{"guid": "1a49c2a3-38b5-48fb-b660-c58c78900756:9bdaae70-a5d6-48c0-a672-b010cd165727", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1", "spisova_znacka": "8Co/202/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/202/2018 z 28. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. októbra 2019, sp. zn. 8Co/202/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1", "identifikacne_cislo": "1216217897", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Burik", "sudca_id": 178, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-burik-178", "datum_vydania": "2019-10-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-10.odsek-1", "nazov": "§ 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-10.odsek-6", "nazov": "§ 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-10.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-10"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1993/182#paragraf-10"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9bdaae70-a5d6-48c0-a672-b010cd165727", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/202/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216217897
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: BYTOKOMPLET s.r.o., Kamenárska 18,
Bratislava, IČO: 35 698 845, zastúpeného JUDr. Rudolfom Mičietom, advokátom, Medzilaborecká 21,
Bratislava, proti žalovanej: M.. T. S., C.. XX.X.XXXX, I. XX, XXX XX I., o zaplatenie 1.275,18 eur s prísl.,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. februára 2018 č.k. 67C
174/2016-336, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd   rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti   p o t v r d z u j e .
Žalobca   má  nárok na   náhradu trov odvolacieho konania  v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti čo do zaplatenia sumy 1.194,09
eur, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 81,09 eur a úrok                         z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 1.194,09 eur od 21.10.2016 do 16.3.2017,                          v zostávajúcej
časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal  náhrada trov konania v celom rozsahu. Poukázal na to, že
žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy                   1.275,18 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne od 21.10.2016 do zaplatenia                  s odôvodnením, že ako správca
bytového domu nachádzajúceho sa A. S. na P.. S. XX, XX, XX, XX, XX, XX (O.M. Č. XXXX), H. na
T. Č.. XXXX, I..Ú.. C., uzatvoril dňa 27.10.1999 zmluvu o výkone správy v zmysle zákona č. 182/1993
Z.z.,                  a žalovaná bola povinná  ako vlastníčka bytu č. X C. O. A. S.B. Q. na S. XX, A. S. podľa
ustanovení čl. V bod 5.2 zmluvy o výkone správy poukazovať mesačné preddavky do fondu prevádzky,
údržby a opráv, platiť zálohové platby za služby spojené s užívaním bytu a platiť správcovi mesačne
poplatok za výkon správy, a to  do 20. dňa v mesiaci (čl. V, bod 5.3 zmluvy o výkone správy). Žaloval
tak nedoplatok žalovanej na zálohových platbách, platbách do fondu údržby a prevádzky domu, ročných
vyúčtovaniach a odmene správcu za obdobie uvedené v prehľade platieb - štruktúre dlžôb. Skutkový
stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa  § 8b písm. e), § 8a ods.2, § 10
ods.1, ods.6  zákona č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v spojení s §  517
ods. 2 Občianskeho zákonníka a  dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v časti istiny 81,09 eur  dôvodná.
Za spornú považoval  výšku nároku, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal od žalovanej. Pôvodne sa
v konaní žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.275,18 eur, ktorá pozostávala z nedoplatku (dlhu), ktorý
žalovanej vznikol za predchádzajúce obdobie, t.j. za obdobie pred rokom 2016, v sume 81,09 eur a z
nedoplatku na zálohových platbách za obdobie od 01/2016 do 10/2016 v sume 1.194,09 eur, v ktorej
časti vzal žalobca  späť, preto predmetom konania ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy                  81,09
eur a úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.275,18 eur  od 21.10.2016 do 16.3.2017 a úroku
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 81,09 eur od 17.3.2017 do zaplatenia. Konštatoval, že správca
bytového domu je v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. povinný pri správe domu sledovať úhrady za plnenia
a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv a vymáhať vzniknuté nedoplatky (§ 8a písm.



e/). Vzniknuté nedoplatky vlastníkov, ktoré je správca povinný vymáhať môžu mať dve formy - môže ísť
o nedoplatky titulom zálohových platieb počas aktuálneho roka alebo nedoplatky titulom vyúčtovania za
predchádzajúce obdobia. Rozlišovanie týchto dvoch právnych inštitútov je dôležité z toho dôvodu, že
správca bytového domu sa môže domáhať zaplatenia zálohových platieb iba do okamihu, kedy vykonal
ich vyúčtovanie, najneskôr do okamihu, kedy bol takéto vyúčtovanie povinný vykonať v zmysle zákona.
