Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/50/2013 z 7. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. októbra 2013, sp. zn. 17Co/50/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8110223907.4 Krajský súd Prešov | 17Co/50/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8110223907.4 | 2013-10-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b563df6-4c06-4f4a-a16b-b5927f5f3a17 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8110223907.4 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/50/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110223907
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8110223907.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň
JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu doc. RNDr. K. C., CSc., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. X, G., zast. advokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Advokátska kancelária so
sídlom v Prešove, Hlavná 27 proti žalovanému Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO: 35
790 253, zast. Advokátskou kanceláriou Palša a Partneri, advokátska kancelária, spol. s r. o., Prešov,
Masarykova 13, IČO: 36 492 086, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 12C/189/2010-204 zo dňa 15.11.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 118,92 Eur na účet
advokátskej kancelárie Palša a partneri, Advokátska kancelária, spol. s r.o., Prešov, Masarykova č. 13
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania vo výške 1.422,12 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 10,38 Eur na účet Okresného súdu Prešov,
vedený v Justičnej pokladnici, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca ako fyzická osoba sa domáhal
morálneho zadosťučinenia formou ospravedlnenia, odstránenie textu z internetovej stránky žalovaného
a finančného zadosťučinenia v sume 33.000 Eur. Žalobca sa domáhal ochrany svojej osobnosti, a to v
súvislosti s uverejnením troch článkov žalovaným v denníku Prešovský korzár a v denníku SME a ďalej
na internetových stránkach žalovaného.

Keďže žalovaný dňa 29.03.2010 uverejnil v denníku Prešovský korzár článok „Na docenta sa sťažujú.
Aj za sexuálne obťažovanie“, žiadal na rovnakom mieste rovnakým písmom zverejniť ospravedlnenie
žalovaného žalobcovi za nepravdivý a dehonestujúci výrok. Uvedeným konaním spoločnosť Petit Press,
a.s. neoprávneným spôsobom zasiahla do zákonom chránených osobnostných práv doc. RNDr. K. C.
CSc.



Ďalej v tomto článku bol vytlačený aj podtitulok: „Sexuálne obťažovanie študentiek a zneužívanie moci
svojvoľnými zmenami termínov skúšok. Na docenta Prešovskej univerzity K. C. sa valia sťažnosti.
O jeho praktikách prehovorila aj jedna z vysokoškoláčok. D. C. všetky obvinenia rázne odmieta.
Chystá sa kandidovať v parlamentných voľbách do Národnej rady za SaS.“ s tým, že v súvislosti s
uverejnením titulku v Prešovskom korzári dňa 29.03.2010 žiadal vydať ospravedlnenie žalovaného za
nepravdivý a dehonestujúci výrok „Sexuálne obťažovanie študentiek a zneužívanie moci svojvoľnými
zmenami termínov skúšok“. Uvedené výroky o tom, že doc. RNDr. K. C. CSc. sexuálne obťažoval
študentky sa nezakladajú na pravde. Uvedeným konaním žalovaný neoprávneným spôsobom zasiahol
do chránených osobnostných práv žalovaného.

Ďalej žalobca žiadal bezodplatne zverejniť na rovnakej stránke denníka SME ako bol dňa 30.03.2010
zverejnený názov článku „Docent z kandidátky SaS popiera, že obťažuje“ zvýrazneným písmom text,
na základe ktorého spoločnosť žalovaného ako vydavateľ denníka SME sa ospravedlňuje žalobcovi
za nepravdivý a dehonestujúci výrok uverejnený v denníku SME. Konaním žalovaného neoprávneným
spôsobom bolo zasiahnuté do zákonom chránených osobnostných práv žalovaného.

V ďalšom žiadal žalobca uverejniť na rovnakej strane denníka SME rovnakým písmom, akým bol
vytlačený podtitulok k článku zo dňa 30.03.2010 znejúci „Docent Prešovskej univerzity čelí sťažnostiam
študentiek, že ich obťažuje sexuálnymi poznámkami“ ospravedlnenie za nepravdivý a dehonestujúci
výrok zo dňa 30.03.2010. Výrok o tom, že žalovaný sexuálne obťažuje študentky poznámkami sa
nezakladá na pravde. Uvedeným konaním žalovaný zasiahol do zákonom chránených osobnostných
práv žalobcu.

V ďalšom žiadal žalobca uverejniť na rovnakej strane denníka Prešovský korzár, ako bol dňa 31.03.2010
uverejnený názov článku „Niektorí študenti sa docenta zastávajú“ ospravedlnenie zvýrazneným písmom
akým bol vytlačený podtitulok k predmetnému článku znejúci: „Na docenta Prešovskej univerzity prišlo
viacero písomných sťažností, objavili sa v nich tvrdenia o údajnej diskriminácii študentiek, či sexuálnom
obťažovaní“ tak, že vydavateľ denníka Prešovský korzár sa týmto ospravedlňuje za nepravdivý a
dehonestujúci výrok uvedený v podtitulku. Výroky o tom, že žalovaný sexuálne obťažoval a diskriminoval
študentov sa nezakladá na pravde. Uvedeným konaním žalovaný neoprávneným spôsobom zasiahol
do zákonom chránených osobnostných práv žalobcu.

Uvedené v každom jednom prípade žalobca žiadal, aby žalovaný zverejnil aj na rovnakom mieste
na svojej internetovej stránke. Ďalej žalovaný žiadal odstrániť elektronickú verziu vyššie uvedených
článkov zo dňa 29.03.2010, zo dňa 30.03.2010 a zo dňa 31.03.2010 z archívu nachádzajúceho sa na
internetových stránkach. Uplatnil si nemajetkovú ujmu vo výške 33.000 Eur a trovy konania.

Prvostupňový súd nárok žalobcu posúdil podľa § 11, § 12 a § 13 Občianskeho zákonníka, vychádzal z
článku 19 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR a článku 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR. Zistil, že žalobca nepovažuje za
pravdivé vyjadrenie žalovaného v tom, že na jeho osobu boli podávané sťažnosti, nebol oboznámený zo
strany zamestnávateľa ani s jednou sťažnosťou, nepravdivé boli konštatovania o sexuálnom obťažovaní
študentiek. Namietal, že celým článkom sa prelína pojem sexuálne obťažovanie, čo považoval za
manipuláciu čitateľa. Pravdivá bola skutočnosť, že kandidoval v parlamentných voľbách do Národnej
rady Slovenskej republiky za stranu SaS. Je pravdou, že ho autor článku požiadal o vyjadrenie, avšak
len k prvému článku.

Žalobca za nepravdivý označil výrok „Na prešovského docenta sa sťažujú. Aj za sexuálne obťažovanie.“
Prvostupňový súd zistil, že na žalobcu boli doručované sťažnosti ( J. Y. zo dňa 14.09.2011, X. V. zo
dňa 25.09.2009, I. V. zo dňa 15.09.2009, K. J. zo dňa 18.09.2007 ), ktorých obsahom bolo poukázanie
na správanie sa žalobcu a jeho profesionálny pedagogický prístup ( resp. jeho absencie ) a aj z
dôvodu sexuálneho obťažovania. Poukázané bolo na jeho nerovnaké správanie sa k študentom,
prejavovanie prehnaných sympatií k niektorým študentkám, nevhodné poznámky k osobe sťažovateľky,
spôsob oslovovania. V ďalšej sťažnosti študentka upozorňovala na „zvláštne praktiky žalobcu“, čím
mal prvostupňový súd preukázané, že konštatovanie autora, že na prešovského docenta sa sťažujú



bolo pravdivé, ako aj vo vzťahu k výroku „aj za sexuálne obťažovanie“, pretože v rámci sťažnosti bolo
sťažovateľkami upozorňované aj na túto stránku správania sa žalobcu.

