Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27CoP/20/2019 z 29. 4. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 29. apríla 2019, sp. zn. 27CoP/20/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3818204355.1
Krajský súd Trenčín | 27CoP/20/2019 | ECLI:SK:KSTN:2019:3818204355.1 | 2019-04-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/416049b1-1e8d-4414-b2df-b382d09b35fc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3818204355.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoP/20/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818204355
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3818204355.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a
sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľky Q., proti X.,
otcovi navrhovateľky, povinnému z vyživovacej povinnosti, o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa,
na odvolanie povinného z vyživovacej povinnosti proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
11.januára 2019, č.k. 14Pc/14/2018-40, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov    n e m á    nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. okresný súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca            k
navrhovateľke zo sumy 50 eur mesačne na sumu 75 eur mesačne, počnúc dňom 21.09.2018,
zvýšené výživné je otec povinný poukazovať navrhovateľke vopred, vždy do 10. dňa predchádzajúceho
kalendárneho mesiaca. Výrokom II. vyčíslil zameškané výživné na navrhovateľku za obdobie od
21.09.2018 do 11.01.2019 v sume 92,20 eur s tým, že otcovi uložil povinnosť uhradiť tento nedoplatok
navrhovateľke do piatich mesiacov odo dňa  právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo zvyšnej časti
návrh navrhovateľky zamietol. Výrokom IV. návrh otca zamietol. Výrokom V. rozhodol, že týmto sa mení
rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 13P/596/2009-18 zo dňa 18.11.2009. Výrokom VI. rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 62
ods. 1, 2, 4, 5, § 65 ods. 3, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka sa denným štúdiom na strednej škole pripravuje na
budúce povolanie. Nie je zamestnaná, nepodniká a ani nemá inú zárobkovú činnosť. Považoval preto
podmienku trvania vyživovacej povinnosti otca k navrhovateľke za splnenú. Konštatoval, že v zmysle
ustálenej súdnej praxe sa príjem z príležitostných brigád dieťaťa nepovažuje za trvalý príjem, ktorý by
mal charakter príjmu zo  zamestnania. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či od určenia
výživného došlo k zmene pomerov. Uviedol, že výživné na navrhovateľku bolo naposledy upravené v
roku 2009. Navrhovateľka mala v tom čase X rokov a bola žiačkou základnej školy. V súčasnosti je už
dospelá, má XX rokov a študuje na strednej škole. Zmena pomerov navrhovateľky teda               v prvom
rade súvisí s prirodzeným zvyšovaním rozsahu jej oprávnených potrieb a postupom          v rámci školskej
dochádzky. Nevyhnutne preto vzrástli aj jej oprávnené požiadavky na stravu, ošatenie, obuv, hygienické
potreby a zdravotnú starostlivosť. Ďalšie výdavky sú vynakladané na jej štúdium a voľnočasové aktivity.
Náklady, ktoré uviedla a vyčíslila navrhovateľka považoval súd za oprávnené a odôvodnené. Súd sa
ďalej pri úvahách o výške vyživovacej povinnosti zaoberal schopnosťami, možnosťami a majetkovými
pomermi otca. V čase keď bolo výživné k navrhovateľke určené naposledy bol celkový mesačný
príjem otca 589,84 eur, v súčasnosti je to 351,10 eur. V čase poslednej úpravy výživného mal otec
okrem navrhovateľky ešte ďalšie dve vyživovacie povinnosti, ktoré mu však medzičasom zanikli. Otec



navrhovateľky sa však tiež medzičasom stal invalidným. Uvedená okolnosť mu momentálne bráni zvýšiť
si svoj príjem vlastnou prácou, hoci sa o to preukázateľne pokúšal a to či už tým, že bol zamestnaný
alebo tým, že sa pokúšal podnikať. Podľa názoru súdu, skutočnosť, že oprávnené potreby navrhovateľky
narástli, odôvodňuje, aby bolo určené vyššie výživné, než bolo určené ešte v roku 2009. Okolnosť, že
otcovi ubudli dve vyživovacie povinnosti je tiež dôvodom na zvýšenie výživného. Avšak vzhľadom na to,
že aktuálny príjem otca nedosahuje ani 60% príjmu, ktorý dosahoval v čase určenia výživného a otec
si svoj príjem aktuálne z objektívnych príčin nedokáže zvýšiť nebolo možné v celom rozsahu vyhovieť
návrhu navrhovateľky na zvýšenie výživného. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov zvýšil výživné
na sumu 75 eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Výživné priznal od podania návrhu na súd. Nedoplatok
na výživnom za uvedené obdobie vyčíslil do vyhlásenia rozsudku vo výške 92,20 eur, ktoré uložil otcovi
uhradiť do 5 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Ďalej sa zaoberal návrhom otca, ku ktorému uviedol,
že otec nemá aktívnu vecnú legitimáciu na to, aby sa domáhal, aby súd určil výživné na navrhovateľku
aj matke navrhovateľky. Vzhľadom na to, že navrhovateľka je už plnoletá, len ona má právo domáhať sa
návrhom podaným na súde určenia alebo zvýšenia výživného na svoju osobu a to voči ktorémukoľvek z
rodičov. Otcovi takéto právo nepatrí a preto nebolo možné jeho návrhu              v tejto časti vyhovieť. Okrem
toto súd poukazuje aj na to, že matka navrhovateľky si svoju vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke plní
každodennou starostlivosťou o navrhovateľku a uhrádzaním prevažnej časti nákladov na jej potreby.
Čo sa týka otázky, komu sa má platiť výživné, vzhľadom na to, že navrhovateľka je už plnoletá, otec
bude povinný poukazovať platby výživného priamo navrhovateľke. Pokiaľ sa otec ďalej svojím návrhom
domáhal aby súd uložil navrhovateľke aj povinnosť, aby mu raz za tri mesiace predložila potvrdenie
o návšteve školy a o absolvovaných a vymeškaných hodinách. Tu súd opäť poukazuje na skutočnosť,
že navrhovateľka je už v súčasnosti dospelá a nevzťahujú sa na ňu ustanovenia          § 36 Zákona o
rodine, ktorý napr. umožňuje uložiť jednému z rodičov povinnosť informovať druhého rodiča o veciach
týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Takáto povinnosť však navrhovateľke ako plnoletej zo Zákona o rodine
nevyplýva. Z uvedených dôvodov súd zamietol návrh otca aj v tejto časti. O trovách konania rozhodol
podľa § 52 CMP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec ako osoba povinná výživným. Nesúhlasil
s určenou výškou výživného. Navrhol určiť vyživovaciu povinnosť v minimálnej výške 31,20 eur
mesačne. Dôvodil, že navrhovateľka zavádza súd o skutočnom stave, nakoľko do školy denne nechodí
(má plnohodnotné aktivity v posilňovni, a to nie v jednej ale viacerých, kde tvrdo tréningovo zaťažuje
organizmus, nechráni kolená alebo svoje zdravie). Nie je študentkou denného štúdia na strednej škole,
má schválený individuálny učebný plán. Otec predpokladá, že navrhovateľka si zarába v práci, avšak
nemá to možnosť dokázať. Navrhovateľka netrpí biedou ani finančnou núdzou. Poukazoval na to, že
on žije v spoločnej domácnosti s manželkou z mesačného príjmu invalidného dôchodcu 350 eur, a
to bez odrátania mesačných výdavkov. S manželkou sú tak dlhodobo pod hranicou hmotnej núdze.
Žije z invalidného dôchodku a má problém nájsť si zamestnanie na základe poškodeného zdravia.
Navrhovateľka žije v spoločnej domácnosti s matkou a s jej priateľkou asi 6 rokov. Príjem matky
navrhovateľky z legálnej práce u zamestnávateľa je v priemere         500 eur v čistom, avšak matka
dlhodobo prevyšuje zarobenú mzdu, čo dlhodobo sama uvádza. Záverom poukázal na to, že svoje
zistené dôkazy doručí podľa svojich finančných možností a schopností odvolaciemu súdu.

3. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP bez  nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam otca ako osoby
povinnej výživným dodáva:



6. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti
nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 1,
2 Zákona o rodine). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v
akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 ods. 4,
5 Zákona o rodine).

7. Rozhodnutie o výživnom nie je rozhodnutím nemenným. Priznané výživné možno podľa § 78 ods. 1
Zákona o rodine zmeniť v prípade, ak sa zmenia pomery účastníkov.

8. Zákonné ustanovenie § 78 Zákona o rodine vychádza z predpokladu, že výživné sa vždy určuje podľa
stavu, ktorý existuje v čase, keď súd rozhoduje o výživnom. Plynutím času však môže nastať zmena
pomerov ako na strane detí, a to nárastom ich odôvodnených potrieb, tak aj na strane rodičov, a to
zmenou ich príjmu, zmenou ich majetkových pomerov, prípadne iných okolností.
9. Povinnosťou súdu v konaní o návrhu na zvýšenie výživného je náležite porovnávať pomery na strane
dieťaťa a pomery na strane rodičov v rozhodnom období s obdobím v čase poslednej úpravy výživného.
V danom prípade súd prvej inštancie v súlade s touto zásadou postupoval, správne vyhodnotil pomery na
strane navrhovateľa ako osoby na výživné oprávnenej s pomermi na strane otca ako osoby povinnej na
plnenie vyživovacej povinnosti a správne určil, že je v možnostiach a schopnostiach otca platiť výživné
v rozsahu stanovenom súdom prvej inštancie.

10. V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že posledná úprava vyživovacej
povinnosti bola vo vzťahu k navrhovateľke realizovaná v roku 2009, kedy bola vyživovacia povinnosť otca
určená v rozsahu 50 eur mesačne. Už len plynutím času a rastom životných nákladov za obdobie, ktoré
uplynulo do doby podania návrhu na zvýšenie výživného (X rokov), nesporne došlo k zvýšeniu nákladov
na zabezpečenie tých najzákladnejších odôvodnených potrieb navrhovateľky, indikujúcich v prospech
zvýšenia vyživovacej povinnosti odvolateľa o 25 eur mesačne, teda v rozsahu v akom to stanovil
súd prvej inštancie. V čase poslednej úpravy výživného navrhovateľka mala X rokov, navštevovala X.
ročník základnej školy. V súčasnej dobe je študentkou X. ročníka strednej školy a pribudli jej zdravotné
problémy, v dôsledku čoho jej pribudli náklady na zabezpečenie čo i len najzákladnejších odôvodnených
potrieb, pričom je zrejmé, že výška otcovi určeného výživného (tiež po jeho zvýšení) nie je spôsobilou
k zabezpečeniu ani polovice týchto najzákladnejších potrieb navrhovateľky, ktoré sú vzhľadom na jej
vek, jej zdravotné obmedzenia a tiež skutočnosť, že táto navštevuje strednú školu, z čoho je zrejmé,
že prevažnú časť už len týchto nákladov na zabezpečenie potrieb navrhovateľky, nehovoriac o ďalších,
znáša vo finančnom vyjadrení matka navrhovateľky, ktorá si naviac svoju vyživovaciu povinnosť v
prospech navrhovateľky plní prostredníctvom aj poskytovania jej bývania a s tým spojených nákladov.
K zmene pomerov došlo aj na strane otca, ktorý v čase poslednej úpravy výživného dosahoval príjem
589,84 eur, avšak mal ďalšie dve vyživovacie povinnosti, pričom v čase súčasnej úpravy je na invalidnom
dôchodku, ktorý poberá vo výške 251 eur a úrazovú rentu v sume 100,10 eur, pričom mu však odbudli
dve vyživovacie povinnosti. Nedôvodne otec namietal, že súd prvej inštancie na jeho tvrdenia týkajúcej
sa jeho nepriaznivého zdravotného stavu a s tým spojených nákladov neprihliadal. Podstata odvolacích
námietok otca spočívala v poukaze na tú skutočnosť, že navrhovateľka nie je študentkou denného
štúdia na strednej škole, že školu denne nenavštevuje, že predpokladá, že si zarába v práci. Uvedené
odvolacie námietky považoval odvolací súd za neopodstatnené. Pochybnosti otca neboli sprevádzané
žiadnym dôkazom preukazujúce uvádzané skutočnosti, a to naj napriek tomu, že uviedol v závere
svojho odvolania, že zistené dôkazy zašle, resp. predloží odvolaciemu súdu. V každom konaní, teda
aj v konaní o výživnom, je pre súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP).
Súd konajúci o výživnom teda môže prihliadnuť len na tie skutočnosti, ktoré boli preukázané a existujú v
čase jeho rozhodovania. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní mal za preukázané, a to konkrétne
z potvrdenia W. (č.l. 17), že navrhovateľka je v školskom roku 2018/2019 žiačkou X.B. triedy denného
štúdia v 4-ročnom študijnom odbore. Uvedené potvrdenie je zo dňa 12.11.2018. Súd prvej inštancie
preto oprávnene a nutne vychádzal z predloženého potvrdenia.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno spochybniť, že odôvodnené výdavky navrhovateľky sú v
dôsledku zistených skutočností vyššie ako v čase posledného rozhodovania súdu o výške výživného a
tieto by odôvodňovali zvýšenie výživného aj vo väčšom rozsahu, ako to bolo stanovené súdom prvej
inštancie, avšak vzhľadom na aktuálny príjem otca, súdom prvej inštancie zvýšené výživné možno
považovať za primerané.



12. Posúdením všetkých uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že zvýšenie výživného
otca na navrhovateľku zo strany súdu prvej inštancie zo sumy 50 eur na sumu          75 eur mesačne
s účinnosťou od 21.09.2018 bolo dôvodné a zodpovedalo zákonným kritériám určovania výživného
stanovenými v Zákone o rodine. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)               (§ 428 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z. z.                o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia
u miestne príslušného súdu podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.