{"guid": "1ad7e3eb-7cf0-492c-9a41-b1d3913a9cec:59fbf3e0-8812-442e-89e8-fa3a755aeb29", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3117219981.1", "spisova_znacka": "4Co/44/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/44/2019 z 15. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 15. apríla 2019, sp. zn. 4Co/44/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3117219981.1", "identifikacne_cislo": "3117219981", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2019-04-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/59fbf3e0-8812-442e-89e8-fa3a755aeb29", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3117219981.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2019:3117219981.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2019:3117219981.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/44/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117219981
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117219981.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu S. proti žalovaným 1/ S. C., nar.
X.X.XXXX, bytom K. XXX, 2/ M. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXXX/X, R., o zaplatenie 20.755,09 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. decembra 2018,
č.k. 20Csp/207/2017- 56, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti II. a vo výroku III. o náhrade
trov konania     p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/, povinnosť zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 20.398,09 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 19.952,67 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo
zvyšku súd žalobu zamietol. Výrokom III. žalobcovi  proti žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 96,56 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd
zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 20.755,09 eur s úrokom z úveru
vo výške 5,49 % ročne zo sumy 20.204,67 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 20.755,09 eur od 16.06.2017 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie zistil, že dňa 25.03.2015 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými 1/,
2/ ako dlžníkmi uzavretá Zmluva o úvere. Podľa čl. I. body 1.1-3 Predmetom tejto zmluvy o úvere
je poskytnutie mimoriadneho medziúveru pod číslom 2951483 5 02 vo výške 21.000 eur, pričom po
dodržaní všetkých zmluvných podmienok ako aj Všeobecných podmienok stavebného sporenia pre
fyzické osoby sa mimoriadny medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte
stavebného sporenia, čím sa medziúver zmení na stavebný úver pod číslom 2951483 8 01 vo výške
12.449,21 eur.  Listom zo dňa 9.5.2017 žalobca písomne upozornil žalovaných, že ak do 25.05.2017
neuhradia dlžné splátky v sume 617,09 eur, vyhlási žalobca mimoriadnu splatnosť úveru. Upozornenie
bolo žalovaným odoslané poštou a žalovaný ho prevzal dňa 15.05.2017, žalovaná 2/ ho prevzala dňa
12.05.2017. Listom zo dňa 15.06.2017 žalobca písomne žalovaným oznámil, že ku dňu 15.06.2017
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a vyzval ich na úhradu dlžnej sumy 20.755,09 eur. Oznámenie
zaslal žalobca poštou na adresu pobytu žalovaných uvedenú v zmluve o úvere, pričom žalovaný 1/ ho
prevzal dňa 19.06.2017 a od žalovanej 2/ sa žalobcovi vrátilo dňa 12.7.2017 neprevzaté v odbernej
lehote. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka; § 1 ods. 3 písm. d/
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere; § 52 ods.



1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 5, ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere; § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o úvere. Súd mal za preukázané, že dňa 25.3.2015 bola medzi  žalobcom ako veriteľom
a žalovanými 1/, 2/ ako dlžníkmi uzavretá zmluva o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu aj v zmysle zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže dlžníkom bol úver poskytnutý na ich osobnú potrebu,
konkrétne na financovanie bytových potrieb a veriteľ úver poskytol ako podnikateľ, keďže predmetom
jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov ako vyplýva z výpisu z obchodného registra. Nejedná
sa podľa §  1 ods. 3 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľský úver, pretože z čl. III zmluvy o
úvere vyplýva, že úver bol poskytnutý práve na účely modernizácie, obnovu bytu a financovanie bytových
potrieb dlžníkov. Ide teda o iný úver, na ktorý sa podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. vzťahujú
ustanovenia § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. , pričom súd zistil, že predmetná zmluva o
úvere bola uzavretá v zákonom stanovenej písomnej forme a obsahuje všetky náležitosti vyžadované
ustanoveniami § 9 ods. 2 písm. a/ až y/ zákona č. 129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobca pri predčasnom zosplatnení úveru postupoval v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom ku dňu predčasného zosplatnenia. Okrem istiny uplatnil žalobca aj neuhradený úrok z
istiny úveru do predčasného zosplatnenia v sume 445,42 eur, ako aj úrok v sadzbe 5,49% ročne odo dňa
nasledujúceho po predčasnom zosplatnení, t.j. od 16.06.2017 do zaplatenia istiny. Z tohto nároku súd
nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie riadneho úroku vo výške 5,49% ročne zo sumy
20.204,67 eur  od 16.06.2017 do zaplatenia. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že má nárok
na riadny úrok až do vrátenia istiny úveru. V danej veci súd zdôraznil, že využitím práva predčasného
zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku, dlžník/spotrebiteľ stráca
výhodu splátok a poskytnuté prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne dohodnutú, ale musí
ich okamžite vrátiť veriteľovi, čím sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť veriteľovi namiesto
úrokov z úveru, úroky z omeškania z dlžnej sumy úveru. Právo na riadny úrok z úveru má žalobca
do zosplatnenia istiny úveru a následne má žalobca ako veriteľ právo už iba na úrok z omeškania.
Súd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacieho súdu napr. sp. zn. 6Co/304/2015 zo
dňa 26.04.2016, sp. zn. 6Co/303/2017 zo dňa 18.07.2017, sp. zn. 27Co/238/2017 zo dňa 28.11.2017.
Súd nepriznal žalobcovi uplatnené poplatky za 1. a 2. upomienky a poplatok za predžalobnú výzvu
vo výške 15 eur x 6, poplatok 15 eur za individuálne riešenie omeškania. Žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, že upomienky zaslal žalovaným, že riešil omeškanie dlžníkov individuálnym spôsobom, a že
mu reálne vznikli náklady spojené so zaslaním upomienok a individuálnym riešením omeškania. Pokiaľ
ide o tieto poplatky zmluvné ustanovenia v zmluve o úvere , ktoré umožňovali žalobcovi účtovať tieto
poplatky považoval súd za absolútne neplatné. Tieto ustanovenia neboli individuálne dojednané (žalobca
nepreukázal opak). V danom prípade mal žalobca žalovaným podľa jeho tvrdenia zaslať 6 upomienok.
Poplatok v uplatnenej paušálnej výške 15 eur za upomienky a za individuálne riešenie omeškania vo
výške 15 eur nemôže vystihovať reálne náklady žalobcu súvisiace s vykonaním tohto úkonu (zaslanie
upomienky, riešenie omeškania), ale v rozhodujúcej miere predstavuje \"skrytú\" sankciu pre spotrebiteľa
za porušenie jeho povinností včas a riadne v súlade so zmluvou platiť splátky úveru. Výška tohto poplatku
je neprimeraná, nezodpovedá skutočným nákladom spojeným s upomienkou, žiadosťou. V skutočnosti
ide o sankciu za omeškanie s úhradou splátky úveru. Jedná sa teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia ohľadom týchto poplatkov, pretože neuviedol aké náklady mu v
súvislosti s týmito úkonmi, za ktoré účtoval poplatky mali vzniknúť a nevysvetlil ani čo zahŕňa individuálne
riešenie omeškania. Dojednanie o poplatku za spracovanie medziúveru vo výške 252 eur tiež súd
považoval za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, a to z toho dôvodu, že spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov, vzhľadom na
svoju výšku k nákladom (administratívnym a poštovým) spojenými so spracovaním medziúveru. Z listín
mal za preukázané, že ku dňu mimoriadneho zosplatnenia úveru výška nasporenej sumy podľa zmluvy
o stavebnom sporení predstavovala 795,33 eur a bola použitá na čiastočne vyrovnanie medziúveru,
konkrétne boli nasporené prostriedky odpočítané od istiny úveru 21.000 eur, a neuhradená výška
istiny úveru predstavuje 20.204,67 eur. Od istiny úveru súd odpočítal poplatok 252 eur za spracovanie
medziúveru, ktorý zaúčtoval žalobca na ťarchu účtu žalovaných v deň prvého čerpania úveru a na
ktorý poplatok nevznikol žalobcovi nárok z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku. Ku dňu
zosplatnenia úveru tak istina úveru predstavovala sumu 19.952,67 eur. Žalobcovi patria aj riadne



úroky z úveru, vyčíslené pri sadzbe 5,49% ročne z istiny úveru k dátumu mimoriadneho zosplatnenia
úveru v sume 445,42 eur. Žalovaní 1/, 2/ boli v omeškaní so splnením peňažného dlhu, a to odo
dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, t.j. od 16.06.2017, od ktorého dátumu patrí žalobcovi úrok
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobe bolo vyhovené v časti o zaplatenie
sumy 20.398,09 eur, a táto čiastka predstavuje zo žalobou uplatnenej sumy (20.755,09 eur) 98,28% a
procesný úspech žalobcu. Žaloba bola zamietnutá v časti o zaplatenie sumy 357 eur, čo predstavuje zo
žalobou uplatnenej sumy 1,72% a procesný úspech žalovaných. Preto vzhľadom na zásadu úspechu
podľa § 255 ods. 2 CSP vzniklo prevažne úspešnému žalobcovi proti žalovaným 1/, 2/ právo na pomernú
náhradu trov konania v rozsahu 96,56% (98,28 % - 1,72 %). O výške náhrady trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej výrokovej časti II. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobcu na zaplatenie sumy 252,00 eur, ktorá predstavovala poplatok
za poskytnutie úveru zo strany žalobcu žalovaným, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nijakým
spôsobom neskúmal výšku nákladov žalobcu na poskytnutie úveru, preto považoval konštatovanie
súdu prvej inštancie o nepomere výšky poplatku za poskytnutie úveru k nákladom na jeho poskytnutie
bez náležitého zistenia skutkového stavu arbitrárne, nepreskúmateľné a nesprávne. Žalobca rovnako
nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie o neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky. Žalobcom bolo v
konaní predložením úverovej zmluvy preukázané, že záväzok žalovaných uhradiť tento poplatok, ako aj
spôsob určenia jeho výšky bol riadne dohodnutý v úverovej zmluve (Čl. VIII.) Poskytnutie úveru zo strany
žalobcu žalovaným bolo súdom prvej inštancie v konaní zistené. Preto mal za to, že neboli splnené
podmienky na považovanie takejto zmluvnej podmienky za neprijateľnú, nakoľko poplatkový záväzok
bol dohodnutý v zmluve, teda žalovaní sa s ním mohli oboznámiť pred jej uzatvorením a spoplatnená
služba - poskytnutie úveru - bola žalovaným dodaná. Oprávnenie požadovať poplatok za poskytnutie
úveru zo strany veriteľa, ktorého predmetom podnikania je aj poskytovanie úverov, je stanovené v §
499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej iba „Obchodný
zákonník“). Je to teda zákonom dovolený nárok žalobcu, ktorý podľa žalobcu nemôže byť považovaný
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobcu v časti nároku na 5,49
% p. a. úroky za úver zo sumy 20.204,67 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, žalobca uviedol, že takýto
názor súdu prvej inštancie považuje za nesprávny. Za nesprávne považoval aj tvrdenie súdu prvej
inštancie, že názor o nemožnosti požadovať úroky za úver po splatnosti bol zaujatý Ústavným súdom SR.
Dôvodil tým, že z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že Ústavný súd SR nepreskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov SR z hľadiska ich vecnej správnosti, nakoľko konanie na Ústavnom
súde SR nie je pokračovaním v konaní na ďalšej inštancii. Ústavný súd SR teda v rozhodnutí, na ktoré
sa odvolal súd prvej inštancie, nedal vecnú odpoveď, či je správny názor o zániku nároku žalobcu na
úroky za úver po splatnosti úveru. Rovnaký názor zaujal aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku zo dňa
11.01.2018, sp. zn. 5Co/237/2017 (ktorým žalobcovi priznal nárok na úroky za úver aj po vyhlásení
splatnosti úveru). Úrok je cena peňazí v tom zmysle, že veriteľ so sumou požičaných peňazí nemôže
disponovať. Úrok kompenzuje veriteľovi skutočnosť, že časť svojho majetku prenechal dlžníkovi, teda
s touto časťou svojho majetku nemôže veriteľ disponovať. Toto obmedzenie veriteľa s dispozíciou so
svojim majetkom neodpadáva požadovaním vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov od dlžníka.
Nárok veriteľa na úroky za úver až do momentu skutočného vrátenia poskytnutých finančných podľa
žalobcu vyplýva z analogického výkladu k ustanoveniu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa
tohto ustanovenia, ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky
len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa názoru žalobcu je nepochybné, že povinnosť
dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením toho, čo dlžník od veriteľa dostal,
a teda zánik povinnosti platiť dohodnutý úrok je viazaná na okamih skutočného vrátenia finančných
prostriedkov veriteľovi. Až do momentu skutočného vrátenia finančných prostriedkov by dlžník užíval
poskytnuté finančné prostriedky, resp. to, čo za ne dostal bezodplatne. Toto by podľa žalobcu bolo v
rozpore s účelom a ekonomickou funkciou úroku ako odplaty za prenechanie finančných prostriedkov.
Podľa žalobcu, súd prvej inštancie napádaným rozsudkom nesprávne rozhodol o zamietnutí nároku
žalobcu na úroky z omeškania: 1. zo sumy 252,00 eur, ako poplatku za poskytnutie úveru. 2. zo sumy
445,42 eur, ako úrokov za úver kapitalizovaných do vyhlásenia splatnosti. Podľa názoru súdu prvej
inštancie je uplatňovanie si úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov uplatňovaním príslušenstva z
príslušenstva, ktoré nemá oporu v žiadnom zákone, pričom poukázal na rozhodnutie publikované pod
Rc 5/2006. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie pokladá žalobca za nesprávne. Úrok z omeškania
predstavuje sankciu za porušenie povinnosti a veriteľ je oprávnený požadovať ho popri plnení, na ktoré
má nárok. Veriteľ je teda oprávnený požadovať úroky z omeškania z celej časti záväzku, s ktorou je dlžník



v omeškaní. Z  ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný plniť aj úroky.
Ku dňu splatnosti úveru teda nezaplatené úroky predstavujú zákonnom stanovené plnenie zo zmluvy,
ktoré má veriteľ právo požadovať, a teda v zmysle Občianskeho zákonníka má právo z tohto plnenia
požadovať aj úroky z omeškania. Podľa názoru žalobcu, právny názor súdu prvej inštancie ohľadom
nároku žalobcu na úroky z omeškania z dlžných úrokov za úver, je v priamom rozpore s právnym
názorom Najvyššieho súdu SR, vyjadreným v uznesení sp. zn. 4 Obo 143/98. Nárok žalobcu na úroky
z omeškania z úrokov za úver kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru považuje žalobca za plne
legitímny a rozhodnutie súdu prvej inštancie zamietnuť tento nárok za nesprávne. Na základe vyššie
uvedených skutočností žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ uloží povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
252,- eur, s 5,49 % p. a. úrokom za úver zo sumy 20.204,67 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, s 5,00
% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 697,42 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca zároveň navrhuje, aby odvolací súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.

3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4.  Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP,  keď nebolo potrebné zopakovať
ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti
II. a výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II), ako aj súvisiaci výrok o trovách konania
(výrok III.), a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobca nenapadol
(výrok I.), v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

6. Žalobca vo svojom odvolaní vo vzťahu k zamietnutiu nároku na zaplatenie sumy 252, eur, ktorá
predstavovala poplatok za poskytnutie úveru zo strany žalobcu žalovaným, namietal, že súd prvej
inštancie nijakým spôsobom neskúmal výšku nákladov žalobcu na poskytnutie úveru, a preto považoval
konštatovanie súdu prvej inštancie o nepomere výšky poplatku za poskytnutie úveru k nákladom na jeho
poskytnutie bez náležitého zistenia skutkového stavu za arbitrárne, nepreskúmateľné a nesprávne.

7. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
8. V konaní bolo preukázané, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými 1/, 2/
ako dlžníkmi dňa 25.03.2015 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „zmluva o úvere“)
je spotrebiteľskou zmluvou, t. j. na jednej strane vystupuje veriteľ ako dodávateľ, ktorý pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej
dlžník ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

9. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako
slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s \"ratio legis\" zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nariadenia č 87/1995 Z. z.). Ako uviedol
aj súd prvej inštancie, za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa ( teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v
spotrebiteľských úverových vzťahoch).

10. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že táto v čl. VIII obsahovala poplatok za spracovanie úveru
určený percentuálne s minimálnou a maximálnou hranicou (v danej veci vo výške 252,- eur). Ako je



uvedený vyššie, tento poplatok predstavuje finančný záväzok spotrebiteľa, ktorý slúži výslovne záujmom
dodávateľa, a to bez primeraného plnenia zo strany dodávateľa v prospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho
je potrebné tento podrobiť testu primeranosti zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 až. 3 Občianskeho
zákonníka značne prísnejšie než zmluvnú podmienku upravujúcu plnenie spotrebiteľa aspoň čiastočne
vyváženú proti plnením zo strany dodávateľa. Ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd je toho názoru,
že ide o zmluvnú podmienku, ktorú žalovaní nemohli individuálne dojednať, pričom táto bola zo strany
dodávateľa do zmluvných podmienok zmluvy o úvere jednostranne včlenená. Zároveň nejde o zmluvné
dojednanie, ktoré by sa týkalo hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny /§53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka/. Z o zmluvy o úvere ako odplatnom právnom úkone je zrejmé, že dodávateľ sám má finančný
záujem na tom, aby poskytol spotrebiteľovi úver, a preto dojednanie o takomto poplatku vo výške, ako
vyplýva zo zmluvy o úvere (252,- eur), a to aj vzhľadom na výšku poskytnutého úveru je neprijateľným
zmluvným dojednaním spôsobujúcim značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd
sa tak nestotožnil s názorom žalobcu, že konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že uvedený
poplatok je neprijateľný podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo arbitrárne, nepreskúmateľné
a nesprávne, keď tento neskúmal výšku nákladov žalobcu na poskytnutie úveru, keďže súd prvej
inštancie argumentujúc presvedčivo s odkazom na príslušnú judikatúru súdov správne odôvodnil záver
o neprijateľnosti danej zmluvnej podmienky. Preto v prípade tohto poplatku nebolo namieste skúmať, či
žalobca má nárok na úrok z omeškania z tejto sumy 252,00 eur, keďže nárok na zaplatenie tejto sumy
žalobcovi vzhľadom na vyššie uvedené nevznikol.

11.  Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa jeho uplatneného nároku na zmluvné
úroky po zosplatnení úveru, odvolací súd má za to, že uvedenou námietkou sa podrobne zaoberal už súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, s názorom ktorého sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a
na ktoré  v zmysle § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

12. Pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvné úroky
platí, že zosplatnením úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru,
vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom
veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime
výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky
zapožičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať
veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok
mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu
patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde dlžník by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo sumy, ktorú by
mu dlžník na výzvu nevrátil. Išlo by o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
dlžníkovi - spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom
vyvolanou zmenou záväzku.

13. Nemožnosť uplatňovania úrokov z úveru po zosplatnení úveru bola predmetom prieskumu
aj Ústavného súdu SR, ako uviedol aj súd prvej inštancie. Žalobca síce namietal, že ústavný
súd nepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov SR z hľadiska ich vecnej správnosti, čo však
neznamená, že Ústavný súd SR nezaujíma vedúce postavenie pri výklade právnych noriem. Preto aj
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012.

14. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na úroky z omeškania zo sumy 445,42 eur, ako úrokov za úver
kapitalizovaných do vyhlásenia splatnosti (v právnej teórii označovaný ako tzv. anatocizmus) je potrebné
uviesť, že veriteľ nemá právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania
zo zmluvných úrokov), a to preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť
nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu
pre prípad omeškania s plnením príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva
pohľadávky nemôže plynúť ani z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž



bez väzby na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie
je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou.  Branie úrokov z úrokov
bolo napokon zapovedané už podľa tradícií rímskeho práva. Preto nie je možné priznať príslušenstvo
aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo (úroky z omeškania) z príslušenstva (úrokov), čo
je tiež v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

15.  Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
výrokovej časti II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

16.  O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/, 2/ boli v konaní úspešní. Žalovaným 1/,2/ však žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli, a preto odvolací súd im nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

:  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20Csp/207/2017", "guid": "49d0f2a6-278a-4363-803a-4ff8c384f16d:ab9bfaa7-afe2-483a-b1ff-3ab8491f1fc7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 476/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 2030, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4"}, {"guid": "985535a2-d3c2-4386-b377-f871beff52ea:eb7f6637-1a4b-4701-8ad0-7ee23be81105", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4413208521.1", "spisova_znacka": "5Co/237/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/237/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4413208521.1"}, {"guid": "224f79cb-b03e-416a-b7aa-b21381ab32b6:de3484a6-389d-4665-9387-de896716d99e", "ecli": null, "spisova_znacka": "20Csp/207/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 20Csp/207/2017 z 27. 9. 2017", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2017-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/224f79cb-b03e-416a-b7aa-b21381ab32b6:de3484a6-389d-4665-9387-de896716d99e"}], "citovane_v": []}