Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/263/2012 z 26. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. novembra 2012, sp. zn. 13Co/263/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6810205845.3 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/263/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6810205845.3 | 2012-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5abbd918-1855-4512-a25e-376ba12b99b0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6810205845.3 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/263/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6810205845
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6810205845.3

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci žalobkyne:
Q.. B. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX J. XXX, zast. splnomocnenou advokátkou: Mgr.
Vanda Durbáková, Advokátska kancelária, 040 01 Košice, Krivá 23, proti žalovanej: Základná škola
Ivana Branislava Zocha, 050 01 Revúca, Jilemnického 94/3, IČO: 37 833 855, zast. splnomocnenou
advokátkou: JUDr. Lucia Jurgová, Advokátska kancelária, 044 24 Poproč, Slnečná 33, o právach
súvisiacich s tvrdeným porušením zásady rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalobkyne zo dňa
20. 04. 2011 proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 6C/207/2010-129 zo dňa 28. 03. 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol, p o t v r d z u j e.

V časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania rozsudok mení tak, že žalovanej náhradu trov
prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd zamietol v celom rozsahu žalobu a uložil žalobkyni nahradiť žalovanej trovy konania v sume
508,76 € do troch dní od jeho právoplatnosti.

Súd mal preukázané, že „tvrdenim žalobkyne o tom, že napriek vyššej kvalifikácii ako mal prijatý
uchádzač o zamestnanie, jej žiadosti vyhovené nebolo, došlo k presunu dôkazného bremena na
žalovaného“ v zmysle ust. § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z. Pretože pre dané pracovné miesto
„ako kvalifikačný predpoklad postačuje úplné stredoškolské vzdelanie, nemožno to, že prijatý uchádzač
má vzdelanie také a nie vysokoškolské, chápať ako porušenie povinnosti zamestnávateľa“. Navyše
žalovaná evidovala „ďalších cca 25 žiadostí, pričom to boli žiadosti aj uchádzačov s vysokoškolským
vzdelaním, prípadne s dlhoročnou praxou v školstve“. V konaní tiež „nebolo vyvrátené tvrdenie
žalovaného, že sa pri výbere na miesto asistenta učiteľa zaoberal iba vtedy aktuálnou žiadosťou Q. F.“,
keď „primárnou činnosťou asistenta učiteľa nie je vyučovacia činnosť, ale iná tak ako je opísaná napr. v
Metodickom pokyne“ vydanom Ministerstvom školstva Slovenskej republiky číslo 1631/2002-SKR.

Platí, že „k preukázaniu, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, postačí, aby
žalovaný zamestnávateľ preukázal, že je pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo, ako že k nej
došlo“, teda, že „jeho rozhodnutie bolo založené na dôvodoch nemajúcich s diskrimináciou nič spoločné“.
Potom „Q. F. bol prijatím do zamestnania zvýhodnená nie len proti žalobkyni, ale aj oproti ostatným



uchádzačom“. Vybratím menovanej žalovaná riešila „vzhľadom na urýchlenú potrebu (školský rok už
začal) zabezpečiť v dôsledku násilného správania sa k ťažko zvládnuteľnému žiakovi ako asistenta
učiteľa ráznu osobu“, pričom škola nemala povinnosť „vykonať výberové konanie“.

Žalovaná aj v „predchádzajúcich rokoch ako asistenta učiteľa zamestnávala príslušníkov rómskeho
etnika, čo tiež nesvedčí o tom, že pri jeho rozhodovaní o prijatí Q. F. a neprijatí žalobkyne zohrali úlohu
nejaké predsudky voči rómskemu etniku“. Dokazovanie nepotvrdilo „slová žalobkyne o tom, že jej bývalý
riaditeľ žalovanej radil správať sa ako ostatné ženy jej etnika a začať rodiť deti“.

Nemožno ani súhlasiť „so záverom žalobkyne, že Q. F. v čase jej prijatia na miesto asistenta učiteľa
nespĺňala podmienku odbornej spôsobilosti“, keď navyše „pravdivosť tohto argumentu by spôsobovala
porušenie príslušných právnych predpisov, samotnú diskrimináciu na etnickom princípe vo vzťahu k
žalobkyni by to nezakladalo“. Aj dôvod, že žalovaná mala mzdové „prostriedky iba na asistenta učiteľa
v 7. PT a (preto) jeho výber zamestnanca s úplným stredoškolským vzdelaním nemožno považovať za
nesprávny alebo diskriminačný“. Zo žiadneho právneho predpisu „nevyplýva právny nárok na prijatie do
zamestnania z dôvodu spĺňania predpokladov vyžadovaných na konkrétne pracovné miesto“.

