Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/6/2014 z 14. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 14. mája 2014, sp. zn. 19CoE/6/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3806209140.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/6/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3806209140.1 | 2014-05-14 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a6531014-a1bf-4965-850d-ac168094275d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3806209140.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/6/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3806209140
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3806209140.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného G., so sídlom G. XX, J., IČO XX XXX XXX,
zastúpeného V., so sídlom N. X, J., IČO XX XXX XXX proti povinnému C. D., bytom X. C. XX/XX, J.,
o vymoženie 788,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 12. apríla 2012, č.k. 16Er/1827/2006-21, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods.
1 písm. g) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 200,62 Eur. Uviedol, že exekúcia sa vedie
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR
1068/06 zo dňa 10.04.2006. Poverenie bolo udelené súdnemu exekútorovi súdom dňa 08.09.2006. Po
preskúmaní exekučného titulu a zmluvy o úvere zo dňa 20.09.2005 súd exekúciu zastavil po tom, čo ju
vyhlásil za neprípustnú. Okresný súd preskúmal zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo
dňa 20.09.2005, ktorú s povinným uzavrel oprávnený, všeobecné podmienky poskytnutia úveru a zistil
nasledovné. Podľa čl. 17 VPPÚ V článku 17. rozhodcovská doložka obsahuje, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a)
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom
Bratislava, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to pred jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa O.s.p. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek z nich podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, toto stanovisko je
podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J.
L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len



ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti.
Preskúmaním VPPÚ, konkrétne čl. 17 VPPÚ, súd vzhliadol v ustanovenom zmluvnom
dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia
prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V danom prípade
bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo
nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Vo všeobecnosti poukázal na to,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah
(rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98,
Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod
25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a
rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Neprijateľné podmienky
sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p.,
ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka
dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť
súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému
ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky na
to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ale i podľa Smernice
Rady 93/13/EHS. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, §
8 a 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Existujúca, ale neplatná
rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca
svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a na tomto základe následne vydal exekučný titul,
nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. O
trovách exekúcie okresný súd rozhodol v súlade § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a
príslušných ustanovení vyhlášky č. 288/1995. Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
účinnej do 30.04.2008. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo
výške 200,62 Eur, ktoré pozostávajú z odmeny vo výške 59,76 Eur za 9 hodín účelne
vynaložených na exekúciu (§ 14 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky), z odmeny vo výške 79,68 Eur za 24
úkonov exekučnej činnosti (podľa § 14 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov
vo výške 27,74 Eur (podľa § 22 citovanej vyhlášky - poštovné).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby krajský súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2
písm. b) O.s.p.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods.
2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); okresný súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); okresný
súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie okresného
súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s
odvolacou námietkou, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, oprávnený uviedol,
že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovať veriteľa do situácie, ako by bol



exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú
existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z. z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou
kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný
súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v
prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný
súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený žiadal, aby súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Uviedol, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodovania
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na
spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu,
pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému
súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že
oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh.
Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda
žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako
na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je
len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá podľa oprávneného logický,
právny ani faktický základ. Na záver oprávnený uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie,
súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol, keď vydal súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie. V závere odvolania zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z
úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Na základe podaného odvolania oprávneného krajský súd uznesením zo dňa 07. augusta
2012, č.k. 19CoE/136/2012-41 uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p., osvojil si jeho dôvody
a poukázal na ne. Na zdôraznenie správnosti dodal, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre
nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený
v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol,
že súd je oprávnený v každom štádiu vedenia exekúcie ex offo skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Samotné poverenie na vykonanie exekúcie nie je
prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. Z obsahu exekučného spisu vyvodil,
že zmluva o úvere je štandardnou formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene
poukázal na to, že rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Uviedol,
že rozhodcovské konanie podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v



odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998. Uviedol, že súd prvého
stupňa správne konštatoval, že ust. § 106 O.s.p. pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Dospel k záveru, že súd
prvého stupňa vyvodil správny záver, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom.

Podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.08.2012, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil
konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo odôvodnil
potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q) Prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že
Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu.
Mal za to, že ak bola smernica prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže
ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986,
Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd
prvého stupňa sa však s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec
aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac, poukázal na nejasný právny základ v
tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že
podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,
aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde
rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského
konania, vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že
odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“)
povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom
prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu
dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby
účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii
vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1) či sa
má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať
tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú
citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Na základe dovolania navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 20. marca 2014, sp. zn. 6 Cdo/457/2012 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa
navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s
princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné
opakované uskutočnenie postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Dovolací súd ďalej zistil, že
odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení
svojho rozhodnutia neuviedol, žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania
nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom a rovnako



rozhodne aj o podanom procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p.

Odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom vec opätovne prejednal a preskúmal podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., posúdil návrhy oprávneného na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. a dospel k záveru, že návrhy na prerušenie
konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a
c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze
z 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné
konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p.(vrátane III.
časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým
ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109
O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

Odvolací súd navyše dodáva nasledovné:

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Právna teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými
prostriedkami, teda, že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný. Materiálna právoplatnosť
rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči
všetkým orgánom. Ustanovenie § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú
právomoc exekučného súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle
§ 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej
správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku,
či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje



účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Predmetné ustanovenie potom treba považovať za to zákonné zmocnenie,
ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Zákonná úprava tak dáva exekučnému súdu právo
preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo
výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského
rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Na druhej strane,
aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie
exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť
exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie
dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS
dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp.
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č.
93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak
súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný. Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010
vo veci C-76/10 G. proti W. T., kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS
ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený
súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie
na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger
Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy
Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie
(rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej
podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré
posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,
že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by
bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje



dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a
na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 1068/06 zo dňa 10.04.2006. Rozhodcovský súd
pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal zo zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa
20.09.2005.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu
exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by
musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre
rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil
možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak
má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne
aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o
plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa
záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej
smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho
súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že
citovaná smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne
v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade
priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými
osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio
Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José
Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98),
Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré
sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné,
vo svetle presného znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,
uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 20.09.2005, je štandardnou formulárovou, resp.
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné obchodné podmienky,
ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci
svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu
prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (20.09.2005) právny predpis definoval pojem



spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o úvere
zo dňa 20.09.2005 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom,
pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia
poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského
úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, kde
sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi
možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) citovaného zákona.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v
zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere
sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa
od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne
nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú
v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je
zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na
začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd,
ktorý by bol inak príslušný. Okresný súd správne konštatoval, že na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu
na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský
úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku pritom
ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Krajský súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,
2 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .