Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/210/2013 z 25. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 25. marca 2014, sp. zn. 17Co/210/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3112206284.1 Krajský súd Trenčín | 17Co/210/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3112206284.1 | 2014-03-25 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 142 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/952d8352-2e69-4cb8-b0f4-637000886706 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112206284.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/210/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112206284
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112206284.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: BL Telecom debt, s. r. o., so sídlom Šoltésovej
14, Bratislava, IČO: 45 535 108, zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti odporcovi: G. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom U. XXX/X, O., t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou: JUDr. Michaela Makovcová,
vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Trenčín, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu:
Občianske združenie právna pomoc spotrebiteľom, so sídlom Sofijská 13, Košice, IČO: 42 247 268,
zastúpený: JUDr. Ladislav Mikluš, advokát so sídlom Stará Baštova 2, Košice, o zaplatenie 444,79 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 15C/280/2012 - 57 zo dňa 12. marca 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania p
o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
112,85 Eur spolu s 10 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 77,09 Eur od 06.03.2009 do zaplatenia, s
9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 34,10 Eur od 06.04.2009 do zaplatenia a s 9,25 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1,66 Eur od 06.05.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 331,94 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z
omeškania od 06.02.2010 do zaplatenia návrh zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal a
zároveň zaviazal navrhovateľa zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia vo výške 33,51 Eur. Toto rozhodnutie súd prvého stupňa z právneho
hľadiska odôvodnil poukázaním na ust. § 559 ods. 2, § 517 ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods.
1, 4 písm. k), 5, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 80 písm. b) a § 142 ods. 2 O.s.p.
a založil ho na tom skutkovom základe, že odporca ako účastník a spoločnosť EuroTel Bratislava
(právny predchodca navrhovateľa), a.s. ako podnik uzatvorili spolu dňa 12.8.2003 zmluvu o pripojení,
súčasťou ktorej boli aj všeobecné podmienky poskytovania verejných elektronických komunikačných
služieb prostredníctvom verejnej telefónnej siete. Podľa tejto zmluvy sa menovaná spoločnosť zaviazala
odporcovi poskytovať verejnú telefónnu službu a s tým súvisiace služby a odporca sa zaviazal platiť za
poskytované služby cenu podľa platnej tarify. Dňa 15.6.2007 odporca a menovaná spoločnosť (už pod
zmeneným obchodným menom T-Mobile Slovensko, a.s.) uzatvorili k predmetnej zmluve o pripojení
aj dodatok, v zmysle ktorého menovaná spoločnosť predala odporcovi mobilný telefón Nokia 6300
za zľavnenú kúpnu cenu 32,86 Eur (990,- Sk) a odporca sa zaviazal zaplatiť menovanej spoločnosti
zmluvnú pokutu 331,94 Eur (10.000,- Sk) v prípade porušenia zmluvných povinností a následného
vypojenia SIM karty. Faktúrou č. 7901414624 zo dňa 15.2.2009 na sumu 77,09 Eur so splatnosťou dňa
5.3.2009, faktúrou č. 7902421779 zo dňa 15.3.2009 na sumu 34,10 Eur so splatnosťou dňa 5.4.2009 a
faktúrou č. 7903440922 zo dňa 15.4.2009 na sumu 1,66 Eur so splatnosťou dňa 5.5.2009 spoločnosť T-



mobile Slovensko, a.s. vyúčtovala odporcovi cenu hovorného a ďalších služieb v celkovej sume 112,85
Eur. Odporca uvedené fakturované sumy menovanej spoločnosti v lehotách splatnosti jednotlivých faktúr
nezaplatil a tak menovaná spoločnosť vystavila odporcovi dňa 15.1.2010 faktúru č. 7000495108 so
splatnosťou dňa 5.2.2010, ktorou mu vyúčtovala zmluvnú pokutu vo výške 331,94 Eur. Na základe
vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k záveru, že návrh navrhovateľa o zaplatenie
ceny hovorného a ostatných služieb v sume 112,85 Eur s príslušným úrokom z omeškania bol podaný
dôvodne a keďže pohľadávka na zaplatenie uvedenej ceny za poskytnuté služby proti odporcovi bola
preukázane právnym nástupcom menovanej spoločnosti postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok na
navrhovateľa, súd prvého stupňa odporcu zaviazal na zaplatenie navrhovateľom uplatnenej ceny služieb
112,85 Eur. Čo sa týka nároku navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty 331,94 Eur spolu s úrokom
z omeškania, tu súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa dôvodný nie je, nakoľko
dojednanie o zmluvnej pokute 331,94 Eur v dodatku k zmluve o pripojení je neplatné z dôvodu, že
spôsob dojednania zmluvnej pokuty podľa súdu prvého stupňa viedol k značnej nerovnováhe v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, požaduje aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením
jeho záväzku. Keďže navrhovateľ sa domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty 331,94 Eur spolu s úrokom
z omeškania na základe zmluvného dojednania, ktoré súd prvého stupňa vyhodnotil neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy, návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie 331,94 Eur spolu s 9 %
úrokom z omeškania od 6.2.2010 do zaplatenia zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. §
142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu účastníkov vo veci. Odporca bol v konaní pomerne úspešnejší
ako navrhovateľ, avšak náhradu trov konania si neuplatnil a keďže súd podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p.
rozhoduje o náhrade trov konania na návrh, rozhodol súd prvého stupňa tak, že odporcovi sa náhrada
trov konania nepriznáva. Na druhej strane si právo na náhradu trov konania uplatnil vedľajší účastník na
strane odporcu a keďže pomerný úspech odporcu vo veci treba rátať k jeho dobru, súd prvého stupňa
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal proti navrhovateľovi právo na náhradu trov konania
v pomernej časti 49 %, kedy čistý úspech odporcu predstavoval 219,09 Eur (331,94 Eur zamietnuté -
112,85 Eur priznané navrhovateľovi), čo v pomere k predmetu konania 444,79 Eur predstavuje 49 %.
Priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka pozostávala 2x z tarifnej odmeny
za úkon právnej pomoci - prevzatie a príprava zastúpenia, písomný odpor proti platobnému rozkazu
vydanému v konaní, vo výške 26,56 Eur, k tomu 2x režijný paušál vo výške 7,63 Eur. Celkovo tak trovy
konania vedľajšieho účastníka predstavovali sumu 68,38 Eur, z čoho 49 % je 33,51 Eur. Povinnosť
zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania v sume 33,51 eur uložil súd
prvého stupňa navrhovateľovi k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v súlade s ust. § 149
ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku, jeho výrokovej časti, ktorou súd prvého stupňa priznal vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania v sume 33,51 Eura, podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ i vedľajší
účastník na strane odporcu prostredníctvom svojich právnych zástupcov.

Vedľajší účastník v odvolaní žiadal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a zaviazať
navrhovateľa, aby mu zaplatil náhradu trov konania v plnej výške 68,38 Eur, zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 16,11 Eur. Mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil a vo vyjadrení dôvodil, že navrhovateľ si v konaní uplatnil a spojil nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty a nárok na zaplatenie hovorného ako 2 samostatné nároky, pričom vedľajší účastník podal
vo veci vyjadrenie len vo vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute, keď nárok uplatnený navrhovateľov
v časti hovorného nespochybňoval. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o trovách vedľajšieho účastníka je
nevyhnutné vychádzať zo samostatnosti uplatnených nárokov, v súvislosti s čím na podporu svojej
argumentácie poukázal na ustálenú súdnu prax vyjadrenú v rozhodnutí R 28/1970, ako aj uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 20/2010 zo dňa 26. januára 2011. Ďalej spomenul aj rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/33/2012 zo dňa 16. apríla 2012, sp. zn. 3Co/17/2012 zo
dňa 23. mája 2012 a sp. zn. 14Co/68/2012 zo dňa 13. júla 2012, v ktorých odvolací súd v obdobnej
právnej veci, kedy namietaný bol iba samostatný nárok navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty
a nie aj samostatný nárok na zaplatenie poskytnutých elektronických komunikačných služieb, priznal
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania. Podľa jeho názoru navrhovateľ vo vzťahu k vedľajšiemu
účastníkovi nevykonal a to aj v časti uplatneného hovorného žiaden účelne vykonaný úkon právnej
služby, nakoľko k podaniu návrhu na začatie konania došlo ešte pred vstupom vedľajšieho účastníka do
konania. Okrem uvedeného nie je možné od vedľajšieho účastníka spravodlivo žiadať, aby vystupoval na
podporu odporcu v takomto konaní aj pri navrhovateľom uplatnenom nároku na zaplatenie elektronických



komunikačných služieb, ktorý je opodstatnený a pri tomto návrhu nie sú porušované práva spotrebiteľa.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti mal za to, že bol v konaní o samostatnom nároku navrhovateľa na
zaplatenie zmluvnej pokuty v celom rozsahu úspešný, v nadväznosti na by mu mal súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške vychádzajúc zo zmluvnej pokuty vo výške 331,94 Eur ako základu.

