Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/113/2011 z 11. 6. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 11. júna 2012, sp. zn. 10Co/113/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2011899667.1 Krajský súd Trnava | 10Co/113/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2011899667.1 | 2012-06-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Nájomná zmluva Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 221 ods. 1 písm. a) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5bbae3eb-9e06-4598-b2ac-8bd598e44b37 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2011899667.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/113/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899667
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899667.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: TT - KOMFORT s. r. o., Trnava, Františkánska 16, proti
žalovaným: 1/ O. G., nar. XX. B. XXXX a 2/ D. G., nar. XX. O. XXXX, obom bytom J., M. XXXX/XX a
zastúpeným advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Trnava, Nám. SNP 2, o privolenie k výpovedi z nájmu bytu, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. januára 1999 č. k. 13 C 224/98-16 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (inak v konaní iniciovanom právnou
predchodkyňou dnešnej žalobkyne v osobe príspevkovej organizácie „Správa mestského majetku“,
sídliacej na rovnakej adrese ako dnešná žalobkyňa, za účasti ktorej osoby aj napadnutým rozsudkom
bolo rozhodnuté - pozn. odvolacieho súdu), ktorou sa žalobkyňa domáhala privolenia k výpovedi z nájmu
bytu č. XX, nachádzajúceho sa v J. na ulici M. XX, pozostávajúceho z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva
(ďalej tiež len „predmetný byt“), ktorú dala žalobkyňa žalovaným a žalovaným nepriznal náhradu trov
konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 31 ods. 1 vety prvej, § 32 ods. 1, § 123,
§ 126 ods. 1 a 2 a § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení, ďalej len “O. z.“) a vecne v podstate nedostatkom vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalobkyne,
nedisponujúcej postavením vlastníka ani prenajímateľa bytu v nájme žalovaných (minimálne do 28.
septembra 1998) a neplatnosťou výpovedí po tomto čase daných žalovaným žalobkyňou vo vlastnom
mene (nie v mene Mesta Trnava), ako i pre nedostatok vzniku platnej nájomnej zmluvy uzavretej
účastníkmi konania 30. novembra 1994. V časti o trovách konania právne odôvodnil rozhodnutie § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „O. s. p.“) a vecne neuplatnením si náhrady žalovanými.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa (ešte tá pôvodná) s návrhom na jeho zmenu
a vyhovenie žalobe predovšetkým z dôvodu platnosti nájomnej zmluvy (uzavretej na základe dohody
o výmene bytov so súhlasom Mesta Trnava) a poverenia žalobkyne vypovedávaním nájomných zmlúv
mestom v dodatku k zakladacej listine z 28. októbra 1998.

Žalovaní odvolacie návrhy nepodali.

O odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 27. októbra 1999 č. k. 6 Co 254/99-34
tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej bol zmenený privolením k výpovedi
z nájmu predmetného bytu; vyslovené bolo, že nájomný pomer skončí posledným dňom 3-mesačnej
výpovednej lehoty plynúcej od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti
rozsudku a žalovaným bola uložená povinnosť byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu.
V časti trov konania bol napadnutý rozsudok zmenený uložením obom žalovaným povinnosti spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 500 vtedajších Sk do 3



dní a napokon odvolací súd sám uložil žalovaným tiež ďalšiu povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rovnakej sume i lehote.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplývalo, že predovšetkým z obsahu pôvodného článku III
(nečleniaceho sa na odseky) zakladacej listiny žalobkyne je zrejmé zverenie tejto do správy bytového
fondu obce a z odsekov 2 a 3 takéhoto článku doplnených do zakladacej listiny dodatkom č. 1
(schváleným 8. septembra 1998 a datovaným 28. októbra 1998 - zrejme písomné vyhotovenie dodatku)
tiež oprávnenie žalobkyne vykonávať vo vlastnom mene všetky právne úkony súvisiace so správou
zvereného majetku (medzi ktorými bolo výslovne vymedzené aj „vypovedávanie nájomných zmlúv“)
a oprávnenie podávať vo vlastnom mene za Mesto Trnava súdne návrhy vo veciach tam príkladmo
vymedzených (opäť okrem iného i „o privolenie k výpovedi z nájmu bytu“). Z obsahu dohody o výmene
bytov potom vyplývalo, že na jej základe sa mali žalovaní stať nájomcami predmetného bytu, pričom
ich nasťahovanie sa do tohto bytu nikto v konaní nepoprel a napokon z obsahu žaloby je zrejmé,
že ju podala žalobkyňa vo vlastnom mene 5. novembra 1998 (zjavne cítiaca sa viazaná poverením
Mesta Trnava obsiahnutým v dodatku k zakladacej listine) tak, že súdu prvého stupňa došla 11.
novembra 1998, obsahovala v dôvodovej časti prehlásenie žalobkyne, že žalovaným vypovedáva nájom
predmetného bytu (presne označeného a obývaného žalovanými) zo skutkového dôvodu neplatenia
nájomného a úhrad spojených služieb i právne vymedzeného ustanovením § 711 ods. 1 písm. d/
O. z. a taká žaloba bola žalovaným doručená 23. novembra 1998. Z uvedeného odvolací súd
dovodil, že vzťah Mesta Trnava (ako vlastníka bytu v nájme žalovaných) a žalobkyne (ako správcu
s rozšírenými oprávneniami podľa zakladacej listiny) bol vzťahom príkazcu (mesto) a príkazníka
(žalobkyňa) na základe zmluvy výslovne nepomenovanej príkaznou, ktorá však napĺňala všetky pojmové
znaky vymedzené v príslušnom zákonnom ustanovení (§ 724 O. z.), z čoho žalobkyni vznikla povinnosť
vykonávať činnosti vymedzené zakladacou listinou a dodatkom k nej. Takýto vzťah potom oprávňoval
žalobkyňu po prijatí poverenia mesta obsiahnutého v zakladacej listine (nepochybne po 28. októbri 1998)
vo vlastnom mene vypovedať žalovaným nájom a rovnako vo vlastnom mene navrhnúť súdu privolenie
k takej výpovedi (keď inak odvolací súd mal za to, že nebol žiaden dôvod čokoľvek meniť na skorších
záveroch odvolacieho súdu, podľa ktorých žalobkyni takéto postavenie pred zmenou jej zakladacej listiny
naopak neprislúchalo). Za nesprávny považoval názor súdu prvého stupňa o nedostatku vzniku nájomnej
zmluvy, pretože pre túto zákon nevyžaduje písomnú formu a mohla tak byť uzavretá i konkludentne.
Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že sa žalobou bolo treba zaoberať vecne. Okolnosť
neplatenia žalovanými nájomného za čas dlhší než 3 mesiace nebola medzi účastníkmi spornou, takže
výpovedný dôvod spočívajúci v hrubom porušovaní povinností nájomcu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ O.
z. bol daný a výpoveď bolo treba považovať za platnú. Nakoľko tu preukázateľne neboli dôvody hodné
osobitného zreteľa umožňujúce súdu k takejto výpovedi napriek tomu neprivoliť pre pretrvávajúci stav
hmotnej núdze vzniknutý bez vlastného zavinenia nájomcu (žalovaných), bolo potrebné žalobe vyhovieť.
Odvolací súd preto k výpovedi z nájmu privolil (vrátane rozhodnutí s tým súvisiacich), podľa § 712a ods.
3 O. z. pre starostlivosť žalovaných v čase rozhodovania odvolacieho súdu o maloleté deti C. a J. však
za podmienky zabezpečenia náhradného bytu, ktorý ale môže byť i horšej kvality, menšej obytnej plochy
a mimo obce, v ktorej sa nachádza vypratávaný byt.

Rozsudok odvolacieho súdu priblížený zhora na dovolanie žalovanej 2/ Najvyšší súd Slovenskej
republiky (tento inak prejednávajúci vec až po zániku pôvodnej žalobkyne i odvolateľky) uznesením
z 31. mája 2011 sp. zn. 3 Cdo 289/2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto
svojho uznesenia dovolací súd odvolaciemu vytkol, že hoci súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie
na skutkových zisteniach, so zreteľom ku ktorým dospel k právnemu záveru, že žalobkyňa nebola
oprávnená dať žalovaným výpoveď z nájmu bytu a nie je v danom prípade vecne legitimovaná na
podanie žaloby o privolenie k výpovedi, odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že
žalobkyňa vecne legitimovaná je (ku ktorému záveru dospel na podklade zakladacej listiny pôvodnej
žalobkyne v znení dodatku č. 1 k takej listine), následne ale pristúpil aj k posúdeniu opodstatnenosti
žaloby z hľadiska existencie výpovedného dôvodu uplatneného vo výpovedi z nájmu bytu. Z dokladov
predložených žalobkyňou mal preukázané neplatenie nájomného žalovanými za čas dlhší ako 3 mesiace
a dospel k záverom, že výpovedný dôvod v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ O. z. je daný, výpoveď z
nájmu bytu je platná a neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré umožňujú súdu neprivoliť k
výpovedi z nájmu bytu. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu neprebehlo konanie pred odvolacím
súdom podľa zásad spravodlivého súdneho procesu. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby súdom
prvého stupňa nebola v konaní na prvom stupni posudzovaná otázka existencie výpovedného dôvodu



a platnosti výpovede danej žalovaným. So zreteľom na priebeh konania na súde prvého stupňa, jeho
výsledky a tiež obsah odvolania žalobkyne bolo legitímne očakávanie žalovaných, že v odvolacom
konaní bude posudzovaná (iba) správnosť dôvodov, ktoré súd prvého stupňa (súd prvej inštancie) viedli
k zamietnutiu žaloby, prípadne boli uplatnené v odvolaní. Odvolací súd ale neposudzoval len otázku
vecnej legitimácie žalobcu, riešenú súdom prvého stupňa, ale po jej zodpovedaní pristúpil aj k riešeniu
ďalšej, dovtedy (ešte) nenastolenej otázky dôvodnosti použitého výpovedného dôvodu v zmysle § 711
ods. 1 písm. d/ O. z. Tým podľa názoru dovolacieho súdu však odvolací súd odňal dovolateľke možnosť
zrealizovať procesné oprávnenie účastníka občianskeho súdneho konania - oprávnenie domáhať sa
v konaní o riadnom opravnom prostriedku preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho názoru
na inštančne vyššom (opravnom) súde. Žalovaná 2/ sa v dôsledku toho až z rozhodnutia odvolacieho
súdu dozvedela, že tento súd vyvodil svoj iný právny záver než súd prvého stupňa z takých skutkových
okolností, ktoré súd prvého stupňa ani neposudzoval, keďže ich pre rozhodnutie (vzhľadom na právny
názor o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu ) nepovažoval za podstatné. Odvolací súd v uvedenom
zmysle vyvodil svoje právne závery zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa právne nevyhodnocoval. V
dôsledku toho žalovaná 2/ (ako neskoršia dovolateľka) sa k (iným) právnym záverom odvolacieho súdu
ani nemala možnosť vyjadriť a prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych
záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými, avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu
boli rozhodujúce.

Žiaden z účastníkov už následne (potom, čo sa v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vec stala
opäť predmetom odvolacieho konania) nový odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd preto prejednal znova podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania
žalobkyne (právnej nástupkyne pôvodnej žalobkyne, z ktorej počínania nevyplýval záujem na odvolaní a
žalobe jej predchodkyne netrvať) celú vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej
bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to tentoraz i s prihliadnutím na názor dovolacieho súdu
(z jeho tzv. zrušujúceho uznesenia) podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože rozsudok
zrušil, keď dospel k záveru, že tento nemožno považovať za vecne správny, nakoľko súd prvého stupňa
neposúdil vec celkom správne (úplne) po právnej stránke a v dôsledku toho nezistil celkom dostatočne
ani skutkový stav (v rozsahu potrebnom pre konečné rozhodnutie).

Odvolaciemu súdu ten dovolací vytkol praktickú prekvapivosť (či presnejšie „nečakanosť“) jeho záverov
a jedinou možnosťou, ako tento nedostatok napraviť, bolo poskytnúť nie len účastníkom, ale i súdu
prvého stupňa dostatok priestoru, aby sa vyporiadali aj s tými aspektmi posudzovaného problému, ktoré
vo svojom prvom rozhodnutí v tejto veci označil za rozhodujúce tunajší súd. Len takto totiž neprídu
skrátka ako účastníci (z nich najmä ten subjektívne pociťujúci skorší nedostatok možností presvedčiť
súd o správnosti ním prezentovaných stanovísk či stanovísk u ktorých len zamýšľal tak urobiť - v rovine
priestoru pre argumentáciu i v rovine získania dostatku času na „spracovanie“ názorov súdu vrátane tých
skôr pre neho prekvapivých), tak ani súd (ten prinavrátením mu možnosti vykonávať i dokazovanie na
otázky skôr podľa neho nevýznamné celkom či bez zásadného významu, pokiaľ pre to samozrejme bude
opora v návrhoch na dôkazy a predložených alebo označených dôkazoch a tiež získaním novej možnosti
po vyvrátení základu jeho skoršej argumentácie argumentovať znovu čo najucelenejšie v prospech
jeho nového rozhodnutia - na základe doplnených skutkových zistení a aj komplexnejšieho právneho
posúdenia veci).

Pri riadení sa touto základnou úvahou a aktuálnom nedostatku dôvodov ustupovať od záverov
vyslovených v odôvodnení tzv. zmeňujúceho rozsudku tunajšieho súdu z 27. októbra 1999 (tu rozumej
záverov týkajúcich sa nazerania na vec po právnej stránke, na ktoré pre nadbytočnosť ich opakovania
postačuje len odkázať) preto odvolaciemu súdu záujem na rešpektovaní práva účastníkov na spravodlivý
proces v oboch stupňoch súdov (práva predstavujúceho pri rozhodovaní vo veci samej podľa platného
procesného práva pravidlo) nedovoľoval iné rozhodnutie než to vyplývajúce z výroku tohto jeho
uznesenia - čiže zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. v znení zákona
č. 341/2005 Z. z., resp. podľa písm. a/ rovnakého ustanovenia O. s. p. v znení platnom a účinnom
do 31. augusta 2005 vrátane (v tomto prípade pre potrebu opätovného rozhodovania v odvolacom
konaní začatom ešte odvolaním z marca 1999, tu por. i ust. § 372l ods. 2 O. s. p.) prakticky pre
nedostatočne zistený skutkový stav majúci pôvod v nesprávnom (neúplnom) právnom posúdení veci
a nemožnosť dopĺňania dokazovania odvolacím súdom (keďže by tu potrebné doplnenie dokazovania
malo povahu vykonávania základného dokazovania na dosiaľ neskúmané otázky a prekračovalo tak



medze prieskumnej činnosti odvolacieho súdu) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia.

V ďalšom konaní preto súd prvého stupňa najmä opäť právne posúdi vecnú opodstatnenosť žaloby a
vyhodnotí otázku vzniku a platnosti nájomnej zmluvy, otázku dôvodnosti (existencie) použitého dôvodu
výpovede z nájmu bytu inkorporovanej (začlenenej) do žaloby v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ O. z. a
takto i platnosti takejto výpovede a napokon i otázku existencie alebo neexistencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa umožňujúcich súdu neprivoliť k výpovedi z nájmu bytu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude pritom riadiť sa názorom odvolacieho súdu, kto-rým je podľa §
226 O. s. p. viazaný, podľa procesnej aktivity účastníkov zvoliť ďalší postup a do-plniť dokazovanie, podľa
§ 132 O.s.p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až po splnení takýchto povinností opätovne
rozhodnúť o veci i o trovách konania (prvostupňového, oboch konaní odvolacích i konania dovolacieho)
a to i s vypravením jeho nového rozhodnutia aj odôvodnením poskytujúcim odpovede na všetky dosiaľ
položené, resp. do času jeho rozhodovania nastolené sporné otázky.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.