Uvedené sa týka aj konštatovania „zneužívanie moci svojvoľnými zmenami termínov skúšok“, pretože
dňa 16.09.2009, bola dekanátu doručená hromadná sťažnosť študentov na žalobcu, v ktorej poukázali
na diskrimináciu, pretože termín skúšky zo dňa 03.09.2009 nebol zverejnený na oficiálnych miestach,
ako ani v akademickom informačnom systéme MAIS - fakulty manažmentu.

Ďalší výrok „docent kandidátky SaS popiera, že obťažuje“ prvostupňový súd nepovažoval za
dehonestujúci ani nepravdivý,pretože sám žalobca v konaní uviedol, že bol kandidátom politickej strany
SaS vo voľbách a v priebehu konania popieral pravdivosť obsahu jednotlivých sťažností.

Prvostupňový súd ďalej skúmal pravdivosť výroku, že žalobca bol vystavený sťažnostiam študentiek,
čo bolo zistené, že skutočne na osobu žalobcu boli podávané viaceré sťažnosti, čo aj potvrdili bývalé
študentky, ako svedkyne pred prvostupňovým súdom. Z obsahu týchto sťažností vyplynulo, že dôvodom
ich podaní boli poznámky žalobcu so sexuálnym podtónom a poukázali na diskriminačné konanie zo
strany žalobcu.

Preto tieto skutkové tvrdenia vyhodnotil prvostupňový súd za pravdivé.

Prvostupňový súd konštatoval, že vzhľadom na obsah prvým článkom žalovaného, ktorý bol uverejnený
dňa 29.03.2010 a ktorým sa prelína téma sexuálneho obťažovania, titulok článku vyznel čiastočne
prehnane, mohol zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Postavenie žalobcu prvostupňový súd vyhodnotil v kontexte s uvedenou kritikou tak, že vzhľadom
na preukázanú politickú angažovanosť žalobcu, ktorú sám potvrdil, pretože bol na kandidátnej listine
politickej strany, a to tak v regióne ako aj v celonárodnom merítku, naviac pracoval ako vysokoškolský
učiteľ a teda napĺňal svojim postavením pozíciu verejnej postavy, kde je miera kritizovateľnosti u
takejto osoby vyššia, než u bežných občanov, ktorí takéto postavenie nezdieľajú. Nezvyčajné množstvo
sťažností na osobu žalobcu bolo zistené ako na vysokoškolského učiteľa, obsah ktorých sťažností
konštatoval žalovaný vo svojich článkoch, kde kritizoval postupy pedagóga, a takáto diskusia si zaslúži
zvýšenú ochranu. Práve kritika činnosti vysokoškolského učiteľa, ktorý sa naviac politicky angažoval,
patrí do predmetu tohto záujmu.

Prvostupňový súd zohľadnil mieru tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, teda
osobnej cti a dobrej povesti žalobcu v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie so zreteľom
na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto dvoch práv. Konštatoval, že právo na informácie a
právo na ochranu osobnosti v tejto situácii stojí na rovnakej úrovni a bolo vecou prvostupňového súdu
vyhodnotiť, ktorému z týchto dvoch základných práv poskytne ochranu. Vychádzal pritom z posúdenia
proporcionality medzi týmito základnými právami a poukázal na to, že žalobca bol v tejto súvislosti
kritizovaný ako verejná postava, bol kritizovaný žurnalistami, ktorí majú povinnosť poskytovať informácie
o veciach verejného záujmu, bolo konštatované nezvyklé množstvo sťažností na žalobcu s poukázaním
na postupy tohto pedagóga, kritika bola uverejnená v dennej tlači. Je potrebné tak, ako to uviedol
prvostupňový súd, konštatovať aj okolnosť, že žalobcovi bolo umožnené sa k problematike vyjadriť,
čo však žalobca využil len čiastočne. Autor článku venoval pozornosť zdroju informácií, overoval si
pravdivosť použitých informácii, pričom išlo o sťažnosti riadne evidované dekanátom príslušnej fakulty.

