Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoZm/34/2015 z 13. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. januára 2016, sp. zn. 2CoZm/34/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8113209144.1 Krajský súd Prešov | 2CoZm/34/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8113209144.1 | 2016-01-13 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, predpis č. 861/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d3dacdd-a436-4c24-ac92-f678f51ce243 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209144.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoZm/34/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209144
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209144.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: D.
P., nar. XX.X.XXXX, bytom R. 7, XXX XX G., o zaplatenie 420,- eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18CbZm/43/2013-53 zo dňa 30.6.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd prvého zamietol návrh a náhradu trov konania odporcovi nepriznal. V
dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal dňa 28.3.2013 na tamojšom súde návrh na
uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,
ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktorým sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia 420 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 420 eur od 24.7.2010
do zaplatenia, 6 % zákonného ročného úroku zo sumy 420 eur od 7.10.2010 do zaplatenia a zmenkovej
odmeny vo výške 1,40 eur, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že je ako indosatár nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 1.4.2010 na zmenkovú sumu 420 eur, pričom sa
zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 24.7.2010. Indosovaná zmenka
je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant
predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ
zaplatil 0,- eur, pričom na zmenkovú sumu uhradil 0,- eur a na úroky uhradil 0,- eur. Keďže zmenková
listina je opatrená doložkou „bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou
listinou.

V súlade s článkom 5 odsek 2 nariadenia č. 861/2007, súd vyplnil časť I. vzorového tlačiva C a zaslal
ho odporcovi spolu s kópiou tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky. Odporcovi bolo tlačivo spolu
s prílohami doručené dňa 05.03.2014. Odporca sa k doručenému návrhu na tlačive nevyjadril a na
pojednávanie sa nedostavil.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že odporca uzavrel dňa 1.4.2010 s
obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo
poskytnutie úveru vo výške 200,- eur s tým, že odporca sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 196 eur, celkovo zaplatiť čiastku 396,- eur v 12 mesačných splátkach



po 33,- eur počnúc dňom 19.4.2010 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru.

V spodnej časti tejto formulárovej zmluvy, ktorá podľa názvu bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka odporca vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, aj s
obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru,
ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k ním žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa čl.
14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nazvaného Dohoda o vyplnení zmenky, na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúcej z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ.
Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy
sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri
po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal
splatný celý dlh.

Navrhovateľ predložil originál zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 1.4.2010 na zmenkovú sumu 420
eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 24.7.2010.
Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia.“ Podľa originálu predloženej zmenky, táto v pravom hornom rohu obsahuje údaj číslo zmluvy:
XXXXXXXXX a za miesto splatenia je určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa a to spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o..

Predmetom konania je navrhovateľom uplatnený nárok podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu,
vyplývajúci podľa neho z uzavretej vistazmenky a domáha sa, aby súd formálne posudzoval predmetný
právny vzťah výlučne podľa zásad zmenkového práva.
Keďže sa však evidentne jedná o spotrebiteľský právny vzťah, je potrebné vyporiadať sa aj s otázkou
platnosti uzavretej zmluvy o úvere, ktorá bola kauzálnym vzťahom na vystavenie tejto zmenky
ako blankozmenky. Predmetná zmluva o úvere, ako je možné konštatovať po oboznámení sa s
formulárovým textom zmluvy, bola uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. uzavrela s odporcom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej chýba podstatná náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 3 tohto zákona, v dôsledku čoho sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Blankozmenka, ktorá bola vyplnená ešte pôvodným veriteľom,
zabezpečovala tak evidentne záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to napriek tomu, že
vo formulárovej zmluve je uvedený len odkaz na ust. § 497 Obchodného zákonníka a v bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si účastníci dohodli režim Obchodného zákonníka. Pojem
blankozmenky v dohode o vyplňovanom práve a dôsledky indosácie takejto zmenky súd zdôvodnil
odkazom na odbornú literatúru (Josef Kotásek - Změnečné právo, Vydavateľstvo: Prospektrum spol. s
r.o. 2006).

