{"guid": "1a79062d-de85-4364-aa2d-d9f09bf5d517:044852d4-03a4-4948-9d5c-08d301eaed93", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5812205827.2", "spisova_znacka": "5Co/644/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/644/2013 z 17. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 17. marca 2014, sp. zn. 5Co/644/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5812205827.2", "identifikacne_cislo": "5812205827", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Elena Kúšová", "sudca_id": 165, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-kusova-165", "datum_vydania": "2014-03-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/044852d4-03a4-4948-9d5c-08d301eaed93", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5812205827.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5812205827.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5812205827.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/644/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812205827
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812205827.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha
a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci navrhovateľa:
N. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, právne zastúpený Mgr. Michal Zeman, JUDr. Jana Ďurišová,
Mgr. Tomáš Zárecký, advokáti Advokátskej kancelárie Zárecký Zeman Ďurišová, so sídlom Medená 18,
H., proti odporcom v rade : 1/ N. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, 2/ J. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. C. XX, obaja právne zastúpení: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., so
sídlom pobočky: Trojičné nám. 122, Tvrdošín, IČO: 36 851 574, v konaní o zriadenie vecného bremena,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 8C/123/2012-160 zo dňa 10.
apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ    j e     p o v i n n ý    nahradiť odporcom v 1/ a 2/ rade trovy odvolacieho konania vo
výške 81,46 eur na účet ich právneho zástupcu KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o.,
v lehote 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom č.k. 8C/123/2012-160 zo dňa 10. apríla 2013 zamietol návrh
navrhovateľa o zriadenie vecného bremena. Navrhovateľa zároveň zaviazal k povinnosti nahradiť
vzniknuté trovy, jednak trovy štátu, ako aj trovy odporcov v 1/ a 2/ rade.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa domáhal zriadenia vecného bremena spočívajúceho
v práve cesty cez pozemky KN-C parc. č. 1028/1 orná pôda o výmere 246 m2 a KN-C parc. č. 1028/2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 257 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXXX k.ú. B. C., v prospech
vlastníka rodinného domu súp. č. XX, zapísaného na LV č. XXXX k.ú. B. C., postaveného na pozemku
parc. č. 1027 na tom skutkovom a právnom základe, že  je výlučným vlastníkom rodinného domu, pričom
odporcovia 1/ a 2/ sú ako manželia bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov, ktoré tvoria
jedinú prístupovú komunikáciu k domu už od jeho postavenia v roku 1958. Odporcovia mu sťažujú prístup
k rodinnému domu a úplne znemožňujú prístup jeho rodinných príslušníkov a návštev okrem iného aj
tým, že po ceste rozmiestňujú rozmerné kamene znemožňujúce prístup osobným autom. V apríli 2012
začali odporcovia 1/ a 2/ neoprávnene stavať bránu, čím by mu prístup úplne znemožnili.

Odporcovia s podaným návrhom nesúhlasili. Popierali, že ich pozemky tvoria jediný prístup k domu
navrhovateľa, lebo navrhovateľ má prístup k svojmu domu zo zadnej strany z vybudovanej obecnej
komunikácie, ktorá slúži aj iným rodinným domom. Navrhovateľ má možnosť prechodu a prejazdu k



domu z obecnej komunikácie pozdĺž parciel č. 1022, 1023, 1025 alebo 1026 a táto vzdialenosť je o
niekoľko metrov kratšia, než po ich pozemkoch. Práve tento prístup by bol aj pre ich značne narušené
susedské vzťahy najlepším riešením, lebo pozemky nie sú zastavané a navrhovateľ by neobťažoval
žiadnych susedov. Sporné pozemky pritom predstavujú nielen cestu, ale aj dvor pre oddych ich rodiny, na
ktorom v dôsledku prechodu nemajú žiadne súkromie. V súčasnosti si nemôžu vybudovať ani oplotenie
okolo svojich pozemkov, pretože navrhovateľ cestou sťažnosti na stavebný úrad bráni v jeho výstavbe.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním z predložených listov vlastníctva č. XXXX a XXXX, k.ú.