Preto prvostupňový súd skonštatoval, že prevažne samotný text článku obsahuje skutkový základ,
ktorého pravdivosť bola preukázaná. Preto zamietol žalobu žalobcu vo vzťahu k morálnemu
zadosťučineniu formou ospravedlnenia.



Prvostupňový súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne J. Y. a I. N. z dôvodu
hospodárnosti, pretože aj bez výsluchu týchto svedkov mal skutkový stav dostatočným spôsobom
preukázaný výsluchom iných svedkov a z listinných dôkazov.

Pokiaľ sa týka povinnosti odstrániť elektronickú verziu zverejnených článkov prvostupňový súd
nepovažoval za dôvodnú už vzhľadom na skutočnosť, že namietané okolnosti v písomnom vydaní
denníkov boli preukázané ako pravdivé a aj keď s určitým preháňaním, najmä vo vzťahu k titulku článku
zo dňa 29.03.2010 bol prípadný zásah v rovnováhe s právom na informácie. Preto v tejto časti žalobu
zamietol.

Keďže nebol daný základ uplatneného nároku, prvostupňový súd zamietol žalobu aj vo vzťahu k
finančnému zadosťučineniu. Žalobca neuviedol žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval uplatnený nárok.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal úspešnému
žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia. Tarifná hodnota
vychádzala zo sumy 2.000 Eur podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde hodnota jedného úkonu
bola ocenená na 91,29 Eur. Prvostupňový súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania spolu
vrátane DPH v sume 1.422,12 Eur, ktorú je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného. O
trovách štátu prvostupňový súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O. s. p., pričom ide o náhradu svedočného
vo výške 10,38 Eur, ktorá bola suma hradená z rozpočtových prostriedkov súdu.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo
aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe žalobcu vyhovel. Uplatnil si trovy prvostupňového
a odvolacieho konania.

Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom poukázal na ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, e/, f/ O. s. p.

Prvostupňový súd nevychádzal z intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č.k.
17Co/124/2011-162 zo dňa 19.04.2012. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je neodôvodnené.

Podľa súdnej praxe, predmetom ochrany občana je aj jeho česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy
svojou odbornou prácou a činnosťou. Súd prvého stupňa len konštatuje, nijako neodôvodňuje, v čom
nevidí zásah do cti navrhovateľa. Len konštatuje, že ide o kritiku. Kritika je význam slova zahrňujúci
odborné posúdenie, pochybenie, vytknutie nedostatkov. Sexuálne obťažovanie nie je kritika. V našich
podmienkach evokuje ľudí, že dotyčný spáchal trestný čin sexuálneho obťažovania. Prvostupňový súd
sa mal vysporiadať s týmito slovami, ktoré nie sú kritikou, ale ťažkým obvinením, čo malo za následok, že
žalobca prišiel o prácu, je vedený na úrade práce a i napriek svojmu vzdelaniu je z každého výberového
konania vylúčený práve z dôvodu sexuálneho obťažovania. Preto sa rozhodol odísť bývať do odľahlej
časti V. T., pretože cítil, že v ňom každý vidí sexuálneho maniaka. Zásah do súkromia bol a je narušený
stratou priateľov. S týmto sa však súd prvého stupňa nevysporiadal.

Ďalej namietal skutočnosť, že zo skutkových zistení bolo preukázané, že meno a priezvisko žalobcu
bolo znevážené slovným spojením „sexuálne obťažovanie“, ktoré v určitých kruhoch, napr. v americkej
asociácii matematikov rezonuje ako ťažký zločinec, pretože v S. sexuálne obťažovanie, harašment a
podobne posudzujú tak, že ide o zločin, kde pri preukázaní tohto sexuálneho obťažovania príde občan
o prácu. Žalobcu to postihlo tak, že spolupráca s významnými matematickými spoločnosťami je fakticky
nulová.



Prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s obsahom sťažnosti samotných svedkýň, v ktorých nie je
náznak sexuálneho obťažovania, ale je nespokojnosť študentov na prácu žalobcu, spôsob skúšania,
konzultácie, čo nemožno považovať za kritiku.

Ďalej žalobca namietal, že podľa ustálenej súdnej praxe dôkazné bremeno nespočíva na žalobcovi, ale
na žalovanom, ktorý má preukázať opodstatnenosť svojich výrokov v dennej tlači, čo bolo podkladom,
keď použil slová „sexuálne obťažovanie“, či konanie pôvodcu článkov je v súlade so spomenutými
prameňmi práva a etickým kódexom a či nešlo o neprimerané hodnotiace úsudky, nepravdivé
skresľujúce tvrdenia. Tým, že žalobca žiadal vedomostnú úroveň študentiek, mohlo sa stať, že v snahe
urobiť skúšku vyvinuli i takú formu, ktorá vyústila do sťažnosti, avšak nie na sexuálne obťažovanie, ale
na postup a metódy skúšania žalobcu, ktorá nijako nerozporovala so školskými zákonmi a metodickými
usmerneniami.

Prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu o zverejnení fotografie v
denníku a na stránkach v elektronickej forme.

Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnené podľa § 157 O. s. p.
Namietal, že prvostupňový súd nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov a nepostupoval
v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému vzniknuté trovy odvolacieho konania,
ktoré vo vyjadrení aj vyčíslil. Odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa je presvedčivé a vyčerpávajúco odôvodnené. K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu
článkami žalovaného nedošlo, keďže tam uvedené informácie boli a sú pravdivé. To sa preukázalo pred
prvostupňovým súdom vykonaním dokazovania. Taktiež považoval žalovaný za nedôvodný uplatnený
nárok žalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými úlohami
uloženými odvolacím súdom. Prvostupňový súd riadnym spôsobom preskúmal namietané časti článkov
zo strany žalobcu vo vzťahu k ich pravdivosti, k zásahu do práv žalobcu ani na základe vykonaného
dokazovania nedošlo. Svedeckými výpoveďami bolo naopak preukázané, že žalobca ako pedagóg
poslucháčky vysokej školy skutočne nevhodne obťažoval a toto konanie reálne naplnilo znaky definície
sexuálneho obťažovania. Za nevhodné považoval správanie sa žalobcu aj jeho zamestnávateľ a
nadriadený. Prvostupňový súd riadnym spôsobom vyhodnotil aj stret záujmov, a to práva na slobodu
prejavu, ako aj práva na ochranu osobnosti. Prvostupňový súd vychádzal zo zásady proporcionality,
ktorú aj odôvodnil. Vykonal riadne dokazovanie, správne vo veci aj rozhodol. Žiadané ospravedlnenie
zo strany žalobcu nie je dôvodné, pričom poukázal na okolnosť, že žalobca ako vysokoškolský pedagóg
na štátnej škole a politik bol verejne činný a politický činný. Nedošlo k zásahu do jeho osobnostných
práv, nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi obsahom článku a tvrdeniami žalobcu o ujme,
ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s týmito nepravdivými informáciami. Novinár overoval pravdivosť
zdroja informácií, vrátane pracovnoprávnych hodnotení, bol náležite opatrný k overovaniu zverejnených
informácií. Nedošlo k pravde skresľujúcim tvrdeniam alebo k nesprávnym tvrdeniam v uvedenom článku.
Boli zverejnené len pravdivé a správne informácie. Preto nie je možné formulovať záver o prípadnej
nelegitímnosti o zásahu do ochrany osobnosti žalobcu.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p., vo veci
nariadil verejné vyhlásenie rozsudku, ktoré bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu dňa 13.09.2013, na
základe čoho odvolací súd zistil, že prvostupňový súd o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol správne,
správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právne predpisy a správne vec aj právne posúdil. K
žiadnym zmenám nedošlo ani počas odvolacieho konania.

