Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/43/2016 z 30. 1. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2018, sp. zn. 3Sžo/43/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1 Najvyšší súd | 3Sžo/43/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1 | 2018-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 43 ods. 2 ZP, § 43 ods. 3 ZP, § 99 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/80efa79c-4eb0-4de2-a99f-cca541993299 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/43/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201771
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a
zo sudcov JUDr. Sone Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: Lidl Slovenská
republika, v.o.s., IČO: 35 793 783, Ružinovská 1E, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária
ECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, proti žalovanému: Národný
inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. S/2014/02577-2.1, O-281/2014 zo dňa 4. septembra 2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/228/2014-112 zo dňa 26. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/228/2014-112 zo dňa
26. januára 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. S/2014/02577-2.1, O-281/2014 zo dňa 04.09.2014 a nepriznal mu náhradu trov konania.
Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č.
112/2014-IZA-2.3/pok./R/2/S zo dňa 11.06.2014, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 550,- €
za porušenie § 43 ods. 2 a § 99 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov,
ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce v dňoch 25.04.2013, 03.05.2013, 21.05.2013, 24.05.2013
a 05.06.2013 na prevádzke žalobcu Alej Slobody 2925/13 B, 026 01 Dolný Kubín, ktoré spočívali:
- v porušení § 43 ods. 2 Zákonníka práce tým, že v pracovných zmluvách zamestnancov uzatvorených
dňa 15.02.2013 s J.G., G. H., X. J. a H. W. a v pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 18.02.2013 s
Z. R., žalobca neuviedol ďalšiu pracovnú podmienku, a to výplatné termíny (v pracovných zmluvách
uviedol len lehotu splatnosti zmluvy - v „§ 5 Mzda“, v predmetných pracovných zmluvách je uvedené:
„Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie a bude zamestnancovi vyplatená najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca“) a
- v porušení § 99 Zákonníka práce tým, že žalobca nevedie evidenciu pracovného času tak, aby bol
zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu (v predloženej
evidencii: „Výkaz odpracovaných hodín“ zaznamenáva príchod zamestnanca na pracovisko, odchod
z pracoviska a dĺžku trvania prestávky - z takejto evidencie nie je zrejmé, v ktorom časovom úseku
zamestnanec vykonal prácu pre zamestnávateľa a v ktorom časovom úseku čerpal prestávku na
odpočinok).



Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nedostatok v podobe
podstatnej ďalšej podmienky pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 2) odstránil aplikáciou § 44 ods. 1 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych
rozhodnutí (ďalej len „Zákonník práce“) tým, že s termínom výplaty sú zamestnanci oboznámení v rámci
Pracovného poriadku. V danom prípade nemohlo ísť o kvalifikovanú náhradu absentujúcej podstatnej
náležitosti pracovnej zmluvy, keď obsah Pracovného poriadku zamestnanec len berie na vedomie a
len oboznámenie s ním potvrdzuje svojim podpisom, ale inak tento nemá možnosť rozporovať. Niet
pochybnosti v tom, že údaj o výplatnom termíne je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy ako ju
zákonodarca v § 43 ods. 2 Zákonníka práce zadefinoval. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou
žalobcu ohľadom elektronickej evidencie dochádzky zamestnanca vyznačením dĺžky prestávky bez
časového intervalu, v ktorom zamestnanec čerpal prestávku na odpočinok a jedenie. Ustanovenie §
99 Zákonníka práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť viesť evidenciu pracovného času, okrem iného
aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok
a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Čas určený ako prestávka na
odpočinok a jedlo sa za výkon práce nepovažuje. Aj pokiaľ žalobca má internú smernicu (IS_VW_HR
018), v zmysle ktorej sa prestávka na jedenie a odpočinok poskytuje v čase od 10,00 hod. do 13,00 hod.,
a od 15,30 hod. do 18,00 hod., nie je v konkrétnom prípade zrejmé, kedy si daný zamestnanec prestávku
skutočne čerpal. Teda z takejto evidencie pracovného času nie je potom zrejmé a táto nie je vedená tak,
aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec prácu vykonával.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Uviedol, že údaj o výplatnom termíne nepovažuje za podstatnú záležitosť pracovnej
zmluvy, keďže podstatné náležitosti sú explicitne uvedené v § 43 ods. 1 Zákonníka práce. Výplatný
termín je definovaný v § 43 ods. 2 Zákonníka práce len ako tzv. „pravidelná náležitosť“ pracovnej zmluvy,
kedy je uvedenie výplatného termínu v zásade pravidelnou súčasťou pracovnej zmluvy. Zákonník práce
v predmetnom ustanovení síce nezakotvuje fakultatívnu možnosť neuvedenia náležitosti výplatného
termínu v pracovnej zmluve tak, ako to umožňuje pri tzv. „náhodilých náležitostiach“ špecifikovaných
v § 43 ods. 4 Zákonníka práce, avšak nesankcionuje nedostatok v podobe absencie pravidelnej
náležitosti výplatného termínu neplatnosťou pracovnej zmluvy. Žalobca poukázal tiež na § 44 ods.
1 Zákonníka práce a uviedol, že podľa jeho názoru úmyslom zákonodarcu bolo aj napriek právnej
povinnosti zakotvenia pravidelných náležitostí do pracovnej zmluvy, ustanoviť možnosť zamestnávateľa
daný nedostatok odstrániť v dodatočnej lehote jedného mesiaca a splniť si tak preukázateľne povinnosť
oboznámiť zamestnanca s výplatným termínom. Zákonník práce taktiež neustanovuje v akej podobe
má byť tento nedostatok odstránený (t.j. zákon neukladá napríklad konkrétne povinnosť vyhotovenia
dodatku k pracovnej zmluve s uvedením absentujúcej pravidelnej náležitosti pracovnej zmluvy), ale
ako jedinú podmienku vyžaduje oznámenie v písomnej forme. Použitím systematického výkladu za
porušenie pracovnoprávnych predpisov zo strany zamestnávateľa teda nemožno považovať neuvedenie
výplatného termínu v písomnom vyhotovení pracovnej zmluvy, ale až dodatočné prípadné porušenie
povinnosti splniť si informačnú povinnosť o tejto obsahovej náležitosti uzatvoreného pracovného pomeru
do jedného mesiaca od uzatvorenia pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 a uviedol, že podľa jeho názoru, z vykonaného
dokazovania i napriek absencii ustanovenia pracovnej zmluvy o dohodnutom výplatnom termíne si
žalobca svoju informačnú povinnosť splnil tým, že zamestnanci boli s výplatným termínom oboznámení
prostredníctvom Pracovného poriadku priamo pri podpise pracovnej zmluvy.

