Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/48/2015 z 26. 1. 2016
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Bratislava z 26. januára 2016, sp. zn. 4Co/48/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1312214185.3
Krajský súd Bratislava | 4Co/48/2015 | ECLI:SK:KSBA:2016:1312214185.3 | 2016-01-26 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e59f601-d55a-4e1b-9a86-e1619c000a5c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1312214185.3

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/48/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214185
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312214185.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a
sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.
októbra 2014, č.k. 12C 152/2012-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol v celosti návrhy, pôvodne vedené pod sp. zn. 12C
152/2012, 12C 107/2012, 12C 108/2012, 12C 153/2012, 12C 158/2012 a spojené na spoločné konanie
pod sp. zn. 12C 152/2012, ktorými sa navrhovateľ domáhal od odporcu náhrady škody a nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bratislava III, spočívajúceho v tom, že nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o jeho návrhoch
na zmenu súdneho exekútora v exekučných konaniach, vedených pre jeho pohľadávky, ktoré vznikli
nesplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere dlžníkmi, teda povinnými, W. D.P., K. N., K. J.,
I. D.R. a K. Š.. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a),
§ 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ust. § 44 ods. 5, § 238
ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z.z., teda Exekučného poriadku, a ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a vecne
tým, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď v ani jednom z návrhov, spojených
do spoločného konania, nepreukázal základné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľom
uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu je
nedôvodný, a preto jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania
právoplatne zamietol, a následne vec piatich návrhov navrhovateľa prejednal v spoločnom konaní
podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu, ktorí sa
napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie nedostavili. Vykonal dokazovanie oboznámením sa
s jednotlivými návrhmi navrhovateľa, vyjadrením odporcu, obsahom pripojených exekučných spisov
ako aj obsahom súdneho spisu. Skonštatoval, že navrhovateľ požadoval od odporcu v súvislosti s
tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, spočívajúcom v oneskorenom
rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora v exekučnej veci č. EX 708/2005 vedenej proti povinnému
W. D. náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 331,92 eur, v



