{"guid": "1b4f153c-c5ea-457e-abf4-39cd55e1f561:379ef2e7-c97b-4aac-88e8-6edb10abbf25", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2017200126.2", "spisova_znacka": "14S/26/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/26/2017 z 10. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 10. januára 2018, sp. zn. 14S/26/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2017200126.2", "identifikacne_cislo": "2017200126", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Janka Prístavková", "sudca_id": 633, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-janka-pristavkova-633", "datum_vydania": "2018-01-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-1", "nazov": "§ 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-45.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-45.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-61", "nazov": "§ 61 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-61", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-61"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-1", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-24", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-3", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-45", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-6", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-61"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/379ef2e7-c97b-4aac-88e8-6edb10abbf25", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200126.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200126.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200126.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/26/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200126
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200126.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza
a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Ján Brocka
BROCKA, s miestom podnikania ul.Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, právne
zastúpeného: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2,811 02 Bratislava, IČO:50 074
369, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100231242/2017 zo dňa 07.02.2017
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100231242/2017 zo dňa 07.02.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 104227292/2016 zo dňa
04.11.2016  z r u š u j e  a vec vracia Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.

II.      Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 100231242/2017 zo dňa 07.02.2017 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) č.
104227292/2016 zo dňa 04.11.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku
vyrubený rozdiel dane v sume 29 249,97 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009.
2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté
zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup bravčového mäsa, vystavenými dodávateľmi žalobcu
EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v Malackách (ďalej len „EUROCOOP“) a
SYOMA, s.r.o. za zdaňovacie obdobie júl 2009. Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových
zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných
zdaniteľných obchodov od uvedených dodávateľov. Na základe zisteného skutkového stavu daňové
orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom
z preverovaných faktúr podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a
uplatnený nárok na odpočet dane neuznali.
II. Žaloba a jej dôvody
3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100231242/2017 zo dňa 07.02.2017, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č.
104227292/2016 zo dňa 04.11.2016, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že



skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi
spismi a nemá v nich oporu, zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci, napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a
došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcami dane, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia.
4. Podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane
sa pri preverovaní žalobcom uplatneného práva na odpočet dane rozsiahlym spôsobom zaoberal
skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty nachádzajúce sa v obchodnom reťazci
(EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA, s.r.o. a MARKT, s.r.o.),
pričom sa mal pri dokazovaní predovšetkým zamerať na vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom.
5. Žalobca mal za to, že predložením daňových dokladov vyčerpal svoje dôkazné bremeno a v
prípade pochybností správcu dane, tento žalobcu nevyzval na predloženie konkrétneho dôkazu. Zároveň
uviedol, že existencia kupovaného mäsa nebola spochybnená a žalobca prevzatím tovaru preukázateľne
nadobudol právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník. Ďalej žalobca namietal, že správca dane
sa v priebehu daňového konania obmedzil len na spochybňovanie dôkazov predložených žalobcom a
žalovaný v odvolacom konaní nijako nerozporoval, ani bližšie nevyhodnotil závery správcu dane.
6. S poukazom na právne závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-354/03,
C-355/03, C-484/03), podľa ktorej každá transakcia musí byť vyhodnotená samostatne, a teda nemožno
na ňu prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu, žalobca dôvodil, že
správca dane mal dokazovanie zamerať na skúmanie reálnosti dodania mäsa žalobcovi, a nie skúmať
podrobnosti podvodnosti konania predchádzajúcich dodávateľov.
7. V súvislosti s konštatovaným podvodným konaním, tento napádal  nepreukázanie vedomosti
žalobcu zo strany daňových orgánov, prípadne jeho nedostatočnej odbornej starostlivosti spôsobujúcej
nevedomosť o podvodnom konaní daňových subjektov nachádzajúcich sa v kontrolovanom obchodnom
reťazci s mäsom. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na právne závery rozsudkov Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2010 a sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011.
8. V neprospech žalobcu vyhodnotený dôkaz o konaní žalobcu s neoprávnenou osobou jeho dodávateľa
EUROCOOP, s pánom N., žalobca spochybňoval s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka, upravujúce záväznosť úkonov podnikateľa, ak zaňho konala neoprávnená
osoba dopúšťajúca sa excesu v rozsahu poverenia konať za podnikateľa. Žalobca dôvodil, že spotrebné
družstvo EUROCOOP počas ich vzájomnej spolupráce nespochybňovalo medzi nimi uzatvárané
obchody v zastúpení s pánom N., všetky dojednané dodávky tovaru sa vždy realizovali a dodávateľ
nikdy nespochybňoval oprávnenosť úhrad za dodaný tovar. Navyše vzhľadom na správcom dane zistený
skutkový stav (najmä výsluchy predsedu predstavenstva EUROCOOP C. E., družstvom nespochybnenú
účasť p. N. na obchodovaní, prítomnosť šoférov aj družstva na dodávkach) bolo podľa názoru žalobu
zrejmé, že zo strany družstva o obchodovaní muselo vedieť viacero osôb. V prípade potencionálneho
prekročenia poverenia by už podľa názoru žalobcu išlo o vnútorný zodpovednostný vzťah v rámci jeho
dodávateľa, ktorý žalobca zo svojej pozície dobromyseľného odberateľa nemal dôvod skúmať a ani sa
ho netýkal.
9. Pokiaľ správca dane vyhodnotil ako nedostatočnú starostlivosť zo strany žalobcu  skutočnosť, že
nepreveril potrebnú registráciu jeho dodávateľa na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej
správe, žalobca namietal nemožnosť spochybnenia reálnosti preverovaných zdaniteľných plnení na
základe absencie predmetnej registrácie u jeho dodávateľa. V tejto súvislosti žalobca argumentoval
osobitosťami tohto druhu veľkoobchodnej činnosti, pri ktorej v odvetví predaja mäsových výrobkov
nie je obvyklé a ani opodstatnené kontrolovať registráciu dodávateľa mäsa, pretože výrobky sú ďalej
predávané podnikateľom na ich finálne spracovanie a predaj konečným spotrebiteľom. Podľa názoru
žalobcu porušenie registračných povinností jeho dodávateľom nijakým spôsobom nevplývajú na nárok
žalobcu pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
10. Žalobca ďalej napádal spochybňovanie jeho práva na odpočet dane na základe zistení správcu
dane z dôvodu odovzdávania hotovosti šoférom producenta mäsa Jatky Moravský Krumlov, spol. s
r.o. (ďalej len „JMK“), z dôvodu tvrdenej fiktívnosti obchodov žalobcu s jeho odberateľmi - X., jeho
sprostredkovania cez pána N., ako i z dôvodu realizácie kontrolovaných dodaní tovaru prostredníctvom
prepravy uskutočnenej tým istým prepravcom mäsa - JMK. Uvedený spôsob realizácie zdaniteľných
obchodov žalobca odôvodňoval ako zavedenú obchodnú prax medzi stranami, pričom malo ísť o
obdobu bežného trojstranného obchodu, o čom žalobca nemal dôvod pochybovať. Dodávanie tovaru
prostredníctvom tretieho subjektu bolo úplne bežným spôsobom zabezpečenia zmluvných povinností
dodávateľa žalobcu, ako i jeho samotného, keďže nedisponovali chladiarenskými vozidlami potrebnými
na prepravu mäsa. V nadväznosti na spôsob realizácie dodávok mäsa žalobca mal za to, že vynaložil



náležitú starostlivosť pri výbere obchodných partnerov a pri realizácii predmetných zdaniteľných plnení,
pričom dôvodil pravidlom podnikateľského úsudku, aplikovaného na základe úpravy zodpovednosti
štatutárnych orgánov podľa Obchodného zákonníka a rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorého členovia
štatutárneho orgánu nemôžu niesť zodpovednosť za neúspech v obchodovaní, pričom si bol vedomý
svojej zodpovednosti za plnenie svojich povinností, pri obchodovaní so svojimi partnermi. Podľa
žalobcu vykonané dokazovanie preukázalo, že pri všetkých jeho spochybnených transakciách konal v
dobrej viere, zadovážil si dostatok potrebných informácií, prijal všetky obvyklé rozumné opatrenia, čím
bezpochyby preukázal konanie s odbornou starostlivosťou.
11. V súvislosti s uvedeným žalobca namietal záver žalovaného, že s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu vedel, resp. musel vedieť, že sa zúčastňuje na podvodných plneniach a túto možnosť
akceptoval.
12. Nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane žalobca vzhliadol vo všeobecne a
nekonkrétne formulovaných výzvach a požiadavkách správcu dane na žalobcu, aby preukázal ním
deklarované zdaniteľné plnenia a jeho konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca na základe
nekonkrétnych požiadaviek správcu dane nemohol vedieť, čo vlastne správca dane od neho požaduje,
čím sa žalobca v dôsledku tohto postupu daňového orgánu ocitol v stave právnej neistoty. Naproti tomu
správca dane odmietol vypočuť  navrhovaných svedkov a to napriek tomu, že dopredu nemohol mať
vedomosť o tom, že výpovede navrhovaných svedkov nebudú mať vplyv na závery správcu dane o
neoprávnenom uplatnení odpočtu DPH.
13. Z procesných pochybení žalobca namietal porušenie zásad úzkej súčinnosti správcu dane so
žalobcom a materiálnej pravdy určujúcej správcovi dane povinnosť zistiť úplný a presný stav veci
v preskúmavanom daňovom konaní. Namietané porušenie malo spočívať vo vykonaní výsluchu
kľúčového svedka, pána N., správcom dane k okolnostiam preverovaných zdaniteľných plnení bez
toho, aby o pripravovanom výsluchu konanom dňa  05.05.2014 vopred upovedomil žalobcu. Týmto
postupom bolo porušené právo žalobcu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Žalobca
nepovažoval za správny postup správcu dane, na základe ktorého bol žalobca oboznámený s priebehom
výsluchu a výsledkami šetrenia až na ústnom konaní konanom u správcu dane dňa 06.10.2014, pričom
konfrontovaný s uvedeným svedkom bol až na ústnom konaní dňa 14.11.2014.
14. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci žalobca namietal, že žalovaný svoje závery o
nesplnení podmienok na odpočet DPH mechanicky oprel o citovanú európsku judikatúru týkajúcu sa
vplyvu vedomosti podnikateľa o podvode na jeho právo na odpočet DPH bez hlbšej úvahy o tom, či je táto
judikatúra v kontexte vykonaného dokazovania v prospech alebo v neprospech žalobcu. Vychádzajúc
z citovanej judikatúry žalobca uviedol, že je to práve správca dane, ktorý musí v daňovom konaní
preukázať, že daňový subjekt o podvode „vedel alebo musel vedieť“ a teda nestačí, že správca dane
preukáže, že daňový subjekt o tomto podvode len „mohol“ vedieť dodajúc, že z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že o podvode nielen, že nevedel, ale ani nemal ako vedieť. V súvislosti s uvedenou námietkou
žalobca ešte pre úplnosť dodal, že rozhodnutie ESD vo veci Halifax nemožno na posudzovaný prípad
aplikovať a to z dôvodu, že toto rozhodnutie sa týka prípadu, kedy sa daňového podvodu dopustil priamo
subjekt uplatňujúci si odpočet DPH, čo je v prípade žalobcu vylúčené, ktorú skutočnosť správcovia dane
ani nerozporovali.
15. Rovnako za nezákonný označil žalobca postup žalovaného, ktorým odmietol návrh žalobcu na
prerušenie daňového konania z dôvodu jeho vyhodnotenia ako nekvalifikovaného podnetu. Žalobca
podal návrh na prerušenie daňového konania podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku z dôvodu
informovania správcu dane o podaných správnych žalobách na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného v skutkovo zhodných veciach týkajúcich sa skôr rozhodnutých vecí žalobcu za kontrolované
mesačné zdaňovacie obdobia roku 2008. Žalobca zdôraznil, že výsledok súdnych konaní môže mať
dopad aj na výsledok prebiehajúceho daňového konania za zdaňovacie obdobie roku 2009. Dôvodil,
že prebiehajúce súdne konania sú spôsobilé prispieť k správnemu určeniu dane, pretože sa v nich
rozhoduje aj o zákonnosti použitej argumentácie, ktorú totožný správca dane použil v prebiehajúcom
daňovom konaní. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 daňového poriadku a zásadu hospodárnosti
daňového konania žalobca uviedol, že žalovaný bol povinný sa podaným návrhom na prerušenie
daňového konania zaoberať a vo vzťahu k prebiehajúcemu daňovému konaniu mal podľa   § 61 ods.
1 písm. b) daňového poriadku vyhodnotiť, či išlo o konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia, keďže ich predmetom boli skutkovo zhodné veci, v ktorých daňové orgány vychádzali z
rovnakej právnej argumentácie, ako v prebiehajúcom daňovom konaní. Žalobca nesúhlasil s výkladom
ustanovenia § 61 ods. 2 daňového poriadku žalovaným, ktorý argumentoval nemožnosťou prerušenia
daňového konania na návrh žalobcu z dôvodu, že v konaní je len jeden účastník konania, pričom



