Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/42/2017 z 23. 10. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. októbra 2018, sp. zn. 10Sžsk/42/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:6017200109.1
Najvyšší súd | 10Sžsk/42/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:6017200109.1 | 2018-10-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 39 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., § 39 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., § 14 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., § 14 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., § 40 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., § 2 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b39f6922-f8d1-49c6-b561-01081c2f9380
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6017200109.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžsk/42/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200109
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6017200109.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v
právnej veci žalobkyne G. H., bytom O., proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Banská
Bystrica, so sídlom Trieda SNP 75, 974 89 Banská Bystrica (sťažovateľ), o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. UPS/US5/SSVODPPKPC/SOC/2017/907/VAL zo dňa 30. januára 2017, o
kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
24Sa/6/2017-52 zo dňa 20. júla 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť   z a m i e t a .

Žalobkyni   p r i z n á v a   nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota, ako prvoinštančný správny orgán,
rozhodnutím č. RS1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/40986-0006 zo dňa 10.10.2016 podľa § 40 ods. 1
zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 447/2008
Z.z.“) nevyhovel žiadosti žalobkyne zo dňa 26.08.2016 a nepriznal žalobkyni peňažný príspevok
na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je jej syn, maloletý C. H..
Rozhodnutie odôvodnil tým, že maloletý sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím
a v súčasnosti dosahuje podľa rozsahu odkázanosti na pomoc inej osoby stupeň č. III, ale nie je odkázaný
na opatrovanie a dohľad zo strany inej osoby a z tohto dôvodu nie je možné priznať peňažný príspevok
na opatrovanie.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný rozhodnutím č. UPS/US5/SSVODPPKPC/SOC/2017/907/VAL
zo dňa 30.01.2017 zamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu
potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde



3. Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného  v spojení s
rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na
ďalšie konanie.

4. V odôvodnení konštatoval, že v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ako aj prvoinštančného
správneho orgánu, postihnuté vadou v nesprávnom právnom posúdení veci. Orgán  verejnej správy síce
aplikoval správne právne predpisy na danú vec, avšak podľa názoru krajského súdu v zmysle článku 7
ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, medzi
ktoré patrí aj Dohovor o právach dieťaťa, majú prednosť pred zákonmi. Zákon č. 447/2008 Z.z. (§ 14
ods. 2, § 40 ods. 1, § 39 ods. 1, 2) nezabezpečuje taký rozsah práv, aký predpokladá Dohovor o právach
dieťaťa, ktorému vzhľadom na jeho rozumovú vyspelosť treba poskytnúť zvláštnu opateru a starostlivosť
v dôsledku jeho ťažkého zdravotného postihnutia, pretože ešte nevie čítať, počítať, a teda nedokáže
analyzovať nameranú hodnotu glykémie a k nej aplikovať správne množstvo inzulínu.

5. Ochorenie, v dôsledku ktorého je maloletý osobou s mierou funkčnej poruchy 60 % nie je sporné,
spornou otázkou je, či matka maloletého (žalobkyňa) je oprávnenou osobou na poberanie príspevku
na opatrovanie maloletého ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (§ 2 ods. 3 zákona č.
447/2008 Z.z.), čomu predchádza zodpovedanie tiež spornej otázky, či maloletý je osobou odkázanou
na opatrovanie, čo závisí od určeného stupňa jeho odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby (§ 14 ods.
1, 4 zákona č. 447/2008 Z.z.).

6. Žalobkyňa by bola oprávnenou osobou za predpokladu, že stupeň odkázanosti maloletého na
pomoc inej fyzickej osoby by bol určený minimálne v zmysle prílohy č. 3 k zákonu č. 448/2008 Z.z. o
sociálnych službách. Stupeň odkázanosti bol určený posudkovým lekárom žalovaného, ktorý zohľadnil
v posudzovaní sebestačnosti pri jednotlivých úkonoch najmä „Dodržiavanie liečebného režimu“ - bod
11 a pri úkonoch tohto bodu konštatoval, že maloletý je pri väčšine úkonov odkázaný na pomoc inej
fyzickej osoby. Je zrejmé, že jednotlivé úkony, tak, ako sú vymenované v prílohe č. 3 zákona o sociálnych
službách v bodoch 1 až 12 sa formálne bodujú a maloletý bol pri väčšine úkonov schopný vykonávať
tieto úkony sám (s výnimkou „Stravovanie a pitný režim“ - bod 1 a „Potreba dohľadu“ - bod 12), a teda
pri väčšine úkonov nebol odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby. Napriek tomu mal krajský súd za to,
že úkony pod bodom 11, t. j. dodržiavanie liečebného režimu, okrem  iného aj správne dávkovanie lieku,
aplikácia inzulínu, dodržiavanie diéty je významná aj pre konštatovanie schopnosti vykonávať úkony pod
ďalšími bodmi, pretože v prípade nezabezpečenia starostlivosti, keď osoba je odkázaná na podávanie
základného lieku, nepodanie ktorého môže mať pre ňu fatálne následky, je potrebné vyhodnotiť ako
odkázanosť pri viacerých činnostiach, čo vedie až k záveru o potrebe nepretržitého dohľadu pri bode
12, a teda stupňa odkázanosti VI, v zmysle § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z.z. Krajský súd považoval
za opodstatnenú námietku žalobkyne, že pri hypoglykémii a hyperglykémii maloletý by nebol schopný
vykonávať ani iné úkony, bol by slabý, nevládal by a bol by odkázaný na pomoc druhej osoby.

7. Krajský súd ďalej uviedol, že žalobkyňa sa ale mýli, ak uvádza, že je nepravdivý záver žalovaného,
že u maloletého sa jedná o taký stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, ktorý nepodmieňuje
odkázanosť na opatrovanie. Žalovaný podľa názoru krajského súdu správne konštatoval, že stupeň
odkázanosti III, resp. II nepodmieňuje odkázanosť na opatrovanie, pretože zákon č. 447/2008 Z.z. v
ustanovení § 14 ods.  4 jednoznačne uvádza, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná
na opatrovanie, ak stupeň jej odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby je V alebo VI podľa zákona č.
448/2008 Z.z. Konštatovaný záver žalovaného tak zodpovedá podaným komplexným posudkom.

8. Krajský súd sa však nestotožnil so  stanoveným stupňom odkázanosti maloletého na pomoc inej
fyzickej osoby. Komplexný posudok, ktorý je podkladom rozhodnutia nie je rozhodnutím, a preto nemôže
byť predmetom súdneho preskúmania v správnom súdnictve. Jeho vecnú správnosť však súd posudzuje
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré bolo na jeho základe vydané. Pokiaľ žalovaný na
podporu svojho stanoviska poukazoval na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, k tomuto krajský súd poznamenal, že
je pravdou, že v zmysle tohto článku orgány verejnej správy sú povinné konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, avšak krajský súd má za to, že v danom
prípade došlo k prísne formalistickému výkladu pri aplikovaní príslušných ustanovení zákona č. 447/2008
Z.z. Aj orgány verejnej správy sú povinné zákon vykladať v súlade s účelom a zmyslom zákona.



9. Správny súd mal za to, že v posudzovanej veci sa jedná práve o takýto prípad. Pri aplikácii
a interpretácii zákonov, ak prichádzajú do úvahy viaceré výklady, je potrebné prikloniť sa vždy k
ústavne konformnému výkladu. Právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu
sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia upravuje zákon č. 447/2008 Z.z. (§ 1 ods. 1).
Cieľom úpravy týchto právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za
podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 2). V zmysle článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov  a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou. Rozhodnutia orgánov verejnej správy dostatočne nezohľadnili čl. 40, čl. 41
ods. 5 Ústavy SR, t. j. ústavou garantované právo na ochranu zdravia a právo rodičov, ktorí sa starajú
o deti na pomoc štátu.

10. Správna úvaha pri aplikácii a interpretácii vyššie uvedenej právnej úpravy nebola ústavne konformná
a eurokonformná, najmä nebola súladná s Dohovorom o právach dieťaťa. Správne uváženie umožňuje
orgánom verejnej správy určitú autonómiu, do ktorej súdy nie sú v zásade oprávnené vstupovať.
Výnimkou je situácia, ak správna úvaha trpí vadami, je nelogická, čo vyústi do vydania nesprávneho
rozhodnutia. Krajský súd mal za to, že takouto je úvaha orgánu verejnej správy aj v predmetnej veci,
ak na jednej strane žalovaný tvrdí, že maloletý potrebuje dohľad dospelej osoby ako dieťa porovnateľné
jeho veku, ale na druhej strane konštatuje, že je u neho nevyhnutný dohľad pri meraní cukru, vyhodnotení
uskutočneného merania a navolení inzulínových jednotiek, čo je evidentne širší dohľad.