exekučnej veci č. EX 1438/2002 vedenej proti povinnému K. N. náhradu majetkovej škody vo výške
175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 387,24 eur, v exekučnej veci č. EX 729/2002 vedenej proti
povinnej K. J. náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 387,24
eur, v exekučnej veci č. EX 739/2004 vedenej proti povinnému K. Š. náhradu majetkovej škody vo výške
175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 221,28 eur, a v exekučnej veci č. EX 437/2003 vedenej proti
povinnému I. D. náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 276,60
eur. Uviedol, že navrhovateľ uplatnenú škodu vo výške 175 eur špecifikoval ako vynaložené náklady
spojené so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov vo výške 70 eur,
s udržiavaním a správou informačného systému vo výške 40 eur, s administráciou listín a komunikáciou
s pôvodným exekútorom vo výške 50 eur a s administratívnym  spracovaním textov adresovaných
exekučnému súdu, poštovným a s telekomunikačnými výdajmi spojenými s urgenciami a kontrolou stavu
konania vo výške 15 eur, a výšku nemajetkovej ujmy určil na 55,32 eur za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu s poukazom doktrínu ústavného súdu, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačeným prieťahmi vzťahuje satisfakcia
vo výške 663,88 eur.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 36Er 3107/2002 zistil, že navrhovateľ ako oprávnený
podal dňa 05.11.2002 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Rudlovi,
ktorý predložil dňa 18.11.2002 exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
a exekučný súd mu dňa 20.11.2002 udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného
exekučného titulu, a to platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III č. Rob 3754/02-5 zo dňa
27.05.2002, ktorým povinného K. N., zaviazal na zaplatenie istiny 9.050,- Sk  s úrokom z omeškania
0,25 % denne zo sumy 9.050,- Sk od 22.04.2002 do zaplatenia a trov konania vo výške 500,- Sk.
Dňa 14.10.2009 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora, a exekučný súd uznesením
č.k. 36Er 3107/02-12 zo dňa 03.06.2010 jeho návrhu vyhovel, a vykonaním exekúcie poveril súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému vec postúpil na ďalšie konanie s tým, že pôvodnému
súdnemu exekútorovi určil náhradu trov exekúcie vo výške 95,69 eur. Predmetné rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.07.2010. Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 36Er 1872/2002
zistil, že navrhovateľ ako oprávnený podal dňa 02.08.2002 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Vladimírovi Rudlovi, ktorý predložil dňa 12.08.2002 exekučnému súdu žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a exekučný súd mu dňa 21.08.2002 udelil poverenie na
vykonanie exekúcie na základe vykonateľného exekučného titulu, a to platobného rozkazu Okresného
súdu Bratislava III č.k. Rob 2341/02-5 zo dňa 22.03.2002, ktorým povinnú, K. J. zaviazal na zaplatenie
istiny vo výške 6.160,- Sk  s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 6.160,- Sk od 24.07.2001 do
zaplatenia a trov konania vo výške 500,- Sk. Dňa 14.10.2009 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho
exekútora, a exekučný súd uznesením č.k. 36Er 1872/02-11 zo dňa 03.06.2010 jeho návrhu vyhovel, a
vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému vec postúpil na ďalšie
konanie s tým, že pôvodnému súdnemu exekútorovi určil náhradu trov exekúcie vo výške 68,24 eur.
Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2010. Z obsahu pripojeného exekučného
spisu sp. zn. 35Er 1430/2005 zistil, že navrhovateľ ako oprávnený podal dňa 29.05.2005 návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Cipárovi, ktorý predložil dňa 08.09.2005
exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a exekučný súd mu dňa
19.09.2005 udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného exekučného titulu, a to
rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 27Cb 258/02-48 zo dňa 22.02.2004, ktorým povinného W.
D. zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 13.500,- Sk s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy
13.500,- Sk od 17.07.2001 do zaplatenia a trov konania vo výške 675,- Sk. Dňa 06.10.2010 podal
oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora, a exekučný súd uznesením č.k. 35Er 1430/2005-14 zo
dňa 13.04.2011 jeho návrhu vyhovel, a vykonaním súdnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, ktorému vec postúpil na ďalšie konanie s tým, že pôvodnému súdnemu exekútorovi
určil náhradu trov exekúcie vo výške 209,78 eur. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
03.05.2012. Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 35Er 1097/2004 zistil, že navrhovateľ
ako oprávnený podal dňa 06.08.2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke Mgr. Márii
Krasňanovej, ktorá predložila dňa 11.08.2004 exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, a exekučný súd jej dňa 16.08.2004 udelil poverenie na vykonanie exekúcie na
základe vykonateľného exekučného titulu, a to rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb
33/03-31 zo dňa 16.12.2003, ktorým povinného K. Š. zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 6.840,-
Sk s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 6.840,- Sk od 05.03.2002 do zaplatenia a trov
konania vo výške 500,- Sk. Dňa 23.11.2010 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora, a



exekučný súd uznesením č.k. 35Er 1097/2004-12 zo dňa 12.04.2011 jeho návrhu vyhovel, a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému vec postúpil na ďalšie konanie s
tým, že pôvodnému súdnemu exekútorovi určil náhradu trov exekúcie vo výške 171,78 eur. Predmetné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.12.2011. Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 34Er 1348/2003 zistil, že navrhovateľ ako oprávnený podal dňa 13.06.2003 návrh na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Cipárovi, ktorý predložil dňa 18.06.2003 exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a exekučný súd mu dňa 26.06.2003 udelil
poverenie na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného exekučného titulu, a to platobného rozkazu
Okresného súdu Bratislava III č.k. 42Rob 2752/02-6 zo dňa 11.09.2002, ktorým povinného I. D. zaviazal
na zaplatenie istiny vo výške 15.750,- Sk s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 15.750,- Sk od
21.08.2002 do zaplatenia a trov konania vo výške 785,- Sk. Dňa 06.10.2010 podal oprávnený návrh na
zmenu súdneho exekútora, a exekučný súd uznesením č.k. 34Er 1348/2003-13 zo dňa 16.03.2011 jeho
návrhu vyhovel, a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému vec
postúpil na ďalšie konanie s tým, že pôvodnému súdnemu exekútorovi určil náhradu trov exekúcie vo
výške 417,97 eur. Konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené.

