Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8CoE/198/2014 z 29. 1. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 29. januára 2015, sp. zn. 8CoE/198/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4109224734.1
Krajský súd Nitra | 8CoE/198/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4109224734.1 | 2015-01-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: EP, § 36 ods. 5 EP, § 44 ods. 2 EP, ZRK, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, OZ, § 53 ods. 1 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dda8697a-be41-4623-8bb3-e33001c2cec0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4109224734.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/198/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109224734
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4109224734.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. U. W. A. XXX, o
vymoženie sumy 798,24 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra č. k. 23Er/726/2009-23 zo dňa 24. júna 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995     Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2 zákona                 č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon      o rozhodcovskom konaní"), § 2 písm. a) a b), §
3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z.                  o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len "Zákon              o spotrebiteľských úveroch"), § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len "Občiansky zákonník"), Smernicou Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 24.08.2009
bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica, ktorou podal oprávnený
návrh na vykonanie exekúcie vo svoj prospech. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 05662/09 zo
dňa 06.07.2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo Okresným súdom Nitra súdnemu exekútorovi
udelené dňa 30.09.2009 pod číslom 5403 059236*. Dôvodil tým, že zákonnosť postupu rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ust. §
45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie
zastaviť, buď na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b)). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť
exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c), ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného
súdu. Súd vyhodnotil zmluvu o úvere uzatvorenú medzi účastníkmi konania dňa 29.07.2008, ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Preskúmavajúc zmluvu o úvere zistil, že súčasťou predložených obchodných



podmienok poskytnutia úveru je aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku 17., preto považoval
za nevyhnutné zamerať sa i na hodnotenie rozhodcovskej doložky, či nejde o neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul dáva síce zmluvným stranám na výber riešenie sporov cestou príslušného súdu alebo pred
rozhodcom, avšak samotný výber v konečnom dôsledku závisí od výberu toho účastníka, ktorý začne
konanie skôr a v praxi je reálny predpoklad, že na súd sa neobráti spotrebiteľ, ale dodávateľ, ktorému
konanie pred rozhodcovským súdom vyhovuje. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by
inak bol príslušný. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania
nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, nakoľko nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z
takejto doložky odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Nakoľko v predmetnej zmluve o úvere absentuje údaj o RPMN, ktorý je nevyhnutnou
náležitosťou zmluvy, úver sa v danom prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe
vyššie uvedených skutočností má súd za to, že boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie  podľa
ustanovenia § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený vzhľadom na jeho zákonnú prípustnosť podľa
§ 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Namietal, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Alternatívne
navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto
znení:
1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993              o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach              v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči
jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
4) Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Odvolateľ ďalej uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie,
nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej



zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu
je nezákonné. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce                     k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd
nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje
justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a
princípom právnej istoty. Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný
realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.
Ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty,        v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu
v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný
súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Ďalej uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie             o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre
rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania (ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou
ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od
právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú
skutočnosť, že exekučný súd  konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné
zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je
priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť.
Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia,
ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom
postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal



možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený         s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím
vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to,
že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky               s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného rozhodcovská doložka
je platná. Záver súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľskú zmluvu je absolútne nesprávny a v rozpore
so zisteniami súdu. Ako vyplýva z uzavretej zmluvy o úvere, povinný pri uzatváraní zmluvy konal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti t.j. oprávnený poskytol povinnému podľa zmluvy o úvere finančné
prostriedky na účel podnikania, a preto sa na povinného nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny
poriadok poskytuje spotrebiteľovi. Nie je možné sa stotožniť ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež
sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere,            v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa            o neprimerane
vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril
svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z
dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak
poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,             že oprávnený
nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú
vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený
poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004
zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou
úrokov          z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo
strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy
o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených,
či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve    o úvere zaväzuje a musel si byť
vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky
z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a
postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázal
na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa
povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Zdôraznil, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom
prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §
45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania a to najmä
právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo pokojného
užívania majetku.          V neposlednom rade zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie osobitne
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12. apríla 2012. Záverom mal oprávnený
za to, že súd v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ aplikuje v predmetnom spore právo
EÚ a preto musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.
Ustanovenia vnútroštátneho práva by teda mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS najmä
v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.



Povinná podala k odvolaniu oprávneného písomné vyjadrenie, v ktorom súhlasila so zastavením
exekúcie.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 OSP.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, teda súdom proti rozhodnutiu, ktorého nemožno podať
žiaden opravný prostriedok. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá povinnosť súdu prerušiť
konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a
postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/60/2013 zo dňa 13. marca 2013).

Posúdenie predmetných otázok oprávneného a ich vyriešenie však patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Odvolací súd
s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v
zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie uvedených prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný zamietnuť. Odvolací súd mal za
to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a
Exekučný poriadok výslovne vylučuje prerušenie exekučného konania odvolací súd návrh oprávneného
ako nedôvodný zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je
obsiahnutá iba v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd ďalej dospel k
záveru, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie konania boli už riešené
aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, že súdna exekúcia môže byť nariadená
len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, ak bude exekúcia podľa
titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená a taktiež v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
IV. ÚS 285/2010 - 12 zo dňa 30.08.2010. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k návrhu
oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu
komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože táto otázka komunitárneho práva nie je
pre riešenie daného prípadu relevantná.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP
z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 44 ods.
2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,
odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania z uvedeného dôvodu, nakoľko
uvedené ustanovenie Exekučného poriadku nepovažuje za rozporné s Ústavou SR. V rámci skúmania
podmienok na postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP je všeobecný súd oprávnený



posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde
o prekročenie právomoci (R 70/2007).

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do      31. decembra 2014.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Odvolací súd ďalej po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie riadne a úplne odôvodnil.

Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre
toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský
rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej
formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom



odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj
nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava. Ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa tiež dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto
zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc tohto rozhodcovského súdu.
Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie
pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné
konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky
automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto
prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva
výlučne na žalobcovi.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej
doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na
danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45         ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,
pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto
neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.