{"guid": "1b6fc14a-12ec-456e-95ea-bb5cab7bb4a9:9ab64561-c00b-49a1-983c-6b0721a6e91c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6417206608.1", "spisova_znacka": "17Co/61/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/61/2018 z 15. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 15. januára 2019, sp. zn. 17Co/61/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6417206608.1", "identifikacne_cislo": "6417206608", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2019-01-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-497", "nazov": "§ 497 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-497", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-497"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-497"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9ab64561-c00b-49a1-983c-6b0721a6e91c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6417206608.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6417206608.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6417206608.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/61/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417206608
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6417206608.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpený
Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO:
47 232 471, proti žalovanej N. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX/XXX, XXX XX F. T. R., v konaní o
zaplatenie 3 918,70 € s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 5Csp/60/2017-94 z 18. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku, ktorým súd, čo do zvyšku, žalobu žalobcu zamietol a v
IV. výroku o nároku žalobcu na náhradu trov konania zrušuje a vec v tomto rozsahu vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe na zaplatenie dlžného zostatku úveru
z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Poštová banka, a. s., Bratislava a
žalovanou dňa 16. mája 2013 pod č. XXXXXXXXXX. Pôvodne sa v konaní veriteľom Poštová banka, a.
s., Bratislava (namiesto ktorého do konania podľa uznesenia okresného súdu z 1. augusta 2017  vstúpil
ako žalobca spoločnosť R Collectors s. r. o., Bratislava ako postupník zo zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 13. 06. 2017) uplatňovala pohľadávka na nezaplatenej istine vo výške 3 918,70 € [(dlžná suma
vyčíslená do zosplatnenia úveru 19. 06. 2014 spôsobom: požičaných 4 100,- €, z ktorých žalovaná
zaplatila 2 459,96 €; z tejto sumy bolo 88,69 € započítaných na poplatky, 2 189,97 € započítaných na
úroky a úroky z omeškania a len 181,30 € započítaných na istinu (4 100 - 181,30 = 3 918,70 €)]. Žalobca
žiadal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť aj sumu 1 391,17 € [ako súčet dlžných úrokov z úveru do
zosplatnenia úveru 19. 06. 2014 vyčíslených sumou 827,07 €, ďalších úrokov z úveru od zosplatnenia
ku dňu 31. 03. 2017 v sume 2 072,51 € a úrokov z omeškania napočítaných do zosplatnenia úveru 19.
06. 2014 sumou 8,80 € a úrokov z omeškania od zosplatnenia úveru do 31. 03. 2017 vo výške 572,67
€, súčtom úroky a úroky z omeškania 3 481,05 € mínus už uhradených 2 189,97 € = dlžný zostatok k
31. 03. 2017 vo výške 1 391,17 € (správne 1 291,08 € - poznámka odvolacieho súdu]. Ďalším nárokom
podľa žaloby boli zmluvné úroky z úveru vo výške 19 % ročne z nezaplatenej istiny 3 918,70 € od 01.
04. 2017 do zaplatenia a úroky z omeškania z dlžnej istiny 3 918,70 € vo výške 5,25 % ročne od 01.
04. 2017 do zaplatenia.
1.1  V priebehu konania žalobca oznámil súdu prvej inštancie, že žalovaná čiastočne plnila na úhradu
dlhu, čím sa pohľadávka žalobcu znížila o 950,- €. V tejto časti súd prvej inštancie konanie podľa
druhého výroku zastavil. Predmet sporu po čiastočnom zastavení konania vymedzil okresný súd v bode
7 odôvodnenia tak, že sa žalobca domáha od žalovanej zaplatenia istiny 2 968,70 €, dlžných úrokov
(zmluvných aj zákonných) vyčíslených ku dňu 31. 03. 2017 vo výške 1 391,17 €, zmluvných úrokov vo
výške 19 % ročne a to zo sumy 3.568,70 € od 11. 07. 2017 do 10. 08. 2017, zo sumy 3.418,70 € od 11.
08. 2017 do 11. 09. 2017, zo sumy 3.268,70 € od 12. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo sumy 3.118,70 € od
17. 10. 2017 do 12.11.2017, zo sumy 2.968,70 € od 13. 11. 2017 do zaplatenia  a zákonných úrokov z