Zdôraznil, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je kumulatívne splnenie podmienok, a to existencia nesprávneho úradného postupu,
existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom. S poukazom na ust. § 44 ods. 5 (správne má byť ods. 6, pozn. odvolacieho súdu)
Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období v spojení s ust. § 238 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, podľa ktorého ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora
žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu písomne postúpi, vyhodnotil, že exekučný súd nebol viazaný lehotou na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora. Stotožnil sa tiež s názorom odporcu, že v danom konaní nie je oprávnený skúmať
tzv. prieťahy v konaní, keď na ich preskúmanie je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky na
podklade ústavnej sťažnosti alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Zo znaleckého
posudku ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014 zistil, že jeho
predmetom bolo posúdenie činností a ich ekonomickej náročnosti spojených s vymáhaním pohľadávok
navrhovateľa ako aj činností, ktoré boli uskutočňované v súvislosti s nesprávnym  úradným postupom
exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, keď tieto neskoro rozhodli resp. nerozhodli o žiadosti
o nevydaním poverenia na vykonanie exekúcie, neskoro rozhodli resp. nerozhodli o vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie a neskoro rozhodli resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Na predmetný
znalecký posudok neprihliadal po tom, čo vyhodnotil, že nebol vypracovaný na prejednávanú vec, keď
navyše ani nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala údajne navrhovateľovi v predmetných
exekučných konaniach vzniknúť, a ide len o všeobecný znalecký posudok bez bližšej špecifikácie
konania, v ktorom sa znalci zaoberali len priemernými výškami údajnej škody na súdoch v rámci
celej Slovenskej republiky bez bližšej špecifikácie ku konkrétnym konaniam. Uviedol, že v prípade
vzniku škody je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, na preukázanie ktorých je povinný
navrhovateľ. Vyhodnotil, že navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce vznik majetkovej
ujmy a jej výšku, a tiež nijakým spôsobom nepreukázal, že práve v období od podania návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o tomto návrhu mu vznikla škoda vo výške 175 eur. Poukázal
i na to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením za ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Ani
nedodržanie zákonnej lehoty samo o sebe nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom
tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez
osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov
na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok vznik nároku na nemajetkovú
ujmu. Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že zbytočným a právne nezdôvodniteľným časovým omeškaním v
rozhodovaní exekučného súdu mu bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít ako
aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, pričom vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu
mu spôsobila hospodársku stratu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia mala ovplyvniť jeho ďalšie
podnikateľské postupy a spôsobiť neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V tejto
súvislosti vyhodnotil, že navrhovateľovi nemohol priznať požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo
výškach 331,92 eur 387,24 eur, 387,24 eur, 221,28 eur a 276,60 eur, zdôvodnenie ktorých sa pohybovalo
len v rovine hypotetických tvrdení, keďže navrhovateľ nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval,
nekonkretizoval aké konkrétne podnikateľské aktivity a konkrétne podnikateľské plány boli nezákonným



rozhodnutím ovplyvnené a v akom rozsahu. Nemohol akceptovať ani navrhovateľom paušalizovanú
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 663,88 eur za rok prieťahov. Vyhodnotil, že navrhovateľ neuniesol
ani dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia
priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej
ujmy. Nakoľko navrhovateľ nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných
predpokladov spájajúcich vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi právo na ich náhradu
nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu
prvého stupňa, že vo veci pojednával v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Rozporne k tejto námietke uviedol, že tým,
že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, bolo porušené jeho právo na kontradiktórny proces. Namietal
tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre
rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo, a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Uviedol tiež, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania súdom prvého stupňa
do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol súd prvého stupňa aj o zamietnutí jeho návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Odvolanie podal aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže v čase
podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne
rozhodnuté, a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu
ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu
na pojednávaní. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť
jeho rozhodnutie vyjadrením sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Mal potom za
to, že súd prvého stupňa porušil zásadu kontradiktórnosti konania. Súd prvého stupňa mal podľa jeho
názoru tiež úplne ignorovať všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačných
výdajov spojených s vyhotovením urgencií, a na poštovné a telekomunikačné výdaje. Ďalej uviedol, že
súd prvého stupňa „dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak
mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.“ Poukázal na to, že si nechal vypracovať znalecký
posudok, ktorý však vzhľadom na namietané konanie súdu nemal možnosť predložiť. Následne zase
rozporne s predchádzajúcim vyjadrením tvrdil, že predmetný znalecký posudok v konaní predložil, ale
súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s ním. Napadnutý rozsudok
považoval za nedostatočne odôvodnený a vnútorne rozporný. Napriek tomu, že súd prvého stupňa
zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie
je v právnom štáte udržateľné.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas
účastník konania, prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p.,
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,



výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Súd prvého stupňa zamietnutím návrhu navrhovateľa ako neopodstatneného z dôvodu, že nie
je daná zodpovednosť štátu - odporcu podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na
nepreukázanie zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. predovšetkým podmienky
nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci výkonu štátnej
moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mala navrhovateľovi
vzniknúť, ako aj pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody ako majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch a nemajetkovej ujmy, rozhodol vecne správne.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich
správnosť (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom
na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkám navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K
splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust. §
101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez
prítomnosti jeho resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval
správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže na tento postup boli splnené podmienky. Predmetné
ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa účastník
nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd zo spisu
zistil, že súd prvého stupňa stanovil vo veci termín pojednávania na deň 17.10.2014. Predvolanie na toto
pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 25.09.2014, a to podľa doručenky
založenej na č. l. 88 v spise. Už dňa 14.02.2014 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa spolu s
predvolaním na pôvodne stanovený termín pojednávania (26.03.2014) doručené aj vyjadrenie odporcu
k jeho návrhu ako aj poučenie (aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.). Právny zástupca navrhovateľa sa
na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, navrhovateľ o odročenie pojednávania
(ani o jeho zrušenie) v rozpore s jeho odvolacími námietkami nepožiadal, a svoju neprítomnosť na
pojednávaní právny zástupca navrhovateľa neospravedlnil, čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania
zo dňa 17.10.2014. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania bol súdom prvého stupňa uznesením
č.k. 12C 152/2012-61 zo dňa 07.04.2014 zamietnutý, a na odvolanie navrhovateľa bolo rozhodnutie
súdu prvého stupňa uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co 342/2014-85 zo dňa 20.08.2014,
právoplatným dňa 26.09.2014, potvrdené. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa
17.10.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá
veta O.s.p.).

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1 a 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v
jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho
súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania
majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností.
Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného
bremena tak, ako tomu bolo i v posudzovanej veci. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku
konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci
prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v
rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné
postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že
predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah.



Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň
17.10.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no
bez ospravedlnenia sa nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p.
majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo forme stanovenej
zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom,
ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého
stupňa oboznámil jednotlivé návrhy navrhovateľa, ktoré boli spojené do spoločného konania, vyjadrenie
odporcu, obsah jednotlivých pripojených exekučných spisov, znalecký posudok ako i ostatný spisový
materiál spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu
princípov kontradiktórnosti a rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá
aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal, a ktorý
môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého
stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania.

Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu
prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou
koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého
stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi
ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR
a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a
kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v
práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa, že vo veci nerozhodol zákonný sudca,
nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č.k. 12C 152/2012-28 zo dňa
16.09.2013 spojil konania vedené na tomto súde pod sp. zn. 12C 152/2012, 12C 107/2012, 12C
108/2012, 12C 153/2012, 12C 158/2012 podľa ust. § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie, ktoré
bolo vedené pod sp. zn. 12C 152/2012, pričom vo všetkých uvedených konania rozhodol Krajský súd
v Bratislave tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III nie sú z prejednávania a rozhodovania
vo veci vylúčení, resp. že z prejednania danej právnej veci nie je vylúčená zákonná sudkyňa JUDr.
Viera Sládečková. K odvolacej námietke navrhovateľa, že trval na svojej osobnej účasti na pojednávaní,
avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde, pričom súd prvého
stupňa vo veci meritórne rozhodol napriek tomu, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že mu je z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti navrhovateľa v skutkovo a
právne totožných veciach pre nedostatok svojej právomoci odmieta (napr. v konaniach vedených
pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013,  I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012, II.
ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS 518/2013 a ďalších) s
tým, že z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že argumentácia
navrhovateľa ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho argumentáciou použitou v
stovkách sťažností, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal, a v ktorých navrhovateľ atakoval právne
závery všeobecných súdov rozhodujúcich o ním vznesených námietkach zaujatosti v prvostupňových
konaniach, s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľovi sú dôvody odmietnutia jeho sťažností v



obdobných prípadoch, ako i ustálený právny názor Ústavného súdu na danú právnu problematiku v
závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach zároveň uviedol, že Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl.
127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu podľa čl.
127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov. V tomto prípade v
predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam navrhovateľa.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nekonštatoval, že jeho právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase
bolo porušené, hoci zistil, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia neboli dodržané, odvolací
súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa dospel v odôvodnení napadnutého rozsudku k záveru, že k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, nedošlo, nakoľko nebol s poukazom na ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 (účinného
do 31.08.2005) a § 238 ods. 1 a 2 cit. zákona účinného od 01.09.2005 30-dňovou lehotou viazaný, a
samotné plynutie času nie je preukázaním nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd súhlasí aj so
záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal ani svoje tvrdenia o vzniku a výške majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. Navrhovateľ v odvolaní  uviedol,
že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že súd prvého stupňa mu nedal
priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a rozhodol postupom
podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Zároveň úplne rozporne namietal, že posudok v konaní predložil, ale
súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s ním. V tomto smere odvolací
súd (okrem vyššie uvedeného, teda že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p.) uvádza, že súd prvého stupňa dokazovanie znaleckým posudkom, vypracovaným na požiadanie
navrhovateľa, na pojednávaní vykonal, a v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol, ako
tento dôkaz vyhodnotil, pričom odvolací súd sa s jeho závermi stotožnil. Správny je potom aj záver
súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne
vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky znaleckým posudkom bez ďalšieho dôkazom
o vzniku a výške konkrétnej, v tomto konaní uplatnenej škody, nie je. Napokon navrhovateľ vynaloženie
ním tvrdených nákladov v konkrétnom prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno
v konaní. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdom prvého
stupňa, s ktorým sa stotožňuje a jeho správne závery nepovažuje za potrebné opakovať. Pokiaľ ide o
nemajetkovú ujmu, pri ktorej navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch od
tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd s o záverom súdu prvého
stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovateľ tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani nepreukázal, a
teda na svoje tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo
vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú  za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvého stupňa. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v
súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Napokon neobstojí ani argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.
Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp.
argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje
ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne
interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich
skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
odôvodnil. Ak potom návrh navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu podľa ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. pre nepreukázanie zákonných
predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, a to predovšetkým podmienky nesprávneho úradného
postupu orgánu štátu v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, ako



aj pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako
majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch a nemajetkovej ujmy, rozhodol vecne správne, a odvolací súd
sa s jeho závermi stotožnil.

Z vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa
ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 a s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 151 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, keďže si ju neuplatnil návrhom a v
odvolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.