uvedené ustanovenie predpokladá prerušenie daňového konania len v prípade, ak to zhodne navrhnú
účastníci konania.

III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu
16. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznať a to z dôvodu, že na základe zistení prvostupňového orgánu nebol preukázaný vznik práva
na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa EUROCOOP a SYOMA s.r.o., pričom sa s týmto
právnym názorom prvostupňového orgánu v plnom rozsahu stotožnil.
17. Zopakoval zistenia týkajúce sa prvotných odberateľov mäsa na území SR, obchodných spoločností
REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA, s.r.o. a MARKT, s.r.o., ktoré mali podľa vystavených faktúr dodávať
mäso nakúpené od JMK dodávateľovi žalobcu, obchodnej spoločnosti EUROCOOP spotrebné družstvo
v likvidácii alebo priamo žalobcovi. Za podstatné zistenia považoval skutočnosti vyplývajúce z výpovedí
konateľov uvedených obchodných spoločností, že za tieto nikdy nekonali, zdaniteľné obchody sa nikdy
neuskutočnili, so žiadnym mäsom neobchodovali, pričom dostali finančnú odmenu za to, že sa stanú
štatutárnymi orgánmi týchto obchodných spoločností.
18. Označiac  svoj postup a postup prvostupňového orgánu pri vyhodnocovaní získaných dôkazov za
správny a zákonný zdôraznil, že prvostupňový orgán nie je pri vedení dokazovania limitovaný návrhmi
a dôkazmi predloženými výhradne žalobcom, je oprávnený vykonať aj iné dôkazy a preverovať ďalšie
skutočnosti dôležité pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie dane, ale práve
naopak, je limitovaný povinnosťou zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie (§
24 ods. 2 daňového poriadku). Poukázal na to, že bežnou praxou je preverenie nákupu tovaru daňovým
subjektom uplatňujúcim si nárok na vrátenie DPH a splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia    §
51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH správca dane preveruje u dodávateľa tovaru kontrolou ním vedeného
účtovníctva a iných skutočností, ktoré potom správca dane vyhodnotí každú zvlášť a všetky vo vzájomnej
súvislosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/37/2011).
19. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa mal primárne zamerať na vyhodnotenie dôkazov, ktoré predložil
a nie skúmať reálie týkajúce sa iných subjektov  skonštatoval, že toto je v rozpore s ustanoveniami § 24
ods. 2 a § 44 ods. 1 daňového poriadku. V tejto súvislosti poukázal na to, že daňovou kontrolou správca
dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov, dokazovanie vedie správca dane, ktorý je povinný dbať na to, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom obmedzenie sa len na
tvrdenie daňového subjektu tak, ako tvrdí žalobca, by nebolo dokazovanie vykonané riadne, skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní by neboli zistené čo najúplnejšie a takýto postup by nebol vykonaný
v súlade so zákonom. Z uvedeného dôvodu zastal názor, že prvostupňový orgán postupoval správne,
keď preveroval i ďalšie skutočnosti, ktoré sa týkali ostatných subjektov v reťazci.
20. V súvislosti so žalobnou námietkou napádajúcou preverovanie subjektov na predchádzajúcich
stupňoch obchodného reťazca opätovne poukázal na záver rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/24/2012, v zmysle ktorého je správca dane podľa § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku povinný šetriť
celý obchodný reťazec a zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci medzi všetkými obchodnými
partnermi.
21. K argumentácii žalobcu podloženej rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 kontroval
žalovaný rozsudkami ESD v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling
SPRL) a v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 (Mahagéten Kft a Péter Dávid), v ktorých ESD stanovil,
že prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na
objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne a rovnako tiež, že platiteľ dane,
ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo
vzťahu k DPH, sa musí považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má
z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie. Rovnako na podporu správnosti rozhodnutí poukázal
na rozsudok ESJ vo veci C-78/12 (Evita-K EOOD).
22. Podľa názoru žalovaného bolo nespochybniteľne preukázané, že žalobca vystupuje v reťazci
spoločností obchodujúcich s komoditou bravčové mäso, ktorý bol poznačený podvodom. Spoločnosti
REAL KOMPLEX s.r.o., MARKT, s.r.o. a SYOMA s.r.o., ktoré vystupujú ako subdodávatelia EUROCOOP
a v niektorých zdaňovacích obdobiach roka 2009 aj ako priami dodávatelia žalobcu (a teda bol priamym
účastníkom podvodných zdaniteľných obchodov) sú fiktívne spoločnosti, ktoré tovar nikdy nenadobudli
a ani nedodali, DPH do štátneho rozpočtu neodviedli a konatelia nekovali ako skutoční konatelia
spoločností, konateľmi sa stali za odplatu. Rovnako skonštatoval, že odberateľské vzťahy žalobcu s X.
boli taktiež umelo vytvorené, žalobca ich nepoznal, nikdy sa nestretli a títo si tovar objednávali priamo od
JMK, pričom žalobca im len dodatočne vystavoval faktúry. Žalovaný preto zástava názor, že aj napriek



skutočnosti, že žalobca disponuje faktúrami a existencia tovaru spochybnená nebola, bolo jednoznačne
preukázané, že žalobca vystupuje v reťazci poznačeného podvodom a neprijal všetky opatrenia, ktoré
od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenia, ktoré uskutoční, nebudú viesť k jeho účasti
na daňovom podvode a preto mal spolu s prvostupňovým orgánom právo odmietnuť priznanie práva na
odpočet tak, ako to vyplýva z citovaných rozsudkov ESD.
23. Za zavádzajúce žalovaný označil tvrdenia žalobcu týkajúce sa domnelého poverenia p. N. za
zastupovanie družstva EUROCOOP. Uviedol, že počas výkonu daňovej kontroly i následných daňových
konaní nebolo predložené žiadne plnomocenstvo, resp. poverenie, ktoré by oprávňovalo p. N. konať
a uzatvárať obchody a zmluvy za družstvo EUROCOOP dodajúc, že z konania a vyjadrení p. N. i
žalobcu vôbec nevyplýva, že by takýmto poverením resp. plnomocenstvom p. N. alebo aj p. N. (ktorý tiež
zastupoval družstvo EUROCOOP) disponovali, a ktoré by boli predložené žalobcovi. Poukázal na to, že
zo zistených skutočností ani nevyplýva, že by si žalobca preveroval, či takýmto poverením disponujú
a či vôbec koná s oprávnenými osobami, keď z údajov verejne dostupného obchodného registra bolo
preukázané, že za družstvo EUROCOOP bol oprávnený v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka
konať výlučne p. C. E., pričom zo spisu je zrejmé, že s p. E. žalobca vôbec nekonal, neuzatváral s ním
žiadne zmluvy a ani sa nesnažil s ním skontaktovať. Preto žalovaný uzavrel, že žalobcu nie je možné
považovať za dobromyseľného odberateľa, ktorý sa dôvodne domnieval, že konal s oprávnenou osobou.
24. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svojimi vyjadreniami spochybňuje zavedenú obchodnú prax,
keď si družstvo EUROCOOP zabezpečovalo dodávku cez svojho dodávateľa (JMK) prostredníctvom
napr. založeného komisionárskeho vzťahu, označiac ich za zavádzajúce a absolútne nevierohodné,
žalovaný  poukázal na to, že žalobca sa snaží vzbudiť dojem existencie komisionárskeho vzťahu medzi
EUROCOOP a JMK a plnení na základe poukážok, avšak takéto zmluvné vzťahy v danom prípade
nevznikli, pretože deklarovaným (fakturačným) dodávateľom družstva EUROCOOP nebola spoločnosť
JMK, ale spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o., MARKT, s.r.o. a SYOMA s.r.o. Navyše z odpovede na
žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií vyplýva, že JMK uviedli ako svojich obchodných partnerov
spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o., MARKT, s.r.o. a SYOMA s.r.o. a o existencii komisionárskej zmluvy
s družstvom EUROCOOP sa nezmienili.
25. Podľa žalovaného žalobcom poukazované pravidlo podnikateľského úsudku „business judgement
rule“  nie je v danom prípade aplikovateľné, pretože sa ním spravujú súkromnoprávne obchodné vzťahy,
avšak v preskúmavanom prípade ide o porušenie daňových právnych predpisov spadajúcich do oblasti
verejného práva.
26. Ohľadne nedodržania potrebnej miery opatrnosti pri účasti žalobcu v preverovaných obchodných
reťazcoch žalovaný poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012, v
zmysle ktorých je povinnosťou zmluvnej strany overiť si informácie a skutočnosti o svojom obchodnom
partnerovi. Žalovaný v danom prípade zastal názor, že žalobca nekonal s náležitou starostlivosťou a
neprijal dostatočné rozumné opatrenia, aby zabránil svojej účasti na daňovom podvode, pretože konal
s neoprávnenou osobou vo vzťahu k družstvu EUROCOOP, s kým konal za spoločnosti MARKT, s.r.o.
a SYOMA s.r.o. žalobca nevedel ani uviesť; pečiatkoval a podpisoval doklady bez toho, aby si overil čo
vlastne podpisuje, nepreveril si aké doklady podpisuje (ako sa sám vyjadril podpisoval nejaké doklady o
príjme vystavené spoločnosťou JMK, tie odovzdával p. N. a pečiatkoval len prázdnu zadnú stranu CMR
dokladov, pričom prednú nečítal); žalobca musel vedieť zhodnotiť cenové zvýhodnenie v tom smere, či
je ponúknutá cena nereálne nízka a teda či nevzniká dôvodné podozrenie na existenciu podvodného
konania; žalobca si riadne nepreveril svojich obchodných partnerov; ďalej sú to umelo vytvorené
odberateľské vzťahy s X., keďže bolo preukázané, že žalobca svojich odberateľov nepoznal, nikdy
sa s nimi nestretol, tovar si objednávali priamo u JMK, pričom žalobcovi iba dodatočne poslali údaje,
podľa ktorých mal pre nich vystaviť faktúry, v zmysle ktorých si uplatnili odpočítanie od dane; žalobca
deklaroval nákup priamo od podvodných spoločností MARKT, s.r.o. a SYOMA s.r.o. - v niektorých
zdaňovacích obdobiach (aj v danom, poznámka správneho súdu), ktorých konatelia vyhlásili, že za
menované spoločnosti, ktorých sú konateľmi nikdy nekonali, zdaniteľné obchody sa nikdy neuskutočnili,
so žiadnym mäsom neobchodovali a dostali finančnú odmenu za to, že sa stanú štatutárnymi orgánmi
týchto spoločností. Po vyhodnotení všetkých týchto uvedených skutočností preto žalovaný uzavrel, že
je nepochybné, že žalobca nepostupoval s obozretnou starostlivosťou, neprijal všetky opatrenia, aby
zabránil účasti na daňovom podvode, resp. bol jeho priamym účastníkom a preto vedel alebo musel
vedieť, že je súčasťou reťazca poznačeného podvodom. V tejto súvislosti zároveň dodal, že neobstojí
ani argument žalobcu, že sám nemal z podvodného konania žiadnu výhodu, pretože v zmysle citovanej
judikatúry ESD platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí považovať za účastníka na tomto podvode, a to
bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie.