omeškania vo výške 5,25 % ročne  a to zo sumy 3.568,70 € od 11. 07. 2017 do 10. 08. 2017, zo sumy
3.418,70 € od 11. 08. 2017 do 11. 09. 2017, zo sumy  3.268,70 € od 12. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo
sumy 3.118,70 € od 17. 10. 2017 do 12. 11. 2017, zo sumy 2.968,70 € od 13. 11. 2017 do zaplatenia.
1.2  Súd prvej inštancie vyhovel žalobe len čiastočne. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na
istine 2 187,27 €, ktorá suma predstavuje žalobcom uplatňovanú istinu po čiastočnom späťvzatí žaloby
2 968,70 € poníženú o 781,43 € s odôvodnením, že si žalobca neprávom túto sumu uhradenú žalovanou
započítal na úroky z úveru, keď mu nárok na zaplatenie úrokov z úveru vznikol len do zosplatnenia úveru
19. 06. 2014. Na dlžných úrokoch z úveru si mohol žalobca nárokovať od žalovanej za obdobie od 19.
06. 2014 iba sumu 827,07 € a vznikol mu nárok na úroky z omeškania vo výške 8,80 € do zosplatnenia
a úroky z omeškania od zosplatnenia úveru do 31. 03. 2017 (okresný súd uvádza nesprávny dátum
31. 03. 2014 namiesto 31. 03. 2017 - poznámka odvolacieho súdu) vo výške 527,67 €, čo spolu činí 1
408,54 €. Žalobca podľa žaloby započítal z úhrad žalovanej na úroky a úroky z omeškania až 2 189,97
€. Rozdiel týchto súm 2 189,97 - 1 408,54 € = 781,43 € bolo potrebné započítať na dlžnú istinu (v treťom
riadku bodu 25 opäť uvádza súd prvej inštancie nesprávnu sumu 781,73 € namiesto 781,43 € poznámka
odvolacieho súdu).
1.3  Zmluvné úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru za obdobie do 31. 03. 2017 ani úroky
zo zostatku nesplatenej istiny vo výške 19 % ročne zo sumy 3 568,70 € od 11. 07. 2017 do 10. 08.
2017, zo sumy 3 418,70 € od 11. 08. 2017 do 11. 09. 2017, zo sumy 3 268,70 € od 12. 09. 2017 do
16. 10. 2017, zo sumy 3 118,70 € od 17. 10. 2017 do 12. 11. 2017, zo sumy 2 968,70 € od 13. 11.
2017 do zaplatenia súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012, z ktorých podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že zmluvné úroky z
poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v
omeškaní a musí platiť úroky z omeškania a súbeh úrokov z úveru a úrokov z omeškania nie je možný,
pretože by dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu dlžníka jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj
úrokov z omeškania.
1.4  Žalobe v časti uplatnených úrokov z omeškania po zosplatnení úveru súd prvej inštancie vyhovel
v celom rozsahu.
1.5  Nárok žalobcu posúdil súd prvej inštancie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách § 52, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010
Z. z.“) § 1, § 2, § 9, podľa § 497 Obchodného zákonníka, z ktorých vyvodil, že zmluva uzavretá medzi
Poštovou bankou, a. s., Bratislava a žalovanou je úverová zmluva podliehajúca jednak Obchodnému
zákonníku upravujúcemu zmluvu o úvere ako tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, ale zároveň
aj ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniam zákona č.
129/2010 Z. z. Úroky z omeškania priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo
výške vyplývajúcej z Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.
1.6  Podľa § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) je lehota
na plnenie uloženej povinnosti súdom tri dni. Na žiadosť žalovanej využil súd právo vyplývajúce z § 232
ods. 4 C. s. p. a povolil žalovanej splácať dlh v mesačných splátkach po 200,- € vzhľadom na zistené
osobné a majetkové pomery žalovanej, ktoré nedovoľujú uhradiť dlh v lehote podľa § 232 ods. 3 C. s. p.
1.7  O nároku žalobcu na náhradu trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu strán v spore v súlade
s § 255 ods. 2 C. s. p. V spore bol úspešnejší žalobca, ktorému podľa výpočtov súdu prvej inštancie
vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške 19 % voči žalovanej.

