{"guid": "1b7fdc55-4bcd-4f33-a8ef-5c9639349652:141cabdc-9327-4aa7-af97-2866bd9fdae5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2113203788.1", "spisova_znacka": "24Co/183/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/183/2014 z 9. 9. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. septembra 2014, sp. zn. 24Co/183/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2113203788.1", "identifikacne_cislo": "2113203788", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Břoušková", "sudca_id": 852, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-brouskova-852", "datum_vydania": "2014-09-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/141cabdc-9327-4aa7-af97-2866bd9fdae5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203788.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203788.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203788.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/183/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203788
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203788.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 19C/101/2013-36 zo dňa 16.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (návrh), ktorou sa žalobca (navrhovateľ)
domáhal náhrady škody vo výške 569,66 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 113,93 Eur vzniknutej
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica - ďalej len „exekučný súd“,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
žalobcu v zákonom stanovenej lehote) a žalovanému (navrhovateľovi) nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,  zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 2, § 41 ods. 2
písm. c), d) zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Vecne súd argumentoval tým, dňa 23.04.2010 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej
Petre Danihelovej pre vymoženie pohľadávky 97,57 Eur s príslušenstvom. Okresný súd Senica
uznesením č.k. 5Er/268/2010-15 zo dňa 05.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia (z dôvodu, že exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok môže priznávať plnenie
zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom); následne Okresný súd Senica uznesením č.k.
5Er/268/2010-42 zo dňa 02.03.2012 exekučné konanie bez návrhu zastavil (z dôvodu že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá).

Navrhovateľ sa predmetným návrhom domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 569,66 Eur
predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 113,93 Eur
ako 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou).



Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa
vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej
moci než rozhodovacou - nesprávnym úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou
postupu. Uvedené ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá
predpokladá splnenie súčasne troch podmienok, a to 1/ nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,
2/ vznik škody poškodenému, a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie
rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním nemusí súvisieť, alebo ide o postup v konaní
smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí;
úradný postup nie je možné upraviť natoľko detailne aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky,
ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť, preto správnosť úradného postupu musí byť
hodnotená i z hľadiska účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.

V predmetnom konaní si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom
konaní, keď nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011, pričom konanie začalo dňa 16.03.2010, a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia - k tomuto rozhodnutiu tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 320 dní (v skutočnosti súd rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia dňa 05.11.2010, keď návrh na súd bol doručený dňa 23.04.2010, teda k rozhodnutiu
prišlo o 196 dní - uvedenie nepresných údajov navrhovateľom však na rozhodnutie súdu nemalo
podstatný vplyv); Súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu, že exekučný
titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok môže priznávať plnenie zákonom nedovolené a odporujúce
dobrým mravom. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou odporcovi
požiadal navrhovateľ o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej v prejednávanej
veci - odporca na uvedenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neodpovedal z
dôvodu že navrhovateľ neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol
proces predbežného prerokovania zmarený; v čase rozhodovania súdu uplynula šesťmesačná lehota
odo dňa prijatia žiadosti, preto žalobu nemohol súd považovať za predčasnú.

S poukazom na uvedené považoval súd nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. I keď Okresnému súdu Senica bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23.04.2010, pričom súd túto zamietol
dňa 05.11.2010 (teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 196 dní
od doručenia návrhu súdu) - ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské
práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
či priebeh rozhodcovského konania, pričom exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V prípade ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Zdôraznil, že pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda
nemožno konštatovať že v prejednávanej veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia (zákon
v čase podania návrhu na súd lehotu neurčoval!). Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o
jej zamietnutí bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež že táto doba viedla k
strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných veciach navrhovateľa



ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Je zrejmé, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté, pričom v postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, súd konal
riadne a bez prieťahov - možno konštatovať, že konajúci súd sa nedopustil nesprávneho úradného
postupu.
Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (resp. nebol v konaní preukázaný), preto sa súd ďalej
nezaoberal uplatnenou náhradou majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorých vznik navrhovateľ ani
žiadnym spôsobom nepreukázal, a návrh ako neopodstatnený zamietol.

V konaní odporca vzniesol námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009 - o
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 17.02.2011 (?), preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania ani nezaoberal. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku tak, že odporcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust.
§ 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Ďalej súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že  odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné     (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti       (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody    (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p, § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2  O.s.p.
a  21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,



pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 569,66 Eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a
príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch - vo výške 113,93 Eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že
nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca videl nesprávny úradný postup exekučného
súdu.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 5Er/268/2010 súd zistil, že súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Senica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 23.04.2010, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - exekučného titulu,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok  a Okresný súd Senica po doplnení podkladov a zadovážení listín
o tejto žiadosti rozhodol uznesením zo dňa 05.11.2010, č.k. 5Er/268/2010-15, ktorým žiadosť súdneho
exekútora zamietol, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2011.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušenie poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri



rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 15.12.2009 do 31.05.2010).
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu
exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že
Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora - jej zamietnutím
po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd
zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto smere sú preto
plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.  účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.



K namietanej aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia
tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. citoval v pôvodnom správnom znení, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto
konania, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva
platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a
teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania,  (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/101/2013", "guid": "9c6f94ec-3721-4431-a762-2588222370b8:f0684e6b-67c7-46fc-b357-03b083f9fbbe", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "1b4a3832-9c6f-430b-bfa4-9e4eb646b6a0:5c0af690-c3d3-4097-96e3-b51fbbece4e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/268/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 5Er/268/2010 z 13. 10. 2011", "sud": "Okresný súd Humenné", "datum_vydania": "2011-10-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1b4a3832-9c6f-430b-bfa4-9e4eb646b6a0:5c0af690-c3d3-4097-96e3-b51fbbece4e5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cab763ea-5a86-481d-9264-c892d0a89578", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 461/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 461/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2015.1"}]}