Navrhovateľ sa dovoláva abstraktnosti zmenky a jej prísnej formálnosti, ale keďže zmenka zabezpečuje
spotrebiteľský záväzok, neplatí s ohľadom na ustálenú európsku spotrebiteľskú legislatívu všeobecne
uznávaná teória o tom, že súdy nie sú povinné skúmať kauzu zmenky a majú postupovať len z
hľadiska dodržiavania predpisov zmenkového práva. Odklon od tejto všeobecnej teórie je prezentovaný
v Náleze Ústavného súdu Českej republiky č. Pl.ÚS 16/12, v ktorom sa konštatuje, že zmenky,
ktoré zabezpečujú spotrebiteľské záväzky, musia byť prístupné na preskúmanie kauzy zmenky z
hľadiska ochrany spotrebiteľa v záujme zachovania ich práva tak, aby nedošlo k zneužitiu neznalosti
prísne formalistických zákonných zmenkových ustanovení veriteľmi v neprospech spotrebiteľov. Dňa
18.7.2013 vydal Ústavný súd Českej republiky Nález pod sp. zn. IV.ÚS 457/10, kde potvrdil, že ochranu
spotrebiteľa nemožno dosiahnuť prostredníctvom legislatívnych zásahov do úpravy zmenkového práva,
ale pomocou výkladu práva všeobecnými súdmi v konkrétnych prípadoch ich rozhodovacej praxe. Na
prvej strane zmluvy, ktorá je spotrebiteľom podpísaná a ktorá by mala byť rozhodujúcou pre deklarovanie
najdôležitejších zmluvných ustanovení, nie je o zabezpečení záväzku blankozmenkou ani zmienky.
Drobné písmo, ktorým je aj bod 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru písaný, je nepriehľadný.



Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a je zrejmé, že spôsobuje nevyváženosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto zmluvné dojednanie
je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku a v rozpore tak s dobrými mravmi, ako
aj poctivým obchodným stykom. Prvý nadobúdateľ zmenky, obchodná spoločnosť Pohotovosť s.r.o.,
vyplnila zmenku v rozpore so skutočnou dlžnou sumou, ktorá ku dňu vyplnenia blankozmenky pre neho
vyplynula z uzavretej zmluvy o úvere vzhľadom na to, že v zmluve nebola uvedená ročná percentuálna
miera nákladov a tým nárok prvého nadobúdateľa zmenky mohol v zmenke obsahovať iba sumu
poskytnutého úveru bez poplatkov a bez úrokov. Následne na to, čo sa spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.
na základe takto vyplnenej zmenky nepodarilo uspieť v rozhodcovskom konaní, zmenku rubopisom
postúpila ďalšiemu nadobúdateľovi zmenky. Súdu sú z iných súdnych sporov známe prípady, keď
po indosácii blankozmenky Pohotovosť, s.r.o. vymáhala a prijímala platby od dlžníka z titulu tohto
kauzálneho vzťahu.

Keďže súd má v zmysle ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka a smernice 93/13/EHS
poskytnúť spotrebiteľovi ochranu jeho spotrebiteľských práv ex offo, súd konštatuje, že v danom prípade
došlo ako zo strany Pohotovosti, s. r. o. , tak aj zo strany žalobcu k nerešpektovaniu základných zásad
ochrany spotrebiteľa podľa ustálenej európskej spotrebiteľskej legislatívy. Oba subjekty zjavne jednali
v snahe vedome na škodu dlžníka, hoci je potrebné konštatovať, že to bol predovšetkým dlžník, ktorý
neplnil povinnosti z uzavretej zmluvy o úvere, aj keď by mal zaplatiť len požičanú istinu. Súd však zistil,
že Pohotovosť, s.r.o. napriek tomu, že dlžník neplnil svoje povinnosti z uzavretej zmluvy, neuplatňovala
svoj nárok z titulu uzavretej zmluvy o úvere v súdnom konaní, ale postúpil práva zo zmenky na nového
nadobúdateľa, a tak musela mu byť protiprávnosť jeho konania známa a napriek tomu tak urobil. Nový
nadobúdateľ zmenky mal s odbornou starostlivosťou žiadať o poskytnutie všetkých údajov týkajúcich sa
uplatnenia vyplňovacieho práva blankozmenky a rovnako tento nárok posúdiť s ohľadom na ochranu
práv spotrebiteľa, ale ani on tak neurobil. Preto súd nárok ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď právo na náhradu
trov konania prináležalo odporcovi, ale tomu žiadne trovy konania nevznikli, preto mu ich nepriznal.

2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok zmeniť
a návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu trov
odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, že vykonal
dokazovanie oboznámením úverovej zmluvy, všeobecných podmienok poskytnutia úveru, exekučným
spisom i ďalšími listinami. Neuvádza však, na návrh ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania
iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov uplatnenú zmenku, ktorou, keďže
táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporkyňa mohla na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak
neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.
1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie
princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával, uplatnenú
pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh
dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu
na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný
zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti
neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania,
ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili. Súd dospel



k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii
príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie
iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že odporca vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR spisovej značky 5Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu
a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie
je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Porušuje poučovaciu povinnosť
súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní
vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní.

Dôvody napadnutého rozsudku uvádzajú aj záver o tom, že dohoda o vyplnení zmenky je neplatná
pretože obchádza zákon. Zároveň sa konštatuje, že zmluva o úvere je absolútne neplatná. Súd
prvého stupňa pritom zovšeobecňuje svoje tvrdenia a uvádza, že dochádza k zneužitiu postavenia voči
odporcovi tým, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. dala vystaviť zmenku, pričom následky (právne
účinky) zmenky nemohli byť vzhľadom na náročnú právnu úpravu zmenkového práva odporcovi jasné
a známe. Odkazuje v tom na závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici 43CoZm/18/2013
zo dňa 28.11.2013, v ktorom sa konštatuje aj to, že už z reálií dvadsiatych rokov minulého storočia aj
v komunite jednoduchých a nevzdelaných ľudí bolo všeobecne známe, že ak dlžník podpíše zmenku,
bude ju musieť na vyzvanie zaplatiť. Opakovane zdôrazňuje, že zmenka je samostatným abstraktným
záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na
zmenke uvedené. Ak súd prvého stupňa sa vôbec nevenoval aplikácii príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zák. č. 191/1950 Sb., ignoroval predmet sporu. Do pozornosti dáva závery prijaté Krajským
súdom v Prešove vo veci 10Co/79/2013, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
43CoZm/10/2013 z 21.11.2013.

3) Odporkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4) Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) pred vecným
prieskumom napadnutého rozhodnutia zodpovedajúco ust. § 213 ods.2 O.s.p. vyzval účastníkov
konania, aby sa písomne vyjadrili: a) k možnému použitiu čl. I § 5 ods. 1 a čl. I § 48 ods. 1
zák. zmenkového a šekového (zák. č. 191/1950 Zb. - ZZŠ) a v nadväznosti na ne aj na záver z
rozhodnutia Vrchného súdu Olomouc, sp. zn. 4Cmo/214/2002, ktorý výkladom ust. § 48 ZZŠ dospel k
záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné požadovať len do splatnosti zmenky a od splatnosti
pri nezaplatení zmenky, kedy je pôvodný zmenkový záväzok nahradený postihovým záväzkom, je
možné požadovať zmenkové úroky len v zákonnej výške s tým, že prijatie iného záveru by znamenalo
bezdôvodné zvýhodňovanie zmeniek, ktoré sú úročené oproti ostatným zmenkám. Odvolací súd pritom
zdôraznil, že je žiaduce pri aplikácii uvedených ustanovení ZZŠ zaujať stanovisko v súvislosti so
skutočnosťami uvedenými samotným navrhovateľom v návrhu, keď uviedol, že predmetná zmenka bola
ešte indosantom predložená vystaviteľovi zmenky na platenie, čím sa stala splatnou a od nasledujúceho
dňa (t. j. od 7.10.2010) navrhovateľ uplatňuje v konaní už aj zákonný 6 % ročný úrok, b) k možnej
aplikácii Spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov
s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa.

Ani jedna zo sporových strán na túto výzvu odvolacieho súdu v určenej lehote, ba ani do následného
dátumu verejného vyhlásenia rozhodnutia nereagovala.

5) Odvolací súd potom preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).



Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3
O.s.p.). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP a Rady
(ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe
procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný
prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným
odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného
práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie
dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ ako právnická osoba so sídlom v Českej republiky, podal dňa 28.3.2013
na Okresnom súde Prešov návrh na začatie konania proti odporcovi s bydliskom na území Slovenskej
republiky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu.

Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie cezhraničného konania v spotrebiteľských a
obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania
by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom
trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych
členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké
podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme
uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte
v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom
štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod
30 Preambuly Nariadenia).

Predmetom preskúmavaného rozhodnutia je teda nárok zo zmenky uplatnený navrhovateľom na základe
uvedeného Nariadenia č. 861/2007. Navrhovateľ k návrhu pripojil zmenku vystavenú dňa 1.4.2010 na
zmenkovú sumu 420 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 24.7.2010. Prvostupňový súd tento návrh
spolu aj s prílohami návrhu na začatie konania, doručil dňa 5.9.2014 do vlastných rúk odporkyne.

Prvostupňový súd aj pri neuplatnenej obrane odporkyne zabezpečil pre účely konania a rozhodnutia
predmetnej veci zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Následne
na prejednanie podaného návrhu nariadil pojednávanie na deň 30.6.2015 (v poradí v konaní už
druhé). Zástupcovi navrhovateľa s plnou mocou pre celé konanie bolo predvolanie doručené 1.6.2015.
Odporkyňa si predvolanie na pojednávanie na adrese, kde sa zdržiava, v odbernej lehote nevyzdvihla.

Navrhovateľ podaním z 26.6.2015 svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil tvrdenou prekážkou
právneho zástupcu založenou na kolízii úkonov právnej služby (pojednávanie pred Okresným súdom
Bratislava I, spisová kancelária 9C a 24C na 30.6.2015 od 9.00 hod. a od 9.30 hod.). Poukázal na
to, že postup súdu pri nariaďovaní pojednávania bez splnenia podmienok určených Nariadením EP a
Rady (ES) č.861/2007 je nesprávny ak odporca nepopieral uplatnenú pohľadávku. Požiadal o zaslanie
zápisnice z pojednávania.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvého stupňa na ňom realizoval dokazovanie i
listinami, ktoré pre účely konania o podanom návrhu zabezpečil i bez procesnej iniciatívy odporcu.

Z písomnej povahy konania podľa Nariadenia č.861/20007 vyplýva, že by súd mal vo veci rozhodnúť
bez ústneho pojednávania. Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a
právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti.



Odvolací súd je toho názoru, že v predmetnej veci prvostupňový súd mohol i sám bez procesnej
iniciatívy účastníkov realizovať ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov aj z pohľadu
samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky. Dôvodnosť takéhoto jeho postupu napokon
potvrdzujú aj závery zo spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR prijaté dňa 20.10.2015, podľa ktorých

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

Prvostupňový súd svojim procesným postupom, keď na prejednanie veci nariadil pojednávanie,
neporušil pravidla určené vyššie uvedenými ustanoveniami Nariadenia, pretože išlo o skúmanie
skutočností nutných pre rozhodnutie o podanom návrhu. Nariadením pojednávania poskytol priestor
účastníkom konania, aby sa mohli vyjadriť i ku skutočnostiam, ktoré z realizovaných dôkazov vyplynuli.

Skutkové závery prijaté súdom prvého stupňa (konštatované v dôvodoch napadnutého rozhodnutia)
majú oporu vo vykonanom dokazovaní, realizovanom spôsobom súladným i s úpravou obsiahnutou
v Nariadení. Ani odvolací súd, vzhľadom na obsah zmluvy o úvere, nemá pochybnosti o tom, že
na žalovanej strane je subjekt, ktorý v predmetnom vzťahu z úverovej zmluvy spĺňal podmienky
odôvodňujúce záver o spotrebiteľskej ochrane.

Odvolacie námietky navrhovateľa, poukazujúce na nedôvodnosť nariadenia pojednávania, na realizáciu
dôkazov bez procesnej iniciatívy strán i na to, že nemal možnosť sa vyjadriť k týmto skutočnostiam sú
zjavne neopodstatnené. Odvolateľ bol riadne predvolaný

na nariadené pojednávanie a je len na jeho ťarchu, ak súdom poskytnutú možnosť nevyužil.

Ak odvolateľ odkazuje na rozhodnutia odvolacích súdov, konštatujúcich iný názor na posudzovanie
týchto skutočností, potom treba odkázať na vyššie uvedené závery obsiahnuté v zjednocujúcom
stanovisku Najvyššieho súdu SR, prijatom po rozhodnutiach, na ktoré odkazuje odvolateľ.

Časti žalobného návrhu napokon nebolo možné vyhovieť už aj v súvislosti so samotným obsahom
zmenky i obsahom podaného návrhu a to aj bez realizácie ďalšieho dokazovania na nariadenom
pojednávaní.