Navrhovateľ v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania neprizná a zároveň ho
zaviaže nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 28,29 Eur. Mal za to, že
súd prvého stupňa priznal náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi vychádzajúc z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Dôvodil, že jedným z
predpokladov potrebných na vznik nároku na náhradu trov konania je aj účelnosť trov vynaložených na
uplatnenie alebo bránenie práva, pričom v prejednávanej veci nepovažuje trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka za nevyhnutne potrebné na účelné bránenie práva, v súvislosti s čím spomenul
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/91/2012 zo dňa 25. apríla 2012. Poukázal na
to, že združenie je založené za účelom ochrany spotrebiteľov, pričom výkonom ochrany spotrebiteľských
práv združenie napĺňa svoje vlastné poslanie. Zámerom zákonodarcu pre zvýhodnenie takejto skupiny
občianskych združení pre ostatnými bolo umožnenie, aby mohli vzhľadom na ich odbornú pripravenosť
bez potreby právneho zastúpenia zastupovať spotrebiteľov a chrániť ich práva a záujmy v konaní, z čoho
vyplýva, že združenie by malo disponovať takým personálnym substrátom, ktorý je schopný poskytnúť
právne služby a s prehľadom sa orientovať v oblasti spotrebiteľského práva. V danej súvislosti zdôraznil,
že nespochybňuje ústavne zaručené právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, avšak spochybňuje
účelnosť vynaložených trov na právne zastúpenie ako subjektu odborne spôsobilého, znalého danej
problematiky, a z toho dôvodu aj zákonom privilegovaného subjektu v otázke vstupu do konania. Ďalej
uviedol, že sám vedľajší účastník v konaní neposkytoval ochranu práv odporcovi ako spotrebiteľovi,
keďže právna pomoc bola odporcovi poskytnutá advokátom, za služby ktorého žiada vedľajší účastník
priznať trovy právneho zastúpenia. Vzniknuté trovy na strane vedľajšieho účastníka považoval za
účelové a konštatoval, že ide len o hromadný vstup združení na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho
účastníka do súdnych konaní, pričom do sporov vstupujú automaticky zastúpené právnym zástupcom
bez predchádzajúcej vedomosti o konkrétnych okolnostiach sporu. V závere zdôraznil, že vedľajší
účastník vo svojej argumentácii poukázal iba na ustanovenia a rozhodnutia týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv, na ktoré je súd povinný prihliadať ex offo, teda nezávisle od účasti spotrebiteľského združenia ako
vedľajšieho účastníka na strane odporcu. V uvedenom zmysle vedľajší účastník do konania nepriniesol
žiaden prínos a nepoukázal na inú skutočnosť, na ktorú súdy nemajú povinnosť prihliadať z úradnej
povinnosti. Taktiež považoval za nevyhnutné uviesť, že Ministerstvo hospodárstva SR podporuje činnosť
spotrebiteľských združení aj prostredníctvom dotácií na zastupovanie spotrebiteľov v konaniach pred
súdmi a v predmetom konaní vzniká s prihliadnutím na všetky tieto skutočnosti pochybnosť, či cieľom
vedľajšieho účastníka je ochrana spotrebiteľa alebo profit z náhrady trov právneho zastúpenia.

Vedľajší účastník na strane odporcu sa k odvolaniu podanému navrhovateľom písomne nevyjadril.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu poukázal na skutočnosť,
že podstatnou podmienkou vstupu vedľajšieho účastníka do konania je súhlas hlavného účastníka, na
strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať a v danej súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 05. februára 2013, sp. zn. 3Cdo 188/2012. Zároveň uviedol, že na vyriešenie otázky
procesného postavenia subjektov, ktorí sa zúčastňujú konania, nie je možné aplikovať domnienku v
zmysle ust. § 101 ods. 3 O.s.p.. Mal za to, že pri ignorovaní názoru hlavného účastníka a svojvoľným
vstupovaním vedľajšieho účastníka do konania, sú mu poskytované citlivé osobné údaje hlavných
účastníkov konania, čo môže viesť k porušeniu čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Ďalej dôvodil, že jedným z
predpokladov potrebných na vznik nároku na náhradu trov konania je aj účelnosť trov vynaložených na
uplatnenie alebo bránenie práva, pričom v prejednávanej veci nepovažuje trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka za nevyhnutne potrebné na účelné bránenie práva, v súvislosti s čím spomenul
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. apríla 2012, sp. zn. 17Co/91/2012. Vzhľadom na
skutočnosť, že vedľajší účastník podáva odvolanie len v časti nepriznaných trov právneho zastúpenia,
je podľa jeho názoru zrejmé, že v tomto prípade nešlo o ochranu spotrebiteľa a snahu chrániť ho
pred vyfakturovanou zmluvnou pokutou. Ďalej uviedol, že sám vedľajší účastník v konaní neposkytoval
ochranu práv odporcovi ako spotrebiteľovi, keďže právna pomoc bola odporcovi poskytnutá advokátom,
za služby ktorého žiada vedľajší účastník priznať trovy právneho zastúpenia. Vzniknuté trovy na strane
vedľajšieho účastníka považoval za účelové a konštatoval, že ide len o hromadný vstup združení



