Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoP/149/2013 z 19. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 19. marca 2014, sp. zn. 19CoP/149/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3112220880.2 Krajský súd Trenčín | 19CoP/149/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3112220880.2 | 2014-03-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a35d9b03-c5e9-412f-833b-fb6b8788018c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112220880.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoP/149/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112220880
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112220880.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa F. P., bytom L., C. D. XX/XX-
XX, zastúpeného P.. P. E., advokátom, so sídlom K., Z. XX/XX proti odporkyni V. X., bytom L., B. XXXX/
XX, zastúpenej P.. F. B., advokátkou, so sídlom v K. K., V. X a F.. F. R., advokátom, so sídlom K., V.
XX, o zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. septembra 2013, č.k. 26P/243/2012-104, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zrušenia
vyživovacej povinnosti k odporkyni s účinnosťou od 01.09.2011. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine. Uviedol, že právny zástupca navrhovateľa
poukázal, že návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti podal navrhovateľ z dôvodu, že odporkyňa
mala ukončiť štúdium k 01.09.2011. Keďže odporkyňa navrhovateľa o svojich študijných výsledkoch
neinformovala, navrhovateľ sa domnieva, že toto štúdium ukončila, a preto podal návrh na zrušenie
výživného. Bolo preukázané, že odporkyňa štúdium predĺžila, a to opakovaním ročníkov a následne
novým štúdiom. Za danej situácie, keď odporkyňa má už takmer XX rokov, považuje navrhovateľ výživné
pre odporkyňu za také, ktoré nie je v súlade s dobrými mravmi. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že odporkyňa bola v čase od 04.09.2006 do
25.08.2011 študentkou Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie. V akademickom školskom
roku 2006/2007 bola zapísaná do 1. ročníka štúdia, v akademickom školskom roku
2007/2008 bola zapísaná do 2. ročníka štúdia, v akademickom školskom roku 2008/2009 bola zapísaná
do 2. ročníka štúdia z dôvodu nesplnenia podmienok na postup do vyššieho ročníka, v akademickom
školskom roku 2009/2010 bola zapísaná do 3. ročníka štúdia a v akademickou školskom roku
2010/2011 bola opäť zapísaná do 3. ročníka štúdia z dôvodu nesplnenia podmienok na
postup do vyššieho ročníka a dňom 26.08.2011 toto štúdium zanechala. V akademickom roku 2011/2012
sa stala študentkou 1. ročníka 3-ročného štúdia X., v dennej forme, kde študuje odbor dentálna
hygiena. V akademickom roku 2013/2014 je odporkyňa študentkou 3. ročníka 3-ročného štúdia X., v
dennej forme, kde študuje odbor dentála hygiena, s termínom predpokladaného ukončenia 06/2014. V
čase štúdia býva v A., v 1-izbovom byte, ktorý si prenajala spolu so svojím priateľom s nájomným 100
Eur mesačne. Do školy v X. cestuje denne s výdavkami na cestovné vo výške cca
100 Eur mesačne a ďalšie výdavky, ako uviedla vo svojej výpovedi. Inak žije v spoločnej domácnosti s
matkou v rodinnom dome, ktorého vlastníčkou je jej matka. Jej matka podľa potvrdenia
jej zamestnávateľa L. má za obdobie 09/2011 až 08/2013 čistú mesačnú mzdu vo výške 554,73 Eur.
Navrhovateľ pracuje ako štátny zamestnanec s priemerným mesačným zárobkom v roku 2012 vo výške
929,87 Eur a za 01-08/2013 vo výške 899,98 Eur a z jeho súčasného manželstva má



jednu vyživovaciu povinnosť k maloletej Z.. Vzhľadom ku skutočnosti, že predmetom konania nebolo
zvýšenie, ani zníženie existujúceho výživného, ale jeho zrušenie, s poukazom navrhovateľa na to,
že v súčasnosti navrhovateľom platené výživné odporkyni je v rozpore s dobrými mravmi, súd prvého
stupňa pri svojom rozhodovaní preto nehodnotil jeho schopnosť platiť súdom už stanovené výživné,
ale to, či platenie výživného odporkyni je v súlade s dobrými mravmi podľa navrhovateľovho návrhu. V
konaní mal za preukázané, že odporkyňa je študentkou posledného ročníka vysokej školy, čím spĺňa
základnú hmotnoprávnu podmienku existencie a trvania nároku na výživné a z dôvodu prípravy na
budúce povolanie nie je schopná sama sa živiť. Poukázal na ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine,
že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým
deti nie sú schopné samé sa živiť. Konštatoval, že v prípade vyživovacej povinnosti rodičov k
deťom Zákon o rodine nepozná obmedzenie dané vekom dieťaťa, na rozdiel od nároku dieťaťa na štátne
dávky, ktoré okrem iných podmienok musí spĺňať aj nepresiahnutie 25. roku veku dieťaťa. Nestotožnil
sa preto s názorom navrhovateľa a neakceptoval jeho argumentáciu, že určenie a platenie výživného
pre odporkyňu za situácie, keď odporkyňa štúdium opakovaním ročníkov a následne novým štúdiom
predĺžila a má už takmer XX rokov, nie je v súlade s dobrými mravmi. Za v rozpore s dobrými
mravmi a z toho plynúcu neexistenciu nároku odporkyne na výživné nehodnotil ani vzťahy účastníkov
s tým, že tieto siahajú do minulosti účastníkov a ich preskúmanie a hodnotenie nie je
v možnostiach tohto konania. Príjem odporkyne v roku 2011, 2012 a 2013 považoval za príjem z jej
príležitostnej činnosti, nakoľko popri štúdiu pracovala na základe dohody o brigádnickej práci študenta
a dohody o vykonaní práce, pričom príjmy získané za obdobie 01.09.2011 do rozhodnutia
súdu z tejto činnosti boli vo výške 147,88 Eur mesačne a nedosiahli ani sumu životného minima, a preto
nevzhliadol dôvody na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni. V konaní tiež nemal za
preukázané, že neúspech odporkyne pri štúdiu na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v A. bol
zavinený jej nezodpovednosťou. Dôvodil, že je všeobecne známe, že štúdium veterinárneho lekárstva
je náročné, preto nie je nič mimoriadne, keď študent takéto štúdium nezvládne a odchádza študovať iný
odbor. Odporkyňa po nezvládnutom štúdiu veterinárneho lekárstva nastúpila na iné
vysokoškolské, trojročné štúdium a v súčasnosti úspešne študuje v jeho poslednom ročníku. Mal za to,
že odporkyňa za uplynulé takmer tri roky štúdia preukázala, že má k jej súčasnému štúdiu zodpovedný
prístup, študuje riadne a bez prerušenia alebo ďalšieho opakovania ročníkov a za takéhoto jej prístupu
ku štúdiu by štúdium mala ukončiť v júni 2014. Ani uvedené štúdium a dĺžku jeho trvania preto nehodnotil
ako také, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zmeny
napadnutého rozsudku a vyhovenia návrhu. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny a založený
na nesprávnych skutkových zisteniach, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov a jednak na nesprávnom právnom posúdení veci, čím sú podľa jeho názoru dané dôvody
odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. e) a f) O.s.p. Za zásadné právne otázky, ktoré
je potrebné v konaní vyriešiť, považuje jednak to, či vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni
trvá aj po 01.09.2011 v zmysle § 62 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné
samé sa živiť a jednak to, či v prípade jej trvania aj po tejto dobe existujú také skutočnosti, ktoré by
opodstatňovali s účinnosťou od 01.09.2011 nepriznať výživné odporkyni z dôvodu, že jeho priznanie
by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Poukazoval na to, že
už v návrhu na začatie konania uviedol, že odporkyňa s ním dlhodobo neudržuje absolútne žiaden
kontakt a neinformuje ho ani o žiadnych skutočnostiach týkajúcich sa jeho vyživovacej povinnosti, ktorú
navrhovateľ dlhodobo, až doposiaľ, riadne a včas plní, a práve preto, vychádzajúc z predpokladaného
termínu riadneho ukončenia vysokoškolského štúdia odporkyne na Univerzite veterinárneho lekárstva
a farmácie v A. v školskom roku 2010/2011, končiacom dňom 31.08.2011, podal predmetný návrh
na zrušenie jeho vyživovacej povinnosti k odporkyni s účinnosťou od 01.09.2011. Uviedol, že až z
dokazovania vykonaného v rámci tohto konania mal možnosť zistiť, že odporkyňa štúdium na tejto
vysokej škole neukončila riadne, ale toto zanechala dňom 26.08.2011, pričom 2. ročník štúdia
a 3. ročník štúdia opakovala. Následne po zanechaní štúdia odporkyňa nastúpila na ďalšie štúdium
na Y. v dennej forme štúdia v školskom roku 2011/2012, kde sa jedná o 3-ročné štúdium. Zastával
názor, že za situácie, kedy odporkyňa zanechala štúdium na vysokej škole po piatich absolvovaných
školských rokoch štúdia, je potrebné po skončení posledného školského roku takéhoto neúspešného
štúdia odporkyne považovať túto už za osobu, ktorá je schopná sama sa živiť, a preto s účinnosťou od
01.09.2011 zanikla vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni. Pokiaľ ide o možné nepriznanie



výživného odporkyni v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine s účinnosťou od 01.09.2011, za skutočnosť,
zakladajúcu rozpornosť ďalšieho trvania vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni po tomto
období s dobrými mravmi, považoval na strane odporkyne jej ignoranciu vo vzťahu k navrhovateľovi.
Uviedol, že odporkyňa dlhodobo nenadviazala žiaden kontakt s navrhovateľom, a že tohto dlhodobo
vníma len ako platiteľa výživného. Súhlasil čiastočne s názorom súdu prvého stupňa, že príčiny takéhoto
vzťahu odporkyne k navrhovateľovi nebolo možné v konaní preskúmavať. Poukázal však na konanie vo
veci rozvodu manželstva rodičov odporkyne, z ktorého je zrejmé, že navrhovateľ mal záujem o kontakt s
odporkyňou a tohto sa domáhal aj v rámci výkonu rozhodnutia. Pokiaľ však odporkyňa poberá výživné od
navrhovateľa, tak medzi základné predpoklady súladnosti takéhoto stavu s dobrými mravmi nepochybne
patrí povinnosť odporkyne informovať navrhovateľa o podstatných skutočnostiach súvisiacich s jej
prípravou na budúce povolanie a s tým súvisiacim spôsobom použitia prijatého výživného. Uviedol,
že za skutočnosť na strane odporkyne, pre ktorú je plnenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k
odporkyni po 01.09.2011 v rozpore s dobrými mravmi, je potrebné považovať aj prístup odporkyne
k jej vysokoškolskému štúdiu. Súdu prvého stupňa vytýkal, že nevenoval žiadnu pozornosť zisteniu
príčin opakovania dvoch ročníkov počas vysokoškolského štúdia odporkyňou a nakoniec zanechania
tohto štúdia na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v A. a len si osvojil subjektívne tvrdenie
odporkyne, že ide o štúdium náročné, ktoré nezvládla, a preto začala študovať napokon na
inej vysokej škole a z toho vyvodil záver o tom, že nebolo preukázané, že neúspech odporkyne pri
štúdiu na tejto vysokej škole bol zavinený jej nezodpovednosťou. Mal za to, že povinnosťou súdu bolo
zaoberať sa tým, či zo strany odporkyne vo vzťahu k vyživovacej povinnosti navrhovateľa k nej nešlo o
ľahkovážne konanie, keď pokračovala v štúdiu na vysokej škole, o ktorom teraz tvrdí,
že pre náročnosť štúdia toto nezvládla po dobu 5 školských rokov a prečo nepristúpila
k teraz tvrdenej sebareflexii vo vzťahu k náročnosti tohto štúdia už podstatne skôr, tak aby v obvyklom
a primeranom veku mohla získať vzdelanie potrebné na to, aby sa mohla už sama živiť. Uviedol, že
pre zlú voľbu pôvodného vysokoškolského štúdia zo strany odporkyne táto ani vo veku, kedy dosiahne
už XX rokov, nebude mať ešte vysokoškolské štúdium ukončené a podľa navrhovateľa takýto stav tiež
nie je z hľadiska plnenia jeho vyživovacej povinnosti k odporkyni súladný s dobrými mravmi. Zároveň
poukázal na neúčelné vynakladanie peňažných prostriedkov odporkyňou na bývanie a dochádzanie, keď
odporkyňa, hoci študuje na vysokej škole v X., býva so svojím priateľom v A. v prenajatom byte, na ktorý
prispieva 100 Eur mesačne a denne dochádza do školy v X., čím jej vznikajú výdavky na cestovnom. Mal
za to, že ide o nehospodárne konanie zo strany odporkyne. Zároveň poukazoval na to, že odporkyňa
dosahovala príjem z brigádnickej činnosti v priemer 147,88 Eur mesačne.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá sa domáhala potvrdenia napadnutého
rozsudku. Zastávala názor, že schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť nemožno posudzovať len so
zreteľom na dosiahnutý vek, čo nakoniec skonštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku aj súd
prvého stupňa. Uviedla, že v predmetnom konaní bolo preukázané, že je študentkou 3. ročníka vysokej
školy v dennej forme štúdia, neukončila štúdium na inej vysokej škole, či univerzite dosiahnutím
najvyššieho stupňa vzdelania, a preto vyživovacia povinnosť navrhovateľa nezanikla. Uviedla, že v
súlade s judikatúrou za pokračovanie prípravy dieťaťa na budúce povolanie možno
s prihliadnutím na nedostatok vhodných pracovných príležitostí pre absolventov škôl považovať aj
pomaturitné štúdiu, ktorého ukončenie umožní absolventovi nájsť si zamestnanie v inom odbore,
než na ktoré bola príprava dieťaťa zameraná. Dôvodila, že štúdium na X. si nezvolila špekulatívne,
pretože by mala v úmysle zneužívať vyživovaciu povinnosť navrhovateľa, ale ako najvhodnejšie a
najzodpovednejšie riešenie jej životnej situácie po neúspešnom štúdiu na Univerzite veterinárneho
lekárstva a farmácie v A.. Zastávala názor, že o nezodpovedné správanie by išlo v prípade, keby
chcela aj napriek dvom neúspechom naďalej pokračovať v štúdiu na univerzite v A.. Poukázala na to,
že v súčasnosti sa jej v štúdiu darí, študuje bez prerušenia, resp. opakovania ročníkov a štúdium by
mala ukončiť v júni 2014, preto ju nemožno sankcionovať zrušením vyživovacej povinnosti len preto,
že nedoštudovala v štandardnej zodpovedajúcej dennej forme štúdia na univerzite v A.. Za rozporné
s dobrými mravmi nepovažuje svoje vzťahy s navrhovateľom. Uviedla, že neochota stretávať sa s
navrhovateľom vyplynula z jeho nevhodného správania sa k matke odporkyne, čoho bola ako maloleté
dieťa svedkom. V dôsledku takéhoto správania mala z jeho prítomnosti stres. Zároveň ju nekontaktoval
formou listov, ani pohľadníc a ani neprejavil záujem sa s ňou stretávať osobne, nikdy sa nezaujímal o
jej životné potreby, zdravie, ani študijné výsledky, nevyužil inú možnosť, len podal návrh na súd. Preto
tvrdenia navrhovateľa považuje za účelové.



Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného
súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Vo veci bolo rozhodnuté bez
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom
vo veci samej vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Odvolacie námietky sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil navrhovateľ pred súdom
prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Podľa doterajšej súdnej praxe trvá vyživovacia povinnosť rodičov voči dieťaťu po
dobu štúdia, pokiaľ v ňom riadne pokračuje, a to až do jeho dokončenia. Rodičia sú teda povinní starať
sa o výchovu dieťaťa tak, aby bolo náležite pripravené pre život, a aby zdroj svojej obživy našlo v
takom pracovnom obore, pre ktoré má schopnosti, a pre ktoré sa pripravovalo. Z toho teda vyplýva, že
vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá po tú dobu, ktorá je potrebná k tomu, aby dieťa podľa svojich
schopností a nadania mohlo získať vedomosti a znalosti potrebné pre začlenenie do takej pracovnej
činnosti, v ktorej sa môže plne uplatniť.

Z ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že prispievať na výživu svojich detí je zákonnou povinnosťou
obidvoch rodičov, ktorá trvá až do doby, kým dieťa nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť.
Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov
uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť napĺňala požiadavku
trvalosti tohto stavu, príjem náhodného charakteru nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti
samostatne sa živiť. Ako okolnosť, počas ktorej trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou
rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu) sa akceptuje
štúdium. Pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného
štúdia toho istého stupňa (pojem sústavná príprava na povolanie) a vychádza sa z definitívnosti získania
predpokladov na výkon povolania. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom nezaniká po dobu štúdia,
pokiaľ v ňom dieťa riadne pokračuje, a to až do jeho dokončenia. Schopnosť dieťaťa samo sa živiť
nezávisí teda ani od dosiahnutia určitej vekovej hranice, ale iba od toho, či dokáže svoje potreby
samostatne z vlastných zdrojov uspokojovať.

V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že odporkyňa riadne
pokračuje v dennom štúdiu na X., je študentkou X. ročníka 3-ročného štúdia s termínom
predpokladaného ukončenia v mesiaci jún 2014. Z toho vyplýva, že odporkyňa v súčasnosti nie je
schopná samostatne sa živiť a na tejto skutočnosti nič nemení ani jej príjem z brigádnickej činnosti.
Odporkyňa nie je schopná samostatne uspokojovať svoje potreby, a preto plnenie vyživovacej povinnosti
navrhovateľa k odporkyni ako jeho základná povinnosť rodiča naďalej trvá.

Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti súd nemôže priznať
výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. Nepochybná odôvodnenosť predmetného
kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi subjektmi
rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov
z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá
sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenie založené práve na takomto osobnom vzťahu. Z
uvedeného vyplýva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s dobrými
mravmi. V danom prípade sa skúma oprávnenie, nie povinnosť. Na prípady rozporu s dobrými mravmi
súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa konkrétnych okolností prípadu.

V preskúmavanej veci tvrdenia navrhovateľa, že odporkyňa sa voči nemu správa v rozpore s
dobrými mravmi, neboli podložené presvedčivými argumentmi. Navrhovateľ neuviedol také správanie sa
navrhovateľky, ktoré by vykazovalo prejavy hrubej neúcty. Za rozporné s dobrými mravmi nemožno



považovať ani zlú voľbu študijného odboru z dôvodov, ktorými súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľa obsiahnutými
v jeho rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní nemá a ani
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostalo sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver
vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, i Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

O trovách odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa, pretože
odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách
konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .