{"guid": "1aa5c060-5248-4a35-99fd-7ac6d274d2e9:6b622160-3979-43a8-8b65-99b8b83dec73", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2610209468.1", "spisova_znacka": "11Co/254/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/254/2011 z 30. 1. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 30. januára 2012, sp. zn. 11Co/254/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2610209468.1", "identifikacne_cislo": "2610209468", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Podbehlá", "sudca_id": 656, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-podbehla-656", "datum_vydania": "2012-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-1", "nazov": "§ 75 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-75"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b622160-3979-43a8-8b65-99b8b83dec73", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2610209468.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2610209468.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2610209468.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/254/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610209468
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610209468.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: E. P., rod. T., nar. X.XX.XXXX, bytom T. E., W. XX,
proti odporcovi: E. P., nar. XX.X.XXXX, bytom M., M. P. XXX, v zastúpení JUDr. Vladimírou Hrebíkovou,
advokátkou, Dukelských hrdinov č. 2946/6, Malacky, o rozvod manželstva účastníkov konania, o úpravu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom A. P., nar. XX.XX.XXXX a A. P., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom u matky, zastúpení kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Senica,
o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 17. mája 2011, č.k. 10C/137/2010-75
v časti určenia výživného, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej  časti určenia výživného na maloleté deti na
čas po rozvode manželstva   r u š í  a vec mu vracia   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním rozviedol manželstvo účastníkov konania,
uzavreté dňa 27.10.2001 pred OÚ Senica. Na čas po rozvode zveril maloleté detí P. do výchovy matky,
ktorá je povinná ich zastupovať a spravovať ich majetok s tým, že otec je povinný prispievať na ich
výživu v prospech maloletého A. sumou 200,- Eur mesačne a maloletej A. sumou 150,- Eur mesačne
s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode. Zároveň súd upravil aj styk otca s mal. deťmi. Z
odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že súd z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že návrh
bol podaný dôvodne vzhľadom na obojstranný odmietavý postoj účastníkov k možnosti obnovenia
spolužitia, keď je možno konštatovať, že manželstvo je hlboko a trvale rozvrátené a ani u jedného z
účastníkov nie je predpoklad na obnovu spolužitia. Účastníci dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti,
preto manželstvo v zmysle ustanovenia § 23 Zákona o rodine rozviedol. Pokiaľ sa týka úpravy práv a
povinností k maloletým deťom, tieto zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky a pri určení výživného
vzhľadom na skutočnosť, že od poslednej úpravy výživného na maloleté deti rozhodnutím OS Senica
sp. zn. 4P/87/2009 sa ani na strane maloletých detí ani na strane otca nezmenili pomery spôsobom,
ktorým by odôvodňoval zvýšenie alebo zníženie výživného súd rozhodol zhodne, čo sa týka výživného,
ako bolo rozhodnuté v tomto konaní. Naviac súd považoval za dôležité pripomenúť, že neuveril tvrdeniu
odporcu, že jeho netto zárobok predstavuje sumu 299,33 Eur už aj z toho dôvodu, že pri takomto netto
zárobku by odporca 12 dní mesačne necestoval 250 km ako aj preto, že navrhovateľka uvádzala, že v
čase spolužitia účastníkov odporca dosahoval netto zárobok 1.000,- až 1.400,- Eur mesačne. Pri úprave
styku otca s maloletými deťmi súd v plnom rozsahu rešpektoval odporúčania kolízneho opatrovníka,
ale najmä závery znaleckého posudku. O trovách konania rozhodol podľa § 144 O.s.p., podľa ktorého
ustanovenia účastníci nemajú právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote v časti určenia výživného odporcu
na maloleté deti podal odvolanie odporca. Uviedol, že čo sa týka určenia výživného na maloletého A. a
A. súd v odôvodnení len veľmi povrchne a vágne  uvádza dôvody, na základe ktorých dospel k záveru,
že výška výživného v sume 200,- Eur na A. a 150,- Eur na A. je primeraná schopnostiam a možnostiam
odporcu v nadväznosti na odôvodené potreby maloletých detí. Z odôvodnenia nie je dostatočne zrejmé,



