Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/4/2016 z 11. 12. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2018, sp. zn. 2Sžfk/4/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200273.1 Najvyšší súd | 2Sžfk/4/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015200273.1 | 2018-12-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/deb27b76-5b02-418e-aee2-33edfe16e54d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200273.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžfk/4/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200273
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200273.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov
senátu JUDr. Kataríny Benczovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: Mg. Róbert Antal, so
sídlom ul. Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, správca konkurznej podstaty úpadcu KLIMEX STONE
SLOVAKIA, s.r.o., Jasenova 16, 010 07 Žilina, IČO: 35 945 044, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/527008/2014/5060 zo dňa 01. decembra 2014, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/40/2015-54 zo dňa 26. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/40/2015-54 zo dňa 26.
mája 2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (pôvodne KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o., so
sídlom Na Hrebienku 30, 811 02 Bratislava) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1100302/1/527008/2014/5060 zo dňa 01.12.2014, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z.z. Daňového poriadku potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“) č.
9201402/5/2846960/2014 zo dňa 04.08.2014, ktorým správca dne podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku
v dôsledku neuznania uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu vyrubil žalobcovi rozdiel
dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2013 vo výške
27.921,60 Eur.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil výsledkami daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom
Trnava v spoločnosti JANSON SK, s.r.o., Na Hrebienku 30, Bratislava (KLIMEX STONE SLOVAKIA
s.r.o. sa od 1.1.2014 stala jej právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia) za zdaňovacie obdobie február
2013, ktorou bolo zistené, že kontrolovaný subjekt si v zdaňovacom období február 2013 uplatnil
právo na odpočítanie dane - daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru, v celkovej
sume 27.921,60 Eur na základe jednotných colných dokladov a faktúr od dodávateľa EDWARDS
PROCUREMENT LLC., 1617 North Main Street, Suite B, Sheridan, Wyoming 82801 USA za nákup
tovaru - Granite pavage, conglomerat pavagem, ktorý bol dovezený zo Srbska v období január,
február 2013. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Transeuropa, s.r.o., Štrková 4, Žilina. Tovar
od uvedeného dodávateľa bol prepravený zo Subotice (Srbsko) do skladovo-výrobného areálu na
adrese Žilinská cesta 130, Piešťany. Uloženie tovaru od dodávateľa EDWARDS PROCUREMENT LLC.



zaevidoval kontrolovaný daňový subjekt v skladovej evidencii február 2013, vedenej na adrese: Na
Hrebienku 30, Bratislava. Spoločnosť JANSON SK, s.r.o., zaevidovala uvedený nakúpený tovar ako
tovar - Granitové dosky Mix a Hearthstone case.

Nakoľko správca danej nemal na základe predložených dokladov za dostatočne preukázané
skutočné dodanie tovaru, preveroval pôvod predmetu zdaniteľného obchodu, ktorý mal byť v
kontrolovanom období nakúpený spoločnosťou JANSON SK, s.r.o. podľa faktúr od spoločnosti
EDWARDS PROCUREMENT LLC. Tovar, ktorý bol predmetom fakturácie podľa faktúr vystavených za
obdobie 31.01.2013 až do 28.02.2013 v celkovej sume 165.868,10 Eur bol nakúpený spoločnosťou
J. K. Consult, s.r.o., Praha, spoločnosťou EUROCOO, a.s., Praha a spoločnosťou DENIM CZ, s.r.o.,
Praha. Predmetom fakturácie spoločnosti EUROCOO, a.s., Praha, bola leštená žulová dlažba 1.triedy,
predmetom fakturácie spoločnosti J. K. Consult, s.r.o., Praha bola granitová dlažba leštená 1. triedy,
dlažba konglomerát 1. triedy, žulové stolové dosky 1. trieda. Predmetom fakturácie spoločnosti DENIM
CZ, s.r.o., Praha bola prírodná dlažba 1. triedy. Pečiatka spoločnosti EUROCOO, a.s., Praha sa
nachádzala v sídle spoločnosti JANSON SK, s.r.o., konateľ Ján Klimek, administratívne priestory Na
Hrebienku 30, Bratislava, takisto aj pečiatka spoločnosti J. K. Consult, s.r.o., Praha sa nachádzala v
sídle spoločnosti JANSON SK, s.r.o. (konateľ Ján Klimek, administratívne priestory Na Hrebienku 30,
Bratislava). Na uvedenej adrese sa nachádzali okrem iného aj faktúry spoločnosti J. K. Consult, s.r.o.,
Praha.

Tovar, ktorý bol predmetom uvedenej fakturácie, bol spoločnosťou J. K. Consult, s.r.o., Praha,
spoločnosťou EUROCOO, a.s., Praha a spoločnosťou DENIM CZ, s.r.o., Praha, umiestnený do
slobodného colného pásma FREE ZONE Brno. Jednalo sa o obchodné transakcie, pri ktorých platiteľ
EUROCOO, a.s., Praha, J. K. Consult, s.r.o., Praha a DENIM CZ, s.r.o., Praha, uložili tovar do
slobodného colného pásma FREE ZONE BRNO. Pri takomto uskladnení sa uplatní oslobodenie od DPH
a v colnom sklade dochádza k predaju tovaru - dodaniu, bez prepravy alebo odoslania tovaru ďalším
kupujúcim bez uplatnenia DPH. Posledný kupujúci z colného skladu tovar vyskladní za účelom jeho
vývozu do tretej krajiny a tovar je prepustený do režimu vývozu, ktorý je oslobodený od DPH. Následne
bol tovar vyvezený spoločnosťou SONEX BUSINESS Inc., alebo MINORE MASTERS LLC. do Srbska
do Zóny voľného obchodu Subotica za výrazne zníženú jednotkovú cenu tovaru spoločnosti LAMAC
d.o.o. Subotica, ktorá v rámci Zóny voľného obchodu Subotica predala dlažbu v nezmenenom stave, bez
odoslania alebo prepravy spoločnosti WILLIAMS PROCUREMENT LLC., Seridan, ktorá sa nachádzala
v sídle spoločnosti JANSON SK, s.r.o. (konateľ Ján Klimek, administratívne priestory Na Hrebienku
30, Bratislava), ktorá spoločnosť následne dlažbu v nezmenenom stave bez odoslania alebo prepravy
predala v rámci Zóny voľného obchodu Subotica spoločnosti ATTERTON INVESTMENTS SOCIETE
ANONYME VICTORIA a táto následne bez odoslania alebo prepravy predala dlažbu v nezmenenom
stave spoločnosti EDWARDS PROCUREMENT LLC., ktorá sa nachádzala v sídle spoločnosti JANSON
SK, s.r.o., Na Hrebienku 30, Bratislava a posledná spoločnosť predala dlažbu spoločnosti JANSON SK,
s.r.o. v zdaňovacom období február 2013.

Všetky zistené skutočnosti správca dane premietol do protokolu z daňovej kontroly č.
9201402/5/2057610/2014 zo dňa 21.05.2014 a zaslal spoločnosti JANSON SK, s.r.o. výzvu zo dňa
02.06.2014 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorú prevzal dňa 05.06.2014. Daňový
subjekt doručil správcovi dane vyjadrenie k protokolu, ktoré nebolo spôsobilé na prerokovanie a z tohto
dôvodu bol vyzvaný listom zo dňa 08.07.2014 na odstránenie nedostatkov v lehote do 21.07.2014.
Daňový subjekt si prevzal výzvu dňa 14.07.2014, na ktorú nereagoval, nedostatky neodstránil a
vzhľadom na to správca dane na predmetné podanie neprihliadol, o čom spísal úradný záznam v zmysle
§ 68 ods. 2 písm. c/ Daňového poriadku.

Krajský súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane (rozhodnutie
č. 9201402/5/2846960/2014 zo dňa 04.08.2014), v ktorom správca dane odôvodnil, že na základe
na výsledky kontrolných zistení dospel k záveru, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach
predložených daňovým subjektom ku kontrole za zdaňovacie obdobie február 2013 sa neuskutočnili
tak, ako je to deklarované. Z toho dôvodu dodávateľom nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru,
jednalo sa iba o obchod s tovarom bez reálneho opodstatnenia, pri ktorom reálna pridaná hodnota
nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane, pričom cieľom
takýchto formálnych obchodných transakcií bez reálneho plnenia bolo uplatnenie odpočítania DPH a
čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou alebo žulovými doskami.



Protokol zo dňa 21.05.2014 považoval za riadne prerokovaný v zmysle § 46 Daňového poriadku, žalobca
bol oboznamovaný s výsledkami šetrenia a zisťovania avšak nepredložil žiadne dôkazné prostriedky
preukazujúce naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 - 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
priadnej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa vyjadril k záverom
uvedeným v protokole, žalobca k protokolu žiadne konkrétne pripomienky a rozpory neuviedol, nedoložil
žiadne dôkazy preukazujúce splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane.

