{"guid": "19c8bd2b-7386-4123-8c9b-13800f7872de:bd305b1c-56cf-490c-b070-dc56e5beb8ac", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2609206874.1", "spisova_znacka": "24CoE/169/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoE/169/2012 z 25. 6. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 25. júna 2013, sp. zn. 24CoE/169/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2609206874.1", "identifikacne_cislo": "2609206874", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2013-06-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd305b1c-56cf-490c-b070-dc56e5beb8ac", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2609206874.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2609206874.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2609206874.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/169/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609206874
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609206874.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpený advokátskou spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: O. R., nar. XX.XX.XXXX, H. XXXX, A.-O.,
o vymoženie 499,91 eur s príslušenstvom, exekúcia vedená pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf
Krutý, Záhradnícka 62, Bratislava, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica
č. k. 11Er 601/2009-13 zo dňa 02. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie v sume 40,-
eur.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 veta prvá, ods. 4 písm. r) ods. 5,
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že výsledkom ustanovenia o rozhodcovskej
doložke tak ako je naformulovaná v zmluve je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť
svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd.
Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
a ustanovenie o rozhodcovskej doložke je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka čo má za následok absolútnu neplatnosť zmluvného dojednania na čo musí súd prihliadať zo
svojej úradnej povinnosti. Právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená
na absolútne neplatnom právnom úkone, súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že
je vydaný v rozpore so zákonom  a preto exekučné konanie zastavil. O náhrade trov exekúcie súd
citoval § 200 ods. 2 a 203 ods. 1 Exekučného poriadku a priznal odmenu podľa § 14 ods. 1 vyhlášky
najmenej 33,19 eur, 20% DPH zo sumy 33,19 eur - 6,64 eur teda spolu zaokrúhlene 40,- eur. Zároveň
súd uviedol, že pri vypočítanej odmene za jednotlivé úkony exekučnej činnosti taxatívne uvedené v §
15 by patrila odmena len za 4 úkony čo by predstavovalo 13,28 eur, súd priznal exekútorovi odmenu za
výkon exekučnej činnosti v minimálnej výške podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, teda 33,19 eur.



Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený včas odvolanie a to z dôvodov, že súd rozhodol nad rámec
verejnej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.,
súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) s návrhom na zrušenie uznesenia a na vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Oprávnený vo svojom odvolaní
uviedol, že všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 ZoRK, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci, ako Exekučnému súdu neprináleží a porušil tak fundamentálnu zásadu
právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd konajúci v
pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovane ust. § 40
v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný
súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasledujúce ZoRK. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych
a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 ZoRK, zanikne právomoc všeobecného súdu
meritórne rozhodovať o veci. Vzhľadom na to, že právoplatne rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd
musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie
bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK) limitovaný ústavne konformnou teologickou interpretáciou ust. § 40 a
nasledujúce ZoRK. Exekučný súd porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Súd v
napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského
súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaniu v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK oprávnený skúmať len to či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však
nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom
zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, preto nejde
o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Oprávnený
nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona
o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka.
Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti v zmysle § 497 Obchodného zákonníka s odkazom
na ust. § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka a teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako
podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený rovnako
poukazuje na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy
za každý deň omeškania, keď tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. K poplatku
za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok oprávnený uvádza, že je toho názoru, že v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti má v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka nárok na
dojednanie odplaty a v tomto prípade ide o príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3 z dohodnutého úroku
a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou. Súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd nie je oprávnený
vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a/ ZoRK, teda podľa dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 Občianskeho
súdneho poriadku, § 57 Zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení neskorší predpisov.
Oprávnený je toho názoru, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, nakoľko od
vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne



ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje
rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustné, za nezákonné.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený
doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia zdôraznil, že napadli priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými
odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej
lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica
teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd sa vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadal a
nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom
na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať
ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez
ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho
názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte
Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudicálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej



je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinná odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie  (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.),  po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11Er/601/2009,
je vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 499,91 Eur s prísl. na základe exekučného
titulu, rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. pod sp. zn. SR 05742/09 zo dňa 25.6.2009.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým súd zastavil exekúciu a uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie v sume 40,00 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa s jeho závermi plne
stotožňuje s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.  K odvolacím argumentom
oprávneného sa však  žiada uviesť nasledovné :

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 zák. ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez
návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť
rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský
rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu
prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený
hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný
v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho
materiálnej správností Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia
vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i
eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano
Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a



vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/
EHS  vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom prvostupňový súd správne súd
sústredil prvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní pod
č. SR 05742 zo dňa 25.6.2009 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou
a.s., ktorý uložil povinnej zaplatenie istiny 499,91 s prísl.. Tieto nároky boli rozhodcom priznané v zmysle
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 3.7.2008.

Súd prvého stupňa vyhovel žiadosti súdneho exekútora a poveril ho vykonávaním exekúcie na základe
vyššie uvedeného exekučného titulu a to poverením zo dňa 28.9.2009 pod č. k. 11Er 601/2009, Ex
7135/09.

Z  formy a obsahu  zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už vopred pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy najmä v časti všeobecných podmienok žiadnym podstatným
spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne
dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007.  Dňa 1.7.2007
nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení
účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo
účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2008.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie  zmluvy.



S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 52 Občianskeho
zákonníka. Keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods.1,2,3 Občianskeho zákonníka). Oprávnený je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, keď vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a je i veriteľom
v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to, že povinný
pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom
znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001
Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o  úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ
povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ
sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle
§ 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi
účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená
spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod   (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v
zmysle ustanovenia § 2 zák. o  spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k
súladnému záveru so súdom prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na
argumentáciu prvostupňového súdu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa



dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa  čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery  spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc  a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v  zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu



spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa
§53 ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj
keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený ( dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, keď  neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky
odvolací súd vyslovil aj za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 ZoRK), súd exekúciu v celom rozsahu v
zmysle ust. § 45 ods.2 ZoRK zastaví.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).
Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o



rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 O.s.p. a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy
nevznikli.

Odvolací súd ďalej uvádza, že nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by
vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu
primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitímného konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.  Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),  alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade



práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v januári 2006, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol



transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z.  a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ.  Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo
všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, k čomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a
Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej
uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje
spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v
súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s



článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte  pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/601/2009", "guid": "a79d23ca-047e-4744-b681-c593ca1a8ad0:1426d0de-2051-41d2-9ecd-9310fb2e73cb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:71212be7-e9ce-42b0-b4d5-2acf7f35cec5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 456/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 456/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2016.1"}, {"guid": "ussr:8e59de19-5544-441d-99a7-ceb5be98ede9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 131/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e59de19-5544-441d-99a7-ceb5be98ede9"}]}