{"guid": "19a8e78d-6e1a-49fc-84a9-af10bd401fc4:106bcf4a-1c98-48bf-b1df-bc436610d0de", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2606204066.1", "spisova_znacka": "11CoE/180/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/180/2013 z 17. 12. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 17. decembra 2013, sp. zn. 11CoE/180/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2606204066.1", "identifikacne_cislo": "2606204066", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Ľudovít Bradáč", "sudca_id": 139, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludovit-bradac-139", "datum_vydania": "2013-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244", "nazov": "ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/106bcf4a-1c98-48bf-b1df-bc436610d0de", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2606204066.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2606204066.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2606204066.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/180/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606204066
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2606204066.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: V. M.,
nar. XX.X.XXXX, bytom M. S. XXX, o zastavení exekúcie, vedenej súdnou exekútorkou: Bc. Ivona
Babušková, Športová 45, Nové Mesto nad Váhom, pod sp.zn. EX 584/2006, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 28. mája 2012, č. k. 13Er/299/2006-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie   z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil s tým, že trovách exekúcie rozhodne po
právoplatnosti uznesenia. V časti zastavenia exekúcie rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami §
58 ods. 1  Exekučného poriadku (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže
exekučného poriadku); ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch§ 3 ods. 1, § 52, § 53
ods. 1, 4 písm. r/ a 5, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); ako aj čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a prílohou smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
(o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „Smernica“). Vecne prvostupňový súd
vychádzal z toho, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť k uznaniu právneho
záväzku, a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre exekučné konanie.
V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda
v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť
splnomocnenca na takéto právo.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal ho zrušiť z dôvodov nesprávneho
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že notárska zápisnica bola predmetom
skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia, pričom súd uznal exekučný titul za
súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej poukázal
na to, že povinný mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere udelené plnomocenstvo v zmysle
§ 33b Občianskeho zákonníka odvolať, pričom tak neurobil. Uviedol, že právoplatným zastavením
exekúcie nastane situácia, kedy si už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka
oprávneného už bude premlčaná.

V priebehu odvolacieho konania potom oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.
s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované



znenie bolo inak publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho
súdu) konanie prerušiť a predložiť SD prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie  vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávneného celú
vec, a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad
potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu
oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD nie je dôvod vyhovieť a
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávneného usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na
pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky SD, čo



rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je
súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp.
povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto
rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne -
rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne
súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky priamo Smernicu (nech by aj obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu
o opaku), ale Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť tiež s názorom o nie celkom správnom preklade znenia
Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa nielen obsahovo totožná
námietka iného oprávneného z veci vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5Er/142/2010 a
tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10CoE/329/2011, ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil napr.
Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej veci to bol
vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice,
resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo
veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve
taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali prejudiciálne otázky
majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu
oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku
proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a
opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej
veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že  prejudiciálnymi otázkami sformulovanými oprávnenou sa podsúval
výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal.  Nastolením požiadavky
na výklad prejudiciálnych otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z.
novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho
práva §§ 52 - 60 - ako časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade
však s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto
(vnútroštátnej) úpravy neakceptovať-

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia
vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.
10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).



Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto musel byť potom aj v prejednávanej veci dôvod,
pre ktorý  bola celkom bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do
slovenského jazyka. Bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho
poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods.
1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4)  rovnakého paragrafu zakotvujúci
taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku
4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že
je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i
použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe
preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak
na úprave v Smernici relatívne autonómny  a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo
nič vytknúť.

Návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol
byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení predmetnej exekúcie.

Podľa § 23 OZ, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na
základe dohody o plnomocenstve.

Právny vzťah zastúpenia, ak ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona, na základe
rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme zákonné
zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či iného štátneho orgánu
a zmluvné zastúpenie (splnomocnenie). Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:

a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto zmluvu
dohodou o plnomocenstve (§ 23); za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah
zastúpenia, možno považovať zmluvy týkajúce sa právnej pomoci uzavreté medzi klientom a advokátom,

b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a
obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;

c) plno mocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V súdenom prípade plno mocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho
vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie
prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy je
nejasné akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal 26.7.2005 (pozri dátum
podpisu zmluvy) s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal.

Platný právny úkon podľa § 37 OZ je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s
možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok
utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým,
že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite než to
ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť
výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je
vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.



Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, má každý právo na poskytnutie právnej
pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.

Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači úverovej zmluvy,
v textovej časti na strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky pre poskytnutú výšku úveru a
podmienky jej vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na základe
plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Nemožno jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník
podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve a už vonkoncom nie, že tým
mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý háji jeho záujmy.

Napokon odvolací súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva aj vo vylúčení záväzného
pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku
čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie \"in fraudem legis\"
predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou
normou nepredvídaný a nežiadúci. Týmto postupom zo strany oprávneného sa výrazne zasahuje do
práv povinného vo výkone práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore
s dobrými mravmi.

Pri riešení dilemy, či časové úseky kratšie než 1 hodina pred výpočtom odmeny, resp. pred jej priznaním
je potrebné sčítavať alebo naopak s každým takýmto časovým úsekom naložiť ako s celou hodinou,
odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR   z 28. júla 2007 sp.zn.
1 M Cdo 7/2006, ktorý poskytuje argumentačnú základňu pre názor, podľa ktorého úprava počítajúca
s nárokom na odmenu za každú aj začatú hodinu výkonu exekučnej činnosti (ust. § 14 ods. 1 písm. a/
a ods. 2 vety prvej exekútorskej tarify v znení platnom a účinnom do 30. apríla 2008 vrátane, teda do
nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 141/2008 Z. z.) neznamená automaticky, že možno požadovať (a
následne aj priznať) tzv. plnú hodinovú sadzbu za každý časový úsek predstavujúci aj len začatú hodinu
strávenú pri výkone exekúcie. I keď tu zaiste možno súhlasiť s tým, že rozhodovacia prax NS SR v
tomto smere už len s prihliadnutím na existenciu rozhodnutia použitého v argumentácii exekútora i súdu
prvého stupňa nie je jednotnou, odhliadajúc od zjavného prekonania názoru vysloveného v takomto
rozsudku (rozsudku NS SR jeho sp. zn. 2 M Cdo 16/2005) rozsudkom spomenutým zhora tunajším
súdom (ktorým bolo rozhodnuté viac než rok po skoršom rozhodnutí) korektným výkladom ustanovení
§ 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 exekútorskej tarify nemožno dospieť k inému záveru než k tomu o potrebe
sčítavania časových úsekov kratších než celé hodiny a o výpočte odmeny až z výsledného časového
súhrnu. Opačný výklad by totiž mal za následok honorovanie nielen „počtu hodín účelne vynaložených
na exekúciu“ (doslovná formulácia z ustanovenia vyhlášky majúceho sa tu použiť), ale aj tých časových
úsekov, v ktorých práve exekútor žiadnu exekúciu (tu rozumej činnosť) nevykonával a to by bolo zjavne
v rozpore s požiadavkou hospodárnosti exekučného konania.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok exekúciu zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 251 ods. 4 a
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13Er/299/2006", "guid": "3635e64f-c688-4059-9cbe-a137076e1d77:bf65fc8b-8f12-4f9a-a52d-fa1a49990ad3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "2fad1d11-28d2-4bf5-9666-49e6787eb04f:f3c4e07b-eb64-4447-954d-1c3c0c5da2d8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3511202740.1", "spisova_znacka": "6CoE/167/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoE/167/2012 z 27. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3511202740.1"}, {"guid": "1770eafd-6c9f-4a25-a31f-3e2346d7bfa0:8374bf44-f599-4997-af31-b60e9f4617c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/142/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5Er/142/2010 z 13. 7. 2017", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2017-07-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1770eafd-6c9f-4a25-a31f-3e2346d7bfa0:8374bf44-f599-4997-af31-b60e9f4617c3"}, {"guid": "719f4477-2cdf-4412-81f8-9ec3bf977bda:3e8c59f1-765f-426b-b4c3-6a8deb4e6e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Er/299/2006", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 13Er/299/2006 z 13. 11. 2012", "sud": "Okresný súd Galanta", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/719f4477-2cdf-4412-81f8-9ec3bf977bda:3e8c59f1-765f-426b-b4c3-6a8deb4e6e73"}], "citovane_v": []}