27. K námietke žalobcu, ktorou poukazoval na nedostatočne zistený skutkový stav  žalovaný uviedol,
že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca je súčasťou reťazca spoločností poznačeného
podvodom na DPH, pričom tento záver vychádza z presvedčivých dôkazov, ktorými sú výpovede
viacerých svedkov - p. N., p. N., p. Q., p. N., p. F., p. D. a p. C.. V tejto súvislosti ďalej uviedol,
že prvostupňový orgán žalobcu riadne a preukázateľne oboznámil so všetkými zisteniami a jasne a
zrozumiteľne mu oznámil, že tieto dôvodne spochybňujú oprávnenosť žalobcom uplatneného práva na
odpočítanie dane zo sporných faktúr a preto je jeho povinnosťou tieto pochybnosti odstrániť a to v
zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. V súvislosti s dôkazným bremenom platcu DPH uplatňujúcim
si odpočet dane poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011. Tiež
v tejto súvislosti dodal, že z platnej právnej úpravy nevyplýva daňovým orgánom žiadna povinnosť
usmerňovať žalobcu alebo mu radiť akým spôsobom, resp. akými konkrétnymi dôkazmi má preukázať
oprávnenosť odpočítania dane, pričom ide o zákonnú povinnosť žalobcu a preto bremeno dokazovania
leží na žalobcovi a je len na ňom, akými dôkazmi preukáže opodstatnenosť uplatneného odpočítania
dane.

28. K námietke žalobcu ohľadom zamietnutia návrhu na vypočutie ďalších svedkov vo vyrubovacom
konaní na základe žiadosti zo dňa 23.03.2016 žalovaný uviedol s poukazom na § 3 ods. 1 daňového
poriadku, že daňové subjekty majú právo predkladať dôkazy až do vydania meritórneho rozhodnutia,
avšak len za splnenia zákonom stanovených podmienok a stanoveným postupom. Žalobcovi bolo
prvostupňovým orgánom umožnené využiť právo predkladať dôkazy, pričom tak mal učiniť v stanovenej
lehote, ktorú však žalobca z dôvodu svojej nedbanlivosti zmeškal, teda si svoje právo neuplatnil za
zákonom stanovených podmienok (v určenej lehote) a preto prvostupňový orgán nebol povinný vypočuť
navrhnutých svedkov. Na podporu svojej argumentácie odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Sžf 136/2013.
29. Namietané porušenie práva žalobcu byť prítomný a klásť svedkovi otázky pri jeho výsluchu správcom
dane, žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie, pretože žalobcovi toto právo nebolo upierané, keďže so
svedkom pánom N. bolo vykonané ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu, ktorý mal možnosť klásť
vypočúvanému svedkovi otázky.
30. Žalovaný sa vyjadril aj k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/94/2007, ktorý obsahuje výklad
k zásade materiálnej pravdy v zmysle ustanovení správneho poriadku. Uviedol, že daňové orgány pri
výkone svojej činnosti nepostupujú podľa ustanovení správneho poriadku, ale daňového poriadku, v
ktorom sú zakotvené vlastné zásady a postupy správy daní, ktoré odzrkadľujú špecifické potreby správy
daní a preto nie je možné na uvedený prípad aplikovať predmetný rozsudok.
31. V súvislosti s námietkou napádajúcou nezákonné vybavenie návrhu žalobcu na prerušenie daňového
konania žalovaný skonštatoval, že pri výkone svojej činnosti postupuje v súlade s literou zákona a nie
podľa subjektívnych hypotetických úvah a domnienok žalobcu o predpokladanom zámere zákonodarcu.
32. Podľa žalovaného podmienky na obligatórne prerušenie daňového konania týkajúceho sa
zdaňovacích období roku 2009 z dôvodov predpokladaných ustanovením § 61 ods. 1 písm. a) daňového
poriadku neboli splnené a zároveň neboli naplnené zákonné podmienky na fakultatívne prerušenie
predmetného daňového konania podľa ustanovení § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 citovaného
zákona. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že ani splnenie podmienok podľa § 61 ods. 1 písm. b) a §
61 ods. 2 daňového poriadku neznamená právny nárok daňového subjektu, aby daňový orgán prerušil
prebiehajúce daňové konanie. Preto bolo v danom prípade na žalovanom, či daňové konanie preruší
alebo nie.
33. Žalovaný odôvodil neprerušenie daňového konania potrebou osobitného prístupu ku každému
zdaňovaciemu obdobiu, pretože aj napriek značnej podobnosti s rokom 2008 sú skutkové okolnosti
odlišné. V podvodnom reťazci vystupujú iné obchodné spoločnosti. Na rozdiel od roku 2008, v roku
2009 žalobca sám obchodoval s podvodnými spoločnosťami, a preto výsledky súdnych rozhodnutí za
zdaňovacie obdobia roku 2008 by neboli spôsobilé ovplyvniť závery žalovaného týkajúce sa zdaňovacích
období roku 2009.
34. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich
námietkach s tvrdením, že žalovaný nemôže klásť žalobcovi, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť,
za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej
starostlivosti založiť nesplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane žalobcom. K
neprerušeniu konania žalovaným žalobca dodal, že vo vyjadrení k žalobe žalovaný uvádza dôvody, pre
ktoré považoval návrh na prerušenie konania za nedôvodný, naproti tomu v preskúmavanom konaní sa
predmetným návrhom vôbec nezaoberal a posúdiac návrh žalobcu za nekvalifikovaný sa s ním odmietol
zaoberať.



35. Žalovaný v duplike v podstatných bodoch zotrval na argumentácii podporujúcej zákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí, pričom zdôraznil, že zo znenia § 24 ods. 2 daňového poriadku vyplýva,
že správca dane dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené „čo najúplnejšie“ a
nie „úplne“. Za zistený skutkový stav možno považovať teda aj to, že správca dane zistí, že skutok sa
nestal tak, ako tvrdí daňový subjekt, a nie je potrebné zisťovať, ako sa stal v skutočnosti dodajúc, že
žalobca svojím tvrdením rozširuje povinnosti správcu dane nad rámec stanovený daňovým poriadkom,
čo je neprípustné.  V súvislosti s námietkou napádajúcou nezaoberanie sa návrhom na prerušenie
konania doplnil, že ustanovenie § 61 ods. 2 daňového poriadku predpokladá zhodný návrh účastníkov
konania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca podal podnet na prerušenie konania spolu s
odvolaním. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že hoci návrh na prerušenie konania je samostatným
podnetom, žalovaný z dôvodu hospodárnosti konania oboznámil žalobcu s odpoveďou na podnet v rámci
preskúmavaného rozhodnutia o odvolaní, a nie samostatnou písomnou odpoveďou, keďže uvedený
postup daňový poriadok nevylučuje. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie žalovaného nevyhovieť návrhu
žalobcu na prerušenie konania nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného,
pretože toto je výsledkom odvolacieho konania, a nie konania o podnete žalobcu.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava
36. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
37. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu
správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, pričom
za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP ), vec prejednal  bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
38. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
39. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
40. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
41. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
42. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je     povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
43. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
44. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
45. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
46. Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.



47.  Podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30
dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca
dane predĺžiť na nevyhnutný čas.
48. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
49. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) vety po bodkočiarku zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
50. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
51. Podľa § 49 ods. 2 písm. a)  zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň  voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
52. Správny súd z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí oboch stupňov a z obsahu
administratívneho spisu zistil, že podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcu dane,
okrem iných podkladov, bola i výpoveď svedka pána N. realizovaná dňa 05.05.2014 na ústnom
konaní u správcu dane bez toho, aby bol žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly za predmetné
zdaňovacie obdobie informovaný o tom, že sa uvedené vypočutie svedka bude konať. Uvedené
porušenie procesných práv, byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky, žalobca namietal
v žalobe, pričom žalovaný sa v súvislosti s týmto pochybením bránil tvrdením, že bolo vykonané
pojednávanie s uvedeným svedkom za prítomnosti žalobcu a námietku žalobcu označil za rozpornú s
objektívnou skutočnosťou.
53. Išlo o rovnakú procesnú vadu a rovnako vyhodnotený dôkaz výpovede svedka N. zo dňa 05.05.2014,
ktorý správca dane použil i na vyhodnotenie oprávnenosti nároku na odpočet dane za zdaňovacie
obdobia rokov 2008, o ktorých už Krajský súd v Trnave v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutí žalovaného rozhodoval rozsudkami napr. vo veciach sp. zn. 14S/73/2016, 14S/75/2016,
20S/113/2016 a 20S/109/2016, v ktorých uvedené procesné pochybenie správcu dane vyhodnotil
nasledovne: „Žalovaný dokonca priznáva určité pochybenie pri vykonaní tohto dôkazu - výsluchu svedka
P. N. bez prítomnosti žalobcu, avšak podľa názoru žalovaného tento procesný nedostatok bol žalovaným
odstránený tým, že s výpoveďou tohto svedka bol žalobca oboznámený dňa 6.10.2014 a okrem toho bol
žalobca s týmto svedkom konfrontovaný počas vykonanej konfrontácie, ku ktorej došlo dňa 14.11.2014.
S týmto tvrdením žalovaného krajský súd nesúhlasí, pretože v danom prípade bolo porušené zo strany
žalovaného ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého ak vypovedá svedok, daňový subjekt
a jeho právny zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky a správca dane
je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu, pričom
zároveň bol v danom prípade porušený aj článok 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonaným dôkazom.“
54. S uvedenou argumentáciou obsiahnutou v skorších rozhodnutiach sa správny súd stotožňuje,
nakoľko i v preskúmavanom daňovom konaní došlo k uvedenej procesnej vade a bolo porušené právo
žalobcu vyplývajúce z ustanovenia § 25 ods. 4 daňového poriadku.

55. Je potrebné súčasne poukázať na to, že ani argumentácia žalovaného, že svedok N. nebol
oprávnenou osobou, ktorá mohla konať za EUROCOOP spotrebné družstvo, nezbavuje správny
orgán zodpovednosti za  uvádzané procesné pochybenie, naviac s prihliadnutím na skutočnosť, že
konanie neoprávnenej osoby za obchodný subjekt je vo vzťahu k preverovaniu nároku na uplatnenie
odpočtu DPH bez ďalšieho skutočnosťou nerelevantnou, nakoľko pri preverovaní nároku je dôležitá
reálnosť deklarovaných obchodov, ako to v konečnom dôsledku deklaroval aj správny orgán. Prípadné
prekročenie právomoci P. N., keď konal za EUROCOOP ako podpredseda predstavenstva, zakladá iba
jeho zodpovednosť v oblasti obchodnoprávnych vzťahov s tretími osobami.

56. Výpoveď tohto svedka v danom prípade predstavuje zásadný dôkaz potrebný nielen na preverenie
dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, ale aj obchodných vzťahov týkajúcich sa
dodávateľov spoločnosti EUROCOOP (REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA, s.r.o. a MARKT, s.r.o.) a
prepravných služieb vykonaných spoločnosťou JMK.



57. Naliehavosť a potreba vykonania tohto dôkazu zákonným spôsobom vyplýva zo skutočnosti,
že  správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia o vyrubení DPH zdôvodňovali podvodným konaním
subdodávateľov žalobcu, t.j. dodávateľov spoločnosti EUROCOOP, za ktorú vystupoval v prevažnej
miere obchodov P. N., ktorý ako svedok mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky vo vzťahu k
dodávateľom spoločnosti, ako aj vo vzťahu k odberateľovi, t.j. žalobcovi. Aby však výpoveď tohto svedka
bola relevantná pre  prijaté závery dokazovania, musí byť vykonaná zákonným spôsobom o to viac, ak
predmetom výsluchu tohto svedka dňa 05.05.2014 boli  nové skutočnosti, ktoré správca dane získal od
orgánov činných v trestnom konaní. Ohľadne súvisiacej námietky žalobcu treba konštatovať, že výsluch
svedka je iným procesným inštitútom ako konfrontácia a preto nemožno tieto dva procesné úkony
zamieňať, ani ich vzájomne nahrádzať, keďže konfrontáciu vykonávajú príslušné orgány až potom,
ako zistia zásadné rozdiely medzi výpoveďou  daňového subjektu a výpoveďou svedka. Pokiaľ však
výpoveď svedka nebola vykonaná v súlade so zákonom, dá sa konštatovať, že je právne bezvýznamná,
nemožno k nej prihliadať a preto ani nie je dôvod na vykonanie konfrontácie, nakoľko neexistujú rozpory
vo výpovedi daňového subjektu a svedka.