B. C. mal preukázané, že navrhovateľ je vlastníkom stavby rodinného domu súp. č. XX, na parcele
č. 1027 a odporcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných pozemkov KN-C parcely č. 1028/1
a č. 1028/2, ako aj rodinného domu súp. č. XX. Rovnako nebolo sporu, že tieto pozemky odporcov
už dlhodobo tvorili prístup k rodinnému domu navrhovateľa, ktorého stavba bola podľa predloženého
rozhodnutia povolená ešte v roku 1958. Sporné pozemky tvoria nielen vyjazdenú prístupovú cestu k
domu navrhovateľa, ale aj dvor priľahlý k rodinnému domu odporcov. Ohliadkou sporných pozemkov
súd prvého stupňa zistil, že k rodinnému domu navrhovateľa je možné dostať sa dvoma spôsobmi.
Prvým je prístup po sporných pozemkoch vo vlastníctve odporcov, druhým je cesta vedúca k rodinnému
domu navrhovateľa z jeho zadnej strany. Kým prístup po sporných pozemkoch vedie cez dvor rodinného
domu odporcov popod jeho okná tak, že smeruje priamo na bránu dvora rodinného domu navrhovateľa
z hlavnej cesty vedúcej cez Oravskú Polhoru, druhý prístup pri odbočení z hlavnej cesty obchádza
susediacu zástavbu rodinných domov. Podľa vyjadrenia Obce Oravská Polhora zo dňa 14.12.2012, tento
prístup vedie cez obecnú komunikáciu vybudovanú na prístup k individuálnej bytovej výstavbe v obci pre
dolný koniec. Bolo zistené, že sa jedná o asfaltovú komunikáciu, ktorá na svojom začiatku prechádza
cez existujúcu zástavbu starších rodinných domov, na ktorej konci komunikácia prechádza do čiastočne
štrkom vysypanej a vyjazdenej cesty cez novozriadenú zástavbu viacero rodinných domov. Následne je
prístup k dvoru navrhovateľa možný po trávnatej ploche, vedenej na katastrálnej mape ako KN-C parc.
č. 1024/1 orná pôda o výmere 1.324 m2 (list vlastníctva na túto parcelu nie je založený). Aj na tejto
strane sú v plote dvora navrhovateľa umiestnené vráta. Cesta (okrem trávnatej plochy) evidentne slúži
na prístup aj obyvateľom ostatných susediacich rodinných domov.

Súd prvého stupňa pri právom posúdení veci vychádzal z ust. § 151n a § 151o Občianskeho
zákonníka. Súd mal nepochybne preukázané, že sporné pozemky vo vlastníctve odporcov nie sú jedinou
prístupovou cestou k domu navrhovateľa, ale je možné dostať sa k domu z jeho zadnej časti po obecnej
komunikácii a následne po KN-C parc. č. 1024/1 k.ú. B. C.. Súd zvažoval, aká ujma na jednej strane
by vznikla odporcom zriadením práva cesty po sporných pozemkoch, na druhej strane, aká výhoda by
bola poskytnutá zriadením vecného bremena navrhovateľovi, pričom ich porovnával s tým, aká ujma
by vznikla dotknutým osobám zriadením cesty trasou, na ktorú poukazovali odporcovia a či by aj táto
zabezpečila prístup navrhovateľovi v rovnakej kvalite. Súd prvého stupňa konštatoval, že nemožno
prisvedčiť navrhovateľovi, že ak je možné zriadiť právo cesty viacerými spôsobmi, je na ňom určiť,
cez ktorý pozemok sa má toto právo zriadiť. Tento názor navrhovateľa je mylný, pretože súd musí
vybrať alternatívu, ktorá čo najmenej zaťažuje dotknutých vlastníkov, no pritom vedie k dosiahnutiu
sledovaného cieľa, v čom sa premieta ústavne zakotvený princíp obmedzenia vlastníckeho práva iba v
nevyhnutnej miere, ktorým zriadenie vecného bremena nepochybne je. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že sporné pozemky slúžia nielen na prechod k rodinnému domu navrhovateľa, ale aj ako
dvor prislúchajúci k domu odporcov, v ktorého zadnej časti majú hospodársku budovu a garáž, pričom
tento prístup vedie priamo pod ich okná. Ak potom má tento prístup slúžiť nielen navrhovateľovi, ale
