, o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom - o jeho skutkoch
z 5.7.,12.7. a 1.8.2012 dozvedela 4.10.2012, kedy sa D.. F., ako vedúci zamestnanec žalobcu podľa
§ 9 ods.3 Z. p., jeho vyšší nadriadený, ktorý bol oprávnený ukladať mu pracovné úlohy a dávať mu
za tým účelom záväzné pokyny, dozvedel, a to prevzatím písomne vyhotovenej správy útvaru Ochrana
žalovanej, o jednotlivých skutkoch žalobcu, zakladajúcich dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že sa žalovaná dozvedela o dôvode na okamžité skončenie
pracovného pomeru už oboznámením sa s nasnímanými jednotlivými jeho skutkami, najneskôr však
6.9.2012, keď bol predvolaný na prvý pohovor na útvar Ochrana žalovanej, tvrdiac, že tento jej útvar je
jej vnútornou zložkou a teda, vrátane jeho nadriadených, mala o veci vedomosť, keďže po celú uvedenú
dobu zabezpečovala zadeľovanie do pracovných zmien s tým, že jemu práca nebude prideľovaná.
Nemal za to, že útvar Ochrana žalovanej, resp. vedúci zamestnanci tohto útvaru P.. O. T. Q.. F.  by
boli vedúcimi zamestnancami žalovanej, a to takými, ktorí podľa § 9 ods.3 Z. p. boli by oprávnení
žalobcovi, ako podriadenému, ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať jeho prácu a
dávať mu na ten účel záväzné pokyny, že oprávnenia zamestnancov tohto útvaru (o. i., aj oprávnenie na
zamedzenie vstupu žalobcu do objektov žalovanej) vyplývajú z jej osobitnej internej normy a osobitného
určenia tohto útvaru, t.j. nemal za to, že oboznámením sa zamestnancov útvaru Ochrana žalovanej
s nasnímanými videozáznamami a následne vykonaním pohovoru so žalobcom nadobudla vedomosť,
resp. dozvedela sa (podľa § 68 ods.2 Z. p.) o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru s ním.
Pokiaľ sa týka nadobudnutia vedomostí o dôvodoch na skončenie pracovného pomeru so žalobcom
vedúcimi zamestnancami zamestnávateľa podľa § 9 ods.3 Z. p., za takýchto vedúcich zamestnancov
mal, vychádzajúc z organizačnej schémy žalovanej, generálneho manažéra pre podporu výroby D.. F.,
riaditeľa DZ Energetika Ing. Országa, vedúceho prevádzky Distribúcia elektrickej energie D.. O. a majstra
distribúcia elektrickej energie X.. B., ktorý bol bezprostredným nadriadeným žalobcu. Zdôraznil, že - ako
už bolo uvedené - je nespochybniteľné, že sa priamy vyšší nadriadený žalobcu D.. F., generálny manažér
pre podporu výroby, dozvedel o jeho skutkoch a teda o dôvodoch na okamžité skončenie pracovného
pomeru s ním,  prevzatím správy vyhotovenej útvarom Ochrana žalovanej a to 4.10.2012. Nemal
preukázané vykonaním dokazovaním, či už výsluchu svedkov alebo inak, že by sa vedúci zamestnanci
zamestnávateľa, t.j. priamy nadriadený žalobcu majster B., vedúci prevádzky, riaditeľ závodu alebo
generálny manažér boli dozvedeli o jeho skutkoch už pred uvedeným dom 4.10.2012 a to v súvislosti so
zabezpečovaním jeho účasti na výsluchu na útvare Ochrana žalovanej, príp. v súvislosti tej, že mu bol
zamedzený vstup do jej objektov a jeho neprítomnosť v práci od 7.9.2012 sa posudzovala ako prekážka
v práci na strane žalovanej, že toto preukázané nebolo. Na základe uvedeného vyhodnotil, že žalovaná
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnila v zák. určenej subjektívnej lehote 2 mesiacov
odo dňa, keď sa o ňom dozvedela, t.j. včas a, že bolo preto potrebné posúdiť, či okamžité skončenie
pracovného pomeru v konkrétnom prípade je platným právnym úkonom z hľadiska naplnenia skutkovej
podstaty  § 68 ods.1 písm. b) Z. p. Poukázal na to, že § 68 ods.1 písm. b) Z. p. vymedzuje len skutkovú
podstatu pre okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom a to tak, že môže okamžite
skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu a na to, aby bolo možné
v konkrétnom prípade posúdiť, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platným právnym úkonom,
je potrebné zistiť, či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, t.j. či došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany
zamestnanca, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť preto uvedený tak, aby
bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca spočíva, že pri skúmaní, či zamestnanec
porušil pracovnú disciplínu menej závažne, závažne alebo zvlášť hrubým spôsobom môže prihliadnuť
na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj  k plneniu pracovných úloh
na dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na
spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej



disciplíny pre zamestnávateľa a na to, či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a p. (judikát
21Cdo1252/2002), že žalovaná v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru celkom konkrétne
uviedla skutky, na základe ktorých so žalobcom okamžite skončila pracovný pomer, „jednalo sa“ o skutky
z 5.7.2012 (2 skutky),12.7. a 1.8.2012, ktorými sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny (všetky tieto
boli zaznamenané na videozáznamoch), že pokiaľ sa týka jednotlivých skutkov, nebolo medzi účastníkmi
sporné, že 5.7.2012 v čase od 6:07 do 6:13 hod. preniesol z budovy Revíznej veže do budovy Vstupnej
rozvodne 2 ks cca 30 l modrých bandasiek naplnených tekutinou a v ten istý deň v čase od 6:11
hod. do 6:13 hod. spolu s F.. X. vyniesol z budovy Revíznej veže ku bráne Vstupnej rozvodne 3 ks
cca 50 l bandasiek naplnených tekutinou a tieto následne vyniesol z priestoru Vstupnej rozvodne cez
bránu Vstupnej rozvodne a naložil do vozidla Ladislava Kováča, že vykonával túto činnosť v čase svojej
pracovnej zmeny, táto činnosť nesúvisela s jeho pracovnou činnosťou, napriek tomu, že mal pracovnú
zmenu, nepoužil OOPP a vynášaním bandasiek z priestorov - areálu žalovanej mimo určené miesto
a ich následným naložením do osobného vozidla svojho spoluzamestnanca Kováča, porušil pracovnú
disciplínu, že v danom prípade na svoju obhajobu uvádzal, že len poskytol pomoc svojmu kolegovi L.
Kováčovi, ktorý ho o to požiadal, že takisto nebol medzi účastníkmi sporný ani ďalší skutok, ktorým
porušil pracovnú disciplínu a to keď 1.8.2012 v čase približne o 20:00 hod. vyniesol z budovy Vstupnej
rozvodne cca 5 l plastovú bandasku s demineralizovanou vodou a túto uložil do svojho vozidla, že v
danom prípade opätovne „sa jednalo“ o materiál patriaci jeho zamestnávateľovi, t.j. žalovanej, ktorý
bez jej súhlasu si privlastnil na použitie pre vlastné účely a na svoju obranu uviedol len, že sa jedná
o vec, resp. materiál zanedbateľnej hodnoty, o ktorej sa vyjadril tak, že demineralizovaná voda má
minimálnu hodnotu, že si túto vodu bral každý, kto k nej mal prístup a, že zamestnávateľ mal oveľa
väčšie straty s touto vodou pri manipulácii s ňou, než keď si on pre vlastné účely z vody odobral do
bandasky. Poukázal ďalej na to, že ďalšieho skutku, ktorý už bol medzi účastníkmi sporný, mal sa
dopustiť 5.7.2012 v čase od 10:16 do 10:31 hod., keď z budovy Vstupnej rozvodne preniesol do garáže
oproti modrú bandasku a lievik a následne svojim vozidlom do garáže zaparkoval, od 10:20 hod. do
10:30 hod. sa zdržiaval v uzatvorenom priestore garáže, potom vozidlo preparkoval a z garáže vyniesol
2 ks prázdnych bandasiek a napokon v ten istý deň pred skončením svojej pracovnej zmeny o 13:38
hod. na svojom vozidle opustil pracovisko, že prvotne pri podávaní vysvetlenia k tomuto videozáznamu
