Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/115/2014 z 8. 7. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. júla 2014, sp. zn. 8Cdo/115/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:5912207083.1 Najvyšší súd | 8Cdo/115/2014 | ECLI:SK:NSSR:2014:5912207083.1 | 2014-07-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 237 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4e5f067b-5799-42db-9d6e-48a6c609786a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5912207083.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/115/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912207083
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5912207083.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13,
o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 6 C
88/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo 6. februára 2014, sp. zn. 9
Co 29/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo 16. mája 2013, č. k. 6 C 88/2012-96 zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn. 9 Co
368/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.), žalovanej náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Okresný súd Ružomberok (v poradí druhým) uznesením z 22. novembra 2013, č. k. 6 C
88/2012-132 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške
20,- eur do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodol s poukazom na ustanovenia §
2 ods. 4 veta prvá, § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1 a 2, § 7 ods. 10, § 9 ods. 3 a § 18ca zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o súdnych poplatkoch“), pričom o výške poplatku rozhodol podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu Zákona o súdnych poplatkoch.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne uznesením zo 6. februára 2014, sp. zn. 9 Co
29/2014 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Uviedol, že
odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol o poplatkovej povinnosti
jasne a zrozumiteľne v uznesení, ktorého výšku správne uviedol a tiež ustanovenia, ktorými sa pri svojom
rozhodovaní riadil. Preto nemožno súhlasiť s námietkou žalobkyne, že tomuto uzneseniu chýba jeho
odôvodnenie. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie pritom žalobkyni vyplýva z § 6 ods. 2
veta druhá a § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch a jeho výška z položky 7a Sadzobníka



súdnych poplatkov, ako správne uviedol vo svojom rozhodnutí okresný súd. Správne súd pristúpil aj
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti, t. j.
podaním odvolania, ktorý bol navrhnutý po 30.9.2012.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutia
oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila
tým, že v predmetnej veci sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom
považovala údajnú prekvapivosť. Podľa názoru dovolateľky rozhodnutie popiera doterajšiu konštantnú
judikatúru, žalobkyni bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť za
odvolanie, a tým jej bol spôsobený zásah do jej ústavného práva na súdnu ochranu, ktorý bližšie
rozviedla v dovolaní.

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo
treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti
vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale
ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom
uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie žalobkyne, preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní,
v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k
tejto procesnej vade skutočne došlo.



Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a
procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom
súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Žalobkyňa v súvislosti s touto vadou namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, pretože
popiera doterajšiu konštantnú judikatúru, žalobkyni bola v rozpore so zákonom č. 71/1992
Zb. uložená poplatková povinnosť, a tým jej bol spôsobený zásah do jej ústavného práva
na súdnu ochranu.

S tzv. namietanou prekvapivosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na
predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 7 Cdo 102/2011,
2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv.
prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy,
ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého
stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru
na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver
zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho
súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde, a preto je námietka žalobkyne v tomto smere
nedôvodná.

Pokiaľ žalobkyňa odôvodňuje svoje dovolanie aj tým, že ňou napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd poznamenáva, že samotným právnym
posúdením veci nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym
posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 1/2003). Z tohto dôvodu je právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov považované (len) za
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), ktorý ale sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo
282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni,
ktorá v tomto konaní úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal úspešnej žalovanej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo jej v dovolacom konaní trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.