na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho účastníka do súdnych konaní, pričom do sporov vstupujú
automaticky zastúpené právnym zástupcom bez predchádzajúcej vedomosti o konkrétnych okolnostiach
sporu. Položil si preto otázku, či je účelom vstupu do konaní ochrana spotrebiteľa ale zisk, ktorý
vznikne z priznaných trov právneho zastúpenia. V závere zdôraznil, že vedľajší účastník vo svojej
argumentácii poukázal iba na skutočnosti a rozhodnutia súdov notoricky známe, pričom na nečestné
zmluvné podmienky je súd podľa platnej právnej úpravy ako aj rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ
povinný prihliadať ex offo, teda nezávisle od účasti spotrebiteľského združenia ako vedľajšieho účastníka
na strane odporcu. V uvedenom zmysle vyjadrenia právneho zástupcu vedľajšieho účastníka nie sú
žiadnou pridanou hodnotou pre spotrebiteľa, nakoľko súd má povinnosť na tieto skutočnosti prihliadať
ex offo, čo v praxi aj súdy robia.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu
je potrebné ako vecne správny potvrdiť, pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd
poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, s
ktorým sa stotožňuje.

Odvolaním navrhovateľa a vedľajšieho účastníka bol rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý iba vo
výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, preto odvolací súd preskúmaval
iba túto odvolaním napadnutú časť rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti ostal
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

Podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti rozhodnutia o náhrade
trov vedľajšieho účastníka na strane odporcu v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. za správny,
vychádzajúc z pomeru úspešnosti účastníkov v konaní, keď navrhovateľ bol v konečnom dôsledku
úspešný v rozsahu 25,37% a neúspešný v rozsahu 74,63% (z pôvodne uplatnenej istiny vo výške
444,79 Eur s príslušenstvom bol odporca rozsudkom súdu prvého stupňa zaviazaný k povinnosti zaplatiť
navrhovateľovi istinu vo výške 112,85 Eur s príslušenstvom). Za danej procesnej situácie je aplikácia
ust. § 142 ods. 2 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania aj z pohľadu odvolacieho súdu primeraná,
pričom odvolací súd konštatuje, že pri stanovení konečného rozsahu, v ktorom má odporca a vedľajší
účastník na strane odporcu právo na náhradu trov konania, postupoval súd prvého stupňa správne,
keď vyššie špecifikované percentuálne hodnoty procesného úspechu navrhovateľa a odporcu od seba
odpočítal. Uvedeným spôsobom po zaokrúhlení správne dospel ku končenému rozsahu 49 %, ktorým
následne vynásobil pôvodne uplatnenú sumu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane
odporcu (68,38 Eur) a vypočítal tak sumu náhrady trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo
výške 33,51 Eur.

Odvolací súd sa teda nestotožnil s námietkami navrhovateľa, že vedľajší účastník ako spotrebiteľské
združenie musí nevyhnutne disponovať personálnym aparátom, u ktorého je daná odbornosť v oblasti
právo, čo má byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka
v prejednávanej veci. Odvolací súd tak nepovažoval za správnu jeho právnu úvahu, v zmysle ktorej
trovy konania vedľajšieho účastníka, aj s prihliadnutím vyhodnotenú jednoduchosť sporu, nie sú trovami
účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva. V danej súvislosti konštatuje, že účelnosť
sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s
ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a trovy právneho
zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy vynaložené účastníkom
konania (vedľajším účastníkom konania) v spore, musia byť v príčinnej súvislosti s predmetom konania,
pričom ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná
ochrana proti takémuto tvrdenému nároku. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej
osobe aj právnickej osobe, ako aj štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako odporca. Hlavný význam
práva na právnu pomoc, ktorého súčasťou je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania,
spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť



účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. V tejto súvislosti má vedľajší účastník
rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti s riešením otázky svojho právneho
zastúpenia v rámci zákonom upravených možností, t. j. nemôže byť vopred vylúčený z možnosti zvoliť
si na svoje zastupovanie advokáta. Trovy právneho zastúpenia boli v prejednávanej veci vynaložené
účelne, nakoľko boli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania (viď nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03), ak po dôvodnej obrane odporcu ohľadne neprijateľnej zmluvnej
podmienky vzťahujúcej sa k zmluvnej pokute dojednanej v rámci spotrebiteľskej zmluvy bol z totožných
dôvodov nárok vyplývajúci zo zmluvnej pokuty súdom prvého stupňa zamietnutý. Samotnú účelnosť trov
je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné posudzovať vo väzbe na výsledok sporového konania, v
ktorom odporca po intervencii vedľajšieho účastníka v konečnom dôsledku zaznamenal väčšiu mieru
procesného úspechu ako navrhovateľ. A čo sa týka opakujúcich sa argumentov vedľajšieho účastníka
v jeho jednotlivých podaniach, Občiansky súdny poriadok takýto spôsob obrany nevylučuje a zároveň
nemožno prehliadnuť, že druhá procesná strana v obdobných právnych sporoch na uplatnenie svojho
práva používa rovnakú (takmer totožnú) argumentáciu, čo je odvolaciemu súdu známe z úradnej
činnosti.

Odvolací súd konštatuje, že nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu by znamenalo
porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ je prípustné, aby samotný
navrhovateľ bol právne zastúpený v konaní, ktoré podľa jeho názoru nespĺňa znaky právne zložitejšieho
sporu, a v prípade svojho procesného úspechu, prípadne zavinenia zastavenia konania odporcom, mu
bola priznaná náhrada trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, môže si aj vedľajší účastník na
strane odporcu vychádzajúc z ust. § 93 ods. 4 O.s.p. zvoliť právneho zástupcu, ktorý ho bude v konaní
zastupovať a ktorému pri splnení zákonných predpokladov rovnako prislúcha právo na náhradu trov
právneho zastúpenia, ak tu nie sú iné okolnosti hodné osobitného zreteľa, pričom takéto iné okolnosti
v prejednávanej veci odvolacím súdom zistené neboli.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam vedľajšieho účastníka na strane odporcu ohľadom samostatnosti
uplatnených nárokov odvolací súd uvádza, že sa s týmito nestotožňuje, keďže podľa názoru odvolacieho
súdu vedľajší účastník po vstupe do konania s poukazom na ust. § 93 ods. 4 O.s.p. disponuje až na
pár výnimiek rovnakými právami a povinnosťami ako hlavný účastník, na podporu ktorého v konaní
vystupuje, a rovnako aj zdieľa ten istý procesný osud pokiaľ ide o mieru procesného (ne)úspechu v
konaní vrátane náhrady jeho trov. Preto nie je možné, aby si vedľajší účastník vopred vybral časť
predmetu konania, do ktorej mu vyhovuje vstúpiť, čo zároveň vyvoláva otázku, či ho k takémuto postupu
nevedie záujem čo najviac vyťažiť z náhrady trov právneho zastúpenia. Základný rámec občianskeho
súdneho konania bol vymedzený petitom návrhu na začatie konania, v ktorom sa navrhovateľ rozhodol
oba nároky voči odporcovi uplatňovať spoločne, nakoľko išlo o peňažné nároky vyplývajúce z toho
istého zmluvného vzťahu. Aj s prihliadnutím na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou
vedľajšieho účastníka, že do konania na stranu odporcu vstúpil len v časti uplatnenej zmluvnej pokuty,
čo by malo za následok priznanie mu náhrady trov konania ako plne úspešnému procesnému subjektu,
vychádzajúc zo sumy zmluvnej pokuty ako základu pre výpočet výšky tarifnej odmeny za úkon právnej
služby. Naviac v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 27.04.2012, ktorým oznámil svoj vstup do
konania na stranu odporcu, žiadnu časť predmetu konania, do ktorej by vstupoval, nešpecifikoval a ani
v ďalšom procesnom priebehu neoznámil prípadné vystúpenie z konania v časti uplatneného nároku na
zaplatenie dlžnej ceny hovorného, v ktorej súd prvého stupňa návrhu vyhovel. Pokiaľ niektoré odvolacie
súdy rozhodujú iným spôsobom, takýmto rozhodovaním iných odvolacích súdov v prejednávanej veci
Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.

Preto bol rozsudok súdu prvého stupňa v časti rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdený.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 2 O.s.p. vyslovujúc, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania,
keďže pomer úspechu a neúspechu účastníkov v odvolacom konaní možno považovať v zásade za
rovnaký.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .