Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/47/2012 z 21. 5. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. mája 2013, sp. zn. 1Co/47/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7110208753.1
Krajský súd Košice | 1Co/47/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7110208753.1 | 2013-05-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/69568563-b75e-4cdd-8c7e-878d35af7b93
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7110208753.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/47/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110208753
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7110208753.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra
Tutka a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom v Bratislave,
Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpeného JUDr. Marekom Czompolym, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Bratislave, Ventúrska 16, proti žalovanému D. D., A.. XX.XX.XXXX, A. W. O., W.
X, S.ohto času na neznámom mieste, zastúpenému E. T. T., N. E. X. O. G.., o zaplatenie 129,01 euro,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 02.11.2011 č.k. 35C/237/2010-58
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu
trov konania.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 129,01 euro spolu
s úrokmi z omeškania, ktorú žalobca uplatňoval z titulu neuhradenia zostatku poskytnutého úveru.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že  dňa 18.3.2003 žalovaný uzavrel Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru (návrh na
uzavretie zmluvy v zmysle § 43a Občianskeho zákonníka), a to vo výške 7.693,- Sk na zakúpenie tovaru,
ktorý sa zaviazal uhradiť v 10 mesačných splátkach po 769,- Sk s tým, že prvá splátka mala byť uhradená
dňa 15.09.2003,s termín splatnosti vždy do 15. deň v mesiaci. V zmysle bodu C/ žalovaný svojím
podpisom na predmetnej zmluve požiadal žalobcu, aby mu poskytol úverový rámec vo výške 20.000,- Sk
a vydal úverovú kartu na jeho meno. Súd prvého stupňa poukázal ďalej na to, že na zadnej strane zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru boli pripojené Všeobecné úverové podmienky. Z predložených
potvrdení súd zistil, že na uvedenom úverovom prípade bolo zaregistrované odfinancovanie peňažných
prostriedkov žalobcom v celkovej výške 663,88 eur. Žalovaný vykonal na vrátenie uvedeného úveru v
rokoch 2004 - 2007 sumu 873,62 euro a v roku 2008   sumu 149,37 euro, teda spolu  sumu 1.022,-
euro. Z listu žalobcu zo dňa 01.12.2009 súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca čiastočne odstúpil
od úverovej zmluvy vzhľadom na omeškanie žalovaného so splácaním úveru a tomuto zároveň oznámil,
že úver sa ku dňu 31.01.2010 stáva splatným v celom rozsahu a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy vo
výške 129,01 euro pozostávajúcej  zo sumy 112,20 euro z titulu dlžných mesačných splátok úveru (t.j.
úverovej istiny vrátane úrokov po lehote splatnosti ku dňu účinnosti odstúpenia), v sume 16,81 euro z



titulu úverovej istiny splatnej ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy. Zároveň žalovaného upozornil, že
počínajúc dňom 1.2.2010 mu bude účtovaný úrok z omeškania vo výške 0,08 % z dlžnej sumy denne.

Na základe vyhodnotenia týchto dôkazov súd prvého stupňa uzavrel, že mal za preukázané, že žalobca
uzavrel so žalovaným Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorého čerpal tzv.
klasický úver vo výške 7.690,- Sk a zároveň mu bol poskytnutý úverový rámec vo výške 20.000,- Sk, a
to vo forme vydania úverovej karty na jeho meno. Na základe toho s poukazom na ustanovenia zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 37 ods. 1, § 57 a § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka konštatoval, že celé znenie zmluvy, ako aj k tomu priložené Všeobecné úverové podmienky,
je nadmieru zmätočné, rozporujúce, nedáva jasný, určitý a zrozumiteľný obraz o povinnostiach klienta,
resp. o právach žalobcu, najmä čo sa týka nákladov, poplatkov, sankcií a podobne. Pojmy - úrok, úrok
z omeškania, poplatky a náklady sú v predmetných všeobecných úverových podmienkach uvádzané
viackrát s rozličným obsahom a tak ani pri najlepšej vôli nemožno vyvodiť, čo bolo z úveru odčerpané,
aké poplatky boli zaúčtované, v zmysle akých ujednaní, aký je zostatok dlžnej istiny dlžných dohodnutých
úrokov, dlžných úrokov z omeškania, či zmluvných pokút. Poukázal na to, že nemožno opomenuť ani to,
že celé znenie Všeobecných úverových podmienok je vytlačené na zadnej strane zmluvy miniatúrnym
písmom, kedy samozrejme počet strán pri aplikácii určitej peňažnej veľkosti písma by bol taktiež omnoho
väčší. Má za to, že žalobca práve použitím maličkého písma, ktorého rozsah je značný, akoby dopredu
rátal s tým, že zákazník pri uzatváraní zmluvy takýto kvantitatívne veľký rozsah podmienok nebude
čítať, podrobne študovať, prípadne ho inak ešte pred podpisom nechá preštudovať napr. advokátovi.
S poukazom na tendenciu ochrany spotrebiteľa pred zneužitím určitého mocenskejšieho postavenia
žalobcu diktovaním akýkoľvek podmienok v rámci VÚP, ktoré sú v rámci už hotovej predtlače na zadnej
strane zmluvy, je možné uzavrieť, že takto koncipované VÚP, či z pohľadu veľkosti písma, ale najmä
náročnosti pochopenia právnej stránky veci, t.j. aké presné povinnosti pre klienta s uzavretím danej
zmluvy vystanú, aké konkrétne poplatky, sankcie a podobne mu hrozia, považovať za nejasné, neurčité
pre bežného človeka, nezrozumiteľné, a teda s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka za
neplatné.

Ohľadne uplatneného nároku na uhradenie úrokov z omeškania súd prvého stupňa konštatoval, že v
tejto otázke je potrebné vychádzať z bodu  V. - bod 5. VÚP, kde bol dohodnutý úrok z omeškania vo
výške 0,08 % z dlžnej sumy za každý i začatý deň omeškania. Konštatoval, že so žalobcom predloženej
tabuľky špecifikácie tohto nároku nie je jasné a zrejmé, aká je výška dlžnej istiny v ten-ktorý konkrétny
deň, ako si žalobca žalovaným vykonané splátky účtoval a v akom poradí. Okrem iného žalobca v liste
označenom ako čiastočné odstúpenie od zmluvy, ako aj v špecifikácii revolvingového úveru uviedol, z
čoho pozostáva dlžná suma, a to zo sumy 112,20 eur, t.j. dlžnej mesačnej splátky úveru so splatnosťou
od  odstúpenia od úverovej istiny, pričom v zátvorke je uvedené, že každá splátka zahŕňa splátku istiny
a úroku. V návrhu na začatie konania je však i z tejto sumy žiadaný úrok z omeškania, a teda sa jedná
o nezákonné narastanie úroku z omeškania, kedy sa tzv. úročí úrok, čo je v rozpore s ust. § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka a ustálená judikatúra súdov zaujala k takémuto javu odmietavé stanovisko.

Ohľadne účtovania zmluvnej pokuty uviedol, že ju  bolo možné účtovať  len na základe písomnej výzvy
na zaplatenie, pričom žalobca ani jednu takúto výzvu spolu s dôkazom o jej doručení žalovanému súdu
nepredložil, čiže je potrebné konštatovať, že nemal oprávnenie si zmluvnú pokutu v celkovej výške 15,-
euro zaúčtovať a uspokojiť so žalovaným vykonaných platieb. Taktiež suma tzv. poplatku za vstup do
vymáhania vo výške 13,28 euro vyplýva len zo sadzobníka poplatkov, u ktorého  žalobca nepreukázal,
že sa s ním žalovaný oboznámil, resp. že sadzobník poplatkov bol riadne pripojený k samotnej zmluve.
Žalobca neustále odkazuje na údaje uvedené v jeho informačnom systéme v čase vstupu pohľadávky
do vymáhacieho procesu, čo však nemožno brať ako nepochybný dôkaz o výške záväzku žalovaného
voči nemu.

S poukazom na tieto závery, súd prvého stupňa konštatoval, že účtovanie akýkoľvek nákladov, poplatkov,
sankcií žalobcom žalovanému nie je na mieste, nie je dôvodné a preto s prihliadnutím na skutočnosť,
že žalovaný reálne odčerpal finančné prostriedky v sume 663,88 eur a žalobcovi naspäť uhradil sumu
1.022,- euro, mal súd za to, že jeho dlh voči žalobcovi neexistuje, keďže tento uhradil viac než mu
žalobca poskytol.



Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v tomto smere
konštatoval, že neúspešnému žalobcovi náhrada trov konania nepatrí a žalovaná si nárok na náhradu
neuplatnila.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v
ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so subjektívnym záverom súdu o tom, že úverová zmluva, ako aj
priložené Všeobecné úverové podmienky sú nejasné, neurčité a pre bežného človeka nezrozumiteľné.
Má za to, že zmluva, ako aj Všeobecné úverové podmienky, ktoré sú uvedené na jej zadnej strane a
tvoria jej neoddeliteľnú časť, spĺňajú všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. § 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Úverová zmluva, ako aj VÚP sú dostatočne jasné, zrozumiteľné, veľkosť
písma je dostatočne čitateľná a rozsah úverovej zmluvy, ako aj Všeobecných úverových podmienok
je primeraný zložitosti uzatváraného právneho vzťahu a je len zlomkom rozsahu a zložitosti, s ktorým
sa bežný človek (nie právnik) obvykle stretáva napr. pri uzatváraní hypotekárneho úveru s bankou,
alebo pri zmluve o pripojení s telefónnym operátorom. Súdom vytýkané nedostatky preto považuje za
subjektívne hodnotenie a nie sú takej intenzity alebo rozsahu, aby odôvodňovali posúdenie neplatnosti
úverovej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. S poukazom na konkrétne body VÚP má za to,
že v konaní dostatočne preukázal oprávnenosť svojho nároku a v priebehu konania riadne označil,
založil do súdneho spisu všetky relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím splnil nielen
dôkaznú povinnosť, ale aj povinnosť tvrdenia. Má za to, že podaním zo dňa 21.10.2011 označeným
ako špecifikácia dlžnej sumy, jasne a zrozumiteľne opísal, že peňažné prostriedky žalovaný vyčerpal z
poskytnutého úverového rámca vo výške 663,88 eur. Dátum a výška čerpania je zrejmá z predloženého
potvrdenia o odfinancovaní, pričom tieto údaje plne korešpondujú s predloženým výpisom z úverového
účtu. Dátum a výška úhrad uskutočnených žalovaným je rovnako zrejmá z predloženého potvrdenia
o prijatých úhradách. Z predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného je takisto zrejmé, aký bol
zostatok dlžnej úverovej istiny ku koncu každého mesiaca. Z predloženej špecifikácie istiny je zrejmé,
aká časť tej ktorej splátky pripadla na úhrady istiny, úrokov, poplatku za vedenie revolvingového účtu
podľa bodov V.-13 VÚP a poplatku za poistenie podľa časti D) poistenie klienta na lícovej strane úverovej
zmluvy. Rovnako nesporná je žalobcom uvedená výška neuhradených záväzkov po lehote splatnosti
v celkovej sume 129,01 euro pozostávajúca zo sumy 112,20 eur, ako zostatku dlžných mesačných
splátok úveru so splatnosťou do odstúpenia od úverovej zmluvy, zo sumy 16,81 eur, t.j. zvyšku dlžnej
úverovej istiny, nezahrnutej v dlžných mesačných splátkach, t.j. tá časť dlžnej úverovej istiny, ktorá sa
stala zročnou až v dôsledku odstúpenia od úverovej zmluvy. Žalobcom uvedené sumy plne korešpondujú
s výpisom úverového účtu žalovaného. Z tohto dôvodu nesúhlasí s konštatovaniami súdu, že žalovaný
nemohol mať vôbec presnú a určitú vedomosť o tom, aké poplatky a v akej výške je povinný žalobcovi
uhradiť. Ani s konštatovaním súdu, že v konaní nepredložil výzvy na zaplatenie zmluvných pokút.
Uviedol, že vyzýval žalovaného na úhradu zmluvných pokút formou automatizovaných upomienok spolu
s mesačným výpisom z úverového účtu, ktoré v konaní nepredkladal z toho dôvodu, že tieto žalovaný
splatil a žiadnym spôsobom ich zaslanie nerozporoval. Popieral aj záver súdu o tom, že si v konaní
uplatňuje úrok z úroku, čo je v rozpore s § 121 ods. 3 OZ. Poukázal na bod IV.-3-4 VÚP, kde je dohodnutý
úrok účtovaný klientovi denne podľa výšky zostatku na úverovom účte a je splatný mesačne, a to ku dňu
dohodnutej splatnosti pravidelnej mesačnej splátky. Splatný úrok sa tak stáva súčasťou dlžnej úverovej
istiny, preto k úročeniu úrokov nedochádza. Poukázal taktiež na skutočnosť, že žalovaný sa úverovou
zmluvou riadil a plnil z nej vyplývajúce záväzky v období rokov 2004 až 2008, kedy celkovo uhradil sumu
1.022,99 eur. Pokiaľ žalovaný zostáva aj v konaní pasívny a s uplatneným nárokom nevyslovuje žiadny
nesúhlas, je žalobca toho názoru, že súd pochybil, keď predložené dôkazy a tvrdenia žalobcu považoval
za nedostatočné, pričom tak dospel k záveru, ktorý je výrazne v prospech žalovaného a vo vykonanom
dokazovaní nemá oporu.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.



Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o nároku,
vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p. vec správne právne posúdil aj vecne správne
vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.

Za vecne správne a výstižne považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto v súlade
s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na odvolacie
námietky žalobcu k týmto považuje za potrebné dodať:

Z obsahu spisu je zrejmé a medzi účastníkmi ani nie sporné, že žalobca poskytol žalovanému úver
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti ako občanovi, a teda tento vzťah má charakter
spotrebiteľskej zmluvy. Za takejto situácie postupoval súd prvého stupňa správne, ak žalovanému
ako spotrebiteľovi predstavujúcemu slabšiu stránku v spore poskytol ochranu. Problematika ochrany
spotrebiteľa je inštitút, ktorý je potrebné chápať komplexne. Do slovenského právneho poriadku sa
aproximovali viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa.
Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 18.03.2003 a práva a povinnosti z nej vyplývajúce, ako aj všetky
súvisiace okolnosti je treba posudzovať podľa hmotného práva platného, v čase jej uzavretia.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľským úverom
rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky alebo inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, 2 veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Pokiaľ teda žalobca poskytol peňažné
prostriedky v rámci svojho podnikania žalovanému, ktorý je fyzickou osobou a úver bol poskytnutý na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom žalovaný sa zaviazal splatiť
poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach, je potrebné tento vzťah posúdiť ako vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy tak, ako to správne vykonal súd prvého stupňa.

V súlade s ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, teda 18.03.2003, typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť
vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Aj keď vnútroštátna úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku bola zosúladená s právom
Európskej únie až novelou Občianskeho zákonníka od 01.01.2008, k zosúladeniu vnútroštátnej právnej
úpravy došlo už skôr v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je bez právneho
významu, že sporná zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Aj pokiaľ bola predmetná
zmluva uzavretá pred účinnosťou novely zákona na ochranu spotrebiteľa, v dôsledku pristúpenia
SR k Európskej únii, bolo povinnosťou na území Slovenskej republiky dávať prednosť uplatňovaniu
komunitárneho práva pred vnútroštátnou právnu úpravu v otázke ochrany spotrebiteľa podľa čl. 6 ods.
1 Smernice rady 93/13/EHS.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale ide o druh zmluvy, pre ktorú najmä
Občiansky zákonníka ale aj osobitné predpisy ustanovujú osobitné podmienky. Touto je každá zmluva
bez ohľadu na jej formu, ktorú uzatvára spotrebiteľ a dodávateľ. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu
mať nielen zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka, ale aj podľa Obchodného zákonníka,
resp. osobitných predpisov. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa je potrebné venovať osobitnú pozornosť
zmluvám, pri ktorých spotrebiteľ nemohol ovplyvniť ich obsah. V takýchto prípadoch má súd ex offo



skúmať, či takáto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 54 Občianskeho
zákonníka.

Z tohto pohľadu je potrebné posudzovať aj predmet zmluvy, ktorá je predmetom konania a v tomto smere
možno uzavrieť, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, čo
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a z toho vyplýva záver, že žalobca nemal právny podklad
pre uplatňovanie celého príslušenstva, ako aj sankcií, ktoré boli predmetom konania a pokiaľ bolo
nesporne preukázané, že žalovaný žalobcovi z titulu vrátenia poskytnutého úveru uhradil sumu 1022,-
eur oproti výške odčerpaných finančných prostriedkov v sume 663,88 eur, je záver súdu prvého stupňa
o tom, že žalobca si svoj záväzok voči žalovanému zákonom prípustnom rozsahu splnil, správny,  a
preto je nárok žalobcu nedôvodný.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §
219 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnému
žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovaná si nárok na náhradu trov konania
neuplatnila, preto odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.