11. Podľa názoru krajského súdu žalovaný správne poukázal na to, že právne vzťahy ohľadom
príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia upravuje zákon č. 447/2008 Z.z., a
nie zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Avšak vzhľadom na Dohovor o  právach dieťaťa
je potrebné zohľadniť aj prílohu č. 2 k zákonu č.  461/2003 Z.z., v ktorej sú vymenované choroby
a stavy, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť, keď pri kapitole IV. - „Choroby žliaz s vnútorným
vylučovaním, výživy a premeny látok“, je uvedené, že zdravotný stav vyžaduje osobitnú starostlivosť
zo strany rodičov pri sledovaní celkového zdravotného stavu, sledovanie merateľných hodnôt, presnú
aplikáciu inzulínu v určených dávkach a v určenom čase, denný dozor, prevenciu akútnych zápalových
ochorení, prípravu diéty, sprevádzanie do špecializovaných zariadení, ošetrenie komplikácií. Táto
skupina ochorení vyžaduje osobitnú starostlivosť zo strany rodičov u detí do 15. roku veku dieťaťa.
Významným je najmä konštatovaný denný dozor a presná aplikácia inzulínu v určených dávkach a v
určenom čase. Rodičom sa teda ukladajú určité povinnosti pri zabezpečovaní osobitnej starostlivosti
o takto choré dieťa, v prípade zanedbania ktorých nie je vylúčená zodpovednosť minimálne vo forme
nedbanlivosti.

12. Žalovaný správne konštatoval, že každý prípad je potrebné posudzovať prísne individuálne so
zohľadnením konkrétnych špecifík  tej-ktorej veci. V danom prípade však bolo podľa názoru krajského
súdu potrebné zohľadniť rozumovú vyspelosť dieťaťa, to, že sa jedná o dieťa na spodnej hranici veku,
kedy je možné poskytnúť príspevok na opatrovanie, keď ešte nevie rozpoznať dôsledky svojho ochorenia
a nevie si samo podávať inzulín. Rovnako ešte nevie analyzovať nameranú hodnotu glykémie a k
nej aplikovať správne množstvo inzulínu. V danom prípade zo sociálneho šetrenia vyplynulo, že otec
maloletého je zamestnaný, staršie dve  sestry sú študentky a zdržiavajú sa na internátoch. Pokiaľ by
matka maloletého chodila do zamestnania, dieťa by sa ocitlo určitú časť dňa samo, a pokiaľ by správne
nevedelo vyhodnotiť stavy hyperglykémie, resp. hypoglykémie, mohlo by to viesť k fatálnym následkom.
Je v záujme dieťaťa, aby mu bolo zabezpečené opatrovanie, ktoré mu môže poskytovať žiadateľka.

13. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu
predchádzajúce prvoinštančné rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému orgánu na ďalšie
konanie.

14. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania, pretože bola v konaní úspešná.

III.
Konanie na kasačnom súde



15. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej sa
nestotožnil so záverom krajského súdu o nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov a má za to, že
správne orgány konali a rozhodovali na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, dostačujúceho
na posúdenie veci, svoje rozhodnutia riadne a podrobne odôvodnili a svojim postupom pri vydaní
žalobou napadnutého rozhodnutia neporušili zákon a správne vec právne posúdili. Podľa jeho názoru
zákon č. 447/2008 Z.z. neodporuje Dohovoru o právach dieťaťa a tento dohovor upravuje práva dieťaťa
všeobecne.

16. Z uvedených dôvodov preto sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby zmenil napadnutý rozsudok
krajského súdu tak, že žalobu zamietne.

17. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom
krajského súdu, a preto navrhla kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu SR

18. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
postupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.10.2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

19. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvoinštančného
správneho orgánu o nepriznaní peňažného príspevku žalobkyni na opatrovanie fyzickej osoby s
ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je jej maloletý syn, a preto primárne v medziach kasačnej
sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania
súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu
účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich
osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom ako aj žalobkyňou, ktoré sú
obsiahnuté v administratívnom spise.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného
postihnutia (ďalej len "kompenzácia") je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého
zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona
alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. Za kompenzáciu sa na účely tohto
zákona považuje aj osobitná starostlivosť podľa osobitného predpisu.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná
na pomoc inej fyzickej osoby na účely tohto zákona, ak je odkázaná na osobnú asistenciu, opatrovanie
alebo sociálnu službu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z.z. Pri posudzovaní odkázanosti neplnoletej fyzickej osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím na pomoc inej fyzickej osoby sa neprihliada na potrebu pomoci
pri zabezpečovaní starostlivosti o seba, starostlivosti o domácnosť alebo pri realizovaní základných
sociálnych aktivít, ktoré vyplývajú z rodičovskej starostlivosti poskytovanej neplnoletej fyzickej osobe
rovnakého veku.



Podľa § 39 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. opatrovanie na účely tohto zákona je pomoc fyzickej osobe
s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na opatrovanie podľa § 14 ods. 4, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 39 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z.z. účelom opatrovania je zabezpečiť každodenne pomoc
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o
domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí.

Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. ak fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá
dovŕšila šesť rokov veku a je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa § 15 ods. 1 odkázaná
na opatrovanie, opatruje fyzická osoba uvedená v odsekoch 3 a 4, možno fyzickej osobe, ktorá opatruje,
poskytnúť peňažný príspevok na opatrovanie.

Dohovor o právach dieťaťa -bod 5 - telesne, duševne alebo sociálne postihnutému dieťaťu treba
poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a starostlivosť, akú vyžaduje jeho konkrétny stav.

20. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné.

21. Po preskúmaní veci kasačný súd uvádza, že sa stotožnil so záverom krajského súdu, že rozhodnutia
správnych orgánov sú postihnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. V danej veci má
kasačný súd za potrebné uviesť, že správne orgány mali pri rozhodovaní zobrať do úvahy Dohovor
o právach dieťaťa a vykladať ustanovenia vnútroštátneho zákona v súlade s týmto dohovorom.
Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva
(výklad v súlade s komunitárnym právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. V tejto súvislosti kasačný súd
poukazuje na nález Ústavného súdu III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, podľa ktorého „Vznik členstva
Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie okrem iného aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity
štátu v prospech Európskej únie. Ide pritom aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní
spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len "ústava"). Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym
zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať obsah
spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily.

Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu
zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej
relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj
nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144
ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom
realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy.“

22. Kasačný súd netvrdí, že ustanovenia vnútroštátneho predpisu (zákon č. 447/2008 Z.z.) sú v rozpore s
Dohovorom o právach dieťaťa, ale že správne orgány pri rozhodovaní nepoužili správnu úvahu v súlade
s Dohovorom o právach dieťaťa, teda nepoužili správnu úvahu v prospech maloletého, a to poskytnúť
mu danú opateru, výchovu, starostlivosť, ktorú vyžaduje jeho zdravotný stav. Kasačný súd ďalej k veci
uvádza, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, a preto v danom prípade bolo potrebné
zohľadniť zdravotný stav dieťaťa žalobkyne, jeho vek a tak posúdiť, či má žalobkyňa nárok na príspevok
na opatrovanie v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. V prípade maloletého ide o dieťa na spodnej
hranici veku, kedy je možné poskytnúť príspevok na opatrovanie, pretože maloletý ešte nevie analyzovať
nameranú hodnotu glykémie a k nej aplikovať správne množstvo inzulínu, nevie, aký počet sacharidov
má prijať pri nameranej glykémii, nie je si schopný poskytnúť adekvátnu pomoc pri stave hypoglykémie.
Kasačný súd záverom uvádza, že je v záujme dieťaťa, aby mu bolo zabezpečené opatrovanie, pretože
to vyžaduje jeho zdravotný stav.

23. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami
sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil



najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z
uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

24. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,  že žalobkyni,
ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal
(§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s
dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením krajského súdu.

25. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.