a to 6.9.2012 vyjadril sa žalovanej tak, že na vzhliadnutom videozázname seba nespoznáva, ale svoje
auto áno, súčasne uviedol, že do garáže niekedy zvykne ísť za účelom upratania auta, na konkrétny
zaznamenaný deň si však už nepamätal, za akým účelom tam bol a, že súčasne pri svojom vyjadrení
uviedol, že nevie, čo bolo v bandaskách, na pojednávaní 22.11.2013 spochybnil už nielen to, že
nasnímanou osobou na zázname je on, ale aj to, že vozidlo, ktoré sa presúvalo na zázname spred
budovy Vstupnej rozvodne do garáže a potom späť, že sa jednalo o jeho vozidlo, že potvrdil, že je
vlastníkom obdobného vozidla zn. Ford Mondeo Combi striebornej farby, avšak uviedol, že na zázname
nie je čitateľné evidenčné číslo vozidla, a keďže uviedol, že priestory pred Revíznou vežou sú voľne
prístupné, bez oplotenia, mal za to, že sa vôbec nemuselo jednať o jeho vozidlo, tvrdil, že aj kľúče
od garáže sú voľne prístupné, zavesené na velíne Vstupnej rozvodne a po vzhliadnutí ďalšej časti
záznamu z 5.7.2013 z času o 13:38 hod., na ktorom bolo zaznamenané vozidlo strieborný Ford Mondeo
Combi, EČV: KE 101 GN, uznal, že sa jedná o jeho vozidlo a že na tomto vozidle uvedeného dňa bol
v zamestnaní, že na pojednávaní 29.1.2014 žalovaná predložila fotokópiu z prevádzkového denníka
divízneho závodu Energetika z 5.7.2012 z prevádzky,  ktorá  bola miestom výkonu práce žalobcu, z
ktorého záznamu vyplynulo, že uvedeného dňa na Revíznej veži mali pracovnú zmenu žalobca a jeho
kolega X., že žalobca tvrdil, že okrem nich - zamestnancov, ktorí mali pracovnú zmenu, bola možnosť a
mohli sa pohybovať v týchto priestoroch aj ďalší zamestnanci divízneho závodu Energetika, konkrétne
tí zamestnanci prevádzky distribúcie elektrickej energie, ktorí mali v náplni práce kontrolovanie tzv.
neobsadených rozvodní, a to mohli byť prítomní bez toho, aby ich prítomnosť bola zaznamenaná v
prevádzkovom denníku, uviedol, že sa ich prítomnosť zaznamenávala v prevádzkovom denníku na jeho
druhej strane, ale len v súvislosti s plnením ich pracovných úloh, no tvrdil že títo zamestnanci sa mohli
pohybovať v priestoroch Vstupnej rozvodne aj bez plnenia pracovných úloh a vtedy sa ich prítomnosť
na rozvodni v prevádzkovom denníku nezaznamenávala, že vyjadril sa, pokiaľ sa jedná o používanie
jeho vozidla inými osobami, že on často toto svoje vozidlo požičiava a poskytuje iným a, že z takého
jeho vyjadrenia dal sa preto vyvodiť len taký jeho záver, že na zázname je niektorý z tých jeho kolegov z
prevádzky, ktorí mali možnosť s pohybovať voľne v priestoroch Vstupnej rozvodne, mal prístup k velínu a
prístup ku kľúčom od jeho vozidla, resp. ktorému kľúče od vozidla odovzdal.  Vzhľadom na videozázname
zaznamenané zábery a na zistené okolnosti, podľa ktorých uvedeného dňa mal pracovnú zmenu, bol v
práci na svojom osobnom vozidle, priznal, resp. súhlasil s tým, že vozidlo zachytené na videozázname,
je jeho vozidlom, nestotožnil sa s jeho verziou, že na zázname nie je on, ale mal za to, že v prípade



osoby, ktorá presúva jeho vozidlo spred budovy Vstupnej rozvodne do garáže a následne po určitom
čase späť „sa jedná“ o jeho osobu, pretože vôbec nepovažuje za celkom bežné obvyklé požičiavanie
kľúčov od vlastného vozidla tak, ako tvrdil, že požičia kľúče hocikomu a aby si na to vôbec nepamätal,
že k manipulácii s bandaskami sa žiadnym spôsobom nevyjadril, zotrvajúc na tom, že na zázname nie je
on, že v každom prípade „jedná sa“ minimálne o neefektívne využívanie pracovného času, keďže v čase
svojej pracovnej zmeny vykonával činnosti nesúvisiace s jeho pracovnou činnosťou a okrem toho porušil
pracovnú disciplínu aj skorším odchodom z pracoviska pred koncom jeho pracovnej zmeny. Poukázal
tiež na to, že sporným medzi účastníkmi bol aj skutok z 12.7.2012, že na videozázname z tohto dňa
je zaznamenaný žalobca, ktorý v čase od 17:10 hod. do 17:34 hod. otvoril garáž, vošiel do nej svojim
vozidlom, priniesol do garáže z budovy Vstupnej rozvodne bandasku naplnenú tekutinou a následne sa
neoprávnene zdržiaval v uzavretom priestore garáže, o 17:31 hod. garáž otvoril a opätovne preparkoval
svoje vozidlo pred budovu Vstupnej rozvodne a odniesol z garáže do budovy Vstupnej rozvodne prázdnu
bandasku, že „jedná sa“ o verziu žalovanej, že žalobca v danom prípade potvrdil, že sa jedná o jeho
osobu, o jeho vozidlo, avšak v prípade prenášanej veci uviedol, že sa nejednalo o bandasku, ale o
priemyselný vysávač a zdržiaval sa v predmetnej garáži, do ktorej predtým zaparkoval svoje vozidlo
za účelom jeho upratania, že aj keď vec, ktorú v danom prípade prenášal, nie je na vyhotovenom
videozázname jednoznačne identifikovateľná, je možné súhlasiť s verziou žalovanej, že „sa jednalo“,
vzhľadom na spôsob nesenia predmetnej veci, o prenášanie smerom do garáže bandasky naplnenej
určitou tekutinou a smerom z garáže o prenášanie už prázdnej bandasky, že ak by sa malo „jednať“ o
vysávač, nemali byť znateľné rozdiely  pri jeho nesení do garáže a z garáže, pretože „jednalo“ by sa
stále o rovnako ťažký predmet a, že aj keby „sa jednalo“ o vysávač, opätovne porušil pracovnú disciplínu
tým, že v čase svojej nadčasovej práce neplnil svoje pracovné úlohy, ale vykonával svoju inú činnosť
vo vlastnom záujme a súčasne používal zariadenie a priestory svojho zamestnávateľa, t.j. žalovanej pre
vlastné účely a bez jej súhlasu. Dospel k záveru, že uvedenými skutkami žalobca v každom jednotlivom
prípade porušil pracovnú disciplínu a pokiaľ „sa jedná“ o hodnotenie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny, vyhodnotil toto porušovanie, vzhľadom na to, že „sa jednalo“ z jeho strany o opakované
porušovanie pracovnej disciplíny, spočívajúce v nevyužívaní pracovného času na plnenie pracovných
úloh, v prenášaní a premiestňovaní rôznych materiálov a vecí v priestoroch zamestnávateľa - žalovanej
bez náležitého vysvetlenia takej činnosti, ktorá nebola jeho pracovnou náplňou, prihliadnuc na dobu a
situáciu, v ktorej uvedeným spôsobom porušoval pracovnú disciplínu a to v kontexte ďalších porušovaní
pracovnej disciplíny ďalšími zamestnancami žalovanej, ktoré bolo organizované, bolo vedomé a
realizované za účelom získania vlastného prospechu zúčastnených zamestnancov na úkor svojho
zamestnávateľa - žalovanej, za také porušenie pracovnej disciplíny, ktoré napĺňa znaky závažného
porušenia pracovnej disciplíny, keď nie je možné od zamestnávateľa, t.j. od žalovanej spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnávala hoc aj len po čas výpovednej doby. Napokon uviedol,
že medzi účastníkmi nebolo sporné naplnenie ďalších hmotnoprávnych predpokladov pre okamžité
skončenie pracovného pomeru a to, že žalovaná doručila žalobcovi rozhodnutie o okamžitom skončení
pracovného pomeru do vlastných rúk osobne 29.11.2012 a takisto nebolo sporné medzi účastníkmi ani
to, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prejednané so zástupcami zamestnancov,
t.j. v danom prípade s odborovou organizáciou OZ KOVO Energetika. Keďže tak mal naplnené všetky
zákonné predpoklady pre tento spôsob skončenia pracovného pomeru, žalobu žalobcu na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol ako žalobu nedôvodnú. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, pretože
jej žiadne trovy nevznikli a neúspešný žalobca nemá právo na ich náhradu.

Žalobca v zák. stanovenej lehote podal proti predmetnému rozsudku odvolanie, z dôvodov podľa §
205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p. Uviedol, že podanou žalobou namietal nezákonnosť postupu žalovanej
predovšetkým zmeškaním zákonnej prekluzívnej 2 mesačnej lehoty podľa § 68 ods.2 Z. p., že je toho
názoru, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ sa jedná o
stanovenie počiatku plynutia zákonnej subjektívnej lehoty, ktorý súd v odôvodnení rozhodnutia určil
na 4.10.2012, t.j. deň, keď útvar Ochrany majetku žalovanej mal ukončiť „interné šetrenie“ a riaditeľ
útvaru P.. O. predložil správu generálnemu manažérovi pre podporu výroby D.. F., za prítomnosti
ďalších vedúcich zamestnancov žalovanej a v odôvodnení rozhodnutia vychádza iba z jej organizačnej
štruktúry s poukazom na skutočnosť, že jej vedúci zamestnanci sa mali „preukázateľne“ dozvedieť o
dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru až v deň predloženia správy. Bol toho názoru,
že pre určenie začatia plynutia subjektívnej 2 mesačnej lehoty podľa § 68 ods.2 Z. p., je potrebné
vyhodnotiť komplexne celý postup žalovanej, vrátane právneho posúdenia prekážky v práci a jej dôvodu
v zmysle jej platnej vnútornej normy, že bez takého postupu by (ako zamestnávateľ) mala možnosť



svojím konaním, príp. nekonaním sama stanoviť začiatok plynutia subjektívnej lehoty, že vo vzťahu k
nemu, mala zdokumentované skutky (prípady považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny),
ktoré boli následne uvedené v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru už 6.9.2012, najneskôr
17.9.2012, keď doplnil svoje vysvetlenie zo 6.9.2012, že svedok P.. O. potvrdil, že vo vzťahu k nemu
už neboli po tomto dni vykonané žiadne iné úkony, že vo svojej výpovedi uviedol, že 6.9.2012 po
podaní vysvetlenia „zanalyzovali podiel viny žalobcu, jeho účasť na krádežiach a rozhodli o odňatí
vstupnej karty“, že na zázname o blokácii karty bola ako dôvod blokácie vyznačená krádež, že svedok
ďalej uviedol, že v uvedený deň oznámil jeho rozhodnutie odňať vstupnú kartu vedúcim riadiacim
zamestnancom D.. F., J.. D.. H., že žalovaná na tomto základe rozhodla o prekážke v práci na jej
strane a, že v jej mene tak mohli rozhodnúť iba vedúci zamestnanci, ktorá mali vo vzťahu k nemu
túto kompetenciu. Bol toho názoru, že už samotné vyznačenie dôvodu blokácie 6.9.2012, spolu s
vyrozumením vedúcich riadiacich zamestnancov a rozhodnutím o prekážke v práci je momentom, keď
žalovaná, ako zamestnávateľ, získala vedomosť, resp. dozvedela sa o tom, že jeho konanie môže
zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru alebo k výpovedi z pracovného pomeru
podľa § 63 ods.1 písm. e) Z. p. a, že súd tento záznam ako dôkaz, ktorý považuje z hľadiska začatia
plynutia subjektívnej lehoty zo podstatný, žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Na podporu tvrdenia, že
žalovaná sa už 6.9.2012 získala vedomosť, o jeho konaní, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru, poukázal na vnútornú normu „Vstup a opustenie územia a objektov
U.S. Steel Košice, s.r.o.“, podľa ktorej jedným z taxatívne uvedených dôvodov na blokáciu vstupnej
