Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/106/2018 z 5. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 5. novembra 2019, sp. zn. 20S/106/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2018200258.3 Krajský súd Trnava | 20S/106/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2018200258.3 | 2019-11-05 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 191 ods. 6 SSP, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dfc27ac5-b447-4241-992c-ce7471517bbf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200258.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/106/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200258
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200258.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobcu: Tavoleto s.r.o., so sídlom Elgartova 497/12,
Husovice, 614 00 Brno, Česká republika, IČO : 018 74 837, právne zastúpeného: JUDr. Peter Schmidl,
advokát, so sídlom Záhorácka 11/A, 901 01 Malacky, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so
sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : PO/
BEZ/2018/5056, O-374/2018 zo dňa 24.08.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. PO/BEZ/2018/5056, O-374/2018
24.08.2018 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava č. R 97/2018/SE, ROZ/2018/563, 2018/7823 zo
dňa 10.05.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Inšpektorátu práce Trnava na ďalšie konanie.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Inšpektorát práce Trnava rozhodnutím (ďalej aj „inšpektorát práce“) č. R 97/2018/SE, ROZ/2018/563,
2018/7823 zo dňa 10.05.2018 uložil žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm. a) bodu 1 zákona č. 125/2006
Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o inšpekcii práce“) pokutu vo výške 15 000,- Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov
uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bode 4 zákona o inšpekcii práce tým, že žalobca využíval dňa
28.06.2017 na pracovisku obchodnej spoločnosti Dong Jin Precision Slovakia, s.r.o., Galantská 592,
Dolná Streda, závislú prácu fyzických osôb K. N. (nar. XX.XX.XXXX), S. A. (nar. XX.XX,XXXX), A. A.
(nar. XX.XX.XXXX), K. X. (nar. XX.XX.XXXX), A. K. (nar. XX.XX.XXXX), K. W. (nar. XX.XX.XXXX), ktorí
pre zamestnávateľa vykonávali závislú prácu - manipulačné práce, operátor výroby na linke, mal s nimi
uzavretý pracovnoprávny vzťah podľa osobitného právneho predpisu (dohody o provedení práce podľa
ustanovenia § 75 a násl. zákona č. 262/2006 Sb. Zákonníku práce v znení neskorších predpisov), pričom
si nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1
písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov), čím porušil
ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o nelegálnej práci“).
2. V odôvodnení rozhodnutia prvého stupňa Inšpektorát práce Trnava zosumarizoval priebeh
administratívneho konania a zistený skutkový stav, ktorý bol podkladom na uloženie predmetnej sankcie.
V tejto súvislosti inšpektorát práce uviedol, že uskutočnil podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na §
13 ods. 2 a § 14 ods. 1 a až 5 zákona o inšpekcii práce 28.06.2017 na pracovisku v spoločnosti Dong
Jin Precision Slovakia, s.r.o. inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho



zamestnávania v zmysle zákona o nelegálnej práci, pričom výkonom inšpekcie práce bolo zistené
porušenie nelegálneho zamestnávania, ktoré bolo inšpektormi práce zaznamenané v protokole č.
ITA-158-56-1.2/P-E24,E28-17 zo dňa 07.08.2017 (ďalej aj len „protokol zo dňa 07.08.2017“) v zmysle
Dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 21.08.2017 v časti Nelegálne zamestnávanie písm. B) v bode č.
1 protokolu, ktoré spočíva v tom, že účastník konania (žalobca) porušil zákaz, ktorý mu vyplýva z
ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci. Obsah
protokolu bol dňa 07.08.2017 prerokovaný s Ľuboslavom Markulíkom, konateľom žalobcu, ktorému
bolo umožnené sa vyjadriť ku všetkým zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole
v lehote 5 dní od jeho prerokovania. Vo vyjadrení k protokolu účastník konania doručil vyjadrenie, v
ktorom okrem iného uviedol, že mal s kontrolovanými fyzickými osobami založený pracovnoprávny vzťah
„Dohodu o provedení práce“ podľa § 75 a násl. českého Zákonníka práce, ktorý sa spravuje právnym
poriadku Českej republiky, podľa ktorého zamestnávatelia nie sú povinní prihlásiť do registra poistencov
zamestnancov, ktorých príjem neprekročí 10 000 CZK. Oznámenie o začatí konania bolo účastníkovi
konania zaslané dňa 06.04.2018, zásielka sa však Inšpektorátu práce Trnava vrátila dňa 30.04.2018 s
oznámením poštového úradu „neprevzatá v odbernej lehote“, preto sa zásielka považovala za doručenú
dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu (§ 25 ods. 2 správneho poriadku), t. j. dňom
30.04.2018. Oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty bolo dňa 12.04.2018 doručené
aj konateľovi spoločnosti Tavoleto s.r.o., ku ktorému konateľ zaslal vyjadrenie, v ktorom uviedol, že v
predmetnej veci je vedené trestné konanie zo strany NAKA za trestný čin prevádzačstva, a preto v
zmysle zásady ne bis in idem nie je možné v tejto veci viesť dve sankčné konania. Inšpektorát práce
Trnava v odôvodnení poukázal na to, že pri rozhodovaní vychádzal zo stavu zisteného inšpekciou
práce uvedeného v protokole zo dňa 07.08.2017 z jeho dodatku č. 1 zo dňa 21.08.2017 a z dokladov
predložených v priebehu inšpekcie, ktoré bližšie špecifikoval.
3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ďalej vyplýva, že účastník konania uzatvoril s dotknutými
zamestnancami dohody o prevedení práce podľa § 75 a nasl. zákona č. 262/2006 Sb. Zákonníku práce
v platnom znení, pričom sa s nimi dohodol na druhu práce : manipulačné práce s tovarom v sklade
v počte 20 000 ks, pomocné práce vo výrobe, logistické práce, upratovacie práce, telefonovanie so
zákazníkmi - call centrum a na základe uvedených dohôd o provedení práce vykonávali zamestnanci,
ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny (Srbsko) dňa 28.06.2017 pre účastníka konania (žalobcu)
závislú prácu - manipulačné práce, operátor výroby na linke pracovisku v obchodnej spoločnosti
Dong Jin Precision Slovakia, s.r.o. Žalobca bol pri výkone inšpekcie práce požiadaný o predloženie
prihlášok kontrolovaných zamestnancov do Sociálnej poisťovne na území Slovenskej republiky alebo
o preukázanie prihlásenia kontrolovaných zamestnancov do systému sociálneho poistenia iného
členského štátu EÚ - Českej republiky predložením formulárov PD A1, ktoré však žalobca nepredložil.
Orgán inšpekcie zistil, že predmetní zamestnanci neboli registrovaní ani v registri Sociálnej poisťovne.
Na základe uvedených dôvodov správny orgán prvého stupňa prijal záver, že žalobca si nesplnil
prihlasovaciu povinnosť, keď kontrolovaných zamestnancov včas neprihlásil do systému sociálneho
zabezpečenia. K tvrdeniu účastníka konania, že pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom
Českej republiky Inšpektorát práce Trnava uviedol, že vzhľadom k tomu, že zamestnanci vykonávali
prácu na území SR, pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnancom vykonávajúcim prácu na území
SR a zahraničným zamestnávateľom sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky, ak právne
predpisy o medzinárodnom práve súkromnom neustanovujú inak. Ďalej poukázal na to, že zamestnanci
nenaplnili znaky vyslaných zamestnancov podľa ustanovenia § 5 ods. 4 Zákonníka práce, keďže
miesto výkonu práce, kde bežne pracujú, nebola Česká republika a po skončení vyslania sa nevracajú
naspäť do miesta, odkiaľ boli vyslaní, ktorá skutočnosť je preukázaná Dohodami o provedení práce
kontrolovaných zamestnancov, v ktorých je v bode 9 uvedené, že zamestnávateľ má sídlo v Českej
republike a je oprávnený vysielať zamestnancov k výkonu prác mimo obvyklé miesto výkonu prác, a to
mimo územia Českej republiky, avšak v uvedených dohodách absentuje miesto výkonu práce v Českej
republike, kde zamestnanec bežne pracuje. V tejto súvislosti poukázal na to, že v dohodách sú v bode 8
ako pravidelné (obvyklé) miesta výkonu práce uvedené len mestá nachádzajúce sa na území Slovenskej
republiky.
4. Inšpektorát práce Trnava v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež poukázal na nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
nariadenia (ES) č. 883/2204 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, konkrétne na čl. 11
ods. 3 písm. a), z ktorého vyplýva, že vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu, pričom v
čl. 3 písm. l) nariadenia sa uvádza, že nariadenie sa vzťahuje na tie právne predpisy, ktoré upravujú
v ňom vymenované dávky (napr. nemocenské dávky, dávky v invalidite a iné) a podľa odseku 2