Po uvedenom okamihu sa správca bytového domu nemôže domáhať zaplatenia zálohových platieb, ale
len úhrady nedoplatku                            z vykonaného vyúčtovania (analogicky rozhodnutie NS ČR 25 Cdo
1977/2015). Pokiaľ však vlastník bytu dlží správcovi bytového domu splatné zálohy za plnenia spojené
s užívaním bytu a preddavky do fondu opráv, prevádzky a údržby, teda je v omeškaní s ich úhradou,
potom je povinný  zaplatiť aj úrok z omeškania; avšak iba za obdobie od splatnosti jednotlivých záloh až
do ich zaplatenia, najneskôr do okamihu, kedy správca bytového domu vykonal vyúčtovanie, resp. do
okamihu, kedy vyúčtovanie v zmysle zákona vykonať mal. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru,
že  žalobca má právo na zaplatenie úroku                            z omeškania zo záloh, ktoré sa stali
splatnými, a ktoré bola žalovaná povinná platiť mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci, a preto  priznal
žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 1.194,09 eur (z dlžných zálohových platieb), za obdobie, ktoré si
žalobca uplatnil v súlade so zákonom, t.j. od 21.10.2016 až do 16.3.2017 (do dňa úhrady). Poznamenal,
že za rok 2016 bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi ku dňu podania žaloby na zálohových platbách
sumu 2.679,49eur. Žalovaná však ku dňu podania žaloby uhradila na zálohových platbách žalobcovi len
sumu 1.485,40 eur, teda ku dňu podania žaloby bola na zálohových platbách dlžná 1.194,09 eur. Dňa
16.3.2017 (pred tým ako bolo vykonané ročné vyúčtovanie), žalovaná zaplatila žalobcovi sumu 1.275,18
eur, ktorú popisom v \"správe pre príjemcu\" určila na úhradu zálohových platieb za rok 2016. Žalobca bol
teda povinný sumu 1.275,18 eur použiť na úhradu zálohových platieb za rok 2016. Ani touto  platbou
žalovaná ku dňu 16.3.2017 neuhradila celý dlh, ktorý jej vznikol na nezaplatených zálohových platbách
za rok 2016, nakoľko nemala uhradenú ani zálohu za mesiac november 2016. Nakoľko predmetom
konania v tejto časti ostal už iba úrok z omeškania, výsledok vyúčtovania nákladov a služieb za rok 2016
je                      v prejednávanej veci bez významu. Pokiaľ aj žalovaná poukazovala na to, že titulom
vyúčtovania za rok 2016 jej vznikol preplatok, a to vyšší, ako jej bol žalobcom vyplatený, opakovane
uviedol, že vyúčtovanie za rok 2016 nebolo predmetom konania, predmetom konania bolo iba posúdenie
nároku žalobcu na úrok z omeškania z nezaplatených zálohových platieb za rok 2016. Čo do sumy
81,09 eur (nedoplatok z predchádzajúceho obdobia, t.j. spred roka 2016) žalobe vyhovel, vzhľadom
na námietky žalovanej a posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, vychádzal z porovnania skutočných
úhrad zrealizovaných žalovanou v rokoch 2011 - 2015 a skutočných nákladov spojených s užívaním
bytu za roky 2011 - 2015. Za základ vzal predložené ročné vyúčtovania nákladov a služieb spojených
s užívaním bytu a preukázané platby  vykonané žalovanou v období rokov 2011 - 2015 a následne
vyčíslil dlh žalovanej za sporné obdobie v sume 81,82 eur, a pretože sa žalobca  domáhal zaplatenia
sumy 81,09 eur,  zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 81,09 eur. K obdobnému záveru  dospel  aj
po vykonaných zápočtoch, keď žalobca vychádzajúc z popisu platieb žalovanej v roku 2014 použil na
zápočet dlhov z predchádzajúceho obdobia sumu 2.851,84 eur (600,- eur platbu zo dňa 14.1.2014,
1.000,- eur platbu zo dňa 21.3.2014, 100,- eur zo sumy 300,- eur platbu zo dňa 16.4.2014, 100,- eur
zo sumy 300,- eur platbu zo dňa 14.5.2014, 1.051,84,- eur platbu zo dňa 12.6.2014). Ak túto sumu
žalobca použil na úhradu nedoplatkov za roky 2011 - 2013, ktoré boli vo výške 2.448,59 eur (236,25
eur + 364,28 eur + 1.848,06 eur), potom zostal žalovanej po týchto zápočtoch zostatok + 403,25 eur.
Zároveň je však potrebné o sumu 2.851,84 eur znížiť o výšku reálnych platieb za rok 2014, ktoré
potom predstavujú 2.200,- eur (5.051,84 eur - 2.851,84 eur). Za rok 2014 potom porovnaním skutočných
úhrad a platieb vznikol žalovanej nedoplatok - 966,70 eur (3.166,70 eur - 2.200,- eur). Ak sa od tohto
nedoplatku odpočíta suma + 403,25 eur, ktorá ostala po zápočtoch, reálna výška nedoplatku za rok
2014 po zápočtoch predstavuje - 563,45 eur. V roku 2015 vznikol žalovanej preplatok 481,63 eur. Teda
výška skutočného nedoplatku k 31.12.2015 aj v tomto prípade činí 81,82 eur. Dodal, že k rovnakému
výsledku sa dospeje akýmkoľvek spôsobom zápočtu vykonaných platieb na staršie dlhy žalovanej. V
tejto časti však nepriznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku                    z omeškania, a to s
poukazom na skutočnosť, že i keď je nepochybné, že žalovaná je žalobcovi dlžná 81,09 eur titulom
nedoplatku z predchádzajúceho obdobia, z obsahu žalobcom predložených vyúčtovaní výška takto
požadovaného nedoplatku nevyplýva. Nakoľko žalovaná z obsahu žalobcových vyúčtovaní nielenže
nemala vedomosť o výške konkrétneho dlhu, ale ani mať nemohla, nemohla sa s plnením peňažného
záväzku, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha dostať do omeškania (rozhodnutie NS ČR 25 Cdo
1977/2015). V tejto súvislosti súd poukázal  na neprijateľnosť postupu správcu, ktorý na jednej strane
vyhotoví vlastníkovi bytu vyúčtovanie s kladným preplatkom a na strane druhej sa domáha zaplatenia
nedoplatku, ktoré malo vzniknúť z tohto vyúčtovania. Žalobca vyhotovovaním vyúčtovania, ktoré je



založené na porovnaní zálohových platieb (bez ohľadu na ich reálnu úhradu) so skutočnými nákladmi,
keď zároveň v týchto vyúčtovaniach v rozpore so zmluvou o výkone správy (čl. IV bod 4.8) ako aj
so zákonom (§ 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.) započítava do výsledku ročného vyúčtovania aj
zálohové platby k 31.3. daného roka, pričom zohľadňuje aj stav z predchádzajúceho roka (bez toho,
aby z vyúčtovania jasne vyplývalo, že sa jedná o dlh z predchádzajúceho obdobia), čím dochádza k
\"nabaľovaniu\" nedoplatkov                          z predchádzajúcich období do aktuálneho roku, vykonáva
zmätočné, nepreskúmateľné                        a nezrozumiteľné vyúčtovania  pre samotných vlastníkov, ktorí na
základe týchto vyúčtovaní môžu len ťažko dospieť k zisteniu, či je vyúčtovanie (vo vzťahu k vykonaným
platbám) správne alebo nie. Dôvody, ktorými žalobca v priebehu konania odôvodňoval vykonávanie
vyúčtovaní porovnaním zálohových platieb a skutočných nákladov sú nelogické                                a
argumentačne neobstoja, keď naviac je súdu z jeho činnosti známe, že iní správcovia dokážu vykonávať
riadne vyúčtovania, za príslušný rok, porovnaním skutočných úhrad a skutočných nákladov. Napokon
treba uviesť, že pokiaľ aj žalobca v podanej žalobe opieral svoj nárok                      o sumárnu analýzu
platieb za obdobie od 1.6.2014 do 31.10.2016, sumárna analýza platieb je pre súd, ako aj vlastníka
bytu irelevantná. Sumárna analýza platieb je interným dokladom správcu, ktorý mu síce môže slúžiť ako
podklad pre získanie prehľadu o platbách vlastníka, avšak nie je právnym titulom na základe ktorého je
oprávnený a zároveň povinný vymáhať vzniknuté nedoplatky, resp. preukazovať vzniknuté nedoplatky
vo vzťahu k vlastníkovi či súdu. Správca je totižto povinný už v podanej žalobe celkom jednoznačne
identifikovať nielen právny titul (nedoplatok z vyúčtovania, nedoplatok na zálohových platbách), na
základe ktorého sa domáha zaplatenia dlžnej sumy, ale aj obdobie, v ktorom žalovaný nedoplatok
vznikol a svoje tvrdenie doložiť vyúčtovaním, z obsahu ktorého výška ním žalovaného nedoplatku
vyplýva, resp. presne označiť mesiace, za ktoré sa domáha zaplatenia dlžných zálohových platieb, keď
zároveň, zaplatenia žalovaných zálohových platieb sa môže domáhať iba do vykonania  vyúčtovania.
V nadväznosti na výpočty žalovanej uviedol, že  vo svojich výpočtoch nesprávne vychádzala z toho, že
za rok 2011 reálne uhradila sumu 2.403,44 eur, nakoľko za rok 2011 reálne zaplatila sumu len 2.180,-
eur. Pokiaľ si žalovaná do sumy 2.180,- eur započítala aj sumu 223,44 eur, urobila tak nedôvodne,
nakoľko sa jedná                             o preplatok za rok 2010, ktorý bol žalovanej poukázaný
formou poštovej poukážky, ktorý  žalovaná  neprevzala, preto bol poukázaný poštou späť dňa 25.7.2011
a s týmto dátumom zaúčtovaný na konto žalovanej, v jej prospech. Následne bol preplatok v sume
223,44 eur žalovanej vyplatený na jej účet. Platba, ktorá je teda vo vyúčtovaní za rok 2011 uvedená ako
platba v mesiaci 07/2011 v sume 223,44 eur tak nepredstavuje reálnu platbu žalovanej ale preplatok,
ktorý jej bol pôvodne vyplatený poštovou poukážkou a následne, keďže si ho žalovaná neprevzala,
jej bol zaúčtovaný ako prijatá platba. Po následnom vyplatený tohto preplatku na účet žalovanej, je
vo vyúčtovaní suma 223,44 eur vedená ako mínusová položka v mesiaci júl 2011. Uvedené však nič
nemení na tom, že žalovaná za rok 2011 reálne uhradila 2.180,- eur (10x178,-eur + 400,-eur). Žalovaná
vo svojich výpočtoch nesprávne vychádzala                z reálnych platieb za rok 2015 vo výške 4.168,34
eur, nakoľko táto suma  zahŕňa aj sumu 642,93 eur, ktorú zaplatila titulom náhrady trov konania 15C
72/2015. O túto sumu je však potrebné ponížiť úhrady za rok 2015, resp. ak sa platba za trovy konania
započíta do reálnych platieb, potom sa o túto sumu musia navýšiť aj náklady. Žalovaná to však pri svojich
výpočtoch neurobila. Hoci sumu 642,93 eur započítala k reálnym platbám, o túto sumu nenavýšila aj
reálne náklady. Náklady na trovy konania 15C 72/2015 žalobca započítal do vyúčtovania za rok 2103,
ktoré predložil spolu so žalobou a z obsahu ktorého vyplýva, že ak sa do nákladov za rok 2013 započítajú
trovy konania 15C 72/2015, potom skutočné náklady za rok 2013 predstavujú sumu 3.420,98 eur,  a nie
sumu 2.778,06 eur, z ktorej vychádzala žalovaná. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že zálohový predpis za rok
2016 jej nebol doručený, toto jej tvrdenie je právne irelevantné, nakoľko aj keby bola preukázaná jeho
pravdivosť,                        z predchádzajúcich platieb žalovanej (úhrady v roku 2015 vo výške 287,77 eur) je
zrejmé, že zálohový predpis platný od 1.2.2015 jej doručený bol a na základe tohto aj realizovala úhrady.
Ak by si teda žalovaná riadne plnila svoje povinnosti a zálohové platby uhrádzala na základe zálohového
predpisu, ktorý jej bezpochyby doručený bol, mala mať za obdobie od 01/2016 do 10/2016 uhradené
zálohové platby vo výške 2.877,70 eur. Žalovaná však mala uhradenú iba sumu 1.485,40 eur, t.j. na
zálohových platbách bola aj v tomto prípade dlžná viac ako sa žalobca domáhal. Tvrdenie, že od roku
2016 bola žalovaná povinná platiť zálohové platby vo výške podstatne nižšej ako sa žalobca domáha,
žalovaná ničím nepreukázala. Pokiaľ napokon žalovaná navrhovala doplniť dokazovanie predložením
vyúčtovaní za roky 2011 - 2016, ktoré nezohľadňujú presuny ňou zaplatených finančných čiastok,  takého
dokazovanie nevykonal                  a to vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania boli žalobcom,
ako aj žalovanou predložené všetky podklady, z obsahu ktorých bolo možné zistiť, aké finančné čiastky
boli žalovanou reálne (bez presunov do iných rokov) za jednotlivé roky zaplatené. O trovách konania
bolo rozhodnuté podľa § 255 v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. V časti čo do zaplatenia sumy 1.194,09



eur žalobca vzal žalobu späť z dôvodu úhrady dlžnej sumy žalovanou po začatí konania, a teda v tejto
časti žalovaná procesne zavinila, že súd konanie zastavil, a teda  žalobca mal v tejto časti úspech. V
zostávajúcej časti bolo žalobe vyhovené, a preto bol žalobca  úspešný v celom rozsahu a má nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu.
2.  Proti tomuto rozsudku podala, do jeho vyhovujúcej časti, v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná, ktorá sa domáhala zaplatenia preplatku vo výške 873,68 eur z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že napriek chybe,
ktorú urobila v prepočte porovnania skutočných nákladov na byt a skutočne zaplatených platieb je
nesporné, že prepočty vykonané žalobcom sú v rozpore so skutočnými nákladmi na predmetný byt a
skutočnými platbami vykonanými za roky 2011 - 2016. Poukázala na to, že súdne trovy 642,- eur jej boli
po uhradení                        16. 06. 2015 započítané  ako kredit na platby za byt a v tejto súvislosti
považovala za nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie, že si mala z úhrad odpočítať aj súdne
trovy za toto konanie. Pokiaľ súd prvej inštancie upozornil na chybu v prepočte v roku 2011, uviedla, že
k nej došlo na základe toho, že vychádzala z platieb na strane 3 a nerozumela číslu                   225,87
eur preto, lebo to bol preplatok, s ktorým ju nikto neoboznámil a vyplácali inú sumu - namiesto toho
jej zaslali preplatok 223,44 eur, ktorý neprevzala, a ktorý nemal byť označovaný mínusovou platbou v
zaplatených platbách za rok 2011. Potom sa preplatok vrátil a zasa jej ho zaslali, videla tam dve mínusové
položky preplatku a iba  jednu plusovú, tak logicky uvažovala, že to tak nemalo byť. Poukázala na to,
že  žalobcom predložené vyúčtovania prispôsobené za jednotlivé roky boli v rozpore so skutočnosťou
- jej zaslanými vyúčtovaniami za príslušné roky a súd prvej inštancie ich nekonfrontoval a netrval na
predložení  vyúčtovaní žalobcom za roky 2011 - 2016, ktoré jej zaslal za každý príslušný rok a  v ktorých
sa dá vypočítať, koľko bola žalobcovi dlžná. Uviedla, že výšku  zálohových platieb si žalobca umelo
zvyšoval tým, že jej na 2 osoby vyrubil zálohový predpis, kde uvádzal 3 a 4 osoby, hoci v byte bývajú
2 osoby. Poukázala na to, že platila vyššie platby, pretože jej ekonomická riaditeľka  tvrdila, že musí
splácať, lebo má dlh, už vtedy vedela, že má určite preplatok za predchádzajúce roky a dúfala, že sa to
všetko doúčtuje. Zálohový predpis sa jej znížil až po jej  upozornení na 223,51 eur až od augusta 2016,
s tým že to nemusí prepisovať od februára, že sa to urobí pri vyúčtovaní,  s čím súhlasila. Takto jej umelo
navýšili dlžobu a žalovali  ju skôr ako došlo k reálnemu vyúčtovaniu,  alebo dohode. Ani pri vysokých
zálohových platbách nedlhovala sumu 1.275,18 eur a v tomto smere poukazovala na zmenu zálohových
platieb v roku 2016. Požadovanú sumu zaplatila ako zálohovú platbu za rok 2016 s tým, aby bola
vyúčtovaná v roku 2016 a zostatok poukázaný na jej účet. Vytýkala súdu prvej inštancie, že neprihliadol
na skutočné náklady a skutočné platby za jednotlivé roky a netrval na predloženie reálnych nákladov za
jednotlivé roky, ako aj mesačných platieb ňou vykonaných. Uviedla, že každoročné vyúčtovania musia
byť nemenné, nemožno                                  z nasledujúcich rokov preúčtovať  peniaze už
do vyúčtovaných rokov a meniť aj výšku preplatku či nedoplatku. Namietala, že  žalobca svojvoľne
nakladal s jej preplatkami. Podľa jej výpočtu boli skutočné náklady za obdobie roku 2011 až 2016 vo
výške 16.145,50 eur, jej platby boli vykonané v sume 16.257,01 eur, z toho vyplýva suma 111,51 eur
ako preplatok, ktorá jej mala byť vyplatená. Žalobcovi dlhuje sumu 401,50 eur, ktorú si môže uhradiť
zo sumy 1.275,18 eur,  ktorú mu poslala ako zálohovú platbu za rok 2016 a zostatok v sume 873,68
eur žiada vyplatiť.
3.   Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol správne,
správne posúdil skutkový stav na, ktorý správne aplikoval ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. Prepočty
žalovanej naďalej považoval za nesprávne.  Poukázal na to, že  žalovaná svoje úhrady  v určitom
účtovacom období požadovala zaúčtovať na iné zúčtovacie obdobia, preto jej požiadavke v snahe
vyhovieť  vykonal preúčtovanie, čo spôsobilo nejasnosť, avšak konečný záver je číselne rovnaký.
Poukázal na to, že žalovaná sama na súde uviedla, že v čase podania žaloby dlžila žalovanú sumu a
túto následne po podaní žaloby uhradila, na základe čoho zobral čiastočne žalobu späť. Pokiaľ žalovaná
podala vzájomný návrh na zaplatenie sumy 873,68 eur  vzniesol námietku premlčania, nakoľko ide
o nárok z roku 2011. Z uvedených  dôvodov žiadal rozsudok súdu prvej inštancie na padnú tej časti ako
vecne správny potvrdiť.
4.  Odvolací súd  preskúmal  rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.  1 C.s.p. a contrario v spojení                    s  § 219 ods. 3 C.s.p.)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie                    (§ 383 C.s.p.) dospel   k
záveru, že odvolanie  žalovanej  nie je  dôvodné.
5.   V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie  dôsledne  zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby;
ktorou sa žalobca; ako správca bytového domu; domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom nedoplatkov
vzniknutých žalovanej; ako vlastníčke bytu; na platbách spojených s užívaním bytu,  z hľadiska



všetkých  relevantných  prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť
svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými  sa žalovaná  bránila proti uplatňovanému
nároku, správne zameral svoje dokazovanie  na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli  najavo,  následne tieto; v súlade so
zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.);  vyhodnotil                   a dospel
tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých  vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (§
8b písm. e/, § 8a ods.2, § 10 ods.1, § 10 ods.6), ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré
žalobe (čiastočne) vyhovel; vzhľadom na to, že žalobca preukázal zostatok  nedoplatku  na platbách
žalovanej za obdobie od 01.06.2014 do 31.10.2016 ako rozdiel medzi skutočnými nákladmi a  žalovanou
realizovanými platbami;  aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.
odôvodnil, keď  svoj myšlienkový postup  dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce
skutočnosti zistené  výsledkami  vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery,
dôkladne  sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne
posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s
predmetom konania. Odvolanie žalovanej  nie je;                     z hľadiska ňou  uplatňovaných odvolacích
dôvodov  a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.
V odvolacom konaní žalovanou neboli  uplatnené žiadne novoty (nové rozhodujúce skutkové tvrdenia
a dôkazy ako prostriedky procesnej obrany), ktoré by boli  spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu
ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie.
6.    Odvolací súd nezistil ani v súvislosti so žalovanou  označenými a súdom prvej inštancie zamietnutými
(nevykonanými) dôkazmi  v postupe  súdu prvej inštancie  žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by
mohli mať za následok  nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného
skutkového stavu, keďže vzhľadom k vymedzeniu žalovaného nároku, opísaného skutkového stavu a
prijatých právnych záverov, neboli navrhované dôkazy potrebné.
7.  Žalovaná   vo svojom odvolaní neuviedla žiadne podstatné  námietky a argumenty,                  s ktorými
by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne
poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za  presvedčivé.
So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie  za
správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a
v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia,                  s ktorými sa  odvolací súd v celom rozsahu  stotožnil,  rozsudok  súdu prvej
inštancie                      v napadnutej  časti ako vecne správny potvrdil podľa   § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
8.  Žalovaná postavila svoju obranu v konaní na tvrdení, že  žalobcovi na platbách zaplatila  viac ako
boli skutočné náklady žalobcom vyúčtované za jednotlivé roky sporného obdobia. Vzhľadom na to, že
vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu  za jednotlivé roky boli žalobcom (správcom bytového
domu)  vykonané tak, že pri nich nevychádzal                   z platieb reálne zaplatených žalovanou, ale
z platieb, ktoré mala na základe mesačného predpisu pravidelne platiť,  postupoval súd prvej inštancie
správne, keď v konaní zameral svoje dokazovanie na zisťovanie akú sumu (koľko) reálne žalovaná za
sporné obdobie zaplatila, vychádzajúc z účelu platieb určených samotnou žalovanou,  a tieto  zúčtoval
oproti skutočným nákladom žalobcom vyúčtovaným za jednotlivé roky sporného obdobia. Následne z
porovnania skutočne zaplatených úhrad so skutočnými nákladmi za celé sporné obdobie správne dospel
k záveru, že žalovanej vznikol nedoplatok v sume 81,82 eur. Žalovaná                          v podanom odvolaní
nespochybňovala záver súd prvej inštancie, že sa pri svojich výpočtoch dopustila pochybení, pre ktoré
nebolo možné  akceptovať výpočet ňou predložený. Súd prvej inštancie nepochybil,  keď neprihliadol na
námietky žalovanej ohľadne vyúčtovania platieb za rok 2016 vzhľadom na to, že  vyúčtovanie nákladov
za rok 2016 vypracované žalobcom                      v priebehu prvoinštančného konania nebolo predmetom
jeho žalobného návrhu. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že
žalovaná sa domáhala odvolacím návrhom zaviazať žalobcu na  zaplatenie sumy 873,68 eur, a pretože
v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.),  bude
úlohou súdu prvej inštancie zaoberať si týmto dispozitívnym úkonom žalovanej.



9.  Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok žalovanej  už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po
dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalovaná len zopakovala
skutočnosti, na ktoré poukazovala  aj pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a
správnom vyhodnotení aj týchto skutočností                         a tvrdení spočíva prvoinštančným  súdom
vydaný  rozsudok.
10.   O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.  Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní   úspech,  priznal  nárok na
náhradu trov  odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie  po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§  262 ods. 2 C.s.p.).
11.  Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom  hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                 (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "67C/174/2016", "guid": "6a23675f-6205-4ec9-aae4-d089ace090b3:deb262b2-a5e8-43c2-9ebf-aef4e8e99a77", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "1a49c2a3-38b5-48fb-b660-c58c78900756:c813a08b-ff6b-41e2-ab57-7d478ee06bef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1", "spisova_znacka": "8Co/202/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/202/2018 z 28. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-10-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1216217897.1"}], "citovane_v": []}