Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/54/2013 z 13. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. novembra 2013, sp. zn. 20Co/54/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8812208674.1 Krajský súd Prešov | 20Co/54/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8812208674.1 | 2013-11-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0, § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d71757e0-f2ba-4cb8-b354-46681db671d8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8812208674.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/54/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812208674
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8812208674.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1. H. N., nar. XX.X.XXXX, bytom X. U. XXX, 2. R. N., nar. XX.X.XXXX,
bytom X. U. XXX, o zaplatenie 1.147, 98 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č. k. 9C 94/2012-33 zo dňa 27. 11. 2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca oprávnenosť svojho nároku
na zaplatenie žalovanej sumy odvodzuje aj od uznania záväzku vykonaného žalovanými.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu
došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty
(§ 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka).

Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplynutím
premlčacej doby právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na
subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby nebolo po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.

Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí
byť určitá a zrozumiteľná.



V zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka je uznanie premlčaného dlhu podmienené
vedomosťou dlžníka o jeho premlčaní a táto vedomosť je nevyhnutná pre právne účinné uznanie dlhu
a vznik právnych následkov uznania.

Uznanie záväzku žalovanými bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako
dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktoré označenie môže u bežného občana
- spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp.
jeho právneho nástupcu či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom, upozorňovaný, keď
nie až zastrašovaný, možným súdnym konaním a následnou exekúciou, priviesť k rozhodnutiu uzavrieť
takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej
strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k
akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal, navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo
všetkých bodoch zástupcom druhej strany.

Taktiež súd I. stupňa poukazuje na to, že samotné uznanie záväzku sa v predmetnej dohode nachádza
v bode 2., no prehlásenie o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch sa nachádza v bode 3.
označenom ako forma splatenia záväzku a to až v poslednej vete.

V zmysle § 558 Občianskeho zákonníka možno uznať aj premlčaný dlh za predpokladu, že ten, kto dlh
uznal, o tomto premlčaní vedel. Také uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho
uznania len vtedy, keď dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či pre
skutkový alebo pre právny omyl, napr. preto, že nepoznal ustanovenia zákona o premlčaní, nemá jeho
uznanie spomenuté právne následky.

V ďalšom súd I. stupňa predmetnú spotrebiteľskú vec preto podrobil aj z pohľadu súdnej kontroly
nekalých obchodných praktík. Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom, ktorý nie je
možné prehliadať ani v rovine súkromného práva.

V prípade, že navrhovateľ uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť
poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej
praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.
z. rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody
(§ 4 ods. 8 zák. o ochrane spotrebiteľa).

U iných praktík, ako sú taxatívne uvedené v prílohe č. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, je pre záver o
nekalosti dôležitá existencia nižšie uvedených aspektov.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b)
podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 zákona
o ochrane spotrebiteľa).

Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u) zákona
o ochrane spotrebiteľa).



Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky
na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak
neurobil (§ 2 písm. r) zákona o ochrane spotrebiteľa).

Na základe vyššie uvedeného súd I. stupňa dospel k záveru, že zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť
pohľadávky podpísaním dohôd o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 16.11.2010
žalovanými hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto
zákonného inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane žalobcu ako aj potenciálne
riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Takýto záver súdu podporuje aj skutočnosť,
že žalobca sám vyhľadal žalovaných v mieste ich trvalého bydliska, čo je nepochybné, keď ako
miesto uzavretia dohody je uvedená obec trvalého bydliska žalovaných. V dôsledku takéhoto konania
mohli byť žalovaní konfrontovaní či už s rodinnými príslušníkmi alebo aj blízkymi spolubývajúcimi a
aj pôsobenie tohto prostredia mohlo ovplyvniť žalovaných v ich správaní, výsledkom ktorého bolo
podpísanie formulárovej predtlače uznania dlhu a uzatvorenia splátkového kalendára s cieľom čo
najskoršieho odchodu pracovníka žalobcu a nevyvolávania akýchkoľvek domnienok v súvislosti s jeho
zotrvaním v domácom prostredí žalovaných, ktorý úkon pod vplyvom uvedených faktorov mohol byť
žalovanými vykonaný bez náležitého oboznámenia sa s jednotlivými ustanoveniami dohody, a tak v
konečnom dôsledku k ich zaviazaniu sa k ďalším povinnostiam a súčasne vyvolaniu právnych následkov
vyplývajúcich z príslušných právnych predpisov, ako je napr. predĺženie premlčacej doby na uplatnenie
práva žalobcu, o ktorých žalovaní nemali vedomosť.

K takémuto úkonu - vyhľadaniu žalovaných za účelom podpísania dohôd o uznaní záväzku a uzavretí
splátkového kalendára žalobca pristúpil, resp. ho prostredníctvom svojho pracovníka vykonal, po takmer
troch rokoch od nadobudnutia predmetnej pohľadávky, ktorej uznanie a záväzok splácať sa stali
predmetom uvedených dohôd, keď zo zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že pohľadávku
žalobca nadobudol dňa 21.12.2007 a dohody boli žalovanými podpísané až dňa 16.11.2010. Z prílohy
k zmluve o postúpení je taktiež nepochybné, že žalovaný prvýkrát neuhradil splátku ešte dňa 20.6.2006
a ako dátum posledného predpisu je uvedený deň 20.12.2006, pričom deň 21.12.2006 je uvedený ako
dátum vypovedania predmetnej zmluvy.

V zmysle vyššie uvedeného vyvstáva aj otázka, prečo žalovaní potom, čo neuhradili nie niekoľko splátok,
ale čo viac ako štyri roky žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi neuhradili žiadnu sumu a ako
občania s nízkym právnym vedomím sa dokonca mohli domnievať, „že po tak dlhej dobe už od nich
nemôže nikto nič žiadať, že na všetko sa zabudlo“, uznali záväzok a súčasne predĺžili premlčaciu dobu
práva žalobcu uplatniť si svoj nárok na súde voči nim, ktoré konanie súd hodnotí ako rozhodnutie
spotrebiteľa, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil, a to najmä vtedy, keď bol uzrozumený s tým,
aké právne následky takýto jeho úkon vyvoláva, a že tým dochádza k zhoršeniu jeho postavenia vo
vzťahu k žalobcovi.

Taktiež súd I. stupňa poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť a to, že ak mal žalobca skutočne eminentný
záujem na úhrade záväzku žalovanými, ktorý možno vyvodiť práve z jeho iniciatívy vyhľadať osobne
žalovaných za účelom uzavretia splátkového kalendára a dojednania splátok, a tým akéhosi aktu
ústretovosti z jeho strany voči žalovaným, no za súčasného dojednania straty výhody splátok v prípade
ich nesplácania podľa splátkového kalendára, za stavu, keď žalovaní splátkový kalendár nedodržiavali
a tým sa stal splatným celý žalovanými uznaný dlh, podal žalobu po takmer dvoch rokoch s uplatnením
úroku z omeškania za celé obdobie od účinnosti postúpenia predmetnej pohľadávky.

Celé toto konanie vrátane zabezpečenia uznania záväzku možno potom hodnotiť ako konanie
prinajmenšom špekulatívne s cieľom zabezpečenia exekučného titulu a následného vedenia exekúcie
voči žalovaným na pohľadávku, ktorá síce je tvorená dlžnou istinou ku dňu postúpenia, no
príslušenstvom pohľadávky spočívajúcou jednak v úrokoch z omeškania ako aj v trovách konania, a to
najmä trov právneho zastúpenia za niekoľko rokov omeškania, ktorá suma môže v konečnom dôsledku
niekoľkonásobne navýšiť dlžnú sumu, ktorú v konečnom dôsledku budú musieť žalovaní uhradiť.



Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že žalobcom uplatnené právo v danej právnej veci je
právom, ktoré si tento uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky a keďže ide o výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi, súd neposkytol ochranu takto uplatnenému právu a žalobu zamietol.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Žalovaní boli v konaní v plnom rozsahu úspešní, keď súd žalobu zamietol, no náhradu trov konania
nežiadali a zo spisu im žiadne trovy nevyplynuli, preto im súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, resp. aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že v danom prípade došlo k nespochybniteľnému
uznaniu dlhu žalovanými v 1. a 2. rade, pričom na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva
podľa § 110 ods. 1 druhá veta, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní
dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta nemožno stotožniť s inštitútom uznania dlhu podľa
§ 558 OZ. Ďalej poukázal na to, že v čl. 3 bod 3.4 s tým, že dohody žalovaní potvrdili svoju vedomosť
o premlčaní dlhu. V danom prípade nastali účinky ust. § 558, a to, že záväzok uznaný žalovanými
čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Odvolateľ ďalej v odvolaní poukázal na to, že dohodou
došlo k zmene obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému je umožnené
splácať záväzok v splátkach. Dochádza teda k zmene v spôsobe plnenia záväzku. V nadväznosti na
uvedené žalobca zdôraznil, že dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol
medzi žalobcom a žalovanými, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle
spotrebiteľskej úpravy. Z uvedeného potom vyplýva, že ustanovenie dohody o tom, že žalovaní uznávajú
svoj záväzok, nemohlo byť žalovaným vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve
a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Odvolateľovi zároveň z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmý dôvod zamietnutia žaloby, pričom súd
odkazuje v odôvodnení rozhodnutia aj na ustanovenie týkajúce sa premlčania, avšak v danom prípade
námietka premlčania nebola vznesená a zároveň by aj jej prípadné uplatnenie bolo vzhľadom na
vyššie uvedené bezpredmetné. Podľa názoru odvolateľa je rozhodnutie súdu vzhľadom na neurčité
odôvodnenie nepreskúmateľné.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje
odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov,
ktoré konštatovali nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove vo veciach 11Co/37/2012, 20Co/86/2012, 3Co/53/2012, 4Co/19/2012, 19Co/87/2012,
5Co/58/2012, 12Co/47/2012, 16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012 a Krajského súdu v
Košiciach vo veci 4Cob/75/2012, 5Co/194/2012 a uvádza nasledovné.

Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové zmluvy), a
to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej praxe môže
súd potvrdiť, že ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže
na tomto tlačive nič meniť.

Vylúčenie vyššie citovanej smernice a súdnej kontroly je nedôvodné. Navyše odvolací súd už judikoval,
že konanie, akým sa žalobca dopracováva k týmto doplnkom zmluvy, je nekalou obchodnou praktikou
(rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co 37/2012, 20Co 86/2012).



„Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť ešte jednu okolnosť, na ktorú poukazuje súd
prvého stupňa v súvislosti s ochranou spotrebiteľa a to v tom zmysle, že právny vzťah, ktorý existuje
medzi žalobcom a žalovanou je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny
vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto
ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú
zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Je treba súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní
dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v
rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Odbornú starostlivosť i podstatné narušenie ekonomického
správania spotrebiteľa definoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a treba súhlasiť s tým, že
v danom prípade pri uzatváraní takejto dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, pretože obidve
tieto znaky nekalosti boli naplnené. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje
tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá
predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri
konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade
dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti...“(rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 11Co
37/2012).

Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné, ak sa
zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov.

Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 citovaného zákona) a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou
nečestného konania.

V tomto smere je dôležité poukázať na novú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp.
konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa § 4 ods. 8 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (,,ZOS“)

Podľa § 4 ods. 8 ZOS predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. ,,Konaním v rozpore s
dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami
a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a
porušovanie zmluvnej slobody.„

Právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona, je neplatný (§ 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Odvolací súd nevidí žiadny dôvod nevzťahovať tento záver
aj na rozpor právneho úkonu so zákonným ustanovením § 4 ods. 8 ZOS. Právny úkon porušujúci
ustanovenie § 4 ods. 8 ZOS je neplatný pre rozpor so zákonom.

Kampaňovité predkladanie formulárov s ľubozvučným ustanovením o možnosti splácať dlh je pre
spotrebiteľov pravdepodobne plných pocitu viny z porušenia splátkového kalendára s cieľom dosiahnuť
predlženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému
spotrebiteľovi je nezodpovedné, nečestné a odporuje zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS. Nielenže
je tu dôvod na odmietnutie ochrany dodávateľovi postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, ale aj na záver o
neplatnosti právneho úkonu, ako judikoval tunajší súd vo veci 11Co 37/2012.

Na porovnanie odvolací súd poukazuje na judikatúru českého ústavného súdu, konkr. bod 27 nálezu
Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při
veškerém sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti
(Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1).



Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj
odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je
výrazem principu právní jistoty, který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného
právního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená
konkretizace principu právního státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a proti
principu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů
najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno
maximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně
nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“

Odvolací súd ďalej konštatuje, že keďže žalobcom uplatnené právo v danej právnej veci je právom,
ktoré si uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky a keďže ide o výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že takémuto žalobcovi ochranu
takto uplatneného práva nemožno priznať, a preto bolo dôvodné napadnutý rozsudok potvrdiť.

Odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené a odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si
dôvodov ako správny potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, žalovanej trovy nevznikli a tomu zodpovedá i výrok o
náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.