Krajský súd vyhodnotil, že správne orgány sa vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Vydané rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania
možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je zárukou
zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

K posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 Daňového
poriadku, za situácie keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca spoločností
vyplynul rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov zdôraznil, že nešlo o ojedinelý
prípad, ale o dlhšie trvajúce praktiky, takže vec treba posudzovať aj v súvislostiach s ostatnými
zdaňovacími obdobiami, ktoré sú (boli) predmetom iných súdnych konaní, o ktorých má súd vedomosť.
K posudzovaniu nároku na odpočítanie dane z tovaru, rovnakej komodity - granitové dosky - žula v
reťazci obchodných spoločnosti (medzi ktorými sa nachádza aj spoločnosť JANSON SK, s.r.o.) krajský
súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012. Transakcie
deklarované predloženými účtovnými dokladmi nenesú znaky základných obchodných princípov, čo
podporuje správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov.

Krajský súd dôvodil, že správca dane viedol rozsiahle dokazovanie súvisiace so zisťovaním existencie,
pôvodu a reálnej dodávky tovarov - granitových dosiek a granitovej dlažby, pričom bolo preukázané, že
v sídle spoločnosti JANSON SK, s.r.o., sa nachádzali o. i. doklady, faktúry, zmluvy, pečiatky a iné veci
rôznych spoločností obchodujúcich s komoditou kameň, pričom sa jednalo o personálne prípadne inak
prepojené spoločnosti. Spoločnosť JANSON SK, s.r.o., dovozom tovaru (dlažby) na základe faktúr od
dodávateľa EDWARDS PROCUREMENT LLC., 1617 North Main Street, Suite B, Sheridan, Wyoming
82801, USA a následného úmyselného zaevidovania v skladovej evidencii ako granitové dosky, nemohla
nevedieť, že sa zúčastňuje na dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov zo žulovou dlažbou (alebo
žulovými doskami), keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac
rokov a skladovali tovar na rovnakom mieste v Slovenskej republike. Na základe kontrolných zistení
správcom dane bolo preukázané, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených
daňovým subjektom ku kontrole za zdaňovacie obdobie február 2013 sa neuskutočnili tak, ako je to
deklarované, išlo iba o obchod s tovarom bez reálneho opodstatnenia, pri ktorom reálna pridaná hodnota
nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane, pričom cieľom
takýchto formálnych obchodných transakcií bez reálneho plnenia bolo uplatnenie odpočítania DPH a
čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou, alebo žulovými doskami.

Rozsiahle dokazovanie spoľahlivo spochybnilo, že sa s deklarovaným tovarom reálne obchodovalo v
obchodných reťazcoch popísaných v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Nakoľko ani u priameho
dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru a služieb, správca dane s poukazom na
§ 24 ods. 2, 4 Daňového poriadku bol povinný šetriť celý obchodný reťazec, nakoľko predloženie
dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, i keď
majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. Podľa ustálenej judikatúry je právo
na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade ho
nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené na vstupe priamo a
bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty odpočítateľná. Z
rozsudkov Súdneho dvora (napr. rozsudok SD C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00) vyplýva,
že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenia priamo a
bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok
na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii, ak sú tieto



prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane
na vstupe. Formálne preukázanie splnenia podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu je jednou z
podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť
odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií, či
bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov.

Krajský súd mal za to, že správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky
možné skutočnosti týkajúce sa faktúr vystavených od spoločnosti EDWARDS PROCUREMENT LLC. za
zdaňovacie obdobie február 2013. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na
základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených
dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový
subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil.

K dôsledkom neunesenia dôkazného bremena daňovníkom poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011), v zmysle ktorého preukázanie reálnosti zdaniteľného
obchodu použitého na podnikanie je povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady
voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán. Námietku žalobcu o porušení daňového
tajomstva zverejnením informácie o iných daňových subjektoch, ktoré získal správca dane v priebehu
daňového konania, vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože s poukazom na zásadu preskúmateľnosti
rozhodnutia správneho orgánu, bolo povinnosťou správcu dane informácie získané pri preverovaní
celého obchodného reťazca, daňových subjektov, ktoré sa zúčastnili na deklarovaných zdaniteľných
obchodoch, uviesť v protokole a taktiež aj v rozhodnutí. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj
námietku žalobcu, že správca dane daňovú kontrolu neukončil v zákonnej lehote, keď neupovedomil
kontrolovaný daňový subjekt, že lehota na ukončenie daňovej kontroly bude predĺžená v najdlhšej
možnej lehote ďalších 6 mesiacov, pretože kontrola bola začatá dňom 10.07.2013 a ukončená dňom
05.06.2014 (dňom doručenie protokolu), z čoho vyplýva, že správca dane dodržal ročnú lehotu upravenú
v § 46 ods. 10 Daňového poriadku, pričom o všetkých skutočnostiach vyplývajúcich z kontroly daňový
subjekt informoval.

Použitý postup správcu dane a výklad právneho predpisu vyhodnotil ako súladný s citovanou ustálenou
judikatúrou SD EÚ týkajúcou sa priznávania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a žalobcovi ich náhradu nepriznal,
pretože v konaní úspešný nebol.

II.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby najvyšší
súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu
dane zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Krajskému súdu vyčítal, že neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zároveň namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania
uviedol, že nemožno súhlasiť so závermi žalovaného ani krajského súdu o tom, že k uskutočneniu
predmetných zdaniteľných plnení nedošlo, nakoľko odberatelia aj dodávatelia žalobcu mali predmetné
obchodné prípady riadne zaúčtované a uskutočnenie obchodu riadne potvrdili. Predmetný tovar bol
riadne uskladnený, pričom žalobca predložil v daňovom konaní okrem faktúr aj príjemky tovaru, skladovú
evidenciu, riadnu účtovnú evidenciu a zmluvu o uložení veci. Správca dane mal možnosť kedykoľvek
navštíviť skladové priestory a presvedčiť sa o existencii tovaru. Krajskému súdu taktiež vytýkal, že sa
nezaoberal jeho návrhom na vypočutie svedkov.

Ďalej namietal, že rozhodnutie správcu dane je arbitrárne a vydané jednostranne. Správca dane
nemal v odôvodnení rozhodnutia len doslova odkopírovať časti protokolu o výsledku kontroly, ale mal
dodržať jednu zo základných zásad daňového konania, a to zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa
názoru žalobcu nestačí všeobecné konštatovanie správcu dane bez uvedenia konkrétnej písomnosti,
konkrétnych vyjadrení dožiadaných daňových subjektov a pod. V protokole o daňovej kontrole je podľa
žalobcu viacero nepresností a skutočností, vrátane rozporov so zákonom, čo má za následok, že
protokol o výsledku daňovej kontroly je nezákonný. Žalobca mal za to, že pri vydávaní rozhodnutia



správcu dane boli porušené všetky procesné postupy a zásady daňového konania, vrátane porušenia
daňového tajomstva. Zdôraznil, že postup správcu dane a žalovaného sa v celom konaní javí voči
nemu ako diskriminačný. Taktiež podľa názoru žalobcu nebola predmetná daňová kontrola ukončená
v zákonnej lehote.

Dôvodil, že zamestnanci správcu dane sa rozsiahlo a nad rámec účelu daňovej kontroly neodôvodnene
zaoberajú skutočnosťami, ktoré s kontrolovaným zdaňovacím obdobím nijako nesúvisia. Ak správca
dane neakceptuje žalobcom predložené dôkazy, nestačí len jeho všeobecné konštatovanie, ale musí
ísť o dokázanie takto tvrdeného výroku v zmysle § 29 ods. 1 a 2 zákona správe daní. V súvislosti s
otázkou dôkazného bremena v daňovom konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a to rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom vyslovil, že skutočnosti
uvedené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového
subjektu. Zároveň konštatoval, že z uvedených ustanovení zákona o DPH nemožno vzhľadom na
ním citovanú judikatúru súdov vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa
a dodávateľových subdodávateľov. Z predložených daňových a účtovných dokladov je zrejmé, že
dodávatelia žulovej dlažby jednoznačne preukázali, že žulovú dlažbu žalobcovi dodali, a to nielen
formálne na faktúrach tak, ako to deklaruje správca dane, ale skutočne došlo k dodávkam tovaru v rámci
ekonomickej činnosti. Za nelogický a účelový preto považoval záver správcu dane, že neboli predložené
dôkazné prostriedky, ktorými by bola preukázaná reálnosť zdaniteľných obchodov. Krajskému súdu
taktiež vyčítal, že jeho rozhodnutie je v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, keď sa v jeho odôvodnení
nevysporiadal s podstatnými relevantnými skutkovými a právnymi tvrdeniami žalobcu. Mal za to, že
medzi odôvodnením rozhodnutia žalovaného a konštatovaním súdu, že sa stotožňuje so závermi
rozhodnutia žalovaného, nie je žiadna logická súvislosť. V nadväznosti na uvedené vyčítal aj žalovanému
nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť jeho rozhodnutia, keď uviedol, že preskúmavané rozhodnutie
obsahuje mnoho zistení, ale chýba tu jednoznačný záver správcu dane, z ktorého je možné vyvodiť, že
deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného
dôvodu.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu súhlasil s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave a s vysloveným právnym záverom sa stotožňoval.