2. Žalobca sa proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolal. Rozsah odvolania obmedzil na výrok prvý,
tretí a výrok štvrtý rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolacie dôvody vymedzil podľa § 365 ods. 1 písm.
f) a h) C. s. p., avšak podrobná argumentácia v odvolaní smeruje len proti právnemu posúdeniu veci
súdom prvej inštancie a konkrétne nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie vytýkané nie sú.
2.1  Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru už veriteľovi nepatria zmluvné úroky. Tvrdenie súdu, že podľa § 503 Obchodného zákonníka
dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu odporuje zákonu
a protiprávne zvýhodňuje protiprávne konanie spotrebiteľa. Takáto ochrana spotrebiteľa nielenže je
neprimeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým rovnosť strán. Z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 ani z rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nie je podľa názoru žalobcu možné vyvodiť, že veriteľ
nemôže požadovať zmluvné úroky po zosplatnení úveru. Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá



pojem zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový.
Takýto výklad je podľa názoru žalobcu úplne nesprávny, nakoľko zosplatnenie úveru spôsobuje len
jedinú zmenu v záväzku a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden
zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Žalobca
sa z dôvodu logickosti výkladu tejto otázky Najvyšším súdom Českej republiky opiera o judikatúru tohto
súdu. Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 29Cdo/2906/2000 judikoval, že odstúpením
od zmluvy o úvere podľa § 506 Obchodného zákonníka nezanikajú všetky práva a povinnosti strán z
tejto zmluvy. Zanikajú len tie práva, ktoré mal dlžník podľa zmluvy voči veriteľovi a im zodpovedajúce
povinnosti veriteľa. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky odstúpením
od zmluvy nezaniká, odstúpením sa menia výlučne len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú
povinnosť splniť. Dlžník je povinný splniť dlh na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku
s úrokmi). Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka dispozitívnym
úkonom veriteľa vo forme žiadosti o plnenie celku je možné označiť synonymom „strata výhody splátok“.
Predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody
splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok. Nejde tak o privatívnu nováciu celého záväzku.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/399/2005 z 13. 12. 2006 môžu
účastníci dohody podľa § 516 Občianskeho zákonníka dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti.
Ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dohodnutím nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť,
vzniká nový záväzok vedľa doterajšieho záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadované
náležitosti. Takáto zmena v obsahu záväzku dohodou strán sa nazýva kumulatívna novácia. Vzhľadom
na totožnosť znenia ustanovení Občianskeho zákonníka je tento výklad ustanovenia § 516 Občianskeho
zákonníka akceptovateľný aj na území Slovenskej republiky. Občiansky zákonník ukladá v § 35 ods. 2
právne úkony vyjadrené slovami vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak takáto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľom nie je možné vyvodiť, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných
jeho právach a povinnostiach, je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsobu splatenia úveru.
Výklad zákona spôsobom, k akému dospel súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti
zaniká záväzok žalovanej v širšom rozsahu, t. j. aj čo do zmluvného úroku sa neopiera o vôľu vyjadrenú
veriteľom, o ustanovenie zákona o zmene záväzku ani o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Z
ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len
do času splatnosti, ako súd vykladá toto ustanovenie. Povinnosť dlžníka (spotrebiteľa) zaplatiť veriteľovi
poskytnuté finančné prostriedky, zaplatiť úroky aj celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom
vyplýva aj z § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. V konaní bolo preukázané, že žalovaná dlhuje
žalobcovi a jej záväzok doposiaľ nezanikol. Ak nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno hovoriť
o zániku akcesorického zmluvného nároku na úroky. Medzi pojmami „splnenie záväzku“ a „splatnosť
záväzku“ je markantný rozdiel. Až splnením záväzku zaniká akcesorický vzťah. Z ustanovenia § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady
poskytnutého úveru. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do
času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky
(zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla.
Výklad, ktorý odbremeňuje dlžníka od platenia zmluvného úroku by bol až absurdný, keďže privodením
stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka by sa postavenie dlžníka
zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak by povinnosť neporušil. V zosplatnení úveru
žalobcom neboli započítané zmluvné úroky. Ide len o dlžnú sumu do času zosplatnenia, ku ktorej
bol pripočítaný zvyšok dlžnej istiny. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do
celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku
zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o časť
zmluvnej odmeny za poskytnutý úver. Sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru.
Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou
je možné od neho požadovať tak zmluvný úrok, ako aj úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého
dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi úrokmi zmluvným a
zákonným z omeškania iný. Odmietnutím priznania zmluvného úroku konal súd v rozpore s právnou
zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Nárok na zmluvný úrok
po zosplatnení úveru veriteľom priznáva Najvyšší súd Českej republiky napr. v rozhodnutiach sp. zn.



