Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/5/2014 z 9. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. septembra 2014, sp. zn. 9Co/5/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8112224009.1 Krajský súd Prešov | 9Co/5/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8112224009.1 | 2014-09-09 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 156 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71c97f8e-df6a-417f-9845-6a1ef067d4b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112224009.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/5/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112224009
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112224009.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Milana Majerníka a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu: L. W., nar. XX.X.XXXX, bytom W., C. T..
XX, štátny občan SR, proti žalovanej: L. W., nar. X.X.XXXX, bytom L., U. XX, štátna občianka SR, právne
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Bujňákom, so sídlom v Prešove, Hlavná ul. č. 94, o zaplatenie
700,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C 159/2012-36 zo dňa
3.4.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Z a v ä z u j e žalobcu zaplatiť žalovanej na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jozefa Bujňáka náhradu
trov odvolacieho konania v sume 107,71 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohoto rozsudku.

Slovenská republika n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi 700,- eur.

Po vykonanom dokazovaní vzal súd za preukázané, že v dedičskom konaní po nebohej matke
účastníkov konania, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 35D 708/2011, sestra účastníkov
konania N. W. mala oznámiť, že žalobca poskytol žalovanej

že žalobca poskytol žalovanej pôžičku vo výške 700,- eur v súvislosti s pohrebom ich nebohej matky.
Podľa žalobcu uvedenú informáciu získala sestra od neho pri osobnej návšteve. Podľa čestného
prehlásenia brata L. W. mal byť tento svedkom, že žalobca požičal žalovanej v rodinnom dome v G.
XXX sumu 700,- eur, ktorú sa táto zaviazala vrátiť dňa 4.7.2011. Svedok L. W. uviedol, že bol fyzicky
prítomný pri odovzdávaní peňazí žalovanej žalobcom, ktorý však povedal iba to, že nesie sestre peniaze
na pohreb. Nič iné mu neuviedol. Svedkovia Y. W. a Y. W., bratia účastníkov konania zhodne uviedli, že
súhlasili s prevodom bytu vlastnícky patriaceho ich nebohej matke na žalobcu za podmienky, že tento
ju dochová do smrti a zároveň uhradí náklady na pohreb, vrátane záväzku, že na hrobovom mieste
nebohých rodičov nechá urobiť nový náhrobný kameň. O tom, že žalobca žalovanej odovzdal 700,- eur
sa dozvedeli na pohrebe nebohej matky, pričom nešlo o pôžičku, ale o jeho príspevok na pohreb a kar.
Súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že dňa 3.7.2011 žalobca
odovzdal žalovanej 700,- eur. Kým podľa žalobcu išlo o poskytnutie pôžičky v súvislosti s pohrebom ich
nebohej matky, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť 4.7.2011, podľa žalovanej išlo o dobrovoľný príspevok
na pohreb ich nebohej matke, ktorým si plnil iba svoj osobný záväzok, ktorý prevzal v čase prevodu bytu



vlastnícky patriaceho ich matke na neho. Žalovaná predložila súdu listinné dôkazy týkajúce sa pohrebu,
podľa ktorých náklady dosiahli sumu 1.401,59 eur. Žalobca síce predložil čestné prehlásenie ich brata L.
W., ktorý mal vyhlásiť, že bol pri odovzdávaní uvedenej finančnej čiastky žalovanej titulom pôžičky, ale
už pri svojej výpovedi ako svedok túto skutočnosť nepotvrdil. Ďalší vypočutí svedkovia boli na pohrebe
informovaní, že žalobca prispel na pohreb matky sumou 700,- eur, avšak nešlo o pôžičku, ale o jeho
dobrovoľný príspevok, ktorým si plnil iba svoj osobný záväzok, nakoľko v čase pri prevode bytu matky
na neho sa tento zaviazal ju dochovať do smrti, uhradiť náhrady na pohreb a zabezpečiť na hrobovom
mieste nebohých rodičov nový náhrobný kameň, čo bolo podmienkou súhlasu ostatných súrodencov s
týmto prevodom. Preto súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca nepreukázal tvrdený právny titul
poskytnutia sumy 700,- eur žalovanej dňa 3.7.2011 a pre neunesenie dôkazného bremena uvedeného
tvrdenia žalobcu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Ďalšími výrokmi rozsudku bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 213,12 eur na účet právneho zástupcu žalovanej,
ako aj povinnosť žalobcu zaplatiť trovy štátu vo výške 12,60 eur na účet Okresného súdu v Prešove.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej bola priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia a 3 úkony právnej pomoci uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Súd
nepriznal žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia za tvrdenú poradu s klientom dňa 19.11.2012
a poradu dňa 26.3.2013. Neúspešný žalobca bol zaviazaný na náhradu trov štátu pozostávajúcej zo
zaplateného svedočného priznaného uznesením zo dňa 1.2.2013.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žabca. Navrhol rozsudok zmeniť, žalobe
vyhovieť v celom rozsahu, alebo alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
prvostupňovému súdu. Ako dôvod uviedol, že súdu predložil relevantné dôkazy preukazujúce, že
poskytnutých 700,- eur žalovanej bolo z titulu pôžičky. Túto

skutočnosť preukazuje čestné prehlásenie L. W. z 21.8.2012, ktorý bol prítomný pri odovzdávaní
predmetnej sumy žalovanej. Čestné prehlásenie bolo dané pre účely konania vo veci samej. Uvedenú
skutočnosť na pojednávaní žalovaná nerozporovala. Skutočnosť uvádzaná v odôvodnení rozsudku,
že L. W. pri výpovedi nepotvrdil, že išlo o poskytnutie finančných prostriedkov formou pôžičky, je
zavádzajúca. L. W. bol prítomný pri odovzdávaní peňažnej sumy žalovanej a bol uzrozumený s právnym
titulom poskytnutia týchto finančných prostriedkov. Rozpor medzi čestným prehlásením a výpoveďou
na pojednávaní vznikol len z dôvodu neporozumenia otázke zo strany svedka ako laika. Žalovaná
svoje tvrdenie, že jej peňažné prostriedky poskytol ako dobrovoľný príspevok na pohreb odvodzuje od
skutočnosti, že pri prevode bytu na neho sa zaviazal, že sa o matku do jej smrti postará a zároveň uhradí
všetky náklady na pohreb, vrátane záväzku, že na hrobovom mieste nebohých rodičov nechá urobiť
nový náhrobný kameň. Toto tvrdenie jeho povinnosti z kúpnej zmluvy zo dňa 21.1.1999 sa nezakladá
na pravde. Predmetný byt kúpil od matky za dohodnutú kúpnu cenu 200.000,- Sk bez akejkoľvek
podmienky hradiť náklady spojené s pohrebom matky. Preto nikdy nemal povinnosť hradiť pohreb matky
tak, ako to uvádza žalovaná s bratmi. Vyjadrenie žalovanej je absolútne rozporné a nepravdivé. Nemohol
predsa splniť žalovanou neoprávnene tvrdenú povinnosť z kúpnej zmluvy uhradiť náklady na pohreb
matky a zároveň ich uhradiť dobrovoľne formou príspevku vo výške žalovanej sumy. Žalovaná počas
celého konania uvádzala účelovo nepravdivé údaje, čím úmyselne zavádzala súd. Žalobca nikdy nemal
dispozičné právo, ani iné právo oprávňujúce ho nakladať s finančnými prostriedkami matky na jej účte.
K odvolaniu pripojil kúpnu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena zo dňa 21.1.1999 uzavretú s
L. W., rod. W..

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobca dostal byt od
matky, mal ju dochovať do smrti a zabezpečiť pohreb, čo vedeli všetci súrodenci. Kúpnu zmluvu a čo
bolo v nej, nevideli. Žalobca zobral matku do W., tam mala podpísať nejaké papiere u notárky, za čo
jej dal 150.000,- Sk. Po jej smrti mal všetko zabezpečiť, aj pomník, aj pohreb. Všetci súrodenci vedeli,
že pohreb má zabezpečiť žalobca. Preto ju navštívil u jej druha v G. a dal jej príspevok na pohreb, aby
ho zabezpečila. Ak by potrebovala pôžičku, ktorú nepotrebovala, bola by si požičala v L., resp. u svojho
druha. Ak by si chcela požičať od žalobcu, tak by ho bola ona navštívila, ale on prišiel za ňou s bratom do



G. v G.. Žalobca sa chcel zbaviť zabezpečenia pohrebu, preto jej dal príspevok a ona musela zabezpečiť
všetko. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 2
úkony právnej služby, a to za poradu s klientom a napísanie vyjadrenia k odvolaniu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa, a teda bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5
a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok o veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného
vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3
O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania
do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Právnym dôsledkom skutočností, že odvolací súd
nenariaďoval odvolacie pojednávanie za účelom zopakovania, či doplňovania dokazovania, je viazanosť
odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.). Odvolací
súd nepristúpil k nariadeniu odvolacieho pojednávania, k zopakovaniu, či doplňovaniu dokazovania
jednak z dôvodu, že to ani žalobca účinne nenavrhol v podanom odvolaní, no predovšetkým z dôvodu
meniacich sa, a preto nehodnoverných tvrdení žalobcu týkajúcich sa predmetu sporu. Na druhej strane
je možné konštatovať, že tvrdenia žalovanej sú v súlade s výpoveďami všetkých vypočutých svedkov
a ich hodnovernosť nebola ničím spochybnená.

Nehodnovernosť tvrdenia žalobcu, že sumu 700,- eur poskytol žalovanej z titulu pôžičky, vyplýva
napríklad z jeho meniacej sa výpovede na pojednávaní dňa 25.1.2013. Takto tvrdil, že od matky kúpil
byt za sumu 245.000,- Sk, pričom matke dal sumu 150.000,- Sk. Následne svoju výpoveď pozmenil,
keď tvrdil, že suma 150.000,- Sk netvorila cenu za byt, ale išlo o peniaze poskytnuté matke mimo toho.
Pritom z rovnopisu kúpnej zmluvy zo dňa 21.1.1999 je zistiteľné, že písomne bola dohodnutá kúpna
cena 200.000,- Sk, pričom podľa článku III. zmluvy mala byť kúpna cena vyplatená v hotovosti do rúk
predávajúcej ešte pred podpisom zmluvy. Súčasťou kúpnej zmluvy bola aj zmluva o zriadení vecného
bremena - práva doživotného užívania celej nehnuteľnosti v prospech predávajúcej L. W., rod. W., pričom
žalobca túto povinnosť nedodržal.

Vypočutí svedkovia Y. a Y. W. potvrdili tvrdenie žalovanej, že sa žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy
naviac zaviazal, že matku dochová až do jej smrti, že uhradí náklady za jej pohreb, ako aj že na hrobovom
mieste nebohých rodičov nechá urobiť nový náhrobný kameň.

Naviac je treba poukázať na to, že pôžička je dvojstranným právnym úkonom, zmluvou, v dôsledku čoho
k jej platnému vzniku je potrebný súhlasný prejav vôle oboch zmluvných strán. Pokiaľ žalobca mal úmysel
peniaze len požičať, avšak žalovaná neprejavila vôľu a súhlas k uzavretiu zmluvu o pôžičke, takáto
zmluva medzi účastníkmi nevznikla a žalobca by sa mohol domáhať vrátenia takejto sumy len z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Aj v takom prípade by však
podľa výsledkov vykonaného dokazovania nebola žaloba úspešná vzhľadom k svedkami preukázanému
záväzku žalobcu finančne zabezpečiť náklady pohrebu matky.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal s obsahovým rozdielom medzi
čestným prehlásením L. W. (bez uvedenia dátumu jeho vyhotovenia) a jeho svedeckou výpoveďou pred
súdom. K tam uvedeným dôvodom odvolací súd dodáva, že svedecká výpoveď je síce príliš stručná a
jeho postoj k skôr vyhotovenému čestnému prehláseniu je možné vyvodiť len z výpovede, že žalobca
mu povedal iba toľko, že nesie žalovanej peniaze na pohreb a že nič iné uviesť on nevie. Sám označil
svoju výpoveď za veľmi stručnú a jeho záverečné vyhlásenie je možné vykladať aj tak, že nevie uviesť
nič ani k existencii čestného prehlásenia.



Bez právneho významu pre rozhodnutie vo veci je podanie sestry účastníkov N. W. uskutočnené v rámci
dedičského konania po matke účastníkov L. W. pod sp. zn. 35D 708/2011. Tá sa totiž o poskytnutí čiastky
700,- eur a o jej účele

poskytnutia dozvedela až dodatočne, a to od samotného žalobcu.

Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorým je odvolací súd viazaný,
po zohľadnení, že ani žalobca nenavrhol po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. ďalšie doplňovanie
dokazovania, dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd zistený skutkový stav správne právne
vyhodnotil a správne rozhodol vo veci samej, keď podanú žalobu zamietol.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania, včítane výroku o náhrade trov štátu.
Podaným odvolaním boli síce dotknuté aj tieto výroky ako výroky závislé. Avšak aj v tomto prípade je
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania, ktoré sa ani v najmenšom nezmieňujú o trovách
prvostupňového konania, ani nespochybňujú ich výšku.

Úspech v odvolacom konaní mala žalovaná. Preto jej v súlade s § 142 os. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo
právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Toto právo si žalobkyňa včas
uplatnila a vyčíslila, keď požadovala nahradiť trovy právneho zastúpenia vzniklé v priebehu odvolacieho
konania.

Tarifnú hodnotu veci v odvolacom konaní tvorí čiastka 700,- eur. Základná sadzba tarifnej odmeny
právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby sa potom rovná sume 51,45 eur za úkon. Žalovaná si
však uplatnila za jeden úkon právnej služby len čiastku 39,84 eur. Súdy sú viazané návrhom úspešného
účastníka na priznanie náhrady trov do tej miery, že nemôžu prisúdiť vyššiu náhradu, než si sám
uplatňuje, ani mu nemôže priznať inú náhradu, než akú si uplatnil vo vyčíslení vlastných trov. V dôsledku
toho odvolací súd priznal žalovanej za právny úkon - vyjadrenie zo dňa 18.6.2013 k odvolaniu žalobcu
len ňou uplatnenú čiastku 39,84 eur (§ 10 ods. 1, 2 a § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky číslo 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej len Vyhláška.

Žalovaná si uplatnila aj náhradu odmeny (39,84 eur) za poradu právneho zástupcu so žalovanou,
uskutočnenú podľa zápisnice dňa 14.6.2013. V súlade s § 14 ods. 2 Vyhlášky sa odmena za tento úkon
priznáva vo výške 2/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. vo výške 34,30 eur.

K tejto náhrade sa v súlade s § 16 ods. 3 Vyhlášky pripočítava aj paušálna náhrada výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, ktorá sa v roku 2013 rovnala sume 7,81 eur za úkon,
t. j. spolu 15,62 eur.

Súčet týchto náhrad (89,76 eur) sa v súlade s § 18 ods. 3 Vyhlášky zvyšuje o 20 % daň z pridanej
hodnoty, t. j. o sumu 17,95 eur.

Celkovú sumu náhrady trov odvolacieho konania 107,71 eur je neúspešný žalobca povinný zaplatiť na
účet právneho zástupcu žalovanej.

Slovenskej republike, ako účastníčke odvolacieho konania, žiadne trovy nevznikli. Preto jej nevzniklo
ani právo na ich náhradu.



Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákone
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.