aj iným osobám (rodinným príslušníkom, návštevám), je zrejmé, že odporcovia by boli už prechodom
cudzích osôb, nieto ešte prejazdom motorových vozidiel cez ich dvor obťažovaní vo výkone svojich
vlastníckych práv a bolo by tým neprimerane narušované ich súkromie. Neprimeranosť súd videl v tom,
že primárne by dvor pri rodinnom dome mal slúžiť predovšetkým odporcom ako jeho vlastníkom na
účely súvisiace s užívaním rodinného domu a až sekundárne na iné účely, ktoré by nebolo možné
zabezpečiť inak. V porovnaní s tým prístup zo zadnej časti po pozemku KN-C parc.č. 1024/1 by
nespôsoboval žiadne zásahy do súkromia jeho vlastníkov, keďže sa jedná o voľný, ničím neohradený
trávnatý terén využívaný na poľnohospodárske účely, ktorý súčasne môže zabezpečiť navrhovateľovi
prístup v rovnakej kvalite. Spoluvlastníčkou tohto pozemku je matka odporcu v 1/ rade C. Q., ktorá
pred súdom svojim prejavom s dostatočnou mierou vierohodnosti a presvedčivosti vyjadrila súhlas s
tým, aby tadiaľto mal zriadenú cestu navrhovateľ. Súdu síce boli predložené nesúhlasné vyjadrenia
ďalších spoluvlastníkov (Z. N. a U. G.), avšak iba samotný nesúhlas vlastníka pozemku nie je žiadnou



prekážkou pre zriadenie prípadného práva cesty súdnym rozhodnutím. Preto súd nevidel žiaden dôvod
na ich vypočutie. Súd prvého stupňa zároveň poznamenal, že výkon vlastníckeho práva na pozemku vo
forme pestovania zemiakov, kapusty a iných poľnohospodárskych plodín (ktorý účel užívania pozemku
menovaní uvádzali), nemôže mať prioritu pred právom odporcov na ochranu súkromia. Tvrdená právna
neusporiadanosť pozemku parc. č. 1027, na ktorom stojí rodinný dom navrhovateľa, je záležitosťou
jeho iniciatívy, pričom pre prípadné súdne zriadenie vecného bremena cesty nemôže byť prekážkou ani
eventuálny, nie celkom jasný vlastnícky stav priľahlej parcely č. 1024/1. Dokazovaním bolo preukázané,
že rodinný dom navrhovateľa bol postavený niekedy okolo roku 1960, a teda oveľa skôr, ako bol
zriadený rodinný dom odporcov, avšak pri samotnom zriadení vecného bremena je treba vychádzať zo
súčasného stavu. Preto ak sa v dôsledku zriadenia rodinného domu odporcov a vybudovania obecnej
cesty za rodinným domom navrhovateľa pomery na mieste evidentne zmenili, nemožno brať okolnosť,
že doteraz sa využíval prístup cez pozemky odporcov ako rozhodujúci faktor, ktorý by mal prevážiť
ostatné. Pred súdom prvého stupňa neobstála argumentácia navrhovateľa, že zadný prístup prechádza
po pozemku v extraviláne obce. Skutočne parcela č. 1024/1 podľa výpisu z listu vlastníctva sa nachádza
v nezastavanom území obce, no fakticky priľahlé okolie parcely predstavuje už existujúcu a podľa
vyjadrenia obce a trasovania obecnej cesty, aj ďalšiu plánovanú domovú výstavbu. Pokiaľ ide o poukaz
navrhovateľa na to, že prístup cez pozemky odporcov je kratší v porovnaní s prístupovou cestou zo
zadnej časti, opak je pravdou. Na ohliadke nebola zameriavaná jedna ani druhá trasa, avšak z máp
predložených odporcami, je evidentné, že k pozemku parc. č. 1027, na ktorom je postavený dom
navrhovateľa (a ktorý pozemok navrhovateľ zrejme nerušene užíva na prístup k domu, pokiaľ aj cezeň
nežiadal zriadiť právo cesty), je menšia vzdialenosť z obecnej cesty zo zadnej strany, ako z hlavnej cesty
cez sporné pozemky. Vo vzťahu k formulovanej výhrade navrhovateľa, že zriadenie prístupovej cesty
zozadu k jeho domu po poľnohospodárskej pôde, by bolo v rozpore so zásadami uvedenými v zákone č.
220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, súd prvého stupňa uvádza, že § 12 ods.
1 cit. zákona uvádza, že poľnohospodársku pôdu možno použiť na nepoľnohospodárske účely (ktorým
zriadenie cesty určitého charakteru nepochybne je) len v nevyhnutných prípadoch a v odôvodnenom
rozsahu. Správne potom poukazoval navrhovateľ na § 17 ods.1 citovaného zákona, podľa ktorého na
nepoľnohospodárske účely možno použiť poľnohospodársku pôdu len na základe rozhodnutia o odňatí
poľnohospodárskej pôdy, na druhej strane ale neuviedol, ktoré právne predpisy neumožňujú zriadiť
právo cesty cez parcelu č. 1024/1. Súd si preto prejudiciálne posúdil  otázku (§ 135 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku), či existuje určitá právna, či faktická prekážka alebo explicitný zákaz stanovený
zákonom č. 220/2004 Z.z. brániaci prípadnému odňatiu časti parcely č. 1024/1 z jej poľnohospodárskeho
využitia aspoň v rozsahu umožňujúcom peší prechod. Z citovaného zákona podľa názoru súdu ale
nevyplýva žiadna prekážka ani výslovný zákaz obmedzujúci odňatie časti tejto konkrétnej parcely na
nepoľnohospodársky účel zriadenia cesty v lokalite fakticky už predstavujúcej zastavané územie obce.
Preto, ak ani sám navrhovateľ neformuloval konkrétny faktor, ktorý by vylučoval odňatie časti tejto
parcely, súd nepovažoval za potrebné zisťovaním stanoviska príslušného výskumného ústavu, resp.
orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy, či znaleckým dokazovaním ozrejmovať otázku, či sa jedná o
produkčne potenciálnu pôdu. Na základe uvedeného je tak pravdou, že na využitie časti tejto parcely na
cestu bude skutočne potrebné konanie pred správnym orgánom, ktorého výsledkom bude rozhodnutie
o odňatí pôdy, toto je však jediný dôvod, ktorý svedčí v prospech zriadenia cesty cez pozemky odporcov,
na využitie ktorých by sa takéto rozhodnutie nevyžadovalo.  Zároveň súd prvého stupňa konštatoval, že
zriadením práva cesty zo zadnej časti, sa súčasne predíde i ďalším potenciálnym konfliktom účastníkov
konania, keďže s využívaním prechodu sú nesporne spojené určité náklady na údržbu a starostlivosť a
hlavne obmedzenia vyžadujúce si čiastočné ústupky na jednej aj na druhej strane. Teda vhodnejšie, ako
riešenie požadované navrhovateľom, je riešením prístupu, na ktoré poukazovali odporcovia, ktoré podľa
súdu iba prispeje k tomu, aby v zmysle § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedochádzalo k ohrozovaniu
a porušovaniu práv účastníkov konania z občiansko-právnych vzťahov. Preto s poukazom na uvedené
návrh navrhovateľa zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s rozsudkom prvostupňového súdu, ktorý nesprávne
uznal argumentáciu žalovaných a žalobu zamietol, nakoľko podľa súdu možno zriadiť právo cesty cez
vedľajší pozemok. Vytýkal súdu, že žalobca podaním zo dňa 9.4. navrhol pripustiť zmenu žalobného
petitu, no súd o tejto zmene nerozhodol. Nesúhlasí s názorom súdu, že nešlo o zmenu návrhu, ale len o
upresnenie rozsahu. Nerozhodnutím o pripustení zmeny žalobného petitu pred vydaním rozsudku došlo
k vade konania, ktorá je dôvodom na zrušenie rozsudku, pretože takýmto postupom sa odňala žalobcovi



možnosť konať pred súdom. Poukázal na ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva,
že je právom vlastníka určiť, cez ktorý priľahlý pozemok navrhne zriadiť vecné bremeno spočívajúce
v práve cesty. Pod podmienkou, že prístup nemožno zabezpečiť inak, sa myslí inak, než zriadením
