Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/225/2013 z 14. 10. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. októbra 2014, sp. zn. 10Co/225/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2511216506.1
Krajský súd Trnava | 10Co/225/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2511216506.1 | 2014-10-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 142 ods. 1 OSP, § 153 ods. 4 OSP, § 157 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. i) OSP, § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z., § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0082a2ef-b9b3-4a37-9b99-fdfa3747a43a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2511216506.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/225/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511216506
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2511216506.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147,
proti žalovanému: O. U., nar. XX. T. XXXX, bytom L., T. X. XXXX/XX, o 2.278,35 eur s príslušenstvom a
iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 30. mája 2013 č. k. 10C/33/2012
-60 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a to v časti zamietajúcej žalobu,
ako aj v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok o zmluvnom úroku z omeškania a o zmluvnej
pokute   p o t v r d z u j e .

V časti veci samej, určujúcej za neprijateľnú zmluvnú podmienku o predĺžení premlčacej doby napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   m e n í   tak, že žalovanému nepriznáva
náhradu trov prvostupňového konania.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol „návrh“ (správne, žalobu, keďže tu sa tu jedná o tzv.
sporové konanie s potrebou označovania účastníkov a podania, na základe ktorého sa konanie začína,
za žalobcu, žalovaného a žalobu, samozrejme v príslušnom jazykovom tvare, v tejto súv. por. § 79 ods.
1 a § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len
„O. s. p.“ - pozn. odvolacieho súdu) a určil za neprijateľné tri zmluvné podmienky z hlavy 9 § 2 a hlavy
7 § 4 úverových zmluvných podmienok žalobkyne, patriacich k úverovej zmluve účastníkov podpísanej
8. júla 2002 (ďalej len „ÚP“ a „zmluva“), pokiaľ tieto zakotvili povinnosť žalovaného (ako spotrebiteľa)
zaplatiť 1. žalobkyni (ako dodávateľovi) zmluvný úrok z oneskorenia pre prípad omeškania s úhradou
splátky úveru, či jej časti, dlhšieho než 7 dní, vo výške 0,08% z dlžnej čiastky za každý započatý deň
oneskorenia a 2. zmluvnú pokutu vo výške 8% z čiastky, s ktorej úhradou je žalovaný v oneskorení,
resp. tiež 3. vyhlásenie žalovaného o predĺžení premlčacej doby všetkých práv vzniknutých žalobkyni
na 10 rokov odo dňa, kedy premlčacia doba začala bežať po prvý raz. Rozhodol tiež, že žalovaný nemá
právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne (okrem citácie častí ÚP,
obsahujúcich zmluvné podmienky určené za neprijateľné) ust. § 2 písm. b/ a e/ a § 4 ods. 1 - 3 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného v čase uzavretia zmluvy), § 25 ods. 1 a 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. (prechodnými ustanoveniami novšieho zákona, ktorým bol ten skorší nahradený) a



§§ 497 a 499, § 502 ods. 1 a 2 a § 503 ods. 2 a 3 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), v ostatnom prípade i s poukazom na § 261 ods. 3 písm. d/
Obch. z. a tiež na § 52 a nasl. O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení) a napokon aj ust. § 153 ods. 4 O. s. p. Vecne mal za to, že vzťah účastníkov bolo treba
posudzovať podľa úpravy o spotrebiteľských úveroch (majúcej prednosť pred všeobecnou úpravou z
Obch. z.) bez ohľadu na to, že tu ide o zmluvný typ, ktorý Obch. z. považuje za absolútny obchod a tiež
na to, že k uzavretiu zmluvy došlo ešte pred implementáciou smernice Rady 93/13/EHS (o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.
V takomto vzťahu žalobkyňa použila tzv. formulárovú zmluvu, ktorej znenie žalovaný jednak nemohol
ovplyvniť a ani si jednotlivé podmienky individuálne nevyjednal, pričom problematické dojednania boli
vyhotovené za použitia drobného písma. Najmä však tu nebolo učinené zadosť zákonnej povinnosti
rozčleniť zmluvou určenú sumu splátky na istinu, úroky a iné poplatky (majúcej význam pre náležité
zorientovanie sa spotrebiteľa v ponuke) a to privodilo rovnako zákonom predpokladaný následok v
podobe bezúročnosti úveru a nemožnosti jeho spoplatnenia. Vyjadril sa tiež (súd prvého stupňa) k
spôsobu dojednania zmluvnej pokuty, považujúc takéto dojednanie taktiež za neplatné už len pre jeho
začlenenie iba do ÚP (ktoré žalovaný nikdy nepodpisuje a ani tu to nebolo inak). Ak potom žalovaný po
vyčerpaní (z poskytnutého úverového rámca) 3.597,14 eur zaplatil 3.981,39 eur, vznikol tu preplatok,
na ktorý bolo treba reagovať zamietnutím žaloby (pokiaľ žalobkyňa požadovala ešte viac). Rozhodnutie
v časti neprijateľnosti zmluvnej podmienky o predĺžení premlčacej doby odôvodnené nebolo (vecne ani
právne), rozhodnutia o trovách konania potom naopak právne bolo zdôvodnené ust. § 142 ods. 1 O. s.
p. a vecne úspechom žalovaného, ktorý ale náhradu nepožadoval.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a to s návrhom na jeho zrušenie
(rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom najmä vyvodením z
vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení, nesprávnym právnym posúdením veci a (hoc aj
len všeobecne) i nedostatkom dôvodov majúcich podporiť zvolený spôsob rozhodnutia (v odôvodnení
rozsudku). Súd prvého stupňa podľa nej pochybil záverom o bezúročnosti a nespoplatnení úveru, ak
náležitosť v zmluve podľa neho (okresného súdu) chýbajúca sa tam musí nachádzať len vtedy, ak je to
možné a o prípad takejto možnosti tu nešlo, keďže nebolo zrejmé, kedy a koľko bude z úveru čerpané
a šlo tu tak zadefinovať len výšku úverového rámca. Otázka veľkosti písma je podľa nej vecou značne
subjektívnej úvahy. Pri výhrade týkajúcej sa zanesenia dojednania o zmluvnej pokute len do ÚP potom
mala za to, že tu súd prvého stupňa nesprávne posúdil otázku jednoty všetkých častí zmluvy (kde
žalovaný podpisom zmluvy prejavil súhlas aj s obsahom ÚP) a nešlo tu ani o prípad značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. v medziach odvolania celú
vec (keď 1. žalobkyňa napadla rozsudok ako celok; 2. rozhodnutie o trovách konania malo povahu
rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci a 3. v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok
šlo o špecifický prípad možnosti rozhodnutia v tzv. sporovom konaní o niečom i bez návrhu) a to podľa §
214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania
dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo
veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani
žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že v prevažnej časti treba rozhodnutie v prvom
stupni považovať za správne najmä pre správne posúdenie veci po právnej stránke (navzdory presne
opačnému názoru odvolateľky) a nech aj toto neplatilo celkom bez výhrad, čiastkové nesprávnosti
(vyžadujúce si v jednom prípade zrušenie rozhodnutia a v druhom jeho zmenu) nemali na konečný záver
o nemožnosti vecného úspechu žalobkyne s jej odvolaním žiaden vplyv.

Predovšetkým sa však žiada (k procesnej stránke veci) zopakovať to, čo predstavuje jeden zo záverov
konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v tzv. spotrebiteľských veciach, na ktorom ani tu
nebol dôvod nič meniť (tu por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. decembra 2011 č. k.
10Co/364/2010-147, vydaný vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/83/2010). Takýmto záverom je
to, že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. ako v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom



(v máji 2013), tak i v čase rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho (práve odôvodňovaným)
rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu zo
spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských
zmluvách dodávateľom je neprijateľná (odsek 3 účinný už od 15. októbra 2008, tu por. tiež čl. I bod 72 a
čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4
účinný od 1. marca 2010, tu por. tiež čl. II bod 1 a čl. IV zákona č. 575/2009 Z. z.).

Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v
ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve, tu do tretice por. aj čl. I bod 3 ostatného spomínaného
zákona, novelizujúceho okrem O. s. p. aj O. z.), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd aj v tzv.
sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), nech i len v takom, kde má základná
požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že
aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej
žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na jej neprijateľnosť. Nie je rozhodné, či
žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky
vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech
spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú
neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa za účelom
jeho zvýšenej ochrany zaručovanej na vnútroštátnej i nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na
porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere
eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (v tejto súv. por.
najmä povinnosť dodávateľa zdržať sa používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch
s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa
takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti výroku o určení neprijateľnosti
a neplatnosti podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i
ustanovením prípustnosti dovolania v takýchto prípadoch a umožnením tak osobe rozhodnutím dotknutej
toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Ak potom i v prejednávanej veci musia platiť tiež ďalšie závery z vyššie spomenutej v minulosti tunajším
krajským súdom prejednanej veci (týkajúcej sa síce iných účastníkov, avšak popri tom /tiež/ problému
zmluvnej pokuty v spotrebiteľských vzťahoch), aj tentoraz sa žiada zopakovať, že vo vzťahu k určeniu
dojednania o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku neplatí to, čo u úrokov z omeškania,
čiže nie je tu obdoba žiadnej obraznej „záchrannej brzdy či siete“ v podobe nástupu zákonných úrokov z
omeškania (pre prípad výpadku tých dojednaných zmluvne, avšak pri uplatnení noriem spotrebiteľského
práva neprijateľne) a logickým dôsledkom toho musí byť, že dojednanie o zmluvnej pokute môže z
pohľadu prijateľnosti (a platnosti) podmienky buď obstáť alebo naopak padnúť len ako celok (i so
všetkými rizikami z toho pre strany zmluvného vzťahu plynúcimi, tu na rozdiel od úpravy zmluvných pokút
v iných než spotrebiteľských zmluvách a tzv. moderačného oprávnenia súdu, čiže možnosti v takýchto
iných vzťahoch výšku zmluvnej pokuty znížiť - podľa ust. § 545a O. z., ktorá všeobecná úprava však v
spotrebiteľských veciach s prihliadnutím k práve uvedenému neprichádza do úvahy).

Ak potom tuzemský právny poriadok pre výšku zmluvných pokút neustanovuje (na rozdiel od výšky
úrokov z omeškania, o ktorých ešte bude reč) žiaden strop (obmedzenie) a akceptovať by zásadne
šlo i obranu konkrétnej výšky zmluvnej pokuty neuspokojivou platobnou disciplínou dlžníkov alebo
podobnými rizikami na strane žalobkyne, toto už nemôže platiť u pomlčania (aj odvolateľkou z
prejednávanej veci) o tom, čomu (rozumej porušeniu akej zmluvnej povinnosti dlžníka) má slúžiť
dojednanie o zmluvnej pokute. Touto otázkou sa taktiež už tunajší krajský súd v minulosti zaoberal a to
dokonca opakovane, pričom pre zjednodušenie možno konštatovať, že tu ide v skutočnosti o problém
dovolenosti (možného súbehu) nárokov na viaceré sankcie s rovnakým skutkovým základom (zmluvnú
pokutu a úroky z omeškania).



Tu totiž nejde nevidieť, že ak obe sankcie predpokladané ustanovením hlavy 9 § 2 ÚP žalobkyne
sú formou postihu za porušenie záväzku žalovaného včas zaplatiť splátku úveru, v skutočnosti tu
ide o prejav snahy obísť maximálnu dovolenú sadzbu úrokov z omeškania, ustanovenú predpismi
občianskeho práva (tu por. i § 517 ods. 2 O. z. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.  v znení neskorších
zmien a doplnení). To je samozrejme i podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľné.

Odvolací súd sa však nemohol stotožniť ani s interpretáciou z odvolania, podľa ktorej by zmluva
účastníkov z prejednávanej veci náležitosť v nej podľa súdu prvého stupňa absentujúcu obsahovať
nemusela, pretože to s prihliadnutím na charakter vzťahu ani nie je možným.

