{"guid": "1a73d083-7802-4204-8770-b3a3305c187b:c9e88870-94b1-4e3f-853e-851b539e4130", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7116201291.1", "spisova_znacka": "5Co/107/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/107/2017 z 6. 12. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 6. decembra 2017, sp. zn. 5Co/107/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7116201291.1", "identifikacne_cislo": "7116201291", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Dubcová", "sudca_id": 87, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-dubcova-87", "datum_vydania": "2017-12-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c9e88870-94b1-4e3f-853e-851b539e4130", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7116201291.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7116201291.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7116201291.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/107/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116201291
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7116201291.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a
sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej, vo veci žalobcu M. A., G., C. XXXX/X, zast.
Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Košice, Kuzmányho 29, IČO:47 234 466, proti
žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 816,- eur s
prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 15C/22/2016-61 z 1.12.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok.
Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
sumu 816,- eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 816,- eur od 23.1.2016 do zaplatenia do
3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou podanou uňho 25.1.2016 domáhal
a ako ju skutkovo a právne odôvodnil. Ďalej uviedol, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná vo svojom
písomnom vyjadrení doručenom mu 18.2.2016, že namietala nedostatok naliehavého právneho záujmu
na podanej žalobe a následne ako sa ku vyjadreniu žalovanej vyjadril žalobca. Ďalej uviedol, aké
vykonal dokazovanie, citoval znenie § 52 ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,5, § 54 ods.1,2 Občianskeho
zákonníka, čl. 3 ods.1,2 Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993, § 1 ods.2, § 2 písm. a/, b/, § 9
ods.1,2, § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení neskorších právnych predpisov, § 39, § 41, § 451 ods.1,2, § 456  Občianskeho
zákonníka a z obsahu spisu mu vyplynulo, že medzi stranami sporu vznikol záväzkovo-právny vzťah
spotrebiteľského charakteru, v ktorom žalobca ako zmluvná strana mala slabšie postavenie a nemohla
podstatne ovplyvniť obsah uzatvorených zmlúv o úvere. Podľa charakteru poskytnutého úveru bolo
potrebné aplikovať na úverový vzťah zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorý bol účinný
v čase uzavretia zmlúv o úvere s tým, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o úvere sa vyžaduje,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala špecifické náležitosti uvedené v § 9 ods.2 citovaného
zákona. Uzatvorené úverové zmluvy neobsahovali všetky zákonné náležitosti, preto sa úver považuje
za bezúročný a bezpoplatkový a s poukazom na § 11 ods.1 zák. o spotrebiteľských úveroch, boli
zmluvy o úvere čiastočne platné a žalovaná si nemohla uplatňovať nároky na dohodnutý poplatok, resp.
náklady označené ako „príslušný poplatok“ alebo „celkové náklady“, lebo takéto dojednanie je neplatné
z dôvodu absencie zákonných náležitostí zmluvy. Zistil, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere
obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky. Najrozpornejšími ustanoveniami sú ustanovenia týkajúce
sa odplaty za poskytnutý úver. Odplata za poskytnuté úvery dosiahla úroveň 93 %, resp. 89 %, čo
niekoľkonásobne prevyšovala odplata obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, čo je v priamom rozpore s § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka. Dohoda o
výške ročnej odplaty v miere 93 %, resp. 89 % z poskytnutých finančných prostriedkov, je v rozpore



s dobrými mravmi a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ „príslušný poplatok“, resp. „celkové náklady“ dosahujú takmer 100-
násobok možných úrokov, v prípade predčasného splatenia úveru nemôže dôjsť k zníženiu zaťaženia
dlžníka, spotrebiteľa, naopak neúmerne a nedôvodne vysokou sumou poplatku dochádza k vytvoreniu
zdania výhodnosti úveru, nakoľko orientačným vodítkom pre spotrebiteľov je v prevažnej miere výška
úrokovej sadzby. Poslednú splátku úveru zaplatil žalobca zo Zmluvy o úvere 12.2.2013, č. 901301512
20.2.2014, zo Zmluvy o úvere  č. 901302141 zo 14.5.2014 vo výške 200,- eur 20.5.2015, zo Zmluvy
o úvere č. 901301813 zo 11.9.2013 23.12.2015. V zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí v subjektívnej 2-ročnej a objektívnej 3-ročnej, resp.
10-ročnej (v prípade úmyselného obohatenia) premlčacej dobe. Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie
o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.
Subjektívna premlčacia doba je limitovaná objektívnou premlčacou dobou, t.j. subjektívna premlčacia
doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby. K vzniku bezdôvodného obohatenia vo
vzťahu k Zmluve o úvere uzatvorenej 12.2.2013 došlo zaplatením poslednej splátky 20.2.2014, týmto
dňom teda začala plynúť 2-ročná premlčacia doba pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorá uplynula 20.2.2016. Vo vzťahu k Zmluve o úvere zo 11.9.2013, posledná splátka
bola zaplatená 23.12.2015 a premlčacia doba by uplynula 23.12.2017. Vo vzťahu k Zmluve o úvere zo
14.5.2014, posledná splátka bola zaplatená 20.5.2015 a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia by
sa premlčalo 20.5.2017. Žaloba bola podaná na súde 25.1.2016, teda v rámci plynutia premlčacej doby
a nárok žalobcu nie je premlčaný. Zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu považoval za spotrebiteľskú
zmluvu, pretože boli naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru podľa § 1 a § 2 zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí spotrebiteľského úveru je v zmluve
uvedená hodnota RPMN pre úver, ktorý sa poskytuje a priemerná hodnota RPMN. Absencia takýchto
údajov síce nezakladá priamo v zákone v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch neplatnosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ale má za následok, že úver, ktorý bol poskytnutý, je bez úrokov a bez poplatkov.