ako na základe takto nepresne a najmä neúplne špecifikovaných potrieb maloletých detí dospel k záveru
primeranosti určenej výšky výživného na každého z nich. Je zarážajúce, že súd apriori odôvodňuje
svoje rozhodnutie o určení výšky výživného s paušálnym a povrchným odkazom na rozsudok resp.
konanie OS Senica sp. zn. 4P/87/2009. Svoje skutkové zistenia a následné právne závery o určení
výšky výživného na maloleté deti odôvodnil len veľmi povrchne, nejasne, zmätočne a neurčito, pričom
pri ustálení svojich meritórnych záverov vychádzal z konania vo veci starostlivosti o maloleté deti na čas
do rozvodu, vedeného na tom istom súde približne 2 roky pred konaním v predmetnej veci. Súd neúplne
zistil skutkový stav veci, keď svoje dokazovanie nezameral na podrobnejšie a relevantné zisťovanie
všetkých nevyhnutých nákladov, na odôvodnené potreby maloletých detí. Nie je zrejmé, z akého dôvodu
súd odporcovi, ktorý žije v okrese s relatívne vysokou nezamestnanosťou neveril, že by za príjem, ktorý
mu po odpočítaní všetkých finančne náročnejších položiek zostáva, nedochádzal 12 dní v mesiaci za
prácou 250 km tam a späť. Je rozhodne lepšie dochádzať za prácou, ktorá prináša nízky čistý zisk ako
nepracovať vôbec a byť nezamestnaný. Z porovnania daňových priznaní v roku 2008 a 2010 vyplýva,
že rozdiel medzi základom dane v uvedených obdobiach je minimálne približne 2.656,- Eur, pričom
priemerný mesačný príjem odporcu bol v roku 2008 511,- Eur, v roku 2010 290,- Eur mesačne, na základe
uvedených skutočností teda nemohol súd pri rozhodovaní ustáliť záver, že na jeho strane nedošlo k
zmene pomerov. Výška výživného 200,- Eur a 150,- Eur mesačne je neadekvátna jeho schopnostiam
a možnostiam ako i potrebám maloletých detí vo veku 3 a 8 rokov. Odporca založil obom deťom
zároveň investičné sporenie, na ktoré vložil jednorázovo čiastku po 3.000,- Eur na každé z nich. Možno
mať tak za to, že prispieva na maloleté deti aj nad rámec platenia bežného výživného napriek tomu,
že navrhovateľka mu styk s deťmi pravidelne znemožňuje. Ďalej uviedol, že má dlhodobo zdravotné
problémy, z ktorých dôvodov mu bolo už dávnejšie odborným lekárom doporučené zmeniť pracovné
zaradenie. Od 1.7.2011 začne pôsobiť ako poisťovací agent s predpokladaným priemerným mesačným
ziskom 500,- Eur brutto. Má za to, že výška výživného tak ako ju bez náležitého odôvodnenia ustálil súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, rozhodne nie je adekvátna jeho schopnostiam a možnostiam
ako človeka so zdravotnými problémami, ktorého obmedzujú vo výkone jeho podnikateľskej i pracovnej
činnosti. Navrhol preto zmeniť v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa a určiť mu povinnosť
prispievať na maloletého A. výživným v sume 120,- Eur mesačne a maloletú A. 90,- Eur mesačne.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že súd prvého stupňa vyhodnotil
všetky dôkazy, preto i tak rozhodol. Odvolanie je účelové a vykonané k prieťahom v konaní. Odporcove
konanie v iných veciach malo rovnaký priebeh ako odvolanie odporcu. Pochybuje o právnej odbornosti
právnej zástupkyne odporcu, viacej sa v odvolaní zamerala na odborné výrazy a nie na výživné
na maloleté deti. Je smutné, že poukazuje na narušený zdravotný stav svojho klienta, založenie
investičných sporení maloletým deťom. Navrhla rozsudok potvrdiť.

Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd pri rozhodovaní o výške výživného
primerane zohľadnil potreby a vek maloletých detí a tiež schopnosti a možnosti odporcu platiť na výživu
detí sumami 200,- Eur a 150,- Eur mesačne. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací  po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou
- účastníkom konania proti rozsudku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a  postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že v danom prípade
nie sú podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/137/2010 je rozvod manželstva
účastníkov konania a úprava práv a povinností rodičov voči maloletým deťom A., nar. XX.XX.XXXX a A.,
nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu
a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené výživné odporcovi na čas po rozvode manželstva
na maloletého A. v sume 200,- Eur mesačne a maloletú A. v sume 150,- Eur mesačne s účinnosťou od
právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplývalo, že súd prvého stupňa pri určení výživného
vychádzal z ustanovenia § 24, § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, v zmysle ktorých súd
pri rozhodovaní o výživnom prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Odôvodnené potreby dieťaťa sú bezprostredne ovplyvňované
schopnosťami a možnosťami rodičov a ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov obmedzené, sú



dôvodné len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepredstavujú obvyklú základnú mieru všetkých potrieb,
nevyhnutých pre život kultúrneho človeka. Ak sú však reálne možnosti a schopnosti rodičov väčšie,
odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pri určení výšky výživného pre dieťa
sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti a schopnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich
subjektívnymi vlastnosťami ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. Potreby dieťaťa sú závislé
predovšetkým od zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu
jeho prípravy na budúce povolanie. Povinnosťou oboch rodičov je venovať všetky svoje sily dôslednému
zabezpečeniu výživy svojho dieťaťa bez ohľadu na to, či s dieťaťom žijú alebo nežijú v spoločnej
domácnosti, pretože neprestáva ani jeden z rodičov aj naďalej niesť osobnú zodpovednosť za všestranný
vývoj svojho dieťaťa, ktoré ešte nie je schopné samé sa živiť a ktoré je v plnej miere výživou odkázané
na svojich rodičov.

Súčasťou postupu súdu pred vydaním rozsudku je zisťovanie skutkového stavu veci, čo má zabezpečiť
podklady, z ktorých má súd pri vydávaní rozhodnutia vychádzať. O.s.p. zakotvuje procesné inštitúty ako
dokazovanie, povinnosť tvrdenia, povinnosť označiť dôkazy, dôkazné bremeno, hodnotenie dôkazov.
Miera, do akej je súd povinný zisťovať skutkový stav, spôsob akým to má urobiť, aké dôkazné prostriedky
má pri tom použiť, závisí od druhu rozhodnutia. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Môže
výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. V zmysle ods. 2 vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, súd je povinný
vykonať ďalšie dôkazy, potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. Potom, ako
súd vo veci vyhlási rozsudok, je povinný tento písomne vyhotoviť, pričom v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so
základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku
nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov
sa uskutočňuje v predpísanom, ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu
v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého
súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa v predmetnej veci riadne neriadil pri rozhodovaní
o určení výšky výživného odporcu na maloleté deti na čas po rozvode zásadami, rozhodujúcimi pre
určovanie príslušného druhu výživného uvedenými vyššie a vyplývajúcimi z ustanovenia § 75 ods. 1
Zákona o rodine, takže riadne nezistil skutkový stav tak, aby bolo možné rozhodnúť o výške výživného
na maloleté deti. Následne pri písomnom vyhotovení rozsudku tento riadne v súlade s vyššie citovaným
zákonným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. neodôvodnil. Odvolanie sa na rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorý bol vyhlásený 10.12.2009, teda pred dvoma rokmi s tým, že od tejto doby nedošlo k
žiadnej podstatnej zmene, je absolútne nepostačujúce a nesprávne, ktorú skutočnosť dôvodne odporca
v odvolaní namietal. Týmto postupom súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, keďže napadnutá časť rozsudku o určenie
výživného nie je žiadnym relevantným spôsobom odôvodnená, tak, aby bolo možné preskúmať
správnosť rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné v napadnutej časti rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom
súd prvého stupňa doplní dokazovanie na zistenie všetkých odôvodnených potrieb maloletých detí
ako aj majetkových pomerov, schopností a možností oboch rodičov, najmä podrobným výsluchom
oboch rodičov malol. detí, predloženými listinnými dôkazmi o tvrdených skutočnostiach, poprípade inými
dôkaznými prostriedkami navrhnutými účastníkmi, vykonané dokazovanie vyhodnotí, vo veci opätovne



rozhodne, ktoré rozhodnutie aj náležite odôvodní. Zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Uvedené uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}