V prejednávanej veci je uplatnený nárok žalobcu na ochranu osobnosti tak, ako to má na mysli ust.
§ 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Žalobca svoj nárok v zmysle pokynov odvolacieho



súdu z uznesenia sp. zn. 17Co/124/2011 presne špecifikoval. Z tejto špecifikácie vyplýva, že žalobca
sa domáhal ochrany svojej osobnosti z dôvodu, že žalovaný zverejnil nepravdivé a dehonestujúce
výroky, ktoré presne žalobca špecifikoval, teda išlo o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť overoval
prvostupňový súd v priebehu celého konania a zistil, že nejde o nepravdivé alebo dehonestujúce výroky.

Prvostupňový súd zistil ako prípadnú ujmu, ktorá mohla vzniknúť žalobcovi, a to ujmu, ktorá vyplýva z
čiastočne prehnaného titulku článku zverejneného dňa 29.03.2010 ( prvý článok ), ktorý mohol zasiahnuť
do práva na ochranu osobnosti žalobcu. V tejto súvislosti však prvostupňový súd vyhodnotil správne stret
dvoch práv, a to práva žalobcu na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu žalovaného, posúdil
proporcionalitu medzi týmito základnými právami a skonštatoval, vzhľadom na postavenie žalobcu v
čase uverejnenia tohto článku, že žalobca nepožíval takú ochranu, ako by patrila osobám, ktoré nie
sú verejne činné, pretože žalobca v tom čase nielenže sa politicky angažoval, ale pracoval aj ako
vysokoškolský učiteľ, kde miera prípustnosti kritiky takýchto osôb je vyššia než u osôb, ktoré takéto
postavenie nemajú.

Preto prvostupňový súd zamietol nielen uplatnený nárok na ospravedlnenie v písaných médiách, na
internete, ale aj uplatnený nárok na odstránenie týchto článkov z elektronických médií a na úhradu
nemajetkovej ujmy.

Žalobca vo svojom odvolaní však namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa a ako odvolací dôvod uviedol
ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/,e/, f/ O. s. p.

Odvolací súd preskúmal tieto odvolacie dôvody a zistil, že nie sú dôvodné.

Pokiaľ žalobca namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, túto vadu žiadnym spôsobom neodôvodnil a odvolací súd v rámci svojej vlastnej prieskumnej
činnosti už aj s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O. s. p. nezistil žiadnu takú vadu, ktorá by spôsobovala
nesprávne rozhodnutie vo veci. Nebolo zistené, že by konanie prvostupňového súdu bolo postihnuté
vadou. Žiadna vada v rámci konania, ktorú mal spôsobiť prvostupňový súd nemala vplyv na správnosť
rozhodnutia v prejednávanej veci. Keďže žalobca túto vadu ani žiadnym spôsobom neoznačil, prípadne
nepomenoval vadné správanie prvostupňového súdu, tento odvolací dôvod odvolací súd považoval za
nedôvodný.

Ďalej žalobca namietal odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p., podľa ktorého
je možné odvolanie odôvodniť aj tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a ). Tento zákonný dôvod opäť
bližšie žalobca neodôvodnil a nepoukázal na vadnosť konania prvostupňového súdu. Sám odvolací súd
nezistil uvedenú vadu v konaní, pretože po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli zistené žiadne
ďalšie a ani nové skutočnosti a ani žalobca nenavrhol žiadne ďalšie nové dôkazy, ktoré by mohli mať
vplyv na správnosť skutkových zistení prvostupňového súdu. Preto odvolací súd aj tento odvolací dôvod
považoval za nedôvodný.

Žalobca ďalej namietal, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo je v súlade s ust. § 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p. Odvolací súd v tejto súvislosti musí konštatovať, že účastníci konania a teda aj žalobca
majú povinnosť tvrdenia, teda povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočností a súčasne majú dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, rozhoduje zásadne súd, čo je v súlade s ust. § 120
ods. 1 O. s. p. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky. Súd ak nevykonal
všetky dôkazné prostriedky navrhované účastníkmi konania, alebo vykonal dôkazné prostriedky iné na
zistenie skutočného stavu veci, nie je to možné považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.



V tejto súvislosti veľmi úzko súvisí aj odvolacia námietka žalobcu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.
s. p., podľa ktorej je odvolacím dôvodom, ak súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Opäť nie je dôležité, či súd vykonal všetky navrhnuté
dôkazné prostriedky, alebo nie, rozhodujúce je len to, že na základe tých dôkazov, ktoré vykonal,
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazných prostriedkov a porušenie ustanovení vyplývajúcich z § 132 až
§ 135 O. s. p. Aj v tejto súvislosti odvolací súd musí konštatovať, že skutkový stav a hodnotenie
dôkazov bolo vykonané v súlade so zákonom a v súlade s druhmi dôkazných prostriedkov, ktoré
boli prvostupňovým súdom vykonané. Na základe zákonom vykonaných dôkazov prvostupňový súd
správne tieto dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a na základe takéhoto
hodnotenia dôkazov, ktorá činnosť je vyslovene v kompetencii súdu, správne zistil skutkový stav veci.

Je pravdou, že prvostupňový súd vo veci nevykonal dva navrhnuté dôkazy žalobcom, a to výsluch J.
Y. a I. N., ktorých žalobca navrhol vypočuť ako svedkov v tomto konaní. Prvostupňový súd vykonanie
týchto dôkazov zamietol procesným uznesením na pojednávaní dňa 07.06.2011 a tak, ako to má na
mysli ust.§ 157 ods. 2 O. s. p. v rozsudku odôvodnil prečo tieto dôkazy vo veci nevykonal. Odôvodnenie
je jasné, vychádza zo zásady hospodárnosti konania, ktorá zásada hospodárnosti bola prvostupňovým
súdom vyhodnotená tak, že už do momentu zamietnutia návrhu na vykonanie týchto dôkazov mal
prvostupňový súd zistený skutkový stav dostatočne na rozhodnutie o veci, na základe iných dôkazných
prostriedkov, a to výsluchom svedkov a listín, ktoré čítal. Výsluch týchto dvoch svedkov by neovplyvnil
zistený skutkový stav vo veci. Pokiaľ sa týka svedkyne J. Y., túto navrhol vypočuť žalobca s tým, že bolo
zistené, že tiež bola autorkou jednej zo sťažností na žalobcu. Pôvodne prvostupňový súd sa zaoberal
štyrmi sťažnosťami na žalobcu, pričom vypočul tri pisateľky sťažností, a to pani V., V. a J., výsluch
svedkyne J. Y. by neovplyvnil zistenia vyplývajúce z obsahu jej sťažnosti a ani zistenia, ktoré pred
prvostupňovým súdom vyšli najavo pri výsluchu uvedených troch svedkýň. Preto správne považoval
prvostupňový súd v prípade obtiažnosti zabezpečenia výsluchu tejto svedkyne pred prvostupňovým
súdom za nedôvodný, ktorý by nemohol ovplyvniť už doteraz preukázaný skutkový stav. Výsluch svedka
I. N. navrhol žalobca na zistenie informácií ako uverejnenie článkov žalovaného zasiahlo žalobcu vo
verejnom, osobnom živote. Na tieto okolnosti mali byť vypočutí a boli vypočutí ešte ďalší traja svedkovia,
a to X. J., Ing. V. T. a Mgr. N. T.. Výsluchom svedka I. N. opäť by nebolo zistené nič iné, než to, čo
do jeho výsluchu mal prvostupňový súd zo strany žalobcu preukázané. Naviac, svedok I. N. pri svojom
písomnom ospravedlnení zo svedeckej výpovede potvrdil písomne, že žalobca je v kraji, z ktorého
pochádