Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17CoE/19/2013 z 25. 2. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 25. februára 2013, sp. zn. 17CoE/19/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8210205350.1
Krajský súd Prešov | 17CoE/19/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8210205350.1 | 2013-02-25 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ecaec8cc-b7fc-444d-b6a3-88b6145072e2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8210205350.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/19/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8210205350
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8210205350.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO:
36 613 843, proti povinnému W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, I., o vymoženie 1.167,07 eur s
príslušenstvom, o odvolaniach oprávneného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS proti
uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 4Er/605/2010-15 zo dňa 23.07.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a   návrh Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
povinného, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia o zastavaní exekúcie samostatným uznesením.

Rozhodnutie čo do výroku o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka právne odôvodnil § 251 ods. 4
a § 93 O.s.p. a § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom
patriacim výlučne do sporového konania a v exekučnom konaní je pojmovo vylúčené. Ustanovenie § 93
O.s.p. na exekučné konanie nie je aplikovateľné. Súd pritom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.
1Cdo 106/2008 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoE 56/2011, ktoré bolo vydané už
za účinnosti § 93 ods. 2 O.s.p., na ktoré sa Združenie odvolávalo.

Výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení právne odôvodnil podľa § 2 písm. a), b) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že v prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., avšak rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu buď ako celok odmietnuť, alebo
sa mohol podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu,
ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu. Prvostupňový súd vo svojom



rozhodnutí taktiež poukázal na geografický aspekt rozhodcovského konania - rozhodcovský súd sa
nachádza v sídle dodávateľa. Predmetná rozhodcovská doložka je z uvedených dôvodov neprijateľnou
podmienkou, a preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu včas podali odvolanie oprávnený a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS (ďalej len „Združenie“).

Oprávnený  rozhodnutie napadol z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že dospel k názoru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou.
Súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté
vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci a spôsobilým exekučným titulom. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako
exekučný súd a nie je vecne príslušný konať ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad
plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako
súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie
je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu,
keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje
vo veci samej. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o
zastavení konania predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu.

Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského
rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný
na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia
by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym
poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na
iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08). Navyše exekučný súd je opdľa
§ 45 ods. 1 ZRK povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie.

Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti.

Ďalej dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v
prechodnom ustanovení § 897f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením§ 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť
právnych úkonov, vzniknutých pred 01.01.2008. Ak teda pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva
o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až § 54. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s §
261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú týmto predpisom bez ohľadu na povahu účastníkov.
Ak je ním spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.



Odvolávajúc sa na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
oprávnený uviedol, že uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej
rozhodcovskej doložky.

Odvolateľ taktiež poukázal na to, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy len
plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom ide o
špeciálny predpis. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M
Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške
46,01 eur s DPH.

Združenie podalo odvolanie proti rozhodnutiu len čo do výroku, ktorým súd nepripustil jeho vstup do
konania ako vedľajšieho účastníka. Uviedlo, že závery súdu by boli akceptovateľné len pred 15.10.2008,
kedy nadobudla účinnosť novela O.s.p. č. 384/2008 Z.z.., ktorou sa zaviedla druhá skupina vedľajšieho
účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p. Uvedenú druhú skupinu vedľajších účastníkov legitimuje do konania
samotný zákon a nemusí byť pri nich preukázaný hmotnoprávny záujem na výsledku konania. Združenie
ďalej poukázalo na to, že v posledných rokoch dochádza k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu
spotrebiteľských práv, kde dokonca súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov ako paaktov vydávaných pri neplatne uzatvorených rozhodcovských doložkách, prípadne
na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilých exekučných titulov. V exekučnom konaní pritom
ožívajú inštitúty zo základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné
a pod.), a preto je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania zákonný, odôvodnený a
spoločensky žiaduci. Preto Združenie žiadalo, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že
vstup vedľajšieho účastníka do konania pripustí, alternatívne aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V prípade, že bude mať aj napriek tomu odvolací súd pochybnosti
o možnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní, Združenie žiadalo konanie prerušiť a predložiť
vec Súdnemu dvoru EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorú na výzvu súdu predloží, alternatívne zrušiť
uznesenie v jeho napadnutej časti a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konania.

Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu Združenia uviedol, že  rozhodnutie o nepripustení vstupu
vedľajšieho účastníka do exekučného konania považuje za správne, pričom poukázal na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Za nedôvodný považuje aj návrh Združenia na prerušenie
konania z dôvodu, že posúdenie pripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania je
výlučne v kompetencii vnútroštátneho súdu.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník. V spise sa nachádza záznam
zákonného sudcu, podľa ktorého sa s uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom stotožňuje a
nariadil vec predložiť odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O. s. p. ).

Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že ani odvolanie oprávneného a ani odvolanie
združenia nie je dôvodné.

Ako prvým sa zaoberal odvolací súd odvolaním Združenia proti rozhodnutiu o jeho nepripustení vstupu
do konania ako vedľajšieho účastníka. Vo vzťahu k tomuto výroku sa odvolací súd plne stotožňuje
s náležitým a presvedčivým odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2
O.s.p.). Na podporu týchto argumentov navyše odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8 zo dňa 13.01.2013, ktoré zohľadňuje aj právnu úpravu § 93
O.s.p. v znení od 15.10.2008 (tzn. aj § 93 ods. 2), v zmysle ktorého: „V exekučnom konaní dochádza
k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne



judikovaný. Právoplatnosťou a vykonateľnosťou súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského
právneho vzťahu nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická
osoba, ktorej bola v nachádzacom konaní uložená hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá s
pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v spojení
s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom nesplnení uloženej povinnosti a s právnou
skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva povinným. Žiadna z uvedených
determinujúcich právnych skutočností však už nie je motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s
pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa.

Fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa spotrebiteľského právneho
vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že
dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak
hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami
núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej
pozície. Jednoducho v takom exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt,
že povinný bol v základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne
významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému na ochranu
spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by exekučný súd popieral
účel a zmysel zákonných právnych noriem vymedzujúcich postavenie takýchto združení, a tým im
neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné právo na súdnu ochranu. Priestor pre účinnejšiu
ochranu povinného, ktorý bol v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane
spotrebiteľa explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pred orgánmi verejnej moci
(a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje odvolanie Združenia za dôvodné. Rovnako odvolací
súd nevyhovuje jeho žiadosti o prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ, pretože podľa názoru odvolacieho súdu otázka prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom
konaní je otázka týkajúca sa vnútroštátneho práva. Preto odvolací súd návrh Združenia na prerušenie
konania zamietol.

Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním oprávneného. Aj vo vzťahu k tomuto odvolaniu sa
odvolací súd v celom rozsahu plne stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením súdu prvého
stupňa, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a vzhľadom na odvolacie námietky oprávneného ho
dopĺňa nasledujúco:

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej
právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z
právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je
bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia  v
blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto  prípad ide aj v
ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť, ale ukladá
dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského
rozsudku. Zastavením  exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením
exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na
uplatnenie práva na súde.

Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom
vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody
neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa právneho posúdenia veci, odvolací súd
konštatuje, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl



v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy (17.10.2005), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka ).

Podľa ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu, (....)

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom
sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje
rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej spotrebiteľskej zmluvy, t.j. 17.10.2005).
Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä)
uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok,
súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté
z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto
názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do ust. § 53 ods. 4 písm. r) zavedeného
do Občianskeho zákonníka od 01.01.2008 novelou č. 379/2008.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných
veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/64/2010,  5CoE/16/2011,
5CoE/29/2011 a ďalšie).



S oprávneným nie je možné súhlasiť ani v tom smere, že išlo o naplnenie § 93b ZoB.

Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme
predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri
predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa,
a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa  a jeho voľba nenapĺňa
taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných
podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa  v rámci kontraktácie nemenia, že
sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom  spočíva
faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie
POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie  spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie  došlo
k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil
povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno
nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku
je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže
aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti
rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012).  Na
toto uznesenie odvolací súdu poukazuje aj vo vzťahu k námietka odvolateľa spočívajúcej v citovaní
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. V ňom
Krajský súd v Prešove uviedol:

„V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné
aplikovať na skutkový stav ustanovenia  § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny
predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a
keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto
špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho  dojednania
zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta  banky sa totiž vzťahuje
nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na
uzavretie  zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť
ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej
rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá
žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako techniku
ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne
ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní
a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ  nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu



neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť
osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie
so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom
dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú
individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ
mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú
doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel
rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne
nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu
bankou, ale naviac pri právnom posúdení individuálneho dojednania je v priamom rozpore s relevantnými
ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej
povinnosti dodávateľov na úverovom trhu  oboznámiť  spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými
podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je
individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže
meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho
možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k
pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa
odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv
spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu
EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité,
ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť
meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená
práve z dôvodu  ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane  formulárových zmien a doplnkov
pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp.
nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať  stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že
súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom
vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného
ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v  rozpore s judikatúrou
súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho
názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni
vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v
rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“
arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov
odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať
tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na
roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora
v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom
v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej
právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa
nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu
(nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať
na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych
záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského
štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred
nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt,
na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho
prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.



Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov
zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre
súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy
interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už
dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK
k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť
zákonné pravidlo v § 88 ods. 2  O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho
konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“

Na základe vyššie uvedených dôvodov a už skôr zaujatých právnych názorov, od ktorých odvolací súd
sa neodkláňa, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.