Za naplnenie podmienky, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť uvedená hodnota RPMN pre
úver, sa považuje, keď zmluva obsahuje správny údaj o tejto hodnote. V zmluve o úvere č. 901301512 je
uvedené, že príslušný poplatok je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru,
čo predstavuje 195,75 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 288,25 eur. V Zmluve o úvere č. 901301813
je uvedené, že celkové náklady sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru,
čo predstavuje 391,50 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 576,50 eur. V Zmluve o úvere č. 901302141
je uvedené, že celkové náklady sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru,
čo predstavuje 78,30 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 105,70 eur. Zmluvy o úvere poskytnuté
žalovanou žalobcovi č. 901301512, č. 901301813, č. 901302141 sa považujú  podľa § 11 ods.1 zák. č.
129/2010 Z.z. za bezúročné a bez poplatkov. Vyjadrenie žalovaného o správnosti výpočtu RPMN nie je
akceptovateľné. Pri úvere je možné dohodnúť si odplatu za poskytnutie úveru, teda poplatok, ale tento
by mal pokrývať maximálne náklady spojené s poskytnutím úveru. Poplatok nie je odmena a nesmie
slúžiť na tvorbu zisku z poskytnutia úveru, nakoľko tento je tvorený práve výškou úrokov - odmeny za
poskytnutie a používanie peňažných prostriedkov a ak poplatok dosahuje výšku poskytnutého úveru,
tak stanovením jeho neprimeranej výšky dochádza k obchádzaniu zákona, lebo v prípade predčasného
splatenia úveru nemôže dôjsť k zníženiu zaťaženia dlžníka - spotrebiteľa. Poplatky za poskytnutie a
správu úveru poskytované bankami sú v rozmedzí 1 % až 1,5 %, pričom žalovanou určený poplatok vo
výške 93 %, resp. 89 % je v rozpore s dobrými mravmi a plne sa stotožnil aj s odkazom na citované
súdne rozhodnutia žalobcom v žalobnom návrhu. Naliehavý právny záujem mal súd preukázaný práve v
spojení s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia a tiež tým, aby si veriteľ nemohol zo zmlúv, ako
neplatných právnych úkonov, nárokovať sankcie a iné plnenia. Už len samotnou absenciou podstatných
náležitostí podľa § 9 ods.2 zák. č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 11 ods.1 citovaného zákona vzniklo
plnením nad rozsah požičaných prostriedkov bezdôvodné obohatenie. Z výpisu z úverových účtov
(splátkový kalendár), ktorý predložil žalobca, vyplýva, že  žalobca žalovanému uhradil zo Zmluvy o úvere
č. 901301512 sumu 984,- eur, pričom mu bola poskytnutá istina vo výške 500,- eur, zo Zmluvy o úvere
č. 901301813 sumu 1 148,- eur, pričom mu bola poskytnutá istina vo výške 1 000,- eur a zo Zmluvy o
úvere č. 901302141 sumu 384,- eur, pričom mu bola poskytnutá istina vo výške 200,- eur. Úhrnne zaplatil
žalobca žalovanej o 816,- eur viac, než mala žalovaná nárok. Nárok žalobcu voči žalovanej je v súlade



s § 451 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel. Ďalej citoval znenie § 517 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. a o úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods.1,2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Mal za preukázanú výzvu na vrátenie plnenia prijatého bez právneho
dôvodu mailovým podaním žalobcu žalovanému z 20.1.2016, pričom bol vyzvaný na vrátenie sumy do
22.1.2016. Od nasledujúceho dňa sa žalovaný dostal do omeškania, t.j. od 23.1.2016. Základná úroková
sadzba stanovená ECB bola k tomuto dňu vo výške 0,05 %, súd pripočítaním 5 percentuálnych bodov
stanovil výšku úrokov z omeškania v rozsahu 5,05 %. Podotkol, že žalobca navrhoval, aby rozhodol
o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 137 písm. a/ CSP v spojení s § 274 CSP. Rozhodnutie
rozsudkom pre zmeškanie žalovaného pred pojednávaním nie je viazané na návrh žalobcu (súd môže
rozhodnúť). Predpokladom pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného pred pojednávaním
je, že žalovaný sa v súdom určenej lehote k žalobe bez vážneho dôvodu nevyjadril, čo v danom prípade
splnené nebolo, preto súd návrhu žalobcu nevyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1
CSP (jeho znenie citoval) a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
3.Rozsudok napadol včas podaným I. odvolaním žalobca v celom rozsahu z dôvodov, že II. v konaní
došlo k vade uvedenej v § 365 ods.1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku tým, že súd rozsudok
nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej a iba nekriticky
prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanej možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z materiálne poňatého práva
na súdnu ochranu rezultuje právo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu, aby sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález US SR sp.
zn. I. US 236/06). Súd nemôže opomenúť žiadnu skutkovo alebo právne významnú otázku, pretože je
to znak arbitrárnosti (mutatis mutandis nález US SR sp. zn. I. US 226/03), ale musí vec posúdiť a svoje
závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk (mutatis mutandis nález US SR sp. zn.
I. ÚS 154/05). V konečnom dôsledku má účastník konania právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho
argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné (nálezy US SR sp. zn. III. US 119/03 alebo sp. zn. II.
ÚS 6/03, rozsudky ESĽP vo veciach H. proti Belgicko z roku 1987, Van de Hurk proti Holandsko z roku
1994 alebo Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994). Pretože povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka konania; porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležíte skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania (Rozsudok NS
SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo 27.4.2006). III. K zmluve o spotrebiteľskom úvere - Žalobca bol pri
podpise zmlúv upovedomený o rozdielnej nie však nesprávne uvedenej RPMN. Zák. č. 129/2010 Z.
z. jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN,
ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov
nemožno považovať zmluvy za bezúročné a bez poplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní do
omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie
splátkového kalendára a nedodrží splátku tak ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. K zmluve o
spotrebiteľskom úvere č. 901301512 z 12.2.2013 uviedol, že na prednej strane je uvedené nasledovné:
„Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 984,00 eur, ak nie je dohodnuté inak do 20.2.2014
na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo
v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane 20.2.2014.\" Z vyššie
uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 984,00
eur s termínom splatnosti 20.2.2014. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia
splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol 12.2.2013 s predmetnou Dohodou
oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej
následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných
splátkach vo výške 82,00 eur, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc 20.3.2013. Každá vyššie



uvedená splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient
je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde
nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob
započítavania, a to v prospech dlžníka. Postup, ktorý veriteľ zvolil nieje nezákonný a zákon veriteľa nijako
neobmedzuje pri voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov, pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a
kroky v súlade so zákonom, čo v tomto prípade bolo jasne preukázané. Právny úkon je prejav slobodnej
vôle smerujúci k vzniku, zmene, zániku práv a povinností, a to na základe prejavu navonok, teda v
tomto prípade podpisom zmluvy o úvere a dohody o plnení v splátkach. V prípade porušenia Dohody o
splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere z čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia
a vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je zmluve o úvere jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným, ak nie
je ustanovené inak 20.2.2014. Nakoľko pri každej Dohode o splátkach je stanovené, v bode 2. „veriteľ
a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa mení nasledovne...\" V tejto časti sa na
základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte, výške, termíne splátok. Žalobca napáda poplatok za
poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Je teda zrejmé, že žalobca predovšetkým mieri na
poplatok ako taký. Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
901301512 vo výške 96,80 %. K uvedenému uvádzame, že RPMN je v zmluve o úvere uvedená správne
a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru,
čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č. 901301512.
Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní
zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 901301512 z 12.2.2013
je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 484,00 eur čo predstavuje RPMN vo výške
96,80 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty
ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je vo výške 40,60 %. K zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 901301813 z 11.9.2013 na prednej
strane je uvedené nasledovné: ,,Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 1968,00 eur, ak nie je
dohodnuté inak do 20.9.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli,
že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy
nastane 20.9.2014.\" Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade
jednej splátky vo výške 1968,00 eur s termínom splatnosti 20.9.2014. Následne však dlžník požiadal
v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol
11.9.2013 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o
existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku
v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 164,00 eur, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci,
počnúc 20.10.2013. Každá vyššie uvedená splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom
na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie
úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako
jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech dlžníka. Postup, ktorý veriteľ zvolil
nieje nezákonný a zákon veriteľa nijako neobmedzuje pri voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov,
pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a kroky v súlade so zákonom, čo v tomto prípade bolo jasne
preukázané. Právny úkon je prejav slobodnej vôle smerujúci k vzniku, zmene, zániku práv a povinností,
a to na základe prejavu navonok, teda v tomto prípade podpisom zmluvy o úvere a dohody o plnení v
splátkach. V prípade porušenia Dohody o splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere z
čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je zmluve o úvere
jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným, ak nie je ustanovené inak 20.9.2014. Nakoľko pri každej
Dohode o splátkach je stanovené, v bode 2. „veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere sa mení nasledovne...\" V tejto časti sa na základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte,
výške, termíne splátok. Žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za
náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou stým spojenou.
Je teda zrejmé, že žalobca predovšetkým mieri na poplatok ako taký. Ročná percentuálna miera
nákladov je stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 901301813 vo výške 96,80 %. K uvedenému
uviedla, že RPMN je v zmluve o úvere uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych
predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným
podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č. 901301813. Spoločnosť POHOTOVOSŤ,



s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a
úplné informácie. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 901301813 z 11.9.2013 je odplata pri poskytnutí
peňažných prostriedkov vo výške 968,00 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 96,80 %. V zmluve o
spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na
poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške
49,13 %. K zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 901302141 zo 14.5.2014. V zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 901302141 na prednej strane je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú
čiastku 384,00 eur, ak nie je dohodnuté inak do 20.5.2015 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené
sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľskej zmluvy nastane 20.5.2015. \" Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii
výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 384,00 eur s termínom splatnosti 20.5.2015. Následne
však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení
v splátkach. Dlžník bol 14.5.2014 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal,
a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa
zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 32,00 eur, vždy k
20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc 20.6.2014. Každá vyššie uvedená splátka bola prednostne
započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne.
Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené,
prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v
prospech dlžníka. Postup, ktorý veriteľ zvolil nieje nezákonný a zákon veriteľa nijako neobmedzuje pri
voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov, pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a kroky v súlade so
zákonom, čo v tomto prípade bolo jasne preukázané. Právny úkon je prejav slobodnej vôle smerujúci
k vzniku, zmene, zániku práv a povinností, a to na základe prejavu navonok, teda v tomto prípade
podpisom zmluvy o úvere a dohody o plnení v splátkach. V prípade porušenia Dohody o splátkach
sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere z čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia a
vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je zmluve o úvere jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným, ak nie
je ustanovené inak 20.5.2015. Nakoľko pri každej Dohode o splátkach je stanovené, v bode 2. „veriteľ
a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa mení nasledovne...\" V tejto časti sa na
základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte, výške, termíne splátok. Žalobca napáda poplatok
za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Je teda zrejmé, že žalobca predovšetkým mieri
na poplatok ako taký. Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 901302141 vo výške 92 %. K. uvedenému uviedla, že RPMN je v zmluve o úvere uvedená
správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente
Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred
poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve
o úvere č. 901302141. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy
a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. V zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 901302141 zo 14.5.2014 je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 184,00
eur, čo predstavuje RPMN vo výške 92 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na
vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu
podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 44,79 %. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014,
odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do
31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy
uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa
riadi § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. IV. K poplatku Cena plnenia podľa § 53
ods.1 Občianskeho zákonníka (účinného ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere), nemôže byť neprijateľnou
podmienkou. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého
u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto
prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky



nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných
prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú
vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich
zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú
úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie
obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými
podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie
Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Svestka, J., Spáčil, J., Skárová,
M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck,
2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi
sú sudcovia NS ČR). Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných
prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia
zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných
inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Na okraj poukázala
aj na ustanovenia Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník podľa jeho § 499 v prípade zmluvy
o úvere okrem platenia samotných úrokov umožňuje aj dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie
peňažných prostriedkov (v právnej terminológii ide o odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi). Aj Obchodný zákonník teda umožňuje vyberanie iných
platieb ako len splátok úveru a úroku. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca
poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Už len z toho dôvodu je
rozhodnutie nepoužiteľné. Naproti tomu dovolila si poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového
súdneho dvora ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR (ktorý
je inštančne nadriadeným súdom aj pre Vrchný krajinský súd v Karlsruhe), ktoré je aktuálnejšie, ako
žalobcom uvádzané rozhodnutie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof)
výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný (rozhodnutie
je dostupné na <http://www.dnoti.de/DQC/2012/11> zr3 1O.pdf. sp. zn. XI ZR 3/10 zo 7.12.2012).
Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o
úvere poukazuje žalovaný na ostatnú novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013
účinný od 10.06.2013, žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku by nebolo možné vyvodiť ani zo
samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 9 ods.10 novelizovaného zákona sa
totiž „veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú
odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu,
na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia
spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí,
ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákonal8a) alebo o osobitnú
službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas
spotrebiteľa.\" Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie,
evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o
spotrebiteľských úveroch prípustný. V. Námietka premlčania - Má za to, že k bezdôvodnému obohateniu
nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej premlčacej lehote. Vydania
bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ustanovení zákona môže domáhať v subjektívnej
(dvojročnej) lehote, teda od okamihu keď sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel. Má za to, že táto
lehota žalobcovi už márne uplynula. Zdôraznil, že pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna.
Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle
od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj
napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Poukázal na to, že požadovaný
nárok žalobcu zo zmluvy č. 901301512 sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom
rozsahu 12.9.2015. Žalobca svoj návrh na súde uplatnil až 25.1.2016. Premlčanie subjektívnej lehoty
je možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 17Co/372/2015
uviedol Krajský súd v Trenčíne z 27.4.2016. Svoje rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o bezdôvodnom
obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby
dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10
- ročnej premlčacej lehoty. Rovnakou problematikou sa už zaoberal Krajský súd Banská Bystrica v
nasledovných prípadoch (okrem iných). Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22.9.2015, sp. zn.
13Co/567/2015 a 13Co/557/2015, 13Co/90/2015 (z ktorých odôvodnení citoval). VI. Žalovaná žiada, aby



odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu
zamieta, prípadne aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konania.
