Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/145/2017 z 30. 10. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. októbra 2017, sp. zn. 27Co/145/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3816202872.1 Krajský súd Trenčín | 27Co/145/2017 | ECLI:SK:KSTN:2017:3816202872.1 | 2017-10-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eec4989a-7bdc-4ac0-80f6-5694c74db1eb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3816202872.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/145/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816202872
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3816202872.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu B., proti žalovanému V., o určenie
neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 20. decembra 2016, č.k. 4C/46/2016-42, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 20. decembra 2016, č.k. 4Co/46/2016-42 súd prvej inštancie uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi 443,20 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a zamietol žalobu čo
do zvyšku. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení súd
prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáha proti žalovanému určenia, že 1/Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2013 uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, 2/rozhodcovská zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2013
je neplatná, 3/o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 443,20 Eur, alternatívne rozhodnúť, že 1/
Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 14.08.2013 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, 2/ustanovenia
uvedené v bode 8 - Dohoda o poskytnutí služby v Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluve
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2013 sú neplatné, 3/rozhodcovská zmluva č.
XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2013 je neplatná a 4/o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 443,20 Eur. Súd uzavrel, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
na predmetnej určovacej žalobe a že na predmetnej určovacej žalobe nie je naliehavý právny záujem,
preto určovaciu žalobu zamietol. Žalobu v časti o zaplatenie 443,20 Eeur súd považoval za
dôvodnú a v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel V konaní nebolo sporné, že strany uzatvorili Zmluvu o
revolvingovom úvere dňa 14.08.2013. Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou s poukazom na §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase jej uzatvorenia, podľa ktorého spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V
predmetnej zmluve uzavretej zmluvnými stranami bola pri (podľa zmluvy) poskytnutej sume úveru 600
Eur dohodnutá celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru
vo výške 1.350,30 Eur, čo predstavuje viac ako 100% poskytnutého úveru. V prípade revolvingového
úveru je uvedená poskytnutá čiastka revolvingu 316,36 Eur a celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť
pri každom revolvingu, t.j. revolving + úroky vo výške 771,60 Eur, čo predstavuje viac ako dvojnásobok
výšky poskytnutej sumy revolvingu. Napokon toto dojednanie sa prejavilo vo výške úrokovej sadzby
úveru - až 70,02% a vo výške ročnej úrokovej sadzby revolvingu - až 76,21%. Hoci maximálna
výška úrokov pri úveroch v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nebola žiadnym právnym predpisom



limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške
úrokov totiž musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, a teda nesmie sa priečiť dobrým
mravom. Dojednané úroky vo výške 70,02%, resp. 76,21% ročne sú v rozpore s dobrými mravmi,
lebo vysoko prekračujú úrokovú sadzbu poskytovanú bankami za obdobné úvery. V súlade s dobrými
mravmi je totiž len také konanie veriteľa, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník
uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej a také konanie veriteľa, ktorý sa pri úvere uspokojí bez
ohľadu na to, v akej situácii sa dlžník nachádza, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutej
istiny, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nezodpovedá
všeobecne uznávaným vzťahom, aby boli poskytované neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
je výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
Zo zdroja www.nbs.sk súd zistil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy - dňa 14.08.2013, t.j. v 3.
štvrťroku 2013 bola priemerná úroková miera u spotrebiteľských úverov pre domácnosti poskytnutých na
obdobie od 1 do 5 rokov 12,99% ročne a v rovnakom období pri nových obchodoch 11,28% ročne. Z tohto
vyplýva, že zmluvnými stranami dohodnutá úroková sadzba vysoko presahuje priemernú úrokovú mieru
pri poskytovaní spotrebiteľských úverov peňažnými ústavmi v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že dohodnuté úroky 70,02% ročne, resp. 76,21% ročne sú v rozpore
s dobrými mravmi. Právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, zakladá jeho absolútnu neplatnosť,
a teda v prípade predmetnej zmluvy o úvere, je táto zmluva ako právny úkon absolútne neplatná. Na
absolútnu neplatnosť súd prihliada z úradnej povinnosti. V zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je povinným, teda zodpovednostným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia ten, kto sa
bezdôvodne obohatil a oprávneným subjektom, v prospech ktorého sa vydanie takéhoto obohatenia má
uskutočniť, ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. V tomto prípade získané bezdôvodné
obohatenie malo spočívať v peniazoch. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenie súdu, že žalobca čerpal
peňažné prostriedky vo výške 600 Eur a uhradil 1.043,20 Eur (viď Karta klienta - žalobcu a doložené
doklady o vkladoch na účet žalovaného), t.j. viac ako mal, a na vyššie uvedené odôvodnenie tohto záveru
(súd považuje predmetnú zmluvu za neplatnú podľa § 39 a § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka), má súd za
preukázané, že na úkor žalobcu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie plnením žalobcu
z neplatného právneho úkonu. Ak sa teda žalovaný bezdôvodne obohatil, potom je povinný vydať ho
žalobcovi ako osobe, na úkor ktorej toto bezdôvodné obohatenie získal. V konaní bolo preukázané,
že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 600 Eur. Žalobca uhradil žalovanému sumu 1.043,20 Eur.
Rozdielom vyplateného úveru a vykonaných platieb žalobcom je suma 443,20 Eur. Žalobca má teda
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 443,20 Eur, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní
domáha s poukazom na § 457 Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán vo veci, rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu, ktorým mu bola uložená povinnosť na plnenie, podal žalovaný
včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne zmenil napadnutý
rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav. Na uzavretú zmluvu sa môžu použiť len tie predpisy z Občianskeho zákonníka, ktoré v roku
2013 osobitne upravili otázky neregulované Obchodným zákonníkom. Úverová zmluva sa v čase jej
vzniku riadila ustanoveniami obchodného zákonníka. Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na
spotrebiteľské vzťahy bolo do Občianskeho zákonníka zavedené až od 01.04.2015, teda po uzavretí
zmluvy medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie preto nepostupoval správne, ak bez akéhokoľvek
odôvodnenia posudzoval výšku úrokov podľa Občianskeho zákonníka bez toho, aby zohľadnil úpravu
z Obchodného zákonníka (§ 502). Zo zákona je dlžník povinný platiť úrok vo výške, ktorá je najvyššie
prípustná, nie však žiaden úroky. Súd prvej inštancie nepostupoval správne ani vtedy, keď určoval, aký
úrok je alebo nie je prípustný. Zákonom, ktorý reguloval výšku odplaty, bol Občiansky zákonník v § 53
ods. 6, ktorý je lex speecialis k norme o dobrých mravoch. Toto ustanovenie neurčuje, aby sa výška
odplaty porovnávala s priemernou úrokovou mierou bánk. Obvyklou odplatou na finančnom trhu
v rozhodnom období, t.j. ku dňu 14.08.2013 bola 49,67%. Dohodnutá odplata v zmluve ju podstatným
spôsobom neprevyšovala.