karty je odcudzenie majetku, resp. zistenie pokusu zamestnanca o neoprávnené vynesenie majetku z
priestorov žalovanej [bod 3/3.1./d) uvedenej normy], že s touto jej vnútornou normou boli oboznámení aj
všetci jej vedúci riadiaci zamestnanci a, že ak títo boli povinní rešpektovať rozhodnutie riaditeľa útvaru
Ochrany majetku, potom z uvedeného vyplýva, že tento mal v skutočnosti priamo takúto kompetenciu vo
vzťahu k nemu a aj voči vedúcim riadiacim zamestnancom žalovanej (aj keď to nevyplýva z predloženej
organizačnej štruktúry). Bol toho názoru, že z hľadiska posúdenia začatia plynutia lehoty by 4.10.2012
bol rozhodujúci v prípade, ak by do uvedeného dňa vykonával prácu a jeho nadriadení by nemali do
tohto dňa vedomosť o porušení pracovnej disciplíny. Aj z tohto dôvodu bol toho názoru, že konanie
žalovanej, keď rozhodla o prekážke v práci, bolo v skutočnosti dočasným prerušením výkonu práce
podľa § 141a Z. p., počnúc 6.9.2012, aj keď prerušenie výkonu práce trvalo až do doručenia listiny o
okamžitom skončení pracovného pomeru. Pokiaľ sa jedná o intenzitu porušenia pracovnej disciplíny,
bol toho názoru, že aj keď došlo z jeho strany k porušeniu pracovnej disciplíny, keď počas pracovnej
doby sa zdržiaval v priestoroch, na ktoré nemal povolenie, nejednalo sa o konanie, ktoré by zakladalo
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) Z. p., že osobne si z
pracoviska odniesol iba 1.8.2012 bandasku s demineralizovanou vodou, ktorej hodnota je zanedbateľná
a, že vyčíslenie škody, ktoré je žalovanou v konaní uvedené vo výške 317,50 €, je iba vlastným odhadom
útvaru Ochrany majetku a nebolo žiadnym spôsobom vo vzťahu k nemu preukázané. Na základe
uvedeného navrhol napadnutý rozsudok podľa § 220 O. s. p. zmeniť tak, že v časti o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru sa žalobe vyhovie a v časti o náhradu mzdy sa vec vráti súdu na ďalšie
konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,
pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú
skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo vyrovnal.

Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď



vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že dočasné prerušenie výkonu
práce podľa § 141a prvá veta Z. p. (Ak je zamestnanec dôvodne podozrivý zo závažného porušenia
pracovnej disciplíny a jeho ďalší výkon práce by ohrozoval dôležitý záujem zamestnávateľa, môže
zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov zamestnancovi dočasne, najdlhšie na
jeden mesiac, prerušiť jeho výkon práce) slúži na to, aby zamestnávateľ v tomto časovom priestore
preskúmal dôvodnosť dočasného prerušenia výkonu práce s tým, že ak sa potvrdia dôvody, pre ktoré
došlo k prijatiu daného opatrenia, má možnosť vyvodiť z toho ďalšie dôsledky, upozornením počnúc a
okamžitým skončením pracovného pomeru, príp. uplatnením nároku na náhradu škody končiac a z toho
vyplýva, že deň dočasného prerušenia výkonu práce nemožno v žiadnom prípade považovať aj za deň,
kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne
trovy neuplatnila.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).



Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.