práva cesty cez ktorýkoľvek priľahlý pozemok. V rámci takto „navrhnutého“ priľahlého pozemku sa má
skúmať len rozsah, ktorý je nevyhnutný. Podľa odvolateľa, ak toto právo určenia nepatrí navrhovateľovi,
potom súd musí zohľadniť najmä, či právne predpisy umožňujú využívať daný pozemok ako prístupovú
cestu, ak áno, je potrebné zriadiť právo cesty tak, aby došlo k čo najúčelnejšiemu zriadeniu práva cesty,
resp. je potrebné zohľadniť skutočnosť, ktorý priľahlý pozemok sa v minulosti využívala ako prístupová
cesta k domu. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že vedľajší pozemok nie je právne vysporiadaný,
jeho vlastníci nie sú istí alebo známi, a preto je reálne obtiažnejšie, ak nie nemožné, zriadiť takéto
právo cesty cez vedľajší pozemok. Ďalej zdôrazňuje, že súd údajnú zmenu pomerov nemal podloženú
žiadnymi dôkazmi. Prístup k domu cez hlavné pozemky sa uskutočňoval aj dávno po tom, čo žalovaní
mali zriadený dvor na hlavnom pozemku (opak ani nebol dokázaný). Taktiež ani nedošlo k vzniku
hrubého nepomeru. Žalovaný, keď kupovali hlavné pozemky, vedeli, že cez ne vedie prístupová cesta k
domu, ktorá tam bola od nepamäti. Miestne podmienky sa vôbec nezmenili. Žalobcovi nie je ani vôbec
zrejmé, v čom súd vidí hrubý nepomer, ktorý by inak aj automaticky založil právo povinnému domáhať
sa zrušenia vecného bremena na súde. Argumentácia súdu, že žalovaní by prípadnom zriadení práva
cesty boli rušení pri výkone ich vlastníckych práv nie je namieste, nakoľko z podstaty vecného bremena
vyplýva, že ním dochádza k obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva vlastníctva nehnuteľností, ktorá
je zaťažená vecným bremenom. Odvolateľ ďalej poukazuje na to, že vedľajší pozemok je evidovaný v
katastri nehnuteľnosti ako orná pôda. Zároveň ide o produkčne potenciálnu pôdu. Táto skutočnosť sa
predpokladá v zmysle zápisu uvedenom v katastri nehnuteľnosti a jednak táto skutočnosť vyplýva aj
z ohliadky. Uvedené podopiera odborným stanoviskom výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany
pôdy zo dňa 8.4.2013. Zriadením práva cesty cez vedľajší pozemok by došlo k porušeniu zákona o
ochrane pôdy. Na využitie vedľajšieho pozemku na nepoľnohospodárske účely sa vyžaduje rozhodnutie
orgánu ochrany pôdy, na ktoré nie je právny nárok. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že dom žalobcu
sa užíva na bytové účely. V súčasnej dobe je však štandardom, že prístup k domu na bývanie zahŕňa
aj prístup motorovým vozidlom. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žalobca by v podstate
ani nemal možnosť v blízkej budúcnosti kde odparkovať, aby neporušoval dopravné predpisy (môže tak
uskutočniť vo svojom dvore pri dome). Prejazd motorovým vozidlom by spôsobil o nadmerný zásah do
poľnohospodárskeho fondu. Odvolateľ navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť n a ďalšie
konanie. Súčasne sa domáha náhrady trov prvostupňového i druhostupňového konania.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili odporcovia v 1/ a 2/ rade. Uviedli, že s tvrdeniami uvedenými
v odvolaní nesúhlasia. Podľa nich súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil. Zdôraznil, že Občiansky zákonník explicitne nerieši otázku, akú povahu musí mať stavba, ktorej
sa má právo cesty týkať. Jednoznačne však zastávajú názor, že musí ísť o stavbu, ktorá má charakter
nehnuteľnosti, musí ísť o stavbu spojenú so zemou, pevným základom a musí ísť o stavbu oprávnenú.
V prejednávanom prípade, keďže žalobca nie je vlastníkom pozemku C-KN parc. č. 1027 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 749 m2, k.ú. B. C., na ktorom je rodinný dom súp. č. XX postavený,
jedná sa o stavbu neoprávnenú. Okolnosť, že zriadenia práva cesty cez sporné pozemky sa domáha
vlastník stavby, ku ktorej nielenže nie je zabezpečený prístup, ale navyše ide o stavbu postavenú na
cudzom pozemku, t.j. neoprávnenú, je tiež okolnosťou, na ktorú je súd povinný prihliadať a zvážiť, či
môže zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve cesty. S poukazom na uvedené majú za to, že za
takýchto okolností nie je možné spravodlivo požadovať od žalovaných v 1/ a 2/ rade, aby znášali nútené
obmedzenie vlastníckeho práva za týchto okolností, najmä za situácie, keď aj zo správania žalobcu
vyplýva, že nie je iniciatívny pri vysporiadaní právnych vzťahov k pozemku pod jeho rodinným domom,
nehovoriac o pozemku C-KN parc. č. 1024/1, tvoriaceho prístup k domu zo zadnej časti. Právo cesty
k rodinnému domu žalobcu možno nepochybne zabezpečiť cez iné pozemky, dokonca vhodnejším a
menej obťažujúcim spôsobom. Takýto prístup by bol aj pre susedské vzťahy žalobcu a žalovaných v
1/ a 2/ rade najlepším možným riešením a zároveň by žalobca týmto prístupom zo zadnej časti k jeho
rodinnému domu neobťažoval žiadnych susedov, resp. by nespôsoboval žiadne zásahy do súkromia
vlastníkov pozemku CKN parc. č. 1024/1. Susedské vzťahy účastníkov konania sú tak vážne a trvalo
narušené v dôsledku neustálych vzájomných trestných oznámení a riešení priestupkov na príslušných
správnych orgánov, ako aj v dôsledku verbálnych a neverbálnych útokov zo strany žalobcu, nielen na
žalovaných v 1/ a 2/ rade, ale aj na ich rodinných príslušníkov, preto zriadením práva cesty zo zadnej
časti cez pozemok CKN parc. č. 1024/1, sa zároveň zabráni ďalšiemu prehlbovaniu konfliktov medzi



účastníkmi konania. Navrhli preto rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať odporcom v 1/ a 2/ rade
náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu.

Krajský súd ako sú odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania
v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a podľa ust. § 156 ods.
3 O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,2
O.s.p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len                      na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť                        na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 ust.
§ 213 ods. 1 O.s.p.

V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k
opakovaniu dôkazov, vykonaných pred súdom prvého stupňa alebo k doplneniu dokazovania. V danom
prípade preto vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Po preskúmaní veci
na základe podaného odvolania navrhovateľa dospel krajský súd k záveru, že okresný súd zistil v
dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
s ust. § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. S
dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody
odkazuje. Odvolací súd nemohol prisvedčiť odvolateľovi, ktorý namietol, že postupom okresného súdu
sa mu odňala možnosť konať pred súdom o jeho žalobnom návrhu, ktorý zmenu navrhoval. Odvolací
súd zhodne s právnym názorom prvostupňového súdu konštatuje, že pokiaľ navrhovateľ podaním zo
dňa 9.4.2013 žiadal pripustiť zmenu žalobného návrhu tak, že žiadal zriadiť vecné bremeno v rozsahu
vyznačenom v predloženom geometrickom pláne č. 6/2013 zo dňa 26.3.2013, správne prvostupňový súd
po posúdení obsahu tohto podania nepovažoval tento procesný úkon navrhovateľa za zmenu žalobného
návrhu tak, ako to má na mysli ust. § 95 O.s.p., keďže navrhovateľ nepožadoval zmeneným návrhom
niečo iné, než požadoval pôvodným návrhom, ale iba upresnil rozsah požadovaného prechodu cez
sporné pozemky a to podľa pripojeného geometrického plánu.

Keďže odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil žiadne pochybenie a v plnom rozsahu sa stotožnil
s jeho dôvodmi (§ 219 ods. 2 O.s.p.), ďalšie odôvodnenie nevykonáva.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. v prospech odporcov v 1/ a 2/ rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech. V
odvolacom konaní boli odporcovia v 1/ a 2/ rade zastúpení právnym zástupcom, a preto im vznikli trovy
v súvislosti s jeho zastúpením. Splnomocnený zástupca v odvolacom konaní vykonal jeden úkon a to
spísanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 30.11.2013, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Námestovo
13.12.2013, za čo mu prináleží v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a to za jeden úkon právnej
služby 60,07 eur x 2 = 120,14 eur - 50 % = 60,07 eur (ust. § 13a ods. 1 písm. c), § 13 ods. 2 cit. vyhlášky)
+ režijný paušál 7,81 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 67,88 eur + 20 % DPH 13,58 eur, teda spolu
81,46 eur, ktorú sumu zaviazal odvolací súd zaplatiť navrhovateľa na účet splnomocneného zástupcu
odporcov v 1/ a 2/ rade podľa ust. § 149 O.s.p.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/123/2012", "guid": "4925b25d-de7b-4085-b9df-05143de2b5f3:c511458d-c969-4353-943e-dac04354e983", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}