4.K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s rozhodnutím súdu 1. stupňa ako aj
s jeho odôvodnením súhlasí a zároveň k odvolaniu žalovanej uviedol nasledovné: ČI. I K posúdeniu
zmlúv o úveroch - Žalobca s žalovanou uzavreli celkovo 3 zmluvy o úvere a to konkrétne zmluvu
č. 901301512 z 12.2.2013 (zmluva č. 1), zmluvu č. 901301813 z 11.9.2013 (zmluva č. 2) a zmluvu
o úvere č. 901302141 zo 14.5.2014 (zmluva č. 3). K predmetným zmluvám nevyhnutne uviedol, že
takmer každý ich odsek je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobcu ako
spotrebiteľa. Tak ako je tomu v stovkách ďalších úverových vzťahoch žalovanej, úverové zmluvy a ich
znenie nemohol žalobca ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť nakoľko boli vopred predformulované a v
takomto znení bez možnosti pripomienkovania mu boli predložené na podpis. Žalobca pri uzatváraní
týchto zmlúv o úveroch mohol len nadiktovať zástupcovi žalovanej svoje osobné údaje a výšku
požadovanej sumy, ktorú žiadal od žalovanej k jednotlivým zmluvám. Vzhľadom na znenie samotných
zmlúv o úveroch, znenie Všeobecných podmienok poskytnutia úveroch a z dôvodu neprehľadnosti a
nedodržania zákonom stanovených náležitostí v zmluvách, on ustanoveniam v zmluvách o úveroch, bez
príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohol rozumieť a vyčítať z nich všetky pre neho plynúce
následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia uvedených úverových zmlúv č. 1, 2, 3 je preukázateľné,
že predmetné zmluvy o úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými, a teda majú sa riadiť ustanoveniami
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník\" a „OZ\") a zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch\") účinných v čase
uzavretia jednotlivých zmlúv. Uvedené je zdôraznené najmä tým, že predmetné zmluvy je nutné posúdiť
v závislosti od ich samotného obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré
ich uzatvorili. Naopak posúdenie zmlúv z čisto formálneho hľadiska tak ako to požaduje žalovaný by
malo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy
so spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa,
resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uzatváraných zmlúv spod
ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Postupom, ktorým by súd nepriznal mu postavenie
spotrebiteľa by došlo k priamemu nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia
na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených formulárových zmlúv. Na
základe uvedeného sa preto plne stotožňujeme s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý exaktne
potvrdil spotrebiteľský charakter predmetných zmlúv. ČI. II K posúdeniu absencii údaja o RPMN - Citoval
§ 9 ods. 2 písm. f), i), k), j), y), § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného
v čase uzavretia zmlúv. Ako vyplýva z vyššie uvedeného a predchádzajúcich podaní žalobcu a tiež
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tieto zmluvy neobsahujú obligatórne náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí, že ročná percentuálna miera
nákladov („RPMN\") je v zmluvách priamo uvedená, s týmto tvrdením žalobca nesúhlasí pretože aj
keď v časti obsahu zmlúv s označením výška RPMN je uvedená nejaká percentuálna výška ale táto
výška RPMN je v neprehliadnuteľnom rozpore so skutočnou RPMN pri každej uvedenej úverovej
zmluve. Skutočnú RPMN prikladáme v dôkazoch predmetného vyjadrenia, ktorá bola vypočítaná
cez elektronickú kalkulačku po zadaní vstupných údajov jednotlivých zmlúv (elektronická kalkulačka
sa nachádza na internetovej stránke: <http://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka>).
Uvedená RPMN žalovaným v zmluvách spĺňa stanovené predpoklady uvedené v § 11 ods.1 písm.
b), a preto je nutné predmetné zmluvy považovať o.i. za bezúročné a bez poplatkové. Údaj RPMN
vyjadruje cenu spotrebiteľského úveru a je kľúčovým ukazovateľom pre porovnanie výhodnosti úverov
od rôznych úverových inštitúcii. Okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie poplatky súvisiace
s úverom ako napr. poplatok za vybavenie účtu, poistenie úveru ak je podmienkou pre získanie
výhodnejšieho úroku a iné, všetko prepočítané na kalendárny rok. Pre potencionálneho spotrebiteľa platí
pravidlo, čím nižšie RPMN, tým je úver lacnejší a pre spotrebiteľa výhodnejší. Neuvedenie tohto údaju
alebo uvedenie nesprávneho údaju v neprospech spotrebiteľa má za následok zmätenie spotrebiteľa
v podmienkach takýchto nedokonalých zmluvách o úveroch, a tiež odňatie spotrebiteľovi možnosť
porovnávať spotrebiteľské úvery za účelom získania toho najvýhodnejšieho. Veriteľ (dodávateľ), takýmto
nedobromyseľným konaním znevýhodňuje postavenie spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
spotrebiteľských vzťahoch. ČI. III K výške odplaty za poskytnuté úvery - K odplate za poskytnuté úvery
- Zo znenia predmetných zmlúv o úveroch vyplýva, že odplata v zmluvách bola označená ako „celkové
náklady\", ktorú sa zaviazal zaplatiť v splátkach na základe následne uzatvorených dohôd o plnení
v splátkach k jednotlivým zmluvám o úveroch. Odplata pre žalovanú v zmluve č. 1 a v zmluve č. 2
predstavovala zhodne výšku vyše 96 % a pri zmluve č. 3 predstavovala odplata výšku 92 %. Žalovaná sa



v zmluvách účelovo snažila o rozdelenie celkových nákladov spotrebiteľa za poskytnuté úvery na časť
úrokov vo výške 39,15% a na administratívny poplatok vo zvyšnej časti odplaty. Žalovaná tým sledovala
snahu o zdanlivé zníženie výšky úroku požadovaného za poskytnuté úvery. Z objektívneho posúdenia
zmlúv, ale aj poznajúc prax žalovanej v obdobných prípadoch úverových zmlúv, je preukázateľné, že
v prípade administratívneho poplatku ide o umelo vykonštruovanú položku, ktorá má za cieľ v sebe
zahrnúť aj časť úrokov. Administratívny poplatok žalovaná za poskytnutie úveru neurčuje jednotne pre
každý spotrebiteľský úver, naopak jeho výšku priamo úmerne zvyšuje s výškou poskytnutého úveru.
Táto skutočnosť svedčí o tom, že nejde o akýsi „manipulačný poplatok\" za administratívu spojenú s
vypracovaním zmluvy a jej zaevidovaním, ale o poplatok, ktorý v konečnom dôsledku v sebe inkorporuje
časť úroku za poskytnutý úver. Ak by tomu tak nebolo, bolo by logické, že výška administratívneho
poplatku by nezávisela od výšky poskytnutého úveru, ale bola by žalovanou fixne určená. Spotrebiteľ
taktiež nemá vedomosť akú službu, resp. čo presne dostane za takzvaný „administratívny poplatok\" od
žalovanej. Tento je neurčitý, neprimerane vysoký, keď predstavuje viac ako 50% zo sumy poskytnutých
finančných prostriedkov spotrebiteľovi a je nutné ho o. i. považovať za ďalšiu neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže značne znevýhodňuje spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené
sme toho názoru, že je nutné konanie žalovaného hodnotiť ako úmyselné a účelové obchádzanie
zákona, keď vytváraním neurčitých poplatkov za poskytnutie úverov dochádza k rozdeleniu celkových
nákladov za poskytnutie úveru na časť úrokov a časť poplatkov. Upozornil, že celkové náklady za
poskytnuté jednotlivé úvery predstavujú súhrnne sumu za úrok a sumu za administratívny poplatok,
pričom je nutné túto výslednú sumu hodnotiť ako sumu predstavujúcu celkový úrok požadovaný za
poskytnutie spotrebiteľských úveroch. Takéto závery prijali súdy Slovenskej republiky už v mnohých
obdobných prípadoch žalovaného a tieto sú podľa nás taktiež v súlade s európskou právnou úpravou,
najmä smernicou Rady 93/13/EHS. O nutnosti započítania administratívneho poplatku za poskytnutie
úveru do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa vyslovila taktiež Európska komisia vo
svojich písomných pripomienkach k veci vedenej na Súdnom dvore EÚ pod sp. zn. C-372/14.
Má za jednoznačne preukázané, že v roku 2013 predstavovala požadovaná odplata za poskytnuté
spotrebiteľské úvery bankami niečo viac ako 8,4 % a v roku 2014 predstavovala požadovaná odplata
za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami niečo viac ako 7,6 %. Aj pri zohľadnení miery rizika a toho,
že žalovaný je nebankovým subjektom, je ním požadovaná odplata neprimerane vysoká. Uvedené je
potvrdené početnou judikatúrou všeobecných súdov SR. Zároveň ide o konanie žalovaného v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, ktoré je v zmysle §39 Občianskeho zákonníka taktiež nutné hodnotiť
ako neplatný právny úkon. Podotkol, že odplata za poskytnuté úvery nebola vyjadrená dostatočne určito,
a to najmä s poukazom na jej účelové rozdelenie na úrok a administratívny poplatok, pričom tento
nebol nijakým spôsobom spotrebiteľovi charakterizovaný a jeho výška sa odvíja od výšky poskytnutého
úveru (charakter úroku a nie fixne určeného poplatku za administratívu). Na podporu vyššie uvedeného
odkázal na rozhodovaciu prax súdov SR prezentovanú niektorými z mnohých rozhodnutí pri výške
odplát za poskytnuté spotrebiteľské úvery, ktoré sme uviedli v predchádzajúcich podaniach a taktiež
tieto rozhodnutia zohľadnil aj prvostupňový súd vo svojom odôvodnení. Čl. IV K námietke premlčania -
Žalovaná v odvolaní uvádza, že v predmetnom prípade je podľa nej prípadný nárok žalobcu zo zmluvy č.
1 nutné považovať za premlčaný v subjektívnej dobe. Žalobca sa stotožňuje so samotným odôvodnením
prvostupňového súdu, ktorý vychádzal tak z objektívneho posúdenia situácie a platných právnych
predpisov a jednoznačne uviedol pri jednotlivých zmluvách, že nároky uplatňované žalobcom nemožno
považovať za premlčané keďže žalobca si uplatňoval nároky, ktoré sa nachádzajú v 3 ročnej objektívnej
premlčacej dobe. Súd v odôvodnení presne určil dátumy úhrad uplatňovaných súm z predmetných
zmlúv a dátum podania žaloby z čoho preukázateľne vyplýva, že nedošlo k premlčaniu žalobcovho
uplatňovaného nároku v objektívnej premlčacej dobe a ani v subjektívnej premlčacej dobe. Žalovaný
však uvedené odôvodnenie rozhodnutia nezobral do úvahy a nezmyselne vzniesol námietku premlčania
k zmluve o úvere č. 1. Žalobca nemá za sporné to, že na predmetný vzťah je nutné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčania nároku z bezdôvodného obohatenia. Dovolil si nižšie
poukázať na prax súdov, ktoré túto problematiku opakovane riešili a dospeli k rovnakému záveru. K
námietke premlčania nároku žalobcu v subjektívnej premlčacej dobe pri zmluve o úvere č. 1: Vzhľadom
na už uvedené skutočnosti má za to, že v predmetnom spore ide o vzťah spotrebiteľský a je presvedčený
o tom, že subjektívna doba na uplatnenie si nároku žalobcu voči žalovanej neuplynula, čo odôvodnil
nasledovne. Má za to, že žalovaná nijakým spôsobom vo svojom odvolaní a ani v predchádzajúcich
podaniach nepreukázala, že od momentu, keď sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom kto sa na jeho úkor obohatil, do momentu podania jeho návrhu na začatie konania v predmetnej
veci márne uplynula 2 ročná subjektívna doba. Žalovaná konštatuje, že nárok žalobcu je premlčaný v
subjektívnej dobe, pričom nijako nezdôvodňuje na základe akých skutočností má za preukázané, že



od doby kedy sa žalobca dozvedel o tom kto sa na jeho úkor obohatil z predmetnej zmluvy do doby
uplatnenia si jeho práva na súde uplynula subjektívna doba 2 rokov. Žalovaná pritom neuviedla dátum,
kedy sa žalobca podľa neho mal údajne dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto
sa takto na jeho úkor obohatil. Žalobca odmieta tvrdenia žalovanej, a zároveň poukazuje na to, že
tieto nie sú ničím podložené, a teda žalovaný vznesenú námietku premlčania riadne neodôvodnil a
nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva práve na jej strane.
Žalobca zároveň prehlasuje, že o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil, resp. že tým kto sa na jeho
úkor obohatil je žalovaná, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu. Došlo k tomu po prvej porade,
keď právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložil žalobca a informoval ho o možnostiach
uplatnenia si jeho práv. Žalobca následne udelil v ten istý deň svojmu právnemu zástupcovi plnú moc
na zastupovanie v predmetnej veci a k podaniu návrhu na začatie konania došlo 25.1.2016. Žalobca má
preto za preukázané, že si svoje právo voči žalovanému uplatnil v 2 ročnej subjektívnej dobe. Skorší
dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobcom na strane žalovanej nebol žalovanou
nijako preukázaný. Bolo by absurdné, aby žalobca platil niečo, čo vie že je nezákonné, čo predstavuje
bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu. To, že platil svedčí skôr o tom, že bol presvedčený o
tom, že adresát má nárok na plnenie. Je nelogické platiť niekomu dobrovoľne bezdôvodné obohatenie.
Zároveň dal do pozornosti , že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná
(preukázaná), a nie len predpokladaná vedomosť. Skutočná vedomosť je taká, kedy sa žalobca dozvedel
také skutočnosti, ktoré mu umožnia uplatniť právo žalobou na súde. Pozornosť upriamil na uznesenie
Najvyššieho súdu ČR zo 27.3.2007, sp. zn. 33Odo/306/2005, sp. zn. 25 Cdo 2581/98, z 27.3.2003sp.
zn. 33 Odo 766/2002, ako aj rozsudku zo 25.04.2001 sp. zn. 33 Cdo 3003/99, z ktorých odôvodnení
citoval. Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107
ods.1 OZ je teda rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Inak povedané, pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), a nie len predpokladaná vedomosť oprávneného. K tomu dochádza
vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť jeho práva žalobou na
súde. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Cdo 121/2009 z
23.2.2011 a Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 413/2013-9, z ktorých odôvodnenia citoval. ČI. V
Právna istota - Žalobca zároveň poukázal aj na to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právna
istota účastníkov, ktorá znamená aj to, že súdy v identických prípadoch rozhodujú rovnako. Uvedené
vyplýva aj zo zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v ktorom je právna istota uvedená v
základných princípoch, ktoré majú vyjadrovať a obhajovať základné hodnoty v uvedených právnych
vzťahoch, ktoré sa zákonodarca prijatím tohto zákona usiluje chrániť: ČI. 2 ods.2 Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Vyššie uvedené
potvrdil aj Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.11.2014 pod sp. zn. 5ECdo/192/2014,
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06. Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je
v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom úlohou
najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú
princípmi ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej
istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti.\" Čl. VI. V zmysle vyššie uvedeného navrhol,
aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby,
spolu vo výške 72,35,- eur (vrátane 20% DPH). 1. úkon za (51,45 Eur + 20% DPH) + (8.84 Eur + 20%
DPH) za podanie vo veci samej - Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného v zmysle vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z. = 72,35,- eur a to ich zaplatením na účet právneho zástupcu žalobcu č. SK55 8360
5207 0042 0263 3015.
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Žalovaná síce uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale podľa obsahu odvolania je zrejmé, že
mienila uplatniť odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP, teda že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo



k porušeniu práva na spravodlivý proces), ktorý spočíva v tom, že vady konania postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§
177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať
nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené (§ 366, § 373 ods.4 CSP).
7.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo aj
rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.
8.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky  možno
zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
9.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb.,
v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91
Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením
č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
10.Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní,
t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod. ale aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
11.Podľa § 220 ods.2 CSP  v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci



po právnej stránke treba pritom  rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
13.Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie
jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne
využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 CSP), t. j. aby mohol
odvolanie odôvodniť z hľadiska § 365 ods.1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp.
obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne nemá ani možnosť posúdiť
správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým
odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.
14.Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba
nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích
dôvodov.
15.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. Súd jasne a zrozumiteľne zaujal stanovisko k zmluve
o úvere, jednotlivé preukázané skutkové zistenia premietol do záverov o skutkovom stave veci a k
zistenému a vyjadrenému skutkovému stavu veci priradil právne normy podľa, ktorých spor právne
posúdil, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje. Ak žalovaná tvrdí, že rozhodnutie je nepreskúmateľné ide
len o jej subjektívny pocit.
16.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno
uzavrieť, že žalovanou uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
17.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a týka sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
18.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
19.Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje



zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
20.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
21.Odvolací súd považuje za potrebné opakovane (tak ako to vykonal súd prvej inštancie) poukázať na
§ 9 ods.2 zák. č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: písm. j) ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
22.Podľa § 11 ods.1 písm.b) poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a) až l), s), z) a aa).
23.Podľa zmluvy o úvere č. 901301512 z 12.2.2013 je zrejmé, že príslušný poplatok je tvorený súčtom
úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 195,75 eur a administratívnych
nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou
vo výške 288,25 eur, spolu uhradená suma je 982 € potom RPMN je 304,10%.
24.Podľa Zmluvy o úvere č. 901301813 z 11.9.2013 je uvedené, že celkové náklady sú tvorené súčtom
úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 391,50 eur a administratívnych
nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou
vo výške 576,50 eur spolu uhradená suma je 1968 € potom RPMN je 304,10%.
25.Podľa Zmluvy o úvere č. 901302141 zo 14.5.2014 je uvedené, že celkové náklady sú tvorené súčtom
úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 78,30 eur a administratívnych
nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou
vo výške 105,70 eur spolu uhradená suma je 384 € potom RPMN je 281,64%.
25.Podľa § 53 ods.6 O. z. ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných
prostriedkov a lehotu splatnosti.
26.Podľa § 37 ods.1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.
27.Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
28.Podľa § 41 O. z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
29.V zmluve uvedený údaj o RPMN je neplatný z dôvodu, že je nesprávny, ale aj podľa § 39 sa prieči
dobrým mravom, lebo v zmluve o úvere č. 901301512 z 12.2.2013, je RPMN 304,10%, ktorá 7,75
násobne prevyšuje RPMN poskytovanú bankami a rovnako prevyšuje aj ust. o odplate; v zmluve o
úvere č. 901301813 z 11.9.2013  je RPMN 304,10%, ktorá 5,97 násobne prevyšuje RPMN poskytovanú
bankami a rovnako prevyšuje aj ust. o odplate a v zmluve o úvere č. 901302141  zo 14.5.2014 je RPMN
281,64%, ktorá 6,36 násobne prevyšuje RPMN poskytovanú bankami a rovnako prevyšuje aj ust. o
odplate. Na základe uvedených dôvodov je táto časť zmluvy (§ 41) neplatná lebo odporuje dobrým
mravom.
31.V prípade neplatnosti zmluvy v časti týkajúcej sa RPMN, chýba podstatná náležitosť zmluvy podľa
§ 9 ods.2 písm. j) zák. č.129/2010 Z.z. a keďže ide o absolútnu neplatnosť, tak súd nemôže chýbajúcu
časť zmluvy nahradiť. Preto možno uzavrieť, že úverová zmluva neobsahovala zákonom stanovené
náležitosti, podľa § 9 ods.2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a poskytnutý



spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.1 písm. b/
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
32.K námietke premlčania odvolací súd poukazuje na § 107 ods.1 O. z. podľa ktorého právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
33.Podľa § 107 ods.2 O. z. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
34.V súdenej veci žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením, ktorého právny dôvod neskôr
odpadol (§ 451 ods.2), ktoré vzniká a objektívna doba pre premlčanie práva na jeho vydanie
začína plynúť okamihom odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. 31.Začiatok subjektívnej
premlčacej doby sa zhoduje s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí
právneho dôvodu tohto plnenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia publikované
pod R 26/1975, R 11/1977, R 37/1982. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, kto na jeho úkor získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce, že oprávnený
sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Súd v konaní ako predbežnú otázku
riešil, či zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Teda až okamihom odpadnutia právneho dôvodu,
na základe ktorého bolo plnenie realizované, rozhodnutím súdu, začína plynúť subjektívna lehota
na vydanie takéhoto plnenia, preto nárok žalobcu nie je premlčaný. Objektívna lehota začala plynúť
poskytnutím plnenia avšak nie skor ako bolo realizované prvé plnenie podľa jednotlivých zmlúv. Najskôr
bola uzatvorená zmluva 12.2.2013 a žaloba bola podaná 25.1.2016 teda pred uplynutím 3 ročnej
premlčacej doby, ktorá by uplynula až 12.2.2016. Všeobecne možno povedať, že aby bolo možné hovoriť
o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Z vykonaného dokazovania súd má za preukázané,
že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať
plynúť skôr než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a
kto ho získal sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo.
Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal,
sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie
bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch),
že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej
premlčacej doby je upravený odlišne, avšak tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia
nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí,
a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba.
34.K ostatným námietkam žalovanej uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že súhlasí s
odvolateľom, že cena plnenia nemôže byť neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods.1 O. z. avšak táto
námietka je nedôvodná, lebo súd ju ani takto neposudzoval.
35.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
36.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
38.Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech a žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech preto
mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške účelne vynaložených trov
v súvislosti s odvolacím konaním rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2
CSP).
39.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený



sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/22/2016", "guid": "787b0d1b-6d64-4181-ac6c-5221c4c70a25:499fca09-2b5c-4791-b2b8-368e84f76963", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bc4b1868-176d-466b-984e-be1f8805b07b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 413/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4b1868-176d-466b-984e-be1f8805b07b"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "3c87f9d5-3ed9-41c3-b5fa-4a6cf488ab0e:64c337a2-54e0-471f-88b9-85d9efb093b7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3713216527.2", "spisova_znacka": "17Co/372/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/372/2015 z 26. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3713216527.2"}, {"guid": "863ed67a-f2f5-4256-b0d5-ccf7c9801713:beca8762-617a-446c-b2c0-45154b21d2e1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6414208486.1", "spisova_znacka": "13Co/90/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/90/2015 z 14. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-03-14", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6414208486.1"}, {"guid": "aecea4db-bbfe-40a2-b95b-55edd6b492d5:9f420de0-c8ba-4223-9ea7-12850a5ec822", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6714206438.1", "spisova_znacka": "13Co/557/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/557/2015 z 21. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-09-21", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6714206438.1"}, {"guid": "794f443a-a889-4913-93a3-08a731e6095c:e4ba1e19-b770-4c12-a50f-76423c423d3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6714206439.1", "spisova_znacka": "13Co/567/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/567/2015 z 21. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-09-21", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6714206439.1"}], "citovane_v": []}