Na základe uvedeného potom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Žalobkyňa v podanom odvolaní trvala na podanej žalobe. Podľa nej „pohnútkou diskriminačného konania
zo strany žalovaného bola jej etnická príslušnosť“, lebo „prijatie uchádzačky s nižšou kvalifikáciou, ktorá
sa od nej odlišovala etnickou príslušnosťou ako aj výroky bývalého riaditeľa žalovaného, na prvý pohľad
vyvolali dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve zo zakázaného diskriminačného dôvodu,
a to etnickej príslušnosti žalobkyne“. Žalovaná strana mala „preukázať rozumnými a presvedčivými
argumentmi“, že k diskriminácii nedošlo, čo sa nestalo. Záujmom zamestnávateľa „by malo byť
predovšetkým prijímanie čo najkvalifikovanejších zamestnancov“, prihliadať „na kvalifikáciu a odbornosť
uchádzačov, na ich dosiahnuté vzdelanie a predchádzajúce pracovné skúsenosti“. Ona sa aj po podaní
písomnej žiadosti o prijatie do zamestnania u žalovanej informovala „o toto pracovné miesto, a to koncom
augusta 2009, preto (jej) nie je známe, prečo súd uveril nepravdivým tvrdeniam o najčerstvejšej žiadosti“.
Okresný súd „sa mal sústrediť na porovnateľnosť situácie prijatej uchádzačky a žalobkyne, nie žalobkyne
a ďalších neprijatých uchádzačov“. Do úvahy „nemožno brať správanie sa žalovaného v minulosti“,
predsudky „voči rómskemu etniku boli neprehliadnuteľné aj vo výpovedi bývalého riaditeľa žalovanej“.
Súd prvého stupňa „nebral do úvahy diskriminačné poznámky bývalého riaditeľa na adresu žalobkyne“,
pričom nebolo „nevyhnutné, aby žalobkyňa v konaní preukazovala, že k diskriminácii došlo na základe
jej rómskeho etnického pôvodu“, tá sa predpokladá. Ani „otázka finančných prostriedkov nemôže mať
určujúci význam pri rozhodovaní o prijatí zamestnanca“. Namietala aj výrok o náhrade trov konania. Aj
v prípade zamietnutia žaloby „podmienky na nepriznanie náhrady trov konania podľa ust. § 150 ods.
1 OSP boli splnené“.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať
náhradu trov odvolacieho konania. Popiera „údajné diskriminačné výroky bývalého riaditeľa adresované
žalobkyni pri prerokovaní jej žiadosti o prijatie do zamestnania“, lebo to vyplýva z jeho svedeckej
výpovede. Škola „pri obsadzovaní voľného pracovného miesta dodržala všetky právne predpisy“.

Vec už krajský súd raz prejednal a rozhodol. Rozhodnutím bol rozsudok okresného súdu v zamietajúcej
časti potvrdený. V časti o náhrade trov konania bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sa
náhrada trov prvostupňového konania žalovanej nepriznáva. Žalovanej nebola priznaná ani náhrada
trov odvolacieho konania. Zmienené rozhodnutie bolo vydané Krajským súdom v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 13Co/187/2011-162 zo dňa 16. 08. 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. 08. 2011 sp. zn.
13Co/187/2011-162 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.



Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa podáva: „Rozsudok odvolacieho súdu obsahujúci tzv. skrátenú
formu odôvodnenia podľa názoru odvolacieho súdu uvedené hľadiská nespĺňa. Odvolací súd je
vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie nepôsobí
konzistentne, nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, premisy zvolené v
odvolacom rozhodnutí nemožno považovať vo všeobecnosti za prijateľné, presvedčivé, pretože
uvádzané argumenty nepodporujú v plnej miere príslušný záver potvrdzujúceho rozhodnutia. Pokiaľ
odvolací súd dospeje k záveru o správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa,
pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. toto rozhodnutie potvrdí, čím pristúpi k tzv.
skrátenému vyhotoveniu odôvodnenia, nesmie už v odôvodnení toho potvrdzujúceho rozhodnutia
spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. V inom prípade sa zakladá protichodný stav,
keď popri jednoznačnom právnom závere o perfektnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd
zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez ďalšieho sa tým
nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že
došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovanú, ktorá uniesla dôkazné bremeno, že jej konaním k
diskriminácii žalobkyne nedošlo. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) vychádzal z toho, že
žalobkyňa nepreukázala „prima facie“ zásah - diskrimináciu pre príslušnosť k etnickej skupine (viď strana
3 odsek 5 a 6 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), čím spochybnil prenesenie dôkazného bremena
na žalovanú a jej povinnosť dokazovať, že k diskriminácii nedošlo. Pokiaľ by žalobkyňa nepreukázala
diskriminačný zásah prima facie, bez ďalšieho by to bol dôvod pre zamietnutie jej žaloby. Unesenie
dôkazného bremena žalovanou však bolo z pohľadu súdu prvého stupňa rozhodujúce pre zamietnutie
žaloby. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (v ktorom sa síce konštatuje celková zhoda s
odôvodnením súdu prvého stupňa) tak nenadväzuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je s jeho
odôvodnením súladné a preto sú dotknuté (spochybnené) i závery o jeho vecnej správnosti - skutkovej i
právnej stránky prejednávanej veci ako kumulatívne podmienky pre vydanie potvrdzujúceho rozhodnutia
odvolacím súdom formou tzv. skráteného odôvodnenia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá v danom prípade vadu konania v
zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Jej dôsledkom je vždy (bez ďalšieho) zrušenie rozhodnutia, ktoré ňou trpí.

Pokiaľ odvolateľka namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, odvolací súd uvádza, že v prípade
nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o
dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/ O. s. p. a zakladal prípustnosť
dovolania podľa toho ustanovenia (k tomu viď bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993).

Pre prípad, že dovolateľka zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež nesprávnym právnym
posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred
súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
v rozhodovaní najvyššieho súdu považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť
(iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zhodne je zastávaný názor
všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu
možnosť pred súdom konať (viď R 43/2003, obdobne rozhodnutia tohto súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p., ktorá zakladá prípustnosť
dovolania žalobkyne a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§
243d ods. 1 O. s. p.)“.



Krajský súd ako súd odvolací vec opätovne prejednal v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 OSP a rozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku
potvrdil podľa § 219 ods. 1 ako vecne správny.

Výrok o trovách konania rozsudku súdu prvého stupňa bol zmenený podľa § 220 OSP.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o
zamietajúcu časť a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami
ustanoveným v ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP).

Odsek 2 citovaného paragrafu znie: ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Odsek 3 paragrafu znie: ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Odsek 4 paragrafu znie: odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol,
alebo za podmienok ustanovených v § 205a.

Odsek 5 paragrafu znie: odvolací súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré
nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní
vád konania podľa § 212 ods. 3. Ak ide o konanie podľa § 120 ods. 2, odvolací súd vždy sám doplní
dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, aj keď to účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého
stupňa.

Odsek 6 paragrafu znie: dokazovanie podľa odsekov 4 a 5 vykoná odvolací súd sám alebo
prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu.

Odsek 7 paragrafu znie: ak odvolací súd vykoná dokazovanie podľa odseku 6 prostredníctvom súdu
prvého stupňa, súd prvého stupňa vykoná dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu. Súd prvého
stupňa podľa potreby rozhodne aj podľa § 139 a 141. Ak v súvislosti s vykonávaním dokazovania je
podané proti jeho uzneseniu odvolanie, vec predkladá odvolaciemu súdu až po vykonaní nariadeného
dokazovania.

Z odvolania žalobkyne nevyplýva, že by odvolacími dôvodmi boli dôvody uvedené v ust. § 205 a ods. 1
OSP. Žalobkyňa bez predkladania ďalších dôkazov rozporuje závery súdu prvého stupňa, pričom podľa
jej názoru doteraz tvrdené skutočnosti bolo potrebné vyhodnotiť inak.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 213 OSP odvolací súd bez ďalšieho nemôže prehodnocovať
závery súdu prvého stupňa. Žalobkyňa nenavrhovala vykonať ďalšie dôkazy a netvrdila, že okresný súd
nevykonal dôkazy ňou navrhované.

Odvolací súd nedospel k záveru, že by sa na vec vzťahovali ustanovenia iného právneho predpisu než
tie, ktoré boli použité pri doterajšom rozhodovaní.

Podľa odvolacieho súdu nemožno vyhodnotiť, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.



Podľa názoru krajského súdu ak uchádzač o zamestnanie nebol prijatý do zamestnania na pracovné
miesto, kde bol robený výber z viacerých uchádzačov a jeho neprijatie bolo zdôvodnené viacerými
logickými a rozumnými dôvodmi (možnosť nižšieho platového zaradenia prijatého uchádzača, existencia
dispozícií na zvládanie problematického žiaka), nemožno jeho neprijatie bez ďalšieho pripisovať
diskriminačnému prístupu, ak uchádzač je príslušník rómskeho etnika. Diskriminačné dôvody nemožno
vidieť v situácii, keď na uchádzačské miesto neboli prijatí iní uchádzači z nerómskeho etnika, ktorí
mali také isté alebo lepšie predpoklady ako uchádzač z etnika rómskeho. Opačné stanovisko by totiž
nútilo k tzv. pozitívnej diskriminácii s tým, že na voľné pracovné miesto musí zamestnávateľ vždy prijať
uchádzača rómskeho etnika pri výbere z viacerých uchádzačov, aj keby toto prijatie nekorešpondovalo
plne s plnením úloh, zameraním zamestnávateľa a jeho možnosťami.

Výrok o trovách konania rozsudku okresného súdu nemožno považovať za správny. Žalobkyni okresný
súd uznesením č. k. 6C/207/2010-53 zo dňa 07. 01. 2011 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v
celom rozsahu. Nemožno pričítať na ťarchu žalobkyni, že mala predpokladať svoj neúspech v konaní
a to už vôbec nie na tom základe, že iná mimosúdna inštancia mala za to, že k diskriminácii nedošlo.
Odvolací súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal
priznať žalovanej náhradu trov konania (§ 150 ods. 1 OSP). Ohľadom trov konania preto odvolací súd
rozsudok okresného súdu zmenil a vyslovil, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania
nepriznáva. Rovnaké dôvody platia aj pre odvolacie konania a preto žalovanej, hoci bola v odvolacom
konaní úspešná, nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

Úspešnej žalovanej nebola tak isto priznaná náhrada trov pred dovolacím súdom, pričom použité dôvody
pre nepriznanie zostávajú nemenné.

O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.