3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že zmluva o úvere bola absolútnym obchodom pred novelizáciou Občianskeho zákonníka,
na ktorú sa odvoláva žalovaný, a ostala ním aj po tejto novelizácii. Konkrétny zmluvný typ je síce
upravený Obchodným zákonníkom, ale celý záväzkový vzťah sa spravuje, a aj v čase uzatvorenia
napadnutej zmluvy sa spravoval aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Dojednanie úrokov vyšších
ako 70% ročne je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi a teda je neplatné podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Konštatuje, že súd prvej inštancie správne postupoval pri určení, aký úrok je, alebo nie
je prípustný. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v znení platnom, ani neurčuje, aby sa výška odplaty porovnávala s priemernou úrokovou sadzbou
bánk. S názorom žalovaného nemožno súhlasiť, nakoľko v praxi ide o odplatu obvykle požadovanú
bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch, a to bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje
peňažné prostriedky. Súdy v obdobných konaniach skúmali úrok za poskytnutý úver a porovnávali ho s
údajmi zverejnenými na webovej stránke Národnej banky Slovenska. NBS pritom poskytuje tieto údaje:
priemerné úrokové miery z úverov, banková úroková štatistika - úvery, úroková štatistika peňažných
finančných inštitúcií - nové obchody. K augustu 2013 sa výšky úrokových sadzieb pri vyššie uvedených
štatistikách neodlišovali. Podľa názoru žalobcu súd dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a konanie nemá ani žiadnu inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Predmetom posudzovania odvolacieho súdu v prejednávanej veci vzhľadom na obsah odvolania
bolo, či je správne aplikovať ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na úverový vzťah.

6. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. Občianskeho zákonníka.
Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na otázku úrokov je potrebné vzhľadom
na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu
ústavných práv veriteľa.

7. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne expressis verbis
vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalovaný (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke
použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy
a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy
vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať
priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho
vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť
tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu
výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

8. Odvolací súd nezistil žiadnu nesprávnosť, ak súd prvej inštancie na porovnanie primeranosti
dohodnutých úrokov použil priemernú úrokovú mieru z úverov bánk, ktoré sú súčasťou toho istého
finančného trhu ako odvolateľ. Odvolateľ mal rovnako ako banka v dobe poskytnutia úveru povinnosť
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Preto nie je
dôvodné požadovať zákaz porovnávania úrokových mier bánk a nebankových subjektov, ktoré sú
súčasťou finančného trhu ako veritelia.



9. Odvolateľ označil za rozhodnú pre porovnanie primeranosti úroku priemernú odplatu, ktorú podľa
jeho názoru stanovilo Ministerstvo financií ku dňu 14.08.2013 vo výške 49,67%. Podľa ním predloženej
prílohy ide o údaj za prvý štvrťrok roka 2014, sporný úver však bol poskytnutý 14.08.2013, pričom ide
o údaj o RPMN, nie údaj o priemernej finančnej odplate. Napriek týmto nesprávnostiam odvolací
súd uvádza, že úroky dojednané medzi stranami sporu vo výške 70,02% resp. 76,21% podstatným
spôsobom prevyšujú i hodnotu podľa odvolateľa rozhodnú (49,67%).

10. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

11. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).