Dňom 6.4.2017 bol na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 1K/22/2016 - 94 zo dňa 30.3.2017
vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o., podľa § 44 ods. 1 zákona
č.7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii oprávnenie na konanie vo veciach majetku úpadcu, vrátane
súdnych konaní, prešla na konkurzného správcu Mgr. Róberta Antala.

III.
Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a
postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu prechádzalo v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez



nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk . (§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

IV.
Úlohou krajského súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a posúdiť, či
tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu (správcu dane), ktorým správca dne vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 vo výške 27.921,60 Eur, vzhľadom na neuznanie
predložených účtovných a iných dokladov, za preukazujúce reálne uskutočnenie obchodných prípadov,
na základe ktorých žalobca žiadal o priznanie nároku na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o DPH.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe
zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď
pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy
daní, vybaviť je bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené



bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a
ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového
zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

V.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku
a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje
v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa
nasledovné:

Ako bolo opakovane judikované (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sžf/61/2016 zo dňa 08.11.2017),
účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dôkaznú povinnosť má v tomto druhu konania prioritne daňový subjekt. Úlohou správcu dane je zistiť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom dokazovanie je procesný postup, na základe
ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne
a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je
to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a aké závery vyvodí z
jednotlivých dôkazov.

V daňovom konaní sa okrem zásady zákonnosti uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné finančné orgány povinné postupovať. Aplikácia
zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie
so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom
stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie



nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia,
má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u
platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.
Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex
lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré právo je spojené
s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu
dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní
je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade žalobca nepreukázal reálne
nadobudnutie tovaru - žulovej dlažby, ako deklarovaného zdaniteľného plnenia a nepodarilo sa mu
vyvrátiť dôvodné pochybnosti vyplývajúce zo skutočností, že tovar je na faktúrach uvedený len
všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie a vlastností, nebol známy pôvod tovaru, jeho vlastník
ani to, kto s ním konkrétne manipuloval. Medzi ďalšie skutočnosti spochybňujúce reálnosť účtovne
zdokladovaného plnenia patrí to, že pohyb tovaru v preverovanom reťazci spoločností prebehol len
účtovne, ako aj to, že všetky spoločnosti zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v
priestoroch spoločnosti žalobcu. Rovnako pôvod tovaru uvedeného na dodávateľských faktúrach nie je
známy, jeho vysoká cena na faktúrach spochybňuje, že by sa jednalo o tovar určený pre konečného
spotrebiteľa, čomu nasvedčuje i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužila ani časť
dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar bol niekoľkokrát opakovane predávaný ďalším spoločnostiam,
pričom reálne neopustil sklad, v ktorom bol zložený. V spoločnostiach v reťazcoch dochádzalo často k
zmene konateľov spoločnosti, značná časť bola viacerými spôsobmi prepojená, pre všetky spoločnosti
v reťazci platí, že nevlastnia žiaden majetok a nepreukázali absolútne žiadne predpoklady pre skutočné
vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná vo vyhotovených faktúrach. Taktiež nebola
preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru.

Z obsahu napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by daňové orgány od žalobcu požadovali doklady,
ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci.
Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté
pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových
dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho
dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne
obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne
existoval.

Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach
C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális
Adó Fóigazgatósága a Peter Dávid proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Észak-alfoldi Regionális Adó
Fóigazgatósága (ďalej len „Mahagében“), avšak neuviedol, akým spôsobom by tieto mohli ovplyvniť
právny názor, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku. Odvolací súd k tomu považuje
za potrebné uviesť, že v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) súdny dvor v prvom
rade pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a
podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom



a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z
predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to
vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES
(bod 44). V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo.
Nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci
Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych
podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES.

Rovnako ani odvolacia námietka žalobcu, ktorý argumentoval rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25. marca 2005, nie je opodstatnená, pretože v uvedenom
konaní bola riešená iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty, kde správca dane
nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale spochybňoval jeho
dodanie konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravy tovaru. Žalobca však v danom prípade
nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo
správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného
bremena z daňového subjektu na správcu dane. Žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by
spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku krajského súdu, ani také právne relevantné námietky,
s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal. Najvyšší
súd tiež nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami
správneho orgánu a námietkami žalobcu. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako
svoje vlastné.
VI.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom podaného odvolania,
nerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto
rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
žalobca bol procesne neúspešný a žalovanému náhrada trov konania neprináleží zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.