58. Procesné pochybenie správneho orgánu v tomto smere nemôže logicky zhojiť ani dodatočné
oboznámenie daňového subjektu s obsahom výpovede svedka. Uvedené procesné pochybenie je
podľa názoru správneho súdu spôsobilým dôvodom na ustálenie, že v rámci daňového konania
došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP). Súčasne toto procesné pochybenie spôsobuje,
že zistený skutkový stav nie je dostačujúci pre riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP),
nakoľko pre preukázanie tvrdenia, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že je súčasťou podvodného
reťazca obchodných spoločností, ktorých jediným cieľom bolo získať daňovú výhodu, je potrebné práve
vyhodnotenie výpovede svedka P. N., ktorý ako osoba konajúca s dodávateľskými spoločnosťami ako
aj so žalobcom môže v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi potvrdiť, resp. vyvrátiť podozrenie
o vedomosti žalobcu o jeho účasti v obchodnom reťazci podvodných zdaniteľných plnení za účelom
získania daňovej výhody. Na uvedenom závere nezmení nič ani skutočnosť, že v zdaňovacom období júl
2009 bola žalobcovým priamym dodávateľom okrem spotrebného družstva EUROCOOP aj spoločnosť
SYOMA s.r.o., keďže aj táto spoločnosť bola priamym účastníkom obchodného reťazca, ktorého
fungovanie ako celku môže výpoveď pána N., vykonaná zákonným spôsobom, ozrejmiť.

59. Správny súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že sa žalobca  vo vzťahu k prevereniu registrácie
EUROCOOP v zmysle ustanovenia § 40 zákona č.39/2007 Z. z. na príslušnej Regionálnej veterinárnej
a potravinovej správe správal nedôsledne, keď si túto skutočnosť nepreveril, avšak tento samotný
fakt nestačí na prijatie záveru, že žalobca mohol vedieť, alebo vedel, že je súčasťou podvodného
dodávateľsko-odberateľského reťazca.

60. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že celkové objektívne  vyhodnotenie samotného
spôsobu realizácie dodávok tovaru žalobcovi, spolu s posúdením vynaloženia jeho dostatočnej odbornej
starostlivosti pri realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení, s dopadom na konečné vyhodnotenia
splnenia všetkých zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu dane za nákup predmetného tovaru,
bude zo strany správcu dane možné až po odstránení vyššie uvedeného procesného pochybenia
a následného vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach.
Vzhľadom na uvedené správny súd podotýka, že nie je na škodu presvedčivosti správneho rozhodnutia,
dôsledne sa vysporiadať i s dôvodmi nevykonania navrhovaných dôkazov, predovšetkým uvedením
úvahy ozrejmujúcej a vyhodnocujúcej vierohodnosť už vykonaných dôkazov a ich vplyvu na celkové
skutkové závery vo vzťahu k navrhovaným dôkazom.

61. V súvislosti s námietkou napádajúcou nevydanie rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
prebiehajúcich súdnych konaní vo veci prieskumu zákonnosti rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa
oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet dane za zdaňovacie obdobia v roku 2008 správny súd
konštatuje, že daňový poriadok neukladá povinnosť daňovým orgánom vydať rozhodnutie o neprerušení
daňového konania, ani o nevyhovení návrhu účastníkov konania na jeho prerušenie. V tomto ohľade



žalovaný neporušil zákon, keď sa s dôvodmi nevyhovenia návrhu na prerušenie konania vysporiadal v
rozhodnutí vo veci samej. Na fakultatívne prerušenie daňového konania na základe návrhu účastníkov
konania nie je právny nárok a je výlučne na správnej úvahe konajúceho daňového orgánu, ako vyhodnotí
opodstatnenosť a závažnosť dôvodov na prerušenie daňového konania.

62. Pre úplnosť správny súd považuje za potrebné uviesť, že nemožno prisvedčiť výkladu ohľadom
aktívnej legitimácie na podanie návrhu na prerušenie daňového konania podľa § 61 ods. 2 daňového
poriadku žalovaným, pripúšťajúci len podanie zhodného návrhu na prerušenie konania všetkými
účastníkmi konania, pričom jeden účastník konania právom na podanie tohto návrhu podľa žalovaného
nedisponuje.

63. Uvedený jazykový a výslovne formálny výklad predmetného ustanovenia nie je v súlade so zásadou
rovnosti daňových subjektov pri správe daní (§ 3 ods. 7 daňového poriadku), ani s účelom sledovaným
zavedením možnosti prerušiť konanie z dôležitých dôvodov na strane účastníka konania. Formulácia
hypotézy ustanovenia § 61 ods. 2 daňového poriadku „...,ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú
účastníci daňového konania;...“ v sebe zahŕňa možnosť podať uvedený návrh aj jediným účastníkom
daňového konania. Citovaným znením zákon sleduje, aby neboli poškodené práva a oprávnené záujmy
ostatných účastníkov konania, ktorí s návrhom na prerušenie konania nesúhlasia, avšak podanie návrhu
na prerušenie konania jediným účastníkom daňového konania, ustanovenie § 61 ods. 2 daňového
poriadku nevylučuje.

64. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov preskúmavané rozhodnutie žalovaného a rovnako tiež
rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa zrušil podľa § 191 ods.1 písm. e) a písm. g) SSP v
spojení s § 193 ods. 3 písm. a) SSP a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil Daňovému úradu Trnava, ako
orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, na ďalšie konanie.

65. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, sú konajúce orgány verejnej
správy v ďalšom konaní viazané (§ 191 ods. 6 SSP).

66. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP
náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§
175 ods. 2 SSP).

67. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná  v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.



Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}