Aj pri neuplatnenej obrane odporcu a bez zisťovania ďalších skutočností dokazovaním na nariadenom
pojednávaní mohol súd prvého stupňa i z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať na také vady, ktoré sú
zistiteľné z textu samotnej zmenky. Mohol a bol povinný pri právnom posudzovaní nároku preskúmavať i
správnosť doby platenia zmenkového úroku stanoveného v zmenke, ktorého výška bola uvedená už pri
vystavení zmenky, a to aj bez námietky, či inak prejavenej včasnej formy nesúhlasu dlžníka. Nejedná sa
totiž o vadu zmenky, ale o správny výklad jej skutočného obsahu. To platí aj v konaní podľa Nariadenia
o Európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu.



Z obsahu predmetnej zmenky vyplýva i záväzok zmenečného dlžníka zaplatiť zmenkový úrok 0,25 %
denne od 24.7.2010. Navrhovateľ sám v podanom návrhu (podľa Nar. EP a R č.861/2007) uvádza, že
predmetná zmenka bola ešte indosantom predložená vystaviteľovi na platenie, čím sa stala splatnou
a od nasledujúceho dátumu (t.j. od 7.10.2010) navrhovateľ uplatňuje podaným návrhom aj zákonný 6
% ročný úrok.

Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle čl. I § 5 ods.1,2,3 zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách a
šekoch (ďalej aj ZZŠ) úrok je príslušenstvo istiny a jeho výška je závislá od doby, za ktorú sa istina
zúročuje. V ods. 3 ten údaj zákon supluje ustanovením, že úroky treba rátať odo dňa vystavenia zmenky,
ak nebol určený iný deň. Vystaviteľ môže počiatočný deň stanoviť i pred dňom vystavenia zmenky.
Konečným termínom pre beh úrokov je deň „sroku“, od sroku bežia úroky podľa § 48 ods.1 písm. b) (viď:
Zmenkové právo - Komentár: Dr. Karol Kizlink, Dr. Ján Spišiak, Heureka, r. 2005, s.66)

Podľa uvedeného ust. čl. I. § 5 ods. 1 ZZŠ v zmenke zročnej na videnie alebo na určitý čas po videní
môže vystaviteľ ustanoviť zúrokovanie zmenkovej sumy. V inej zmenke platí táto doložka za nenapísanú.

Podľa čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.:
1/ majiteľ môže postihom žiadať zmenkovú sumu, pokiaľ nebola zmenka prijatá alebo zaplatená, s
úrokmi, ak boli dojednané;
2/ šesťpercentové úroky odo dňa zročnosti;
3/ trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy;
4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej výške.

Prvý odsek citovaného § 48 vymedzuje, aké nároky má majiteľ zmenky pri postihu v prvom stupni, ktorý
môže viesť proti všetkým zmenkovým dlžníkom bez výnimky. Majiteľ má vždy právo žiadať to, na čo
zmenka znie, t.j. zmenkový peniaz, nominálnu hodnotu zmenky. Pokiaľ je prípustné úročenie zmenky
podľa čl. I § 5 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., možno požadovať aj úroky zo zmenky vyplývajúce. Len
zmenky na videnie (vistazmenky) a zmenky splatné v určenej lehote po videní (lehotné vistazmenky),
nemajú pri vystavení splatnosť exaktne stanovenú, pretože tá je závislá na činnosti majiteľa zmenky v
budúcnosti. Preto len tu sa pripúšťa úročenie.

Úroková sadzba musí zo zmenky vyplývať, a to od počiatku.

Dikciu vyplývajúcu z ust. čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. „boli dojednané“ nemožno brať doslova,
a nie je dôvod predstavovať si za tým určitú zmluvu, ale len skutočnosť, že výstavca zmenku na videnie
alebo lehotnú zmenku vystavil s úrokovou doložkou a remitent ju prevzal. Úroková doložka obsiahnutá
na zmenke nespĺňa funkciu zmluvnej pokuty.
Začiatok úročenia zmenkovej sumy nemožno regulérne stanoviť na dátum spadajúci do doby pred
vystavením zmenky. Začiatok doby úročenia zmenkovej sumy nie je prípustné stanoviť ani na dátum
neexistujúci alebo nemožný. Zákon však opomína otázku, dokedy sa zmenková suma v dôsledku
opatrenia zmenky relevantnou úrokovou doložkou úročí.

Odvolací súd je toho názoru, že koniec lehoty úročenia zmenkovej sumy úrokovou doložkou nemožno
stanoviť ľubovoľne, teda záver lehoty nemožno stanoviť na dátum neexistujúci alebo na dátum
nemožný. Koniec lehoty úročenia zmenkovej sumy úrokovou doložkou nemožno rovnako určiť tak,
aby bol situovaný do doby po splatnosti zmenkovej pohľadávky. Tým nie je však dotknutá požiadavka
veriteľa na úročenie pohľadávky až do okamihu zaplatenia, pretože uhradzovaciu funkciu od splatnosti
zmenkovej pohľadávky do doby zaplatenia zmenkového dlhu od dohodnutých úrokov, preberajú
zákonné šesťpercentné úroky, ktoré sú v súlade s obsahom ust. § 48 a § 49 Článku I zákona č. 191/1950
Zb. súčasťou postihového zmenkového plnenia.

Aj s odkazom na vyššie uvedený názor z právnej teórie, ale i názor vyplývajúci z právnej praxe
(rozhodnutie Vrchného sudu v Olomouci 4Cmo/214/2002) preto odvolací súd je toho názoru, že už
súd prvého stupňa podľa obsahu zmenky i žalobného návrhu nemohol priznať navrhovateľovi popri
zákonnom 6%-nom ročnom úroku od 7.10.2010 aj v zmenke „dohodnutý“ 0,25 %-ný úrok denne. Takéto
právne posúdenie bolo možné súdom prvého stupňa realizovať (iura novit curia) aj bez procesnej
iniciatívy účastníka (odporcu). Tak, ako je uvedené vyššie, odvolací súd pre takéto právne posúdenie
poskytol účastníkom konania priestor na vyjadrenie, ale ani jedna zo sporových strán ho nevyužila.



Za takéhoto stavu bol správne zamietnutý žalobný návrh v časti o zaplatenie 0,25 % zmenkového úroku
za čas od 7.10.2010 do zaplatenia a nebolo potrebné za tým účelom ani realizovať dokazovanie na
pojednávaní.

Skutkové závery týkajúce sa obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, obsahu dohody
o vyplňovacom práve k zmenke, tak ako sú pojaté do dôvodov prvostupňového rozhodnutia v zásade
ani odvolateľ podaným odvolaním nenamieta. Pri absencii takýchto odvolacích námietok ani odvolací
súd nemá dôvod pri viazanosti uplatnenými odvolacími dôvodmi na zmenu konštatovaného skutkového
stavu.

Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiadúce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z dôvodov
vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach ÚS SR.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku
kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká judikatúra dokonca v konkrétnom prípade označila odvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že
všeobecné súdy sú aj pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho
historickým koreňom povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov,
o ktorých sa jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého
majiteľa ako veriteľa) zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov
a postavenia. Pri svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než



dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

Ak prvostupňový súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil záver
o tom, že na strane odporcu je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody o
vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie podaného návrhu, je jeho záver správny. Opäť sa
žiada uviesť, že tieto skutočnosti týkajúce sa „kauzy“, predchádzajúcej vystaveniu predmetnej zmenky
odvolateľ v podanom odvolaní vyslovene nenamieta.

Ak sa navrhovateľ zameral v konaní len na zdôrazňovanie abstraktnosti nárokov zo zmenky a toto je i
jeho zásadnou odvolacou námietkou, nemôže len toto privodiť zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvého
stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu.

I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 14 Všeobecných podmienok poskytnutiu úveru - Dohody
o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom práve k
zmenke nebola individuálne vyjednaná. Vo svojich dôsledkoch v tejto konkrétnej veci privodí stav, keď
spotrebiteľovi okrem povinnosti vrátenia úverovej istiny vo výške 200,- eur (zmluva o úvere na č.l. 36
spisu) vznikne po uplatnení „dohodnutého“ vyplňovacieho práva záväzok niekoľkonásobne prevyšujúci
sumu poskytnutého úveru. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom zdôrazňovaný
abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001 Z.z. (v znení
účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky) je preto možné v tejto veci sa stotožniť so súdom
prvého stupňa v tom, že vo svojej podstate článok 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je
svojim obsahom a účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých
svojich rozhodnutiach (napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo
účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému
zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.
O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa
tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré
sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva
sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa
práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.

Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

Z týchto dôvodov podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výrokoch o zamietnutí návrhu i o náhrade trov konania.

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný. Odporkyňa si náhradu trov neuplatnila. Preto odvolací
súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1,
§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.