32Cdo/3830/2014, 31Cdo/2851/1999, 32Cdo/2782/1999, 29Cdo/2606/2000, 33Cdo/113/2008. Žalobca
nepovažuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny v časti, ktorej bol zamietnutý jeho nárok na
zaplatenie istiny a zmluvných úrokov. V nadväznosti na to nesúhlasí ani s výrokom o trovách konania.
Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie súdu
prvej inštancie alebo zmeniť toto rozhodnutie tak, že žalobe odvolací súd v plnom rozsahu vyhovie a
žalovanú zaviaže na náhradu trov konania.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. prejednal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) po zistení, že ani dôkazy vyžiadané
odvolacím súdom od žalobcu pre ich neúplnosť a nečinnosť strán sporu nedovoľujú odvolaciemu súdu
vo veci rozhodnúť meritórne a je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne podľa § 389 ods. 1
písm. c) Civilného sporového poriadku zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

5. Odvolací súd je podľa § 379 C. s. p. viazaný rozsahom odvolania okrem prípadov vymedzených v
tomto zákonnom ustanovení a tiež odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 C. s. p. Žalobca v odvolaní
uvádza, že napáda výrok I., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ale podľa textu odvolania nie je
spokojný len s výrokom III., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a závislým výrokom o trovách konania.
Odvolanie môže podľa § 359 C. s. p. podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. výroku bolo vydané v prospech žalobcu a v neprospech žalovanej.
Proti tomuto výroku by žalobca ani nebol subjektívne oprávnený podať odvolanie. Posudzujúc odvolanie
v súlade s § 124 ods. 1 C. s. p. podľa jeho obsahu odvolací súd vyhodnotil, že odvolanie žalovaného
smeruje len proti III. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie a v tomto rozsahu preskúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.

6. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), pretože zákon č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (do 09. 06. 2013) v § 1 ods. 3 takýto úver spomedzi
spotrebiteľských úverov nevylučoval. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného
vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je
dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku
úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej
aj „Obchodný zákonník“). Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na
povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z
ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere - § 497 a nasledujúce.

7. Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných
ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v
celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

8. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvykle úroky požadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú
úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v
najvyššej prípustnej výške.

9. Súd prvej inštancie v konaní z dôkazov predložených žalobcom a výsluchu žalovanej zistil, že zmluvu
o spotrebiteľskom úvere s právnym predchodcom žalobcu uzavreli 16. mája 2013. Pre neplnenie si
povinností zo zmluvy splácať dlh v dohodnutých mesačných splátkach po predchádzajúcom upozornení
na porušenie ustanovení zmluvy o úvere vyhlásil pôvodný veriteľ Poštová banka, a. s. predčasnú
splatnosť úveru ku dňu 19. 06. 2014. K tomuto dňu bola vyčíslená dlžná istina sumou 3 918,70 €,
dlžné úroky 336,67 €, dlžné poplatky za upomienky 39,28 €, spolu 4 294,65 €. Žalovaná sa v spore



