Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 26CoE/17/2016 z 24. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. mája 2016, sp. zn. 26CoE/17/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8515204465.1 Krajský súd Prešov | 26CoE/17/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8515204465.1 | 2016-05-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/888c0946-00f5-45f7-af6d-c2e301cb90f9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8515204465.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26CoE/17/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515204465
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515204465.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Poštovej banky, a.s. so sídlom v Bratislave,
Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31340890 proti povinnej I. V., bytom D. W. č. XX, o vymoženie sumy 1
023,26 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
1Er/509/2015 - 43 zo dňa 28. decembra 2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu,
Exekútorský úrad Svidník, EX 272/2015-3 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným
titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok zo dňa 4.12.2014 sp. zn. IA-C/1014/0167, vydaný STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.
so sídlom v Bratislave, pričom nárok oprávneného je založený na Zmluve o úvere dostupná pôžička
č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi Poštovou bankou, a.s. a povinnou dňa 9.12.2010. S odkazom na
§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) účinného v čase uzatvorenia zmluvy, využijúc oprávnenie dané
Exekučným poriadkom, exekučný súd preskúmal predložený exekučný titul a jeho súlad so zákonom.
Dospel k záveru, že medzi oprávneným a povinnou ide o spotrebiteľský vzťah založený Zmluvou o
úvere uzavretou v rámci obchodných aktivít oprávneného s fyzickou osobou, nepodnikateľom v pozícii
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka ako neoddeliteľná súčasť Všeobecných obchodných podmienok
na ktorú zároveň odkazuje formulárová zmluva o úvere nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
pričom núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Oprávnený v konaní nepreukázal, aby spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy bol primeraným spôsobom
oboznámený s podstatou rozhodcovského konania, s jeho procesnými podmienkami a procesnými
právami spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského konania. Z formy rozhodcovskej doložky sa javí,
že spotrebiteľ nemá v tejto situácii možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy, resp.
obsah obchodných podmienok, ten je vopred daný. Je tak v pozícii predloženú zmluvu prijať ako celok,
alebo ju odmietnuť. Pri absencii možnosti individuálneho dojednania je slobodná vôľa spotrebiteľa,
dlžníka obmedzená. Spotrebiteľ sa týmto postupom veriteľa dostáva do znevýhodneného postavenia
a takáto zmluvná podmienka je preto vyhodnotená ako neprijateľná, t.j. v zmysle § 53 ods. 5 OZ
neplatná. Rozhodcovská doložka pri absencii individuálneho vyjednania, posúdená ako neprijateľná
zmluvná podmienka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neplatná rozhodcovská doložka má za následok, že vo veci rozhodoval orgán, ktorý
nemal danú právomoc vo veci konať. Predložený rozhodcovský rozsudok tak nie je právoplatným a
vykonateľným exekučným titulom. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani fakt, že konajúci rozhodcovský súd
je zapísaný do zoznamu rozhodcovských súdov s oprávnením rozhodovať spotrebiteľské spory, keďže



bez platne uzavretej rozhodcovskej doložky nemá založenú právomoc. Na základe týchto skutočností
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil § 205 ods.
2 písm. a/, d/, e/, f/, § 221 ods. 1 písm. d/, f/, h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.). Oprávnený uviedol, že exekučný súd svojou preskúmavacou činnosťou vo
vzťahu k rozhodcovskej doložke prekročil oprávnenia dané mu príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom a zároveň mu odňal právo domáhať
sa uspokojenia svojej pohľadávky voči povinnému v exekučnom konaní, čo je bezpochyby súčasťou
jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, t.j. takýto rozsudok zakladá prekážku res iudicatae a
exekučný súd je ním viazaný rovnako ako rozhodnutím všeobecného súdu. Rozhodcovský rozsudok je
bezpochyby materiálne vykonateľným rozhodnutím a je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie.
Zároveň týmto postupom exekučný súd vážne narúša princíp právnej istoty, keďže v skutkovo i právne
obdobných veciach súdy rozhodujú odlišne bez primeraného právneho základu. Exekučný súd takto
vylúčil možnosť pre oprávneného riešiť svoje spory v rozhodcovskom konaní, čo bezpochyby zasahuje
do zákonom daných práv oprávneného. Zákon o rozhodcovskom konaní a rokovací poriadok príslušného
rozhodcovského súdu poskytuje obom stranám dostatok priestoru na uplatňovanie a bránenie svojich
práv a nemožno pochybovať o zákonnom priebehu rozhodcovského konania, ani o rovnocennom
postavení povinného v rámci rozhodcovského konania v porovnaní s konaním na všeobecnom súde.
Oprávnený poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorých
si pri uzatváraní predmetnej zmluvy ponukou návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju
zákonnú povinnosť. Postup banky, ktorý je v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami preto
nemôže byť považovaný za neprijateľnú zmluvnú podmienku a byť tak postihovaný neplatnosťou.
Rovnako nie je možné pochybovať o zákonnej, písomnej forme uzavretej rozhodcovskej doložky.
Exekučný súd tak svojím postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané právoplatným
exekučným titulom, ktorého účinky sú zhodné s právoplatným rozsudkom všeobecného súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212
O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať
súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského
rozsudku, ale jeho súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
v spotrebiteľských veciach súd skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná
právomoc vo veci konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu
s princípom dôslednej ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva
podklad pre taký postup exekučného súdu v konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor,
nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú
je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/146/2011).

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že výhradná
rozhodcovská doložka koncipovaná ako neoddeliteľná súčasť Všeobecných obchodných podmienok
(časť 10.2.2.), na ktorú odkazuje časť 3, bod 6 Zmluvy o úvere zo dňa 9.12.2010 nebola platne
uzavretá, a teda ako taká nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Platné uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky je základnou a nevyhnutnou podmienkou, bez ktorej
nie je daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať.



Nie je možné súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere medzi
oprávneným a povinnou došlo iba k naplneniu ustanovenia § 93b Zákona o bankách. Podľa § 93b
ods. 1 tohto zákona, v znení aktuálnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona; a to tak,
aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na
riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia návrh rozhodcovskej zmluvy
podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr
pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1 ak klient neprijme návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom
podľa osobitných predpisov.

Stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy však
neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky,
ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, v prípade, kedy forma tejto rozhodcovskej doložky vylučuje možnosť jej individuálneho
vyjednania.

K tomu je potrebné uviesť, že oprávnený v tejto veci neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú
zmluvu (ani nepredložil povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie spolu s príslušným poučením, ako to
predpokladá znenie zákona), ale výhradná rozhodcovská doložka je zakomponovaná ako neoddeliteľná
súčasť Všeobecných obchodných podmienok oprávneného, bez možnosti túto doložku neuzavrieť,
resp. odvolať ju, čo spochybňuje jej individuálne predloženie zamestnancom banky spolu s primeraným
poučením a výslovné prijatie tejto zmluvnej podmienky povinnou. Uvedené zákonné ustanovenie, ktorým
oprávnený ospravedlňuje svoj postup pri uzatváraní zmlúv totiž nepochybne vyžaduje individuálne
vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, keďže má umožniť klientovi, spotrebiteľovi
návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú vopred pripravené a spravidla ich
nemožno meniť individuálnym dojednaním, nepochybne svedčia tomu, že povinná ako spotrebiteľ
nemala možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. Oprávnenému sa v priebehu
konania nepodarilo preukázať opak a dokázať, že zo strany povinnej došlo k individuálnemu vyjednaniu
výhradnej rozhodcovskej doložky resp. k jej výslovnému prijatiu po primeranom poučení. Súd poukazuje
na to, že aj banková inštitúcia v pozícii veriteľa pri uzatváraní zmluvy so spotrebiteľom, je povinná
rešpektovať príslušné zákonné normy chrániace práva spotrebiteľa.

Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou
k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodnutiu rozhodcovského súdu,
ktorý bol vopred určený veriteľom, nemôže ísť o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, pretože
tá bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti
s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľom nie je
individuálne vyjednané, je tak bezpochyby možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom výhradná rozhodcovská doložka uzavretá v takejto podobe je zároveň v rozpore s ústavným
právom osoby na súdnu ochranu. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa
kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle ustanovení Smernice Rady č. 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako nekalú.

Odvolací súd poukazuje na to, že osobitné vyjednanie, ktoré je podmienkou platnosti uzavretej
rozhodcovskej doložky, sa má sledovať predovšetkým z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,
či si spotrebiteľ z určitých dôvodov osobitne vymienil istú zmluvnú klauzulu, lebo má pre neho nejaký
osobitný, prospešný význam. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne
osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože
inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Práve toto je zmyslom osobitného vyjednania
istých zmluvných podmienok. Spôsob, akým je v tomto a v obdobných prípadoch rozhodcovská doložka



predložená spotrebiteľovi, je skôr o nevhodnom spôsobe predloženia zmluvných podmienok, vo vzťahu
ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných
podmienok.

Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných
podmienok je, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu
tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická
nerovnosť zmluvných strán. Vopred formulovaná rozhodcovská doložka v podobe všeobecnej zmluvnej
podmienky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na
geograficky neprijateľnom mieste, spĺňa charakteristiku nekalej zmluvnej podmienky. Tento záver
podporuje tiež stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt.
c/a Erzsébet Sustikné Györfi, v ktorom sa o.i. konštatuje, že vopred stanovená zmluvná podmienka
nedohodnutá individuálne, ktorá priznáva právomoc pre spory vyplývajúce z uzavretej zmluvy súdu v
mieste sídla dodávateľa, či predajcu, spĺňa kvalifikáciu nekalej podmienky podľa uvedenej Smernice
Rady. Dojednanie, že súdom príslušným na prejednanie prípadných sporov zo spotrebiteľských zmlúv
je všeobecný súd v sídle dodávateľa, je tak rovnako možné považovať za nekalú podmienku. Vopred
určený rozhodcovský súd v sídle veriteľa, oprávneného, tak bezpochyby spĺňa kritéria, aby bola
táto zmluvná podmienka posúdená ako neprijateľná. Rovnako je možné takúto zmluvnú podmienku
považovať za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011) v zmysle § 39 OZ,
v súlade s generálnou klauzulou podľa § 53 ods. 1 OZ a konštatovať jej neplatnosť pre rozpor s § 53
ods. 5 OZ, v zmysle ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Je preto nepochybné, že výhradná rozhodcovská doložka nedohodnutá individuálne zo strany
spotrebiteľa, ale vnútená spotrebiteľovi ako neoddeliteľná súčasť Všeobecných obchodných podmienok
je za týchto podmienok neplatná. Rozhodcovský rozsudok predložený oprávneným ako exekučný titul
je tak vydaný orgánom, ktorému nebola platne zverená právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Takýto
rozsudok nie je platným právnym úkonom a nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilým
podkladom pre nariadenie exekúcie. Na túto skutočnosť musí exekučný súd prihliadať v každom
štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady
res iudicatae (t.j. definovanie rozhodcovského rozsudku zo dňa 4.12.2014 sp. zn. IA-C/1014/0167,
vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s. ako nulitného právneho aktu), vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnej
prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde, nie sú dotknuté.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje so záverom exekučného súdu, že pre
vykonanie exekúcie vo veci chýba základný predpoklad, právoplatný a vykonateľný exekučný titul.

K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka
konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu,
odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného.
Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na
dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu
nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu
odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu
prvého stupňa, ku ktorým exekučný súd dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného
porušenia práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS
38/2013 zo dňa 24.10.2013).

Na základe uvedených skutočností odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis
proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).



Vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný,
ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.