V súvislosti s porušením § 99 Zákonníka práce žalobca poukázal na to, že dané ustanovenie
nekonkretizuje, akým spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať evidenciu pracovného času. Preto
závisí predovšetkým od zamestnávateľa, akú formu evidencie pracovného času zvolí. Časový
interval poskytnutia prestávky na odpočinok a jedenie je v zmysle písomnej informácie uvedený na
pracovisku žalobcu, pričom prestávka na jedenie a odpočinok sa poskytuje v čase od 10:00 hod. do
13:00 hod. a od 15:00 hod. do 18:00 hod. Napriek tomu, že uvedené intervaly možno považovať
za dostatočne jednoznačné a určité, skutočnosť, kedy konkrétne v daných časových intervaloch



zamestnanec vykonával prácu a kedy čerpal prestávku na odpočinok a jedenie je vyznačovaná
samotným zamestnancom prostredníctvom elektronickej dochádzky tak, ako to vyplýva z bod 3.2.2
Evidencie pracovnej doby, z ktorej vyplýva: „Pri odchode zamestnanca domov je mu navrhovaná
zákonom stanovená minimálna prestávka v trvaní 30 minút, ktoré môže zamestnanec sám skorigovať
na termináli.“ Žalobca je vzhľadom na uvedené toho názoru, že začiatok a koniec pracovného času je
u zamestnancov riadne evidovaný v súlade s § 99 Zákonníka práce a nedošlo tak k porušeniu tohto
ustanovenia. Žalobca rozporoval záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého z evidencie pracovného
času zamestnancov žalobcu nie je zrejmé a táto nie je vedená tak, aby bol zaznamenaný začiatok a
koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa,
ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Žalovaný má za to, že skutok bol plne a jednoznačne
preukázaný tak, ako vyplýva z napadnutého administratívneho rozhodnutia a z predložených písomností
a vyjadrení, pričom za podstatnú považoval predovšetkým skutočnosť, že ide o preukázané porušenie
povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov, čo je vo všeobecnosti považované za závažný
skutok s celospoločenským významom a s negatívnymi dopadmi na postavenie a sociálne istoty
zamestnancov. Prvostupňový súd sa relevantným spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobcu a
tento v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ani námietky.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <., rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“).

Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že Inšpektorát práce Žilina rozhodnutím
č. 112/2014-IZA-2.3/OK/R/2/S zo dňa 11.06.2014 uložil žalobcovi v pokračujúcom administratívnom
konaní pokutu vo výške 550,- € podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce
a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006
Z.z.“) za porušenie pracovnoprávnych predpisov, a to za porušenie § 43 ods. 2 Zákonníka práce
tým, že v pracovných zmluvách uzatvorených 15.02.2013 s J.G., G. H., X. J., a H. W. a v pracovnej
zmluve uzatvorenej dňa 18.02.2013 s Z. R., neuviedol ďalšiu pracovnú podmienku, a to výplatné
termíny; ďalej za porušenie § 99 Zákonníka práce tým, že nevedie evidenciu pracovného času tak,
aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu.
Uvedené vyplynulo žalovanému z výsledkov kontroly pri výkone inšpekcie práce na pracovisku Alej
Slobody 2925/13 B/02601, Dolný Kubín, vykonávanej na predmetnej prevádzke v dňoch 25.04.2013,
03.05.2013, 21.05.2013, 24.05.2013 a 05.06.2013 a ako tieto porušenia vyplývajú z protokolu z výkonu
inšpekcie práce č.: IZA-38-47-2.3.P-E24-13 zo dňa 05.06.2013, ktoré tvoria súčasť predloženého
administratívnemu spisu.

Podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa
odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku
výpovednej doby.

Podľa § 43 ods. 3 Zákonníka práce ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d/ a odseku
2 dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí



uviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona. Ak v pracovnej zmluve nie sú dohodnuté mzdové
podmienky a účinnosť ustanovení kolektívnej zmluvy, na ktoré pracovná zmluva odkazuje, sa skončila,
mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve sa považujú za mzdové podmienky dohodnuté v
pracovnej zmluve až do dohodnutia nových mzdových podmienok v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej
zmluve, najviac po dobu 12 mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 Zákonníka práce ak písomná pracovná zmluva neobsahuje podmienky ustanovené
v § 43 ods. 2, 4 a 5, je zamestnávateľ povinný najneskôr do jedného mesiaca od vzniku pracovného
pomeru vyhotoviť zamestnancovi písomné oznámenie obsahujúce tieto podmienky.

Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce
nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol
zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal
nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie
evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z., v zmysle ktorého inšpektorát práce je oprávnený
uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov
uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ prvom až treťom bode a v šiestom bode alebo za porušenie záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný
úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000, - eur.

Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadňujúc jej
preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada aj na závažnosť zisteného porušenia
povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú
v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, skutočnosť, či zistené
porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo
či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, opakované zistenie toho istého nedostatku.

Skutkový stav, tak ako je popísaný vyššie nebol medzi účastníkmi konania sporný, sporným bolo len
jeho právne posúdenie.

„Výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby sú popri podstatných
náležitostiach pracovnej zmluvy náležitosťami, ktoré majú tú osobitosť, že musia byť obsiahnuté buď v
pracovnej zmluve, alebo v kolektívnej zmluve. Zákonník práce ich neoznačuje za podstatné obsahové
náležitosti pracovnej zmluvy, ale zakladá právnu povinnosť zamestnávateľa uviesť uvedené pracovné
podmienky v pracovnej zmluve. V prípade, ak by boli dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí odkaz na
ustanovenia kolektívnej zmluvy.“ (Barancová, H.: Zákonník práce - Komentár, 5. vydanie, Bratislava,
2007, s. 374).

Z ustanovenia § 43 ods. 2 Zákonníka práce možno vyvodiť, že ak predmetné pravidelné náležitosti
pracovnej zmluvy, v tomto prípade údaj o výplatnom termíne, nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve,
musia byť uvedené v pracovnej zmluve. V danom prípade nestačí, že zamestnanci boli s výplatným
termínom oboznámení prostredníctvom Pracovného poriadku. Zákonodarca nesankcionuje neuvedenie
obsahových náležitostí podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce neplatnosťou pracovnej zmluvy, avšak vzniká
mu povinnosť vyhotoviť pre zamestnanca písomné oznámenie o prijatí do zamestnania, ktoré obsahuje
chýbajúce náležitosti, ktoré neboli uvedené v pracovnej zmluve. Takéto písomné oznámenie má
zamestnancovi zabezpečiť právnu istotu o obsahových náležitostiach pracovného pomeru a samotnú
pracovnú zmluvu nemôže zmeniť. Pracovný poriadok však nemožno chápať ako písomné oznámenie o
chýbajúcich náležitostiach v zmysle § 44 ods. 1 Zákonníka práce. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
krajského súdu, že obsah Pracovného poriadku zamestnanec len berie na vedomie a len oboznámenie
sa s ním potvrdzuje svojím podpisom, ale inak tento nemá ho možnosť rozporovať.

Ustanovenie § 99 Zákonníka práce necháva na vôli zamestnávateľa, akým spôsobom bude
uskutočňovať evidenciu pracovného času zamestnancov. V zmysle § 91 ods. 5 Zákonníka práce sa
prestávky na odpočinok a jedenie nezapočítavajú do pracovného času. Z uvedeného vyplýva, že z
evidencie pracovného času zamestnancov musí byť zrejmé, kedy si jednotliví zamestnanci čerpali
prestávku na odpočinok a jedenie. Aj v tomto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,



že z evidencie pracovného času, ako to uviedol žalobca nie je zrejmé a táto nie je vedená tak, aby bol
zaznamenaná začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec prácu vykonával.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu
v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a prvostupňového
administratívneho orgánu obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení
dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej
súvislosti a prihliadal na všetko, čo v administratívnom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných
dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.