proti žalobe žiadnym spôsobom nebránila. Prvýkrát pred súdom uznala písomne dlh čo do dôvodu aj
výšky 26. 06. 2017 a toto písomné uznanie dlhu so žiadosťou o povolenie splátok na vyrovnanie dlhu
doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom 27. 06. 2017. Uznanie dlhu pred začatím konania dňa 20.
októbra 2014 adresované Poštovej banke, a. s. predložil žalobca s ostatnými listinami k žalobe. Svoju
vôľu splatiť úver podľa zmluvy vyjadrila žalovaná aj na pojednávaní pred Okresným súdom Žiar nad
Hronom dňa 18. 12. 2017 a jej vážnosť preukázala aj tým, že v priebehu konania do rozhodnutia súdu
prvej inštancie aj po jeho rozhodnutí naďalej poukazuje splátky určené napadnutým rozsudkom vo výške
200,- € mesačne. Súd prvej inštancie napriek tomu nevyhovel žalobe v časti úrokov z úveru za obdobie
po zosplatnení úveru. Úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu je posúdiť, či súd prvej
inštancie zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho istine vo výške
781,43 € a dohodnutým úrokom z úveru za obdobie od 20. 06. 2014 do zaplatenia, ktoré nepriznal
žalobcovi s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože
po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania.

10. Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku
žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil, poukázal len na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Obo/143/98, resp. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/476/2012-14 zo dňa 18.
09. 2012 ako „ustálenú súdnu prax“, v ktorej má byť vyslovený rovnaký názor. Odvolací súd zhodne
s odvolateľom uvádza, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98
z 01. 07. 2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v
časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 neriešilo otázku,
či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnuté úroky z úveru po zosplatnení
úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov. Medzi účastníkmi
konania sp. zn. 4Obo/143/98 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje
úroky z omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania. Odvolací
súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je
pravdou, že v ďalšom texte je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté
úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho
odôvodnenia s poukazom na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva. V rozpore s týmto
textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba
prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá
jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho
podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je
zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že
ambíciou rozhodnutia 4Obo/143/98 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnuté úroky z úveru,
ale či z dlžných úrokov z úveru vzniká povinnosť platiť úroky z omeškania.

11. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie
vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia
úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014),
čím vyvracia odvolací súd tvrdenia súdu prvej inštancie, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na
zmluvné úroky z úveru po jeho zosplatnení je ustálená.

12. Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, len požiadal žalovanú po predchádzajúcej výzve na plnenie
si povinností zo zmluvy listom z 19. 06. 2014 o okamžité splatenie úveru s príslušenstvom do 10
kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy.

13. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných
strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej
výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník



nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného
zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného
vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa §
657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z.. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto
otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci
tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne:
„V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých
veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do
okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi
v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorázovom zosplatnení
uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľom v splátkach. Povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v 3. roku došlo k jeho
jednorázovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú
patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na
úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku
uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z.
z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej
republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53
ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

14. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru a
úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka tento
moment nevyplýva. Z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, len odkedy je dlžník povinný
platiť úroky. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť
úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a odsek 3 posledná veta tohto ustanovenia upravuje zmenu v obsahu
záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov
zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou
v zmluve. V tomto spore sa však nejedná o  tento prípad. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného
zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov
úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť
dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je aplikovateľná
v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov
poskytnutých spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej
republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky
aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi)
teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu
v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že
zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za
omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby,
za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa
dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke
je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší
súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť,
či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn.
33Odo/518/2003 z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014
z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014
dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a
úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky



z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník
nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže
požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z
omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny
dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie
primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z
omeškania nenahradzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

15. Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v
Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z
dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru
v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na
podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. V predmetnom uznesení teda ústavný súd
preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského
súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný
súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či
zjavne neodôvodnený. Nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o
tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je
zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať
jeho vecnú správnosť. To je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu).

16. Odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu
odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky nie je možné považovať za štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

17. V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka v platnom znení obsah dojednaného záväzku (ak je v
súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade  § 503 od. 3 Obchodného
zákonníka) alebo dohodou zmluvných strán. V zmluve o spotrebiteľskom úvere medzi stranami bola
dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru 4 100,- € a úroku 2
765,54 €. Odvolací súd si vyžiadal od žalobcu výpis z úverového účtu žalovanej vo forme amortizačnej
tabuľky v zmysle § 9 ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorej mienil zistiť, akým spôsobom
sa mali podľa zmluvy započítavať splátky úveru na istinu a úroky, akú celkovú sumu by pri riadnom
splácaní úveru žalovaná zaplatila na dohodnutých úrokoch a akú sumu na istine a úrokoch z úveru
dlhuje žalovaná v aktuálnom čase. Z amortizačnej tabuľky - počtu a termínu splátok zahŕňajúcich
istinu a úrok vyplýva, že úrok po odpočítaní istiny 4 100,- € činí 2 765,54 €, ako je to uvedené v
zmluve o úvere. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku
platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani
v prospech veriteľa. Preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase
jeho dojednania, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu
dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného
zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka),
ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia
spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky
až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z
úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru by bola v
zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená česká judikatúra ohľadne
možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa
spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je použiteľná. Dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne
(do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v
prípade, že by nedošlo k jeho zosplatneniu, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ust. § 503 ods.
3 ObZ, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch. Avšak v



prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho zosplatneniu,
je pre neho nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Tento názor je jednoznačný pri úveroch,
kde by aj pri nezosplatnení úveru bola posledná splátka úveru splatná v čase rozhodnutia súdu. Tento
názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných
rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej
čiastky úveru a odvodenú z amortizačnej tabuľky s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do
faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak
neučinil. V prípadoch úverov, v ktorých celková výška úroku a celková čiastka spotrebiteľského úveru pre
prípad jeho platenia v splátkach po vopred dohodnutý čas nie je v zmluve určená, nemožno posudzovať
výhodnosť či nevýhodnosť dohody o platení úrokov do faktického vrátenia istiny úveru, preto takúto
dohodu a priori a vo všeobecnosti nemožno považovať za neplatnú z dôvodu zhoršenia zmluvného
postavenia spotrebiteľa.

18. Z amortizačnej tabuľky vyplýva, že posledná splátka úveru pozostávajúca z istiny a úroku úveru by
bola, nebyť predčasného zosplatnenia úveru, splatná dňa 20. mája 2019. Ak by žalovaná plnila splátky
v zmysle zmluvy, na úrokoch z úveru by zaplatila celkom iba 2 765,54 €. V zmysle vyššie uvedeného
výkladu dôsledkov predčasného zosplatnenia úveru čerpaného spotrebiteľom zastáva odvolací súd
názor, že veriteľovi vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru vo výške dohodnutej v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, pretože ako sám odvolateľ v odvolaní uvádza, zosplatnenie úveru spôsobuje len
jedinú zmenu v záväzku a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach a len na základe
dispozitívneho úkonu veriteľa nemôže dôjsť k zmene obsahu záväzku v tom, že by dlžník bol povinný
platiť úroky z poskytnutého úveru vo vyššej sume než boli dojednané v zmluve z dôvodu, že zákon takýto
dôsledok vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
neprináša a k zmene obsahu záväzku v časti zmluvných úrokov nedošlo ani dohodou zmluvných strán.

19. Zhrnúc doteraz uvedené odvolací súd opakuje, že žalobcovi aj po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru zostalo zachované právo na zaplatenie úrokov z úveru v dohodnutej výške. Odvolací súd nemohol
pristúpiť k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie v treťom výroku, ktorým bola žaloba čiastočne
zamietnutá len z toho dôvodu, že žalobca napriek dvom výzvam odvolacieho súdu neupresnil zostatok
dlhu na istine a úrokoch spôsobom, že by bolo možné o tomto nároku bez dokazovania presahujúceho
rámec odvolacieho konania rozhodnúť, keďže žalovaná podľa oznámenia žalobcu z 28. septembra
2018 priebežne na úhradu dlhu plní v prospech žalobcu splátkami určenými súdom prvej inštancie a
do 14. septembra 2018 zaplatila už celkom 2 800,- €, ktorú síce žalobca započítal na úhradu istiny, ale
vychádzal z iného dlžného zostatku istiny, než súd prvej inštancie (podľa žalobcu dlžná istina 3 918,70
€, podľa súdu prvej inštancie 2 968,70 €) a z prehľadu úhrad poskytnutého žalobcom za obdobie od 19.
06. 2017 do 14. 09. 2018 je zrejmé, že žalobca opomenul zohľadniť pri vyčíslení dlžnej istiny 3 918,70
€ platby poskytnuté žalovanou za obdobie do 13. 11. 2017, o ktoré ponížil súd prvej inštancie dlžnú
istinu tým, že konanie o zaplatenie 950,- € zastavil. V podaní z 28. 09. 2018 na č. l. 124 spisu žalobca v
odlišnej výške vyčísľuje aj dlžné úroky po splatnosti ku dňu 08. 06. 2017,  než ich požadoval v žalobe,
ale bez konkrétneho vyčíslenia. V prehľade úhrad opomenul uviesť platbu poukázanú žalovanou 11.
05. 2017 v sume 100,- €, ktorú v podaní zo dňa 07. 08. 2017 o čiastočnom späťvzatí žaloby uvádza.
Podrobný prehľad úhrad spotrebiteľského úveru za celé obdobie trvania úverového vzťahu žalovanou
nedoložil žalobca odvolaciemu súdu ani na opakovanú výzvu z 9. októbra 2018 a odvolaciemu súdu
zaslal len amortizačnú tabuľku.

20. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nesprávneho právneho záveru o nemožnosti súbehu úrokov a
úrokov z omeškania a zániku nároku veriteľa na zmluvné úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
nezisťoval správnu výšku dlžných úrokov z úveru s hornou hranicou 2 765,54 €, ako boli dojednané v
zmluve o spotrebiteľskom úvere, z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pretože nie je účelné dopĺňať dokazovanie odvolacím súdom.

21. Úlohou súdu prvej inštancie bude zistiť, koľko žalovaná doteraz zaplatila na istinu úveru a
úroky, porovnať, či zápočet úhrad vykonal žalobca v súlade so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
amortizačnou tabuľkou do zosplatnenia úveru a po zosplatnení úveru v súlade s § 566 ods. 2 OZ a
v závislosti od výsledku dokazovania opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných
úrokov za obdobie po zosplatnení úveru tak, aby maximálna výška úrokov neprekročila dojednanú sumu
2 765,54 €.



22. Podľa § 396 ods. 3 C. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že  došlo  k  porušeniu  práva  na  spravodlivý proces  (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania  neprevyšuje  sumu  podľa  písmen a) a b)  (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané                (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne  (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 C. s. p.).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Csp/60/2017", "guid": "4a64951b-3eb1-4fab-be72-81089e9580dd:fbf28005-bbc0-42d9-bfbf-a30551cff1ed", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 476/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 2030, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4"}, {"guid": "7a12fc58-d7de-4f94-aa09-9615b457292d:8876fda2-5f39-41df-b1a5-e853a8f215e4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6714205486.1", "spisova_znacka": "15Co/296/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/296/2016 z 7. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6714205486.1"}, {"guid": "410e8c62-f3b8-4c3e-be1b-cc5636d849b4:ae1a92c1-bce8-4bcd-a67e-b42ae5d943d4", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8816204372.1", "spisova_znacka": "19Co/4/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/4/2017 z 15. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-02-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8816204372.1"}, {"guid": "d8d00c5e-4e0d-4e3d-a9b7-d295fa183d7b:71216df8-cd4a-41fc-a86d-407594192521", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6114216699.1", "spisova_znacka": "17Co/432/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/432/2015 z 22. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-11-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6114216699.1"}, {"guid": "ab149434-05f1-4462-a7ad-78eb5e1ddace:5c527fe8-5056-463b-8d6c-910c9446d0fd", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2713201356.1", "spisova_znacka": "25Co/400/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/400/2014 z 28. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2713201356.1"}, {"guid": "55fd2836-2664-464c-8d6d-dd587452bc68:b18f68d3-7ea8-42ab-9add-89c3b0d541f9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8110213202.1", "spisova_znacka": "1Co/30/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/30/2012 z 29. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8110213202.1"}, {"guid": "33570696-d223-4be0-8c1a-a0d873c4c1f3:399172d8-b60d-4a04-af84-70145c950683", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Csp/60/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5Csp/60/2017 z 10. 4. 2018", "sud": "Okresný súd Nové Zámky", "datum_vydania": "2018-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33570696-d223-4be0-8c1a-a0d873c4c1f3:399172d8-b60d-4a04-af84-70145c950683"}], "citovane_v": []}