{"guid": "19c671d1-0c21-4baf-8262-7105f92f5769:7bae303e-a5a8-48d8-9d2d-8ae072e9e8ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1111244423.1", "spisova_znacka": "8Co/260/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/260/2016 z 18. 7. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. júla 2016, sp. zn. 8Co/260/2016, ECLI:SK:KSBA:2016:1111244423.1", "identifikacne_cislo": "1111244423", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Burik", "sudca_id": 178, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-burik-178", "datum_vydania": "2016-07-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-20.odsek-1", "nazov": "§ 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-20.odsek-3", "nazov": "§ 20 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#paragraf-1", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-2", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-20", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7bae303e-a5a8-48d8-9d2d-8ae072e9e8ef", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244423.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244423.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244423.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/260/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244423
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244423.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Nadácia Matice slovenskej, so
sídlom v Malackách, Hviezdoslavova 46, IČO: 30 843 481, zastúpenom: FUTEJ & Partners, s.r.o., so
sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanému:
Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša
č. 1, o náhradu škody 979.642,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 09. decembra 2013, č. k. 25C 180/2011-272, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 09.decembra 2013, č. k. 25C 180/2011-272 zamietol súd prvej inštancie žalobu;
ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 979.642,20 eur príslušenstvom,
titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
(ďalej len \"NBS\") pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len \"PDSI alebo Družstvo\") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej
aj \"OCP\"); zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011, rozhodol, že nepožiada Súdny
dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002
schválil Úrad pre finančný trh Družstvu prospekt investície. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s
OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz; OCP sa súčasne zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne.
Rozhodnutím NBS zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK-9750/3/2007 na základe kontroly vykonanej v
roku 2007 uložila OCP pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných
ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z., Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade
predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a
vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č.
OPK-9750-5/2007, uložila OCP opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení
§ 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z. z.. Medzičasom
NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4. 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila podľa § 59 ods. 4 zákona č.



566/2001 Z. z. obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené
rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003 a okrem iného povolila aj poskytovanie investičnej služby podľa § 6
ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/, a c/ zákona č. 566/2001 Z. z., s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších
služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Po
obdržaní výpovede OCP zo zmluvy o riadení portfólia z 30. 3. 2010 Družstvo požiadalo NBS listom z 15.
4. 2010 o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac,
že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo
nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie
deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných peňažných súm prijatých od
svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú mu mal OCP spôsobiť pri plnení
zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším listom
zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS o zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože tento si
neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce
v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. NBS listom zo dňa
30. 4. 2010 a následne urgenciou zo dňa 30. 6. 2010 požiadala predsedu predstavenstva Družstva a
aj Družstvo samotné o predloženie špecifikovanej písomnej informácie a dokumentácie k zmluve za
účelom dohľadu na mieste. V súvislosti s oznámením Družstva zo dňa 10. 5. 2010
o tom, že ročná finančná správa Družstva za rok 2009 bola uverejnená na internetovej stránke, NBS
upozornila Družstvo listom zo dňa 14. 5. 2010, že ročná finančná správa za rok 2009 neobsahuje
náležitosti podľa zák. č. 566/2001 Z. z., žiadala o jej doplnenie a súčasné upozornenie používateľov
internetu, že účtovná závierka za rok 2009 nebola overená audítorom a bude v zmysle rozhodnutia
predstavenstva Družstva prepracovaná. Podľa správy audítora pre predstavenstvo Družstva z 30. 7.
2010 pre nedostatok informácií a pre nemožnosť otvoriť účtovníctvo Družstva za rok 2009 nemohol tento
overiť, či hodnota finančných investícií uvedených v účtovnej závierke Družstva ku dňu 31. 12. 2009,
bola vykázaná v reálnej hodnote. NBS vydala dňa 12. 7. 2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č.
ODT-8305/2010, ktorým podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom
uložila OCP povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného
súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z
možného poškodenia klientov OCP. Rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS podľa
§ 144 ods. 1 písm. l) zák. č. 566/2001 Z. z. odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb
z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b/,
§ 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. Správnosť predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o
rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01. 03. 2011, č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26.
8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k
prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov
žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada
NBS rozhodnutím zo 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010. V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č.
ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,
predaj majetkových hodnôt podľa § 144 ods. 4 písm. c/ zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu porušenia
ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v
prospekte investície, Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva
nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky
k náprave a k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS zistiac
pri výkone dohľadu na diaľku niektoré skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom bol
spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 7.
2010 trestné oznámenie. Listom z 26. 4. 2007 požiadala NBS v zmysle § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004
Z. z. v spojení s § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z. Družstvo o predloženie a) všeobecnej informácie
o investičnej stratégii a štruktúre aktív Družstva a kto aktíva spravuje, b) štruktúry majetku Družstva k
31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 s rozčlenením na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových
účtoch, ostatné aktíva a štruktúry záväzkov Družstva, c) zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do
majetku družstva nakúpené a z majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za
rok 2005 a 2006 s informáciou, akým spôsobom boli obchody vykonávané. Na túto žiadosť reagovalo
Družstvo listom z 9. 5. 2007, pričom spolu s listom zo dňa 20. 08. 2007, predložilo audítorskú
správu a konsolidovanú účtovanú závierku za rok 2006. Družstvo reagovalo dňa 2. 6. 2008 i
na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy za I. polrok 2007 a dňa 8. 9.



2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa zápisu z prerokovania
problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007, NBS z predložených údajov o majetkovej štruktúre
Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách
EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85% podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a. s.. Keďže v zmysle
prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť voči jednému emitentovi
nemala prekročiť 30% podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta
CI HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45%, Družstvo v tomto smere nedodržuje
prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach Družstva nachádzali finančné
nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu
rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa
schváleného prospektu investície najneskôr do 31. 12. 2007 a Družstvo sa zaviazalo zaslať písomné
stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15. 10. 2007. Splnomocnený zástupca Družstva, A.. P.
G., v liste zo dňa 10. 10. 2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k porušeniu zákona, ani prospektu
investície, pretože znenie prospektu investície umožňovalo rozloženie finančných nástrojov v portfóliu
aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného emitenta; v rámci systému
fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI
HOLDING, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho narušenie by mohlo spôsobiť značné
škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29. 1. 2008 informovalo NBS, že od 1. 1. 2008 nakupuje do
portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov, namiesto doterajšej jednej zmenky
jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v rozložení investičného rizika so schváleným znením
prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I
uznesením z 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 5. 2011, vyhlásil
konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený A.. A. P.. Aplikujúc
ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci,
dospel k záveru , že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a ani nesprávny úradný postup NBS
vo vzťahu k Družstvu. Vychádzal z ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody
podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako
prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa
úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný zákonný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák.
č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 4Cz 110/84). Žalobca sa preto musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky
voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná
žalobcovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Aj napriek tomu, že žalobca si
uplatnil pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva, v čase rozhodovania
nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu. S poukazom na vyjadrenie
správcu konkurznej podstaty úpadcu zo dňa 20. 08. 2013 konštatoval, že toho času nie je možné
ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku by
mala byť uspokojená jeho pohľadávka, uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní, titulom náhrady škody
za nesprávny úradný postup a z tohto dôvodu nemohol v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť,
či a najmä v akej výške, vznikla žalobcovi škoda, a preto považoval žalobu za predčasne podanú. K
rozhodnutiu NS ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktoré poukazoval žalobca , uviedol, že jeho závery sú
pre daný prípad neaplikovateľné, nakoľko konkurzné konanie v danej veci nie je ukončené a
vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky
žalobcu ako prípadného veriteľa v rozsahu, v akom sa v prebiehajúcom konaní
domáha náhrady škody. Za preukázaný nepovažoval ani nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa
žalobcu spočívať v 1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov, zahrnutých do prospektu investície, a
tým neplatnosti prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/
prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov
podľa zápisu z 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu
po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti sa stotožnil
s argumentáciou žalovaného v konaní a poukázal na to, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva,
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. v
obmedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností, uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej



ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke
majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z.). K takým povinnostiam patrila
od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s
§ 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania prospektu investície podľa
§ 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby
alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť
správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu
investície. Povinnosť aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo
v takom prípade vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak
štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach
nepredložil dodatok k prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým
odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno
opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a
úplnosť údajov v prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie
prospektu investície nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do
zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001
Z. z.); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do
15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo
NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste
samom od 20. 4. do 6. 5. 2010 NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov podľa § 123
zákona č. 566/2001 Z. z). NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu
investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú
žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z., a
tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a
konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila
vydaním rozhodnutia z 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, preto v tomto
smere nedošlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup,
spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní
nedostatkov podľa zápisu z 24. 8. 2007, zdôraznil, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
NBS, a nie OCP; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len
Družstvu a nie žalobcovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s OCP. Účastníkom takého
vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo a z tohto právneho vzťahu
vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.
z. a vzhľadom na to sa informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu
podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu - ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v
oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre
majetku Družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v období roka 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu,
pretože povinnosť dodržiavať prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná
článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto
zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho
orgánu Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v
danom období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo
zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu investície po 1. 6. 2010. Z
listinných dôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala aj činnosť obchodníka s cennými papiermi, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade
totiž v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS



vo veciach dohľadu rovnako neverejné; preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo
inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta,
prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi OCP a Družstvom, založený
zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie
o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho
činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného žalobcu,
ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho
orgánom v zmysle zásady \"práva patria bdelým\" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti
svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Za dôvodný nevyhodnotil ani návrh na
prerušenie konania v danej veci do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011. Konštatoval, že v uvedenom konaní sa nerieši žiadna otázka, ktorá
by mohla mať vplyv pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Predmetom konania v danej veci je výlučne
nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a nie nad OCP, ktorý je predmetom
konania vedeného pod sp. zn. 19C/56/2011, a preto dokazovanie nesprávneho úradného postupu v
konaní sp. zn. 19C/56/2011 nepredstavuje takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá by mala význam
pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Vzhľadom na právny vzťah medzi žalobcom - ako členom Družstva
a Družstvom nemá na preukázanie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu vplyv prípadné
zanedbanie dohľadu NBS nad OCP, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo. Otázka existencie
a vzniku škody Družstva je rovnako pre prejednávanú vec bezpredmetná, pretože úspech, prípadne
neúspech Družstva, ako účastníka súdneho konania sp. zn. 19C/56/2011, má význam len z hľadiska
prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je toho času skončené a prebieha naďalej. Za
dôvodný nepovažoval ani návrh na prerušenie konania v súvislosti s požiadaním Súdneho dvora
Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie podaný podľa § 109 ods. 1, písm. c/ O.s.p., nakoľko žalobca nežiadal o výklad platnosti právneho
aktu Európskej únie a odpovede na ním nastolené prejudiciálne otázky nepovažoval za potrebné na
rozhodnutie vo veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému
žalovanému nepriznal, pretože si ich neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a návrhu
vo veci samej, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny
tak, aby bolo jeho návrhu na prerušenie konania a žalobe vo veci samej vyhovené alternatívne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Naďalej považoval za opodstatnený
svoj návrh na prerušenie konania, keďže výsledok konania pod sp.zn. 19C 56/2011 má úzky vplyv
na toto konanie, a to čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa Národná banka Slovenska dopustila
nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, a to i nad obchodníkom s cennými papiermi, v
ktorej súvislosti mala vzniknúť škoda družstvu, ktorého bola členom. V prípade, ak by sa v konaní
pod sp.zn. 19C 56/2011 preukázal nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone
dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, tak dokazovanie v tomto smere by bolo v danom
konaní nadbytočné a bolo by preto nehospodárne, aby na súde prebiehali súčasne dve skutkovo i
časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky
Slovenska voči rovnakým dohliadaním subjektom. V kontexte uvedeného zotrval na svojej argumentácii,
že škoda v jej majetkovej sfére vznikla nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska aj
v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi. Záverom zdôraznil, že výsledok konania, v
ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie v danej veci, môže podstatne
zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej a môže tak spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania, a
preto je presvedčený, že by bolo procesne ekonomickejšie vyčkať na rozhodnutie súdu vo veci vedenej
pod sp.zn.19C 56/2011. Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,
t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad
prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom



investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovaného, že
upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom
dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v
nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný
považoval záver súdu prvej inštancie , že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady \"právo
patrí bdelým\", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol \"bdelý\", keď mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §
137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia
§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k
povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala
preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný
zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že mala
zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov dohliadaných
subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C
206/2011 bolo výpoveďou svedka U.. Y. O., T.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku
2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase
akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom
a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní
tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-eur, nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi tak
vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou
nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať
riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v
minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa
4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v
roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho
neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti



neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129
ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a
nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v
konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať
až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma
preto neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal
možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovaného a súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon
o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za
škodu, ako i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by
to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú
žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a
iným žalovaným. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť. Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne
identických veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie.
Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci
dospel k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať
odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo
na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobcu.
Návrh žalobcu na prerušenie konania považoval za účelový pokus o predlžovanie prvostupňového
konania a v tomto smere poukázal na to, že uvedené konanie a konanie pod sp.zn. 19C 56/2011
sú rozdielne a vzájomne nezávislé súdne konania, v ktorých sa preukazujú rozdielne
skutkové okolnosti s rozdielnou právnou argumentáciou - preukazuje sa výkon dohľadu nad dvoma
rozdielnymi subjektmi, keďže v konaní pod sp.zn. 19C 56/2011 Družstvo preukazuje údajný nesprávny
úradný postup Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi a v tomto konaní



sa preukazuje údajný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska nad Družstvom, a pokiaľ
žalobca preukazuje aj údajný nesprávny úradný postup nad obchodníkom s cennými papiermi tento
preukazovať v tomto konaní považuje za irelevantný, nakoľko na strane žalobcu nemohlo dôjsť k
vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi, keďže nebol v žiadnom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi, ktorý bol v záväzkovo právnom vzťahu iba s Družstvom, ktoré s
ním uzatvorilo zmluvu o riadení portfólia, a teda iba Družstvu by teoreticky mohla vzniknúť škoda v
priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska nad
obchodníkom s cennými papiermi. Zdôraznil, že Družstvu vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi finančné
prostriedky a len v prípade, ak sa nedomôže svojej pohľadávky voči Družstvu, tak až potom bude zrejmé,
či mu vznikla škoda a v akej výške. V tejto súvislosti zdôraznil subsidiárnu zodpovednosť štátu za škodu
vo vzťahu k zodpovednosti Družstva -ako dlžníka, ktorý prijal finančné prostriedky od žalobcu a ktoré
má povinnosť tieto finančné prostriedky mu vrátiť. V kontexte uvedeného zdôraznil, že až po vyčerpaní
všetkých zákonných možností veriteľov úpadcu - Družstva (teda aj žalobcu ) k uspokojeniu nárokov zo
svojich právnych vzťahov proti súkromnej právnickej osobe a aj zodpovedným predstaviteľom, môže
byť nastolená otázka vzniku škody a prípadnej zodpovednosti štátu za ňu. Vzhľadom na uvedené mal
za to, že v konaní pod sp.zn. 19C 56/2011 sa nerieši významná otázka, ktorá by mohla mať podstatný
vplyv a význam pre rozhodnutie v tomto konaní, a preto neexistuje objektívny dôvod na
prerušenie konania. Argumentoval, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie
svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané
platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a
konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a
platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči
Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach
zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o
vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť
známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte
investície. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu
informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu
v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt
muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu
investície Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a
to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie



zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130
zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu , že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná,
nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o
dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal žalobca, uviedol, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v
ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje
iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr
využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a
nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobcovi
doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti
eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne
likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi sa stane
fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.9.2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré
bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal listinné dôkazy v
súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne
uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré
účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovi
rovnakého právneho zástupcu.
4. Na základe dovolania žalobcu bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
8Co/128/2014 - 312 zo dňa 24. 03. 2015; ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený ; zrušený
uznesením dovolacieho súdu sp.zn. 4Cdo 747/2015 zo dňa zo dňa 26.04.2016 z dôvodu procesnej
nesprávnosti spočívajúcej v nedoručení vyjadrenia žalovaného ( č.l. 300-306) k odvolaniu žalobcovi.
5. Pokiaľ ide o túto vytknutú procesnú vadu, odvolací súd zistil, že po skončení odvolacieho konania;
v rámci dovolacieho konania; bol tento nedostatok odstránený súdom prvej inštancie, ktorý doručil
žalobcovi aj vyjadrenie žalovanej k odvolaniu zo dňa 18.02.2014 (č.l. 300- 306 spisu) na základe pokynu
zo dňa 14.10.2015 (č.l.369 spisu), a ktoré právny zástupca žalobcu prevzal dňa 27.10.2015.
6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák.č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok ( ďalej
len \"CSP\") účinného od 01.07.2016; opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
7. V zmysle § 109, ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd môže (fakultatívne) prerušiť konanie pokiaľ je vhodné
v konaní dočasne nepokračovať vzhľadom na predbežnú otázku, ktorú pre svoje rozhodnutie môže
síce posúdiť v prebiehajúcom konaní sám, ale môže tiež vyčkať až na jej posúdenie v inom konaní,



pričom vyriešenie tejto predbežnej otázky v inom konaní môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ide
teda o prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné, a preto súd konanie nemusí
prerušiť; je na úvahe vec prejednávajúceho súdu, či túto procesnú možnosť využije, keďže to nie je
jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, a až keď tieto zlyhajú, môže
konanie prerušiť, pričom musí vždy mať na zreteli požiadavku rýchlej a účinnej ochrany účastníkov v
súdom konaní (§ 6 O.s.p.) a hospodárnosť konania, z hľadiska ktorých by malo prerušenie konania
predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.
8. S poukazom na vyššie uvedené postupoval súd prvej inštancie v danom prípade dôsledne podľa
§ 109 ods. 2, písm. c/ O.s.p. skúmajúc, či sú splnené zákonné predpoklady na prerušenie konania,
pričom dospel k správnemu záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011 sa nerieši otázka,
ktorá by mohla mať zásadný a rozhodujúci význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a pokiaľ návrh
žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne.
9. Odvolací súd poznamenáva, že v konaní prebiehajúcom pod sp.zn. 19C 56/2011 sa vyriešenie otázky
nesprávneho úradného postupu NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s cennými
papiermi neodrazí priamo vo výroku rozsudku, ktorý je podľa § 159 ods. 2 O.s.p. záväzný pre všetky
orgány (vrátane súdov). Len skutočnosť, že vzhľadom na zhodné tvrdenia žalobcov v oboch konaniach
o tom, že im vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS vo vzťahu k obchodníkovi s
cennými papiermi, je potrebné v oboch konaniach posúdenie rovnakých predbežných otázok, nezakladá
potrebu prerušenia toho konania, keďže túto otázku je potrebné vyriešiť vo vzťahu k rozdielnym
subjektom vystupujúcim ako poškodení; keď žalobcom v konaní pod sp.zn. 19C 56/2011 je PDSI, ktoré
bolo v zmluvnom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na rozdiel od žalobcu v tomto konaní,
ktorý ako člen Družstva, nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi.
Súdu prvej inštancie nič nebránilo túto otázku samostatne v tomto konaní posúdiť, bez zreteľa na
výsledok konania pod sp. zn. 19C 56/2011, a preto neobstojí ani argumentácia potreby
prerušenia konania z hľadiska jeho hospodárnosti, či duplicitného vedenia rovnakého dokazovania
v oboch súbežne prebiehajúcich konaniach. Napokon viazanosť súdu posúdením predbežnej otázky
v inom konaní nevyplýva výslovne ani z ust. § 135 ods. 1 O.s.p., a preto možno uzavrieť, že pokiaľ
rozhodnutie vo veci, hoci obdobnej, pod sp.zn. 19C 56/2011, nie je pre rozhodnutie v danej veci právne
záväzné, je výlučne na úvahe súdu prvej inštancie, či sa rozhodne konanie prerušiť alebo či si predbežnú
otázku sám vyrieši v tomto konaní.
10. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
11. Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
12. Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
13. Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.
14. Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.
15. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým
štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.
16. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá
zákon. Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných
ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

17. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo



im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobca dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.
18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil
aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1 ) v spojení so zákonom č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách ( ďalej len \"zákon o CP\") a zákonom č. 747/2004 Z.z. o
dohľade nad finančným trhom ( ďalej len \" zákon o dohľade\") a svoje dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel
a neprihliadol tak na námietky žalobcu proti postupu orgánov štátu (NBS ) pri výkone dohľadu, aj
náležite v súlade so zákonnými požiadavkami odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia
považovať za presvedčivé. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď
ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali
za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých
súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
19. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.
20. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj
nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany
orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -
zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizuje svoju právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných
procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.
Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez
toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.
21. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady
pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti,
tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné



nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu
rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné
rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce
v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v
dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané
v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to,
keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho
orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

22. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska
bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2
zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho
a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu
investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s
účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom
o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení
zákona číslo 129/2010 Z.z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať
sankcie. S účinnosťou od 10. 7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.
vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.
23. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík
bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP stanovenú
povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené
riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
24. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovať vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných papierov alebo iných majetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.
25. So zreteľom na uvedené potom žalobca nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.
26. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo
strany klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície



im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.
27. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva , začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo
uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto smere
žalobca namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia na činnosť alebo
udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje odvolací súd na to,
že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do úvahy
prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným
inštančne nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.
28. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.
29. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho
je potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej
služby od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie
na poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
2. 6. 2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.
30. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách ktorého
preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o žiadosti
o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt ; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v prospekte
nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície podľa § 128
ods. 1 písm. h/ zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S účinnosťou
od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v zmysle ktorého každá nová
významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých do prospektu,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela uviesť v dodatku k prospektu,
ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1. 2006 prešla kompetencia
schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o CP bola uložená povinnosť
schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá mala pri schvaľovaní
prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a ich zrozumiteľnosť (§ 125



ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov) bola kompetencia
NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane
§ 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006 stanovená
právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,
za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt ( § 128 ods. 1, písm.h/ ). Až novelou zákona účinnou od 1.1.2009 bola NBS
povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície ( § 127 ods. 4 zákona o CP v znení účinnom od
1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na schválenie orgánu dohľadu
mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobca v tomto
smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o
vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej predkladaných
finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad
správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobcu, že
nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by
sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve,
resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Žalobca ničím nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej
v nevyplatení mu zmeniek došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním
údajov prospektu, resp. že jeho nemožnosť rozpoznať riziko bola zapríčinená zanedbaním dohľadu
NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho
povinnosti.
31. O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy
za rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4.
2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na
mieste u OCP vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010.
V nadväznosti na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala
dohľad na mieste v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím
zo dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala
NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle §
129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými
papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti
s podozreniami o spáchaní trestného činu.
32. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.
33. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

34. V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že žalobca mal postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s
jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom na
povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť transakcie/ investície v oznámení o verejnej ponuke
(§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobca preto
nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.
Žalobca rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to
riadiť záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobca uložením peňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík
spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.
35. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške sumy, na ktorú mu boli vystavené
zmenky a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná
príčinná súvislosť, v tom, že keby včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebol
by žalobca svoje peniaze zveril Družstvu, resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. sumy,



na ktoré boli zmenky vystavené. Žalobcovi nevznikla škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do
neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým,
že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na vyplatenie zmenkových súm a škoda mu
vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j.
nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení
Družstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe
ešte neznamená, že pohľadávka žalobcu by bola uspokojená.
36. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP) , nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.
37. Odvolací súd zhodne so žalovaným konštatuje, že nakoľko žalobca nebol v žiadnom právnom
vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej príčinnej
súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na
majetku žalobcu.
38. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).
39. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebo tým, že nebola táto dlžníkom zaplatená, nezväčšil sa majetkový stav, hoci by to bolo možné dôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.
40. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobca uplatnil pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobcovi škoda (v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky ) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného konania,
resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobca musí vysporiadať
svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať
mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových
vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobcu na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené.
Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších
subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda
pred vyporiadaním pohľadávky žalobcu voči Družstvu, a to buď v rámci súdneho či konkurzného konania,
eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov
titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so
záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa
odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobu bolo potrebné zamietnuť
aj z toho dôvodu, že bola predčasne podaná.
41. V tejto súvislosti žalovaný dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobca sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi mu
automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej pohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobcu, že zákon
číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a
že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.
42. Pokiaľ žalobca argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti žaloby, poukazuje odvolací súd na to, že



tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť až
vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je možno
pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobca obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.
43. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm. b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od
vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia,
ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
takúto vadu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p.
44. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).
45. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvej inštancie v procese
dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o pojednávaní. Z
obsahu zápisnice pred súdom prvej inštancie zo dňa 9. 12. 2013 vyplýva, že tento oboznámil obsah
spisu a listinných dokladov bližšie špecifikovaných v zápisnici z pojednávania, ku ktorým sa
právny zástupca žalobcu a splnomocnená zástupkyňa žalovaného zhodne vyjadrili tak, že ich obsah je
im známy, nakoľko ich majú k dispozícii.
46. Dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorých obsah súd prvej inštancie oboznámil na pojednávaní,
bolo vykonané v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p. a zo skutočnosti, že v zápisnici nie je
zachytené, či oboznámenie vykonal prečítaním presne označených listín alebo ich presne označených
častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše,
ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotným žalobcom, a preto mu bol ich obsah známy,
dokonca sa na tieto dôkazy odvolával v súvislosti s preukazovaním svojho nároku, a preto súd prvej
inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného
dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by žalobcovi neboli známe a na ktoré skutočnosti
či dôkazy by nebol mohol v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať.
Napokon žalobca, resp. jeho právny zástupca, nenamietali v priebehu pojednávaní, že by na ňom
nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi tak, ako to bolo zaznamenané v zápisnici o pojednávaní,
resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.
47. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvej inštancie a strany sporu mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa
k týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).
48. Súd prvej inštancie ku skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v
súlade s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo
k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
49. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie,
že NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže
pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.



50. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

51. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol žalobu
z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zamietajúcej) časti, vrátane výroku o náhrade trov
konania, potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal vo veci úspech v celom rozsahu, nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní v súvislosti
s bránením práva žiadne trovy nevznikli.
53. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom
rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421
ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch
uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.1 CSP). Dovolanie je podané včas
aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.
2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25C/180/2011", "guid": "5c8b73d5-11fd-4a53-b641-2b5341d1b59b:df3b7b17-5bfb-4b20-9cce-68fa8a06001e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}, {"guid": "4c769619-16be-4a68-b57e-a91e00c909b9:0f7ee5bf-7280-4511-b264-827089a300d0", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5913209592.1", "spisova_znacka": "8Co/128/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/128/2014 z 27. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5913209592.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:65556357-4beb-4054-9bd5-514a94a72a64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.228.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2018 z 25. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.228.2018.1"}]}