Hoci súdu prvého stupňa by v tomto prípade bolo možné vytknúť, že sa pri svojom rozhodovaní neriadil
relevantným (právne významným) ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy (i keď v odôvodnení rozsudku sa tvrdí opak), toto nemenilo nič na správnosti
toho záveru, že údaje obsiahnuté v tzv. formulárovej zmluve účastníkov z 8. júla 2002 nezodpovedali
požiadavkám kladeným na zmluvu o spotrebiteľskom úvere ustanovením § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
258/2001 Z. z. (pred dotknutím takéhoto zákona zákonom č. 264/2006 Z. z. i všetkými ďalšími po ňom
nasledujúcimi novelizáciami).

Podľa takéhoto ustanovenia (líšiaceho sa od ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258 /2001
Z. z. v znení zákona č. 568/2007 Z. z. účinného až od 1. januára 2008 len nepodstatne) zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí (odkaz na § 43 O. z. - pozn. odvolacieho súdu i
priamo v zákonnom ustanovení) obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.

Z náležitostí zhora tie pred bodkočiarkou sú obligatórnymi (povinnými), teda s následkom v podobe
neplatnosti zmluvy a nedovolenosti od nej odvodzovanej požiadavky na plnenie v prípade ich absencie,
kým uvedenie ďalších zákonná úprava viaže na možnosť tak urobiť. Nemôže tak byť žiadnej pochybnosti
o tom, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia
zmluvy žalobkyne a žalovaného z prejednávanej veci bolo aj uvedenie sumy istiny, počtu splátok istiny,
úrokov aj iných poplatkov a tiež termínov splátok. Súhlasiť potom treba so súdom prvého stupňa, že
formulácie v rozhodnej (z hľadiska dojednaní účastníkov právne významnej) časti formulárovej zmluvy
neboli dostatočne určitými a pre prípad snahy tvrdiť opak obsahovali zjavnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. V zmluve totiž chýbalo celkom jednoznačné vymedzenie sumy, ktorá
má z celkovej sumy splátky  pripadnúť na istinu úveru poskytnutého žalobkyňou a tejto sa majúceho
vrátiť, na úroky a tiež na prípadné ďalšie poplatky (ktorých požadovanie zo strany veriteľa úveru nielenže
nemožno vylúčiť, ale ich naopak treba predpokladať). Ďalším zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe
tunajšieho súdu v tzv. spotrebiteľských veciach, na ktorom i v tejto veci je nutné a to bezpodmienečne
trvať je potom ten, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je
zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet a termíny
splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom
dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (tu por. napr.
uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/201-44). Naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie súhrnnej sumy úrokov (majúcich
byť zaplatených spotrebiteľom okrem istiny a iných poplatkov než úrokov), čo je navzdory odchylnosti
takejto úpravy úročenia spotrebiteľských úverov od úročenia úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej
pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu
uzavrie, zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné
navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude
povinný veriteľovi vrátiť).

Zjavne zavádzajúcim bolo pritom aj tvrdenie z odvolania, že náležitosti v zmluve chýbajúce by ich
povinnou súčasťou byť nemali, nakoľko zákonné podmienenie možnosti uviesť určité náležitosti v zmluve
dopadá len na tie, ktoré vyššie vyložené ustanovenie zákona obsahuje až za bodkočiarkou (v druhej



časti vety) a takými náležitosti reprezentované sumou, počtom a termínmi splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov neboli (nielen preto, že ich zákonodarca zaradil v ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
pred bodkočiarku, ale i preto, že skôr úsmevne pôsobila snaha žalobkyne argumentovať v prospech
nemožnosti splnenia zákonom uloženej povinnosti nedostatkom vedomosti o reálne čerpanej výške
úveru, ak toto na druhej strane veriteľke úveru nebránilo do zmluvy pojať rôzne výšky úverových rámcov
a im zodpovedajúce mesačné splátky - tu por. i body 24 - 27 zmluvy na č. l. 4 spisu).

Takto ale záver o neprijateľnosti všetkých zmluvných dojednaní z prejednávanej veci, zvyšujúcich sumu
tzv. istiny úveru o čokoľvek bol správnym, len pomocný význam (bez potreby podrobného zaoberania sa
aj súvisiacou odvolacou námietkou) tu mala „kvalita“ reálneho odsúhlasenia všetkých takýchto dojednaní
oboma zmluvnými stranami (tu rozumej spor súdu prvého stupňa a žalobkyne v otázke možnosti, resp.
nemožnosti urobenia časti dojednaní len súčasťou ÚP) a z toho musela vyplynúť i nutnosť nazerania
na rozhodnutie o zamietnutí žaloby aj na ďalšie rozhodnutia o neprijateľnosti zmluvných podmienok o
zmluvnom úroku z omeškania a tiež o zmluvnej pokute ako na vecne správne rozhodnutia.

Odvolací súd riadiaci sa už opísanými úvahami a v príslušnej časti sa stotožňujúci i s argumentáciou
súdu prvého stupňa preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v takýchto častiach podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Toto však nebolo možným u čiastkového výroku napadnutého rozsudku, určujúceho za neprijateľnú
zmluvnú podmienku obsahujúcu vyhlásenie dlžníka o predĺžení premlčacích lehôt. Nebolo to tak pritom
preto, žeby principiálne nešlo súhlasiť so záverom o neprijateľnosti dojednania zvyšujúceho ochranu
nepochybne silnejšej strany vzťahu snahou o praktické zbavenie spotrebiteľa možnosti namietať
premlčanie, ale preto, že v tomto prípade bola opodstatnenou hoc aj iba paušálne uplatnená námietka
nepreskúmateľnosti rozsudku (ako jednej z variácií na postupy súdov reálne odnímajúce účastníkom
konania možnosť konať pred súdom, tu por. i § 157 ods. 2 a § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v súvislosti
s nimi predovšetkým rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 ako
tzv. pilotné rozhodnutie považujúce za odňatie možnosti konať pred súdom - a nielen za tzv. inú vadu
rozhodnutia - i porušenie práva na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie), keďže v tejto časti súd prvého
stupňa na podporu svojej úvahy o neprijateľnosti aj takéhoto dojednania neposkytol žiaden argument.
Pretože však takáto časť rozhodnutia mala povahu rozhodnutia vydávaného súdom bez návrhu a na
výsledok konania o nárokoch žalobkyne nemala žiaden dopad (žaloba bola súca na zamietnutie bez
ohľadu na možnosť či nemožnosť vznesenia námietky premlčania), odvolací súd v tejto časti podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ aj písm. i/ O. s. p. (druhého z nich len pri analogickom použití, nakoľko tu šlo
o rozhodnutie vo veci a navyše s možnosťou diskusie na tému existencie dôvodov na jeho vydanie)
napadnutý rozsudok zrušil (bez potreby nahradzovania zrušenej časti rozhodnutia akýmkoľvek iným a
tiež bez potreby pokračovania konania o príslušnej otázke).

V časti trov konania potom rozsudok bol síce správnym (v jeho podstate), správnou však nebola
formulácia tzv. náhradového výroku. Žalovaný ako úspešný účastník totiž právo na náhradu trov konania
mal a toto mu uprieť nešlo, mohol sa ho (diskutovaného procesného práva) len vzdať (nepodaním návrhu
na priznanie náhrady alebo nepodaním vlastného odvolania - v časti nepriznávajúcej mu náhradu) a
rozhodnúť tak bolo možné nanajvýš o nepriznaní náhrady (čo bol dôvod zmeny inak vecne správneho
rozhodnutia aj o trovách konania odvolacím súdom podľa § 220 O. s. p.).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom (tak ako aj v konaní prvostupňovom) plný úspech
zaznamenal žalovaný (žalobkyňa s odvolaním neuspela, pričom tu za jej úspech nešlo považovať
odstránenie jedného z rozhodnutí o neprijateľnosti zmluvných podmienok). Bol to preto on, komu vzniklo
(podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.) právo na náhradu aj trov takéhoto konania. Odvolací súd mu
však žiadnu náhradu nepriznal z dôvodu totožného s tým použitým už súdom prvého stupňa, teda pre
nepodanie príslušného návrhu (tu por. i ust. § 151 ods. 1 vety prvej O. s. p.) aj neexistenciu žiadnych
preukázateľných trov odvolacieho konania, vzniknutých tomuto účastníkovi.



K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.