sa nariadenie uplatňuje na všeobecné a osobitné systémy sociálneho zabezpečenia a na systémy
týkajúce sa povinnosti zamestnávateľa, teda zamestnanci podliehajú systému a predpisom sociálneho
zabezpečenia toho štátu, v ktorom majú miesto výkonu práce.
5. K žalobcom poukazovanému prebiehajúcemu trestnému konaniu Inšpektorát práce Trnava uviedol,
že nerozhoduje o trestnom čine prevádzačstva, ale o správnom delikte nelegálneho zamestnávania. S
poukazom na uvedené Inšpektorát práce Trnava dospel k záveru, že účastník konania porušil povinnosť
vyplývajúcu mu z predpisov v oblasti nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania tak, ako uviedol
vo výroku svojho rozhodnutia.
6. Výšku uloženej pokuty (§ 19 ods. 2 písm. a/ bod č. 1 zákona o inšpekcii práce) správny orgán
prvého stupňa odôvodnil poukazom na skutočnosť, že peňažnú pokutu vo výške 15 000,- Eur stanovil
blízko spodnej hranice sadzby, pričom prihliadal na to, že nejde o prvé porušenie v oblasti nelegálneho
zamestnávania, ďalej, že zohľadnil všetky okolnosti, prihliadal tiež na dobu protiprávneho konania, na
počet nelegálne zamestnaných osôb, tiež na to, že neprihlásenie zamestnancov pred začiatkom výkonu
činnosti do registra poistencov sociálnej poisťovne je spoločensky nežiaduci jav, ako aj na to, aby
výšku pokuty účastník konania pocítil vo finančnej sfére, a aby bola ekonomicky únosná a zároveň
do budúcnosti dostatočne odrádzajúca od neplnenia si povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov. Zároveň dôvodil aj poukazom na to, že žalobca zamestnáva 200 zamestnancov, teda patrí
medzi stredne veľkých zamestnávateľov, a preto upustil od uloženia vyššej pokuty, majúc za to, že pokuta
v uvedenej výške je primeraná, zodpovedá zistenému skutkovému stavu a okolnostiam prípadu.
7. Proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Trnava podal účastník (žalobca) v zákonnej lehote odvolanie, v
ktorom iba zotrval na tom, že predmetná vec je konzumovaná trestnou činnosťou, za ktoré je vedené
trestné stíhanie, a preto správne konanie by v tomto prípade predstavovalo duplicitný postih, čo naša
platná právna úprava neumožňuje, a preto navrhol, aby odvolací orgán zrušil napadnuté rozhodnutie a
získané poznatky odstúpil pre potreby ďalšieho konania polícii.
8. Žalovaný rozhodnutím č. PO/BEZ/2018/5056, O-374/2018 24.08.2018 v rámci odvolacieho
konania postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava č. R 97/2018/SE, ROZ/2018/563, 2018/7823
zo dňa 10.05.2018 potvrdil. Odvolacie námietky žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaný v
odôvodnení druhostupňového rozhodnutia vychádzal zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým
správnym orgánom, ktorý vyhodnotil ako dostatočne zistený, vychádzajúci z podkladov vo forme
listinných dôkazov a výpovedí svedkov, ktoré preukázali zistené sankcionované porušenie zákona
žalobcom. Vychádzal z podstatných skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, že
šesť dotknutý štátnych príslušníkov Srbska v čase výkonu inšpekcie dňa 28.06.2017 vykonávalo na
pracovisku spoločnosti Dong Jin Precision Slovakia, s.r.o. pre žalobcu závislú prácu na základe riadne
uzatvorených dohôd o provedení práce so žalobcom. Rovnako mal odvolací orgán za preukázané,
že žalobca nepredložil k žiadnemu zamestnancovi dokument PD A1, ktorým by preukázal príslušnosť
zamestnancov k systému sociálneho zabezpečenia krajiny Európskej únie, ani počas času vykonávania
práce na území Slovenskej republiky nesplnil oznamovacie a odvodové povinnosti podľa slovenských
právnych predpisov sociálneho zabezpečenia. Taktiež sa stotožnil so záverom Inšpektorátu práce
Trnava, že kontrolovaní zamestnanci neboli vyslanými zamestnancami, pretože základná charakteristika
vyslaného zamestnanca je, že ide o zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej
republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie (§ 5
ods. 6 Zákonníka práce). V tejto súvislosti poukázal na obsah dohôd o provedení práce, z ktorých
obsahu jednoznačne vyplýva, že sám žalobca v ich bode 8 dohodol s uvedenými osobami pravidelné,
obvyklé miesto výkonu práce Trnava (Trnavský kraj), Šaľa, Šurany (Nitriansky kraj), Dubnica nad Váhom
(Trenčiansky kraj), Žilina (Žilinský kraj), Slovenská republika, a teda je zrejmé, že títo zamestnanci
nevykonávali prácu na území Českej republiky, a preto nie je splnená základná podmienka pre to,
aby bolo možné tieto fyzické osoby pokladať za vyslaných zamestnancov. K námietke účastníka
konania týkajúcej sa dvojitého potrestania žalovaný dôvodil, že predmetom tohto správneho konania
je rozhodovanie o správnom delikte nelegálneho zamestnávania a o uložení sankcie zaň, dodajúc, že
správny orgán nerozhoduje ani nekoná vo veci prevádzačstva (§ 355 Trestného zákona), ani o tom,
či sa uvedené nelegálne zamestnávané osoby nachádzajú na území Slovenskej republiky legálne, ani
o tom, ako sa na územie Slovenskej republiky dostali a ako sa tu zdržiavajú alebo zdržiavali. Preto
nemožno hovoriť o rovnakom skutku. Vo vzťahu k výške pokuty žalovaný zdôraznil, že Inšpektorát
práce Trnava v odôvodnení bližšie popísal dôsledky zisteného porušenia povinnosti, počet nelegálne
zamestnávaných zamestnancov, dôvody vyhodnotenia konania žalobcu ako porušenie povinnosti, za
ktoré mu uložil pokutu za závažné.



9. Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 28.08.2018.

II. Žaloba a jej dôvody

10. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí
správnych orgánov oboch stupňov a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na
náhradu trov konania.
11. Žalobca namietal, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s
právnou argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní proti rozhodnutiu prvého stupňa a nezaujal k nej
právne relevantné stanovisko. Tiež mal za to, že odvolací orgán napadnuté rozhodnutie nepreskúmal
dostatočne, a to aj z pohľadu jeho zákonnosti a správnosti.
12. Tvrdil, že uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na zistenie
objektívneho stavu, ako aj k porušeniu základných pravidiel správneho konania zakotvených v § 3 a § 4
správneho poriadku, najmä vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 1 správneho poriadku, keďže Inšpektorát
práce Trnava a žalovaný pri právnom posúdení nesprávne vyhodnotili daný skutkový stav, pričom je
dostatočne zrejmé, že v žiadnom prípade neporušil zákaz nelegálne zamestnávať fyzické osoby podľa
ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., nakoľko nemal zákonnú povinnosť podľa § 231 ods. 1
písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a nemohol sa tak dopustiť predmetného správneho deliktu, za
ktorý mu bola uložená pokuta vo výške 15 000,- Eur, ktorá je aj tak neprimeraná a prísna. V tejto súvislosti
dôvodil, že v jednotlivých „dohodách o provedení práce“ so zamestnancami, napriek skutočnosti, že
v bode 8 týchto dohôd nie je uvedené ako miesto výkonu práce sídlo účastníka konania, čo bolo
spôsobené zrejme nedopatrením, vykonávali zamestnanci uvedení v rozhodnutiach prácu práve v tomto
sídle a následne boli vysielaní na ďalšie miesta výkonu práce v Slovenskej republike o čom svedčí aj bod
9 čl. II týchto dohôd, kde sa uvádza, že zamestnávateľ, ktorá má sídlo v Českej republike je oprávnený
vysielať zamestnanca mimo obvyklé miesto výkonu práce a to mimo územie Českej republiky.
13. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným žalobca namietal, že v danom
prípade ide o podozrenie v pokračovaní toho istého správneho deliktu, nakoľko boli proti žalobcovi
vedené správne konania za ten istý správny delikt na Inšpektoráte práce Trnava pod sp. zn. 62/2/2018/
SE, ROZ/2018/523, v ktorom mu bolo rozhodnutím tohto správneho orgánu zo dňa 22.03.2018 uložená
pokuta vo výške 6 000,- Eur a tiež na Inšpektoráte práce Banská Bystrica. V tejto súvislosti poukázal
na to, že na základe odvolania bolo rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava sp. zn. R 62/2/2018/SE,
ROZ/2018/523 žalovaným zrušené a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, že dňa
23.07.2018 Inšpektorát práce Trnava vydal nové rozhodnutie, sp. zn. R 62/2/2018/SE, ROZ/2018/523,
2018/12351, ktorým rozhodol, že správne konanie začaté dňa 27.02.2018 proti žalobcovi zastavuje,
pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že ide o podozrenia zo spáchania totožných správnych
deliktov a je potrebné, aby bola uložená jedna úhrnná sankcia za pokračovaní správny delikt iba jedným
správnym orgánom a v jednom konaní. V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že podľa
judikatúry správnych súdov SR (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo
46/2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 130/17-152) sa takýto postup javí ako
šikanózny, nevyplývajúci z dikcie žiadneho predpisu, ak už také porušenie zákona bolo zistené, správny
orgán uloží len jednu úhrnnú sankciu v správnom konaní za najzávažnejší z nich. S poukazom na
skutočnosť, že bolo proti žalobcovi vykonaných viac kontrol zo strany Inšpektorátov práce v SR, teda
prebiehajú ešte ďalšie správne konania proti nemu, mal žalobca vo vzťahu k administratívnemu trestaniu
za to, aby bola uložená jedna úhrnná sankcia za pokračovací správny delikt iba jedným správnym
orgánom prvého stupňa v jednom správnom konaní.
14. Žalobca správnemu súdu tiež navrhol, aby v súlade s ustanovením § 198 ods. 1 písm. a) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) zmenu
uloženej sankcie spočívajúcu v jej znížení, nakoľko by mala súčasná výška pokuty pre neho likvidačný
charakter.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a
žalobcovi náhradu trov konania nepriznať.
16. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci
zopakoval skutkové a právne dôvody vydania preskúmavaných administratívnych rozhodnutí o uložení
sankcie za spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania fyzických osôb žalobcom.



17. K námietke žalobcu, že nezaujal relevantné stanovisko k odvolaniu žalobcu, žalovaný uviedol,
že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia plne a relevantné vysporiadal s námietkami uvedenými v
odvolaní, pričom zotrval na názore, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady ne bis in idem,
nakoľko neexistuje medzi predmetným správnym konaním a trestným stíhaním jednotnosť v skutku, ani
jednotnosť v subjekte. V súvislosti s touto námietkou poukázal na to, že žalobca vôbec nekonkretizoval,
s ktorou námietkou sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uvedené sa rovnako týka
námietky, že dostatočne nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia, a preto sa k nej nevie konkrétne vyjadriť.
18. Ďalej k námietke, že žalobca nemal povinnosť prihlásiť dotknutých zamestnancov, štátnych
príslušníkov Srbska na účely príslušných poistení v zmysle § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona
č. 461/2003 Z. z., nakoľko tieto osoby boli na územie Slovenskej republiky iba vyslané, prácu mali
vykonávať v sídle žalobcu, o čom mal svedčiť čl. II bod 9 uzatvorených dohôd o provedení práce
s tým, že žalobca mal opomenúť uviesť v dohodách ako pravidelné miesto výkonu práce aj svoje
sídlo, žalovaný poukázal na to, že žalobca až v podanej žalobe prvýkrát konštatoval, že pravidelným
miestom výkonu práce u dotknutých osôb malo byť jeho sídlo, pričom ani v priebehu inšpekcie práce
a ani v správnom konaní takúto argumentáciu nepoužil, čo odôvodnene vyvoláva dojem účelovosti
jeho konania. Upozornil na § 5 ods. 4 a ods. 6 písm. a) Zákonníka práce v nadväznosti na Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb,
podľa ktorých je vyslaný zamestnanec taký zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na
území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje, avšak zo všetkých predložených
dohôd o provedení práce, ktoré boli uzatvorené len deň pred dohodnutým začiatkom výkonu práce
na území Slovenska, ktorá skutočnosť vylučuje bežný výkon činnosti dotknutých osôb v sídle žalobcu,
teda na území Českej republiky (v inom členskom štáte) tak, ako to v žalobe prezentoval žalobca. V
tejto súvislosti navyše dodal, že pracovnoprávna teória vykladá slovné spojenie „bežne pracuje“ tak,
že zamestnanec vykonáva prácu na území niektorého členského štátu prevažnú časť istého obdobia,
napríklad v priebehu kalendárneho alebo bežného roka, čo v prejednávanom prípade vo vzťahu k
dotknutým osobám do dnešného dňa nebolo žalobcom nijako preukázané, pričom o tom, že nešlo o
vyslaných zamestnancov navyše svedčí fakt, že žalobca počas výkonu inšpekcie práce, ani v správnom
konaní nepredložil z dôvodu vyslania zamestnanca na územie iného členského štátu EÚ, ku ktorejkoľvek
z dotknutých osôb formulár PD A1, i keď bol o to inšpektormi práce preukázateľne požiadaný. Z
uvedených dôvodov, preto uzavrel, že ide o snahu žalobcu vyviniť sa s poukazom na vyslanie dotknutých
osôb, čo však v priebehu konania nebolo vôbec preukázané.
19. K námietke o nedodržaní zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona poukázal na to, že
v protokole zo dňa 26.06.2017 (žalobcovi bol doručený v tento deň) bol žalobca upovedomený o
protiprávnosti svojho konania, pretože ďalšia inšpekcia práce (ktorej zistenia sú predmetom tohto
konania) začala u žalobcu dňa 28.06.2017 a opakovane bolo na jeho pracovisku zistené rovnaké
porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Protokol z tejto inšpekcie práce bol žalobcovi doručený
dňa 07.08.2017. V tejto súvislosti žalovaný poukázal žalovaný aj na to, že protokol Inšpektorátu
práce Banská Bystrica bol žalobcovi doručený dňa 12.10.2017 a napriek tomu bolo opakovane
na jeho pracovisku zistené rovnaké porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, teda žalobca
pokračoval v spôsobe nelegálneho zamestnávania štátnych príslušníkov tretej krajiny aj po tom, ako bol
Inšpektorátom práce Trnava už dvakrát upovedomený o protiprávnosti svojho konania.
20. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 122 ods. 13 Trestného zákona žalovaný uviedol, že sa
riadil úvahou, že ekvivalentom vznesenia obvinenia je v postupe inšpekčných orgánov oboznámenie
kontrolovaného subjektu s protokolom obsahujúcim zistené nedostatky, a preto je nevyhnutné
posudzovať konanie žalobcu postihnuté napadnutým rozhodnutím ako nový skutok.
21. K námietke týkajúcej sa výšky uloženej pokuty a vybočenia z rozsahu správnej úvahy žalovaný
uviedol, že samotná výška pokuty nemôže predstavovať postih neprimerane prísny s tým, že sankcia
v sume 15 000,- Eur zodpovedá významu chráneného záujmu, pričom o závažnosti nelegálneho
zamestnávania svedčia jeho následky, nezaistenie zamestnancov sociálnymi a zdravotnými poisteniami
a poisteniami pre prípad pracovného úrazu. Záverom žalovaný uviedol, že nevidí dôvod na to, aby bolo
jeho rozhodnutie prípadne aj prvostupňové rozhodnutie ako nezákonné zrušené, nakoľko Inšpektorát
práce Trnava okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu
posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav, čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré
bolo predmetom uloženia pokuty.
22. Žalobca v replike zotrval na rozsahu a dôvodoch podanej správnej žaloby.
23. Zároveň vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že ak žalobca uzatvoril pracovnoprávne vzťahy
so zamestnancami deň pred začiatkom výkonu práce na území Slovenskej republiky, táto skutočnosť
vylučuje bežný výkon činnosti týchto osôb na území Českej republiky. Podľa názoru žalobcu táto



skutočnosť nie je rozhodujúca pre posúdenie, či pravidelné miesto výkonu práce bolo na území SR, lebo
pokiaľ začali títo jeho zamestnanci pre žalobcu ako zamestnávateľa pracovať v SR, nemožno vylúčiť, že
po nejakom krátkom čase by pre neho vykonávali závislú prácu v mieste jeho sídla. Dohody o provedení
práce boli podpísané dňa 22.01.2017 a ku spáchaniu predmetného správneho deliktu malo dôjsť dňa
28.06.2017, pričom kontrolovaní zamestnanci by sa v dohľadnom období mohli vrátiť vykonávať prácu
v mieste sídla žalobcu. Teda tvrdenie žalovaného, že za bežný výkon práce sa považuje výkon práce
vo väčšej časti kalendárneho roka, čo nie je prípad žalobcu, nemôže obstáť.
24. Sme opätovne vyslovil presvedčenie, že v danom prípade ide o podozrenie v pokračovaní toho
istého správneho deliktu, nakoľko bolo proti žalobcovi vedené správne konanie za ten istý správny
delikt na Inšpektoráte práce Trnava pod sp. zn. R 62/2/2018/SE, ROZ/2018/523, v ktorom mu bolo
rozhodnutím tohto správneho orgánu zo dňa 22.03.2018 uložená pokuta vo výške 6.000,- Eur. V
nadväznosti na uvedené poukázal na právnu skutočnosť, že proti žalobcovi bolo vykonaných viac kontrol
zo strany Inšpektorátov práce v Slovenskej republike, teda prebiehajú ešte ďalšie správne konania proti
nemu, a preto je potrebné, aby bola uložená jedna úhrnná sankcia za pokračovací správny delikt iba
jedným správnym orgánom prvého stupňa. Právnu argumentáciu žalovaného k aplikácii ustanovenia
§ 122 ods. 13 Trestného zákona, teda že za vznesenie obvinenia v trestnom konaní je v postupe
inšpekčných orgánov považované oboznámenie kontrolovaného subjektu s protokolom obsahujúcim
zistené nedostatky, žalobca označil za nesprávnu. Ako je uvedené vyššie, voči žalobcovi je v súčasnej
dobe vedených viacero správnych konaní za totožný správny delikt (Inšpektorát práce Trenčín, č. k.:
28082017/2. 1/G, 340/2017/1.2/G, Inšpektorát práce Trnava, č. k. R 98/2018/SE), pričom ku spáchaniu
týchto správnych deliktov došlo pred dňom oboznámenia žalobcu s protokolom obsahujúcim zistené
nedostatky, t. j. dňa 07.08.2017. Okrem toho v zmysle ustanovenia § 195 písm. d) Správneho súdneho
poriadku je potrebné, aby správne orgány pri svojom rozhodovaní v rámci správneho trestania dodržali
zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, v danom prípade ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného
zákona o ukladaní úhrnného trestu. Ide tu o uplatnenie tzv. absorbčnej zásady, ktorej obsahom je
pravidlo, že vyšší trest pohlcuje trest nižší.
25. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu vo vzťahu k určeniu miesta bežného výkonu práce, postupu
správnych orgánov a dôvodom ako aj zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí zotrval na argumentácii
uvedenej vo vyjadrení k správnej žalobe.
26. S poukazom na § 5 ods. 4 a § 5 ods. 6 písm. a) Zákonníka práce v nadväznosti na Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb,
podľa ktorého vyslaný zamestnanec je taký zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu
na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje, žalovaný zdôraznil, že ani v
priebehu inšpekcie práce a ani v správnom konaní nebolo preukázané, že by dotknutí zamestnanci
bežne vykonávali prácu v Českej republike, odkiaľ mali byť podľa stanoviska žalobcu vyslaní. Žalovaný
dal do pozornosti, že dôkaz o tom, že títo zamestnanci mali bežne vykonávať prácu v Českej republike,
žalobca nepodal ani pri podaní žaloby, ani ako súčasť repliky. Podľa názoru žalovaného, ide o teórie
právneho zástupcu, ktoré sa však neopierajú o dôkazy a ani nerešpektujú právnu úpravu, ktorá presne
definuje, kedy možno považovať zamestnanca za vyslaného. V danej súvislosti žalovaný dôvodil, že
pre posúdenie, či ide o vyslanie, je základnou podmienkou, aby zamestnanec bežne pracoval na území
niektorého členského štátu EÚ a až následne je možný dočasný výkon práce na území iného členského
štátu ako je štát, kde bežne pracuje.
27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zásad administratívneho trestania neuložením úhrnného
trestu za pokračujúce protiprávne konanie žalobcu žalovaný uviedol, že išlo o opakované porušovanie
rovnakých alebo obdobných povinností voči ďalším fyzickým osobám, na ktorých nedodržanie bol
už žalobca upozornený v protokoloch o výsledku inšpekcie práce a bolo mu zo strany inšpektorov
práce nariadené odstrániť zistené nedostatky. Preto podľa názoru žalovaného nemožno podľa § 122
ods. 13 Trestného zákona toto opakované a ďalšie porušovanie ustanoveného zákazu nelegálneho
zamestnávania považovať za pokračujúci čin, ale ide vždy o nový skutok. Žalovaný mal za to, že je
nevyhnutné posudzovať konanie žalobcu postihnuté napadnutým rozhodnutím ako nový skutok. Ani
prvostupňový správny orgán, ani žalovaný neporušili pri rozhodovaní o tomto správnom delikte zásady
ukladania trestov, a teda konanie nie je zaťažené takou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí.
IV. Relevantná právna úprava

28. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,



nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

29. Podľa § 5 ods. 2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných
ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.

30. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

32. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

33. Podľa § 197 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania,
ktorým však nie je viazaný.

34. Podľa § 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

35. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2018
nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je
podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah
alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov
a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného
predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a
nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného
predpisu na prihlásenie do tohto registra.

36. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom,
nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať
podľa § 2 ods. 3.

37. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2017
zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového
sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na
poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na
základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred
vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca
najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia
a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a
sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny
v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).

38. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce uloží pokutu
zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur
do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej
5 000 eur.

39. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1
a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na



a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,
b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,
d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.
40. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b),
d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20
sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné
predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia
podľa tohto zákona.

41. Podľa § 18 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku, konanie sa začína na návrh účastníka konania
alebo na podnet správneho orgánu. Konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo
správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho
orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

42. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona, za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ
pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje
ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v
čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer
páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

43. Podľa § 122 ods. 13 Trestného zákona, ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj
po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový
skutok; to neplatí, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207. V takom prípade ide o
pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd
druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu.

44. Podľa čl. 11 bod 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ako „nariadenie č. 883/2004“) osoby, na ktoré
sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne
predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

45. Podľa čl. 11 bod 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

46. Podľa čl. 12 bod 1 nariadenia č. 883/2004 osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v
členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim
zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa,
naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie
takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

47. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu
správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu v
medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), za splnenia
procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti
ospravedlneného žalobcu, ktorý súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti a dospel
k záveru o dôvodnosti žaloby.



48. Na pojednávaní poverený zástupca žalovaného vo vzťahu k žalobným dôvodom zotrval na
tvrdeniach prezentovaných vo svojich písomných vyjadreniach zasielaných správnemu súdu v tejto veci
a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

49. Správny súd v danom prípade nepostupoval podľa § 195 SSP, nakoľko porušenie zásad ukladania
trestov podľa Trestného zákona (písmeno c/ tohto ustanovenia), žalobca priamo namietal v správnej
žalobe, pričom správny súd posudzuje správnu žalobu nad rámec žalobných bodov z dôvodov
uvedených v danom ustanovení, iba za podmienky, že vady trestania nie sú predmetom správnej žaloby.

50. Z dôvodu žalobnej námietky, že v danom prípade ide o pokračovací správny delikt sa správny súd
oboznámil so súdnym spisom sp. zn. 14S/72/2018, ktorý sa týka preskúmania zákonnosti žalovaného
číslo : PO/BEZ/2018/5054, O-375/2018 zo dňa 24.08.2018, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2
správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava číslo :
R 98/2018/SE, ROZ/2018/564, 2018/7823 zo dňa 10.05.2018, ktorým bola žalobcovi podľa § 19 ods. 2
písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uložená pokuta vo výške 29 000,- Eur za porušenie povinností
vyplývajúcich z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) štvrtom bode zákona č. 125/2006 Z. z. Správny súd
mal z uvedeného spisu preukázané, že žalobca využíval dňa 09.03.2017 o 09:20 hod. na pracovisku
spoločnosti KOAM Elektronik s.r.o., Cukrovarská ul. 39, 925 21 Sládkovičovo závislú prácu fyzických
osôb, I. S., I. S., K. S., K. I., S. N., R. O., O. S., C. J., X. K., K. I., X. S., C. Z., X. N., K. X., D. I., I. W.,
Q. O., ktorí pre zamestnávateľa vykonávali závislú prácu, manipulačné práce, baliace práce, montáž a
kompletizáciu výrobkov, tento mal s nimi uzavretý pracovnoprávne vzťah podľa ustanovenia § 75 a násl.
zákona č. 262/2006 Sb. Zákonníku práce v platnom znení, pričom si nesplnil prihlasovaciu povinnosť
voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov), čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti
na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. Uvedené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania
bolo zaznamenané inšpektormi práce v protokole č. ITA-125-53-1.2/P-A24,28-17 zo dňa 04.07.2017,
ktorý bol toho istého dňa prerokovaný s Ľuboslavom Markulíkom, konateľom žalobcu. Oznámenie o
začatí konania zo dňa 05.04.2018 vo veci uloženia peňažnej pokuty vo výške 29 000,- Eur za porušenie
zákazu nelegálneho zamestnávania bolo žalobcovi doručené s využitím fikcie doručenia podľa § 25 ods.
2 správneho poriadku dňa 30.04.2018. Správny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14S/72/2018 vydal
dňa 26. septembra 2019 rozsudok, ktorým zrušil preskúmavané administratívne rozhodnutia oboch
stupňov z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátil
správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP.

51. Správny súd mal obsahom administratívneho spisu v prejednávanej veci preukázané, že protokol
č. ITA-158-56-1.2/P-E24,E28-17 zo dňa 07.08.2017 bol prerokovaný s Ľuboslavom Markulíkom dňa
07.08.2017 s tým, že oznámenie o začatí konania zo dňa 05.04.2018 vo veci uloženia peňažnej pokuty
vo výške 15 000,- Eur bolo žalobcovi doručené, rovnako ako vo vyššie uvedenom prípade, využitím
fikcie doručenia podľa § 25 ods. 2 správneho poriadku dňa 30.04.2018.

52. Administratívne konanie o uložení pokuty bolo začaté podľa § 18 správneho poriadku oznámením
zo dňa 05.04.2018, ktoré bolo žalobcovi doručené prostredníctvom fikcie doručenia podľa § 25 ods.
2 správneho poriadku dňa 30.04.2018. Z oznámenia o začatí konania o uložení pokuty vyplýva,
že Inšpektorát práce Trnava vykonal dňa 28.06.2017 inšpekciu práce, ktorá bola zameraná na
kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z. u
zamestnávateľa : Tavoleto s.r.o. na pracovisku spoločnosti Dong Jin Precision Slovakia, s.r.o., pričom
výkonom inšpekcie boli zistené nedostatky, o čom bol spísaný protokol zo dňa 07.08.2017. Uloženie
pokuty bolo zdôvodnené ustanovením § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. za porušenie
ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z., pričom skutok je
opísaný v bode 1 tohto rozsudku.

53. Z Protokolu zo dňa 07.08.2017 vyplýva, že hlavnou činnosťou zamestnávateľa je prenájom a
prevádzkovanie vlastných alebo prenajatých nehnuteľností, u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia
zamestnancov, nie je vypracovaná kolektívna zmluva. Ďalej je ním preukázané, ktoré konkrétne
doklady žalobca predložil k výkonu inšpekcie, pričom medzi nimi boli aj dohody o provedení práce
so zamestnancami uvedenými v bode 1 tohto rozsudku, z ktorých je preukázané, že tieto boli
vo všetkých prípadoch uzatvorené jeden deň predo dňom začatia výkonu práce a ako pravidelné
(obvyklé) miesto výkonu práce sú v bode 8 čl. II dohody uvedené konkrétne mestá nachádzajúce



sa na území Slovenskej republiky. Z Protokolu zo dňa 04.07.2017 ďalej vyplýva, že následným
preverovaním dotknutých zamestnancov v registri poistencov Sociálnej poisťovne bolo zistené, že
všetci uvedení zamestnanci nie sú prihlásení zamestnávateľom a tiež, že zamestnávateľ (žalobca)
nepreukázal príslušnosť zamestnancov k Českému systému sociálneho zabezpečenia formulármi PD
A1 preukazujúcimi uplatňovanie právnych predpisov sociálneho zabezpečenia zamestnancov Českej
republiky v súlade s Nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
Ďalej bolo v Protokole zo dňa 04.07.2017 poukázané na článok 11 ods. 1 a ods. 3 písm. a)
nariadenia, z ktorého vyplýva, že osoby, na ktoré sa nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisov
len jedného členského štátu s tým, že osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec v členskom
štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu s výhradou článkov 12 a 16 nariadenia
(ES) č. 883/2004, pričom výnimkou z uplatnenia týchto pravidiel je disponovanie formulárom PD A1
vydaným príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia štátu, z ktorého je zamestnanec vyslaný. V
rámci zistených nedostatkov bolo zistené nelegálne zamestnávanie dotknutých zamestnancov, ktorí sú
štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, títo vykonávali pre žalobcu závislú prácu v spoločnosti Dong Jin
Precision Slovakia, s.r.o. na základe dohody o provedení práce podľa ustanovenia § 75 a nasl. zákona
č. 262/2006 Sb. Zákonník práce, pričom si žalobca nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231
ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2
ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. Nelegálne zamestnávanie bolo u žalobcu zistené dňa 28.06.2017,
žalobca nepredložil prihlášky kontrolovaných osôb do registra poistencov sociálneho a dôchodkového
poistenia Sociálnej poisťovne na území SR alebo formuláre PD A1 z dôvodu vyslania zamestnanca na
územie iného členského štátu EÚ.

54. Vo vyjadrení žalobcu k protokolu zo dňa 07.08.2017 žalobca potvrdil, že predmetní zamestnanci sú s
ním v pracovnoprávnom vzťahu na základe dohody o provedení práce uzatvorenej podľa ustanovenia §
75 a nasl. zákona č. 262/2006 Sb., čo znamená, že individuálne pracovné zmluvy sa spravujú právnym
poriadkom Českej republiky, v zmysle ktorého zamestnávatelia nie sú povinní prihlásiť do registra
poistencov zamestnancov, ktorých príjem neprekročí 10 000,- CZK. Preto zastal názor, že nedošlo k
porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b)
zákona č. 82/2005 Z. z.

55. Správny súd najskôr posudzoval dôvodnosť námietky, ktorou žalobca s poukazom na zásadu ne
bis in idem tvrdil, že ide o duplicitný postih za predmetný skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie
a mal za to, že začatie trestného stíhania bráni tomu, aby o tom istom skutku prebiehalo aj konanie
o správnom delikte. Správny súd zdôrazňuje, že táto námietka bola jedinou námietkou, ktorú žalobca
uplatnil v rámci odvolacieho konania.

56. Trestný čin prevádzačstva je vymedzený v ustanovení § 355 Trestného zákona, pričom za účelom
posúdenia, či v danom prípade nejde o porušenie zásady ne bis in idem, je potrebné si rozobrať
skutkovú podstatu daného trestného činu, z hľadiska objektu, objektívnej stránky, subjektu a subjektívnej
stránky. Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu,
a to v oboch smeroch. Objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa, ktorým pre osobu, ktorá nie
je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na jej území, organizuje
nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie. Subjektom
tohto trestného činu môže byť ktokoľvek a z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné
zavinenie.

57. V rámci administratívneho konania bola žalobcovi uložená podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1
zákona o inšpekcii práce pokuta za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, ktoré je vymedzené
v § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., pričom vo vzťahu k žalobcovi je relevantná skutková podstata
nelegálneho zamestnávania vymedzená v písmene b) § 2 ods. 2, teda, že žalobca ako zamestnávateľ
využíval závislú prácu fyzických osôb, s ktorými mal založený pracovnoprávny vzťah a neprihlásil ich do
registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty
podľa osobitného predpisu (zamestnávateľ má prihlasovaciu povinnosť najneskôr pred začatím výkonu
činnosti zamestnanca) na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej
práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra. Žalobcovi bola uložená pokuta za nesplnenie
povinnosti, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.,



ktorej následok je kvalifikovaný ako nelegálne zamestnávanie a subsumovaný pod skutkovú podstatu
správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce.

58. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je dôvodné uzavrieť, že v prípade žalobcu nejde o porušenie
zásady ne bis in idem, nakoľko nejde o totožnosť skutku. V rámci trestného konania je štatutárny
zástupca žalobcu stíhaný za to, že mal zabezpečovať nedovolené prekročenie štátnej hranice
Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, pričom v rámci administratívneho konania bol
postihnutý za nesplnenie si povinnosti prihlásenia svojich zamestnancov v zákonom stanovenej lehote
do registra Sociálnej poisťovne, čím sa dopustil správneho deliktu kvalifikovaného ako nelegálne
zamestnávanie. Z uvedeného dôvodu je táto námietka nedôvodná.

59. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že dotknutí zamestnanci mali status tzv. vyslaných zamestnancov,
správny súd uvádza, že túto skutočnosť žalobca v rámci výkonu inšpekcie práce, ani v rámci
administratívneho konania netvrdil, pričom sa jedná o skutkovú okolnosť, na ktorú nemá vplyv
skutočnosť, či štatutárny zástupca žalobcu má právnické vzdelanie alebo ho nemá. Napriek uvedenému
správny súd k uvedenej námietke uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
žalovaného uvedenej tak vo vyjadrení k správnej žalobe, ako aj duplike v tom smere, že žalobca ani v
rámci správneho súdneho konania nepreukázal svoje tvrdenie, že dotknutí zamestnanci boli vyslaní na
územie Slovenskej republiky, pričom status vyslaného zamestnanca má zamestnanec iba za podmienky,
že prácu na území členského štátu, do ktorého bol vyslaný nevykonáva viac ako 24 mesiacov (čl. 12
bod 1 nariadenia č. 883/2004), pričom inšpekcia práce bola vykonaná dňa 09.03.2017. Žalobca mal
možnosť toto svoje tvrdenie preukázať, avšak právny zástupca argumentoval výlučne v hypotetickej
rovine a žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že zamestnanci boli vyslaní na územie Slovenskej republiky,
nepredložil. Správny súd sa rovnako stotožňuje so záverom žalovaného, ktorý vyplýva z čl. 12 bodu
1 nariadenia č. 883/2004, že na účely priznania statusu vyslaného zamestnanca sa vyžaduje, aby
zamestnanec najskôr vykonával činnosť v členskom štáte zamestnávateľa až následne bol vyslaný
na územie iného členského štátu. V čase inšpekcie práce však bolo zistené, že dotknutí zamestnanci
vykonávali na základe dohôd uzatvorených jeden deň pred dňom začatia výkonu práce, prácu len na
území Slovenskej republiky. Z dôvodu, že nebol preukázaný tzv. status vyslaných zamestnancov v
predmetnej veci, vzťahovali sa na ich právne postavenie v oblasti sociálneho zabezpečenia právne
predpisy Slovenskej republiky podľa čl. 11 bod 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, a preto mal žalobca
zákonnú povinnosť prihlásiť svojich zamestnancov do registra poistencov a sporiteľov starobného
dôchodkového sporenia podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

60. Žalobca namietal, že v jeho prípade ide o podozrenie v pokračovaní toho istého správneho
deliktu. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalovaný s odkazom na ustanovenie § 122 ods. 13 Trestného
zákona dôvodil, že ekvivalentom vznesenia obvinenia je v postupe inšpekčných orgánov oboznámenie
kontrolovaného subjektu s protokolom obsahujúcim zistené nedostatky. V danom prípade je preukázané,
že žalobca bol dňa 07.08.2017 oboznámený s protokolom zo dňa 07.08.2017, ktorý sa týkal inšpekcie
práce vykonanej dňa 28.06.2017, pričom dňa 04.07.2017 bol oboznámený s protokolom zo dňa
04.07.2017, ktorý sa týkal inšpekcie práce vykonanej dňa 09.03.2017 na pracovisku spoločnosti KOAM
Elektronik s.r.o. Za daných okolností, pokiaľ žalovaný tvrdil, že ekvivalentom vznesenia obvinenia je
v postupe inšpekčných orgánov oboznámenie kontrolovaného subjektu s protokolom, tak skutky, ku
ktorým malo dôjsť dňa 09.03.2017 a 28.06.2017, spadajú do obdobia prerokovania protokolu o výsledku
inšpekcie zo dňa 04.07.2017, kedy bol protokol aj prerokovaný.

61. V prípade žalobcu je nesporné, že pokiaľ ide o skutky zo dňa 09.03.2017 a 28.06.2017, ide o
jednotlivé útoky pokračovania v správnom delikte, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého správneho
deliktu. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych
deliktov neupravujú postup orgánov verejnej správy pri postihu za pokračovací delikt. V administratívnom
trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z 13. februára 1991, podľa
ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných
s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej
lehote. Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter,
treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona. Preto možno
konštatovať, že pri pokračovacom správnom delikte z dôvodu nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné
použiť analógiu legis, konkrétne je potrebné postupovať podľa § 122 ods. 10 a 13 Trestného zákona.



62. Vychádzajúc z charakteristiky pokračovacieho trestného činu, je v danom prípade pokračovací
správny delikt charakterizovaný nasledovnými znakmi, ktoré sú splnené kumulatívne. 1. Rovnaká
skutková podstata správneho deliktu - porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania (§ 19 ods. 2 písm.
a) bod 1 zákona o inšpekcii práce). 2. Čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť
(v uvedenom prípade ochrana zamestnanca pred negatívnymi dôsledkami neprihlásenia do registra
poistencov v podobe absencie nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a podobne), v čase -
skutky boli spáchané 09.03.2017 a 28.06.2017, v spôsobe spáchania (v uvedenom prípade si žalobca
ako zamestnávateľ nesplnil povinnosť prihlásiť svojich zamestnancov do registra poistencov a sporiteľov
starobného dôchodkového sporenia podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). 3.
Subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený správny delikt (v uvedenom
prípade porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v štvrtom bode
zákona o inšpekcii práce.

63. Skutočnosť, že ide o pokračovací správny delikt žalovaný nespochybňoval, avšak vo vzťahu
k rozhodnému okamihu pre posúdenie konania žalobcu, ako nového skutku stanovil oboznámenie
kontrolovaného subjektu s protokolom obsahujúcim zistené nedostatky.

64. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 4Sžo
39/2014 z 15. januára 2015) sa analogicky za okamih, kedy už skutok nebude čiastkovým útokom
pokračovacieho správneho deliktu, považuje začatie správneho konania resp. oznámenie o začatí
správneho konania. V citovanom rozsudku, najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Senát je názoru, na
podklade výkladu § 122 ods. 10 trestného zákona, že za pokračovanie v trestnej činnosti sa považuje len
činnosť páchaná do oznámenia vznesenia obvinenia. Potom vo vzťahu k administratívnemu trestaniu
a inštitútu začatia správneho konania (§ 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. v spojení s § 18 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) možno vyvodiť právny záver, že začatie správneho konania resp.
oznámenie o začatí správneho konania, majú za následok koniec plynutia resp. uplynutie časového
úseku, za ktorý je možné viacero porušení rovnakej povinnosti subjektu, označiť ako pokračujúci správny
delikt.“

65. V danom prípade je preukázané, že žalobca sa dopustil čiastkových útokov v dňoch 09.03.2017
a 28.06.2017, teda pred začatím správneho konania, nakoľko oznámenie o začatí správneho konania
bolo žalobcovi doručené v oboch prípadoch dňa 30. apríla 2018. Je nepochybné, že žalovaný mal
vedomosť o týchto čiastkových útokoch pokračovacieho správneho deliktu, nakoľko v dňoch 05.04.2018
a 06.04.2018 vydal oznámenia o začatí konania o uložení pokuty a taktiež v rovnaký deň vydal
prvostupňové rozhodnutia o uložení peňažnej pokuty (10.05.2018). Správny orgán prvého stupňa
pochybil, ak čiastkové útoky pokračovacieho správneho deliktu neprejednal ako jeden správny delikt,
v jednom správnom konaní, ktorého výsledkom malo byť vydanie len jedného rozhodnutia. Nakoľko
mal správny súd vedomosť o existencii čiastkového útoku žalobcu v konaní vedenom na tunajšom
správnom súde pod sp. zn. 14S/72/2018, nezostávalo mu iné, ako zrušiť napadnuté rozhodnutie vrátane
prvostupňového rozhodnutia Inšpektorátu práce Trnava, pretože obe trpia vadou nezákonnosti v podobe
nesprávneho právneho posúdenia.
66. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane
prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a
vec vrátil Inšpektorátu práce Trnava na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP.
67. V ďalšom konaní bude povinnosťou Inšpektorátu práce Trnava, s ohľadom na rozsudok správneho
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 14S/72/2018, spojiť predmetné veci prejednania protiprávneho konania
žalobcu do jedného konania a v rámci spoločného administratívneho konania vo veci rozhodnúť, pričom
je potrebné posudzovať skutky žalobcu, ako čiastkové útoky pokračovacieho správneho deliktu, teda
ako jeden správny delikt. Správny súd súčasne dáva konajúcim orgánom verejnej správy do pozornosti,
že pokiaľ by rozhodovali v novom konaní, je potrebné preveriť, či skutky, ktorých sa žalobca dopustil
v dňoch 09.03.2017 a 28.06.2017, nespadajú do iného už právoplatne skončeného administratívneho
konania, pričom túto skutočnosť je potrebné následne zohľadniť vo vzťahu k výške uloženej sankcie.
68. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.



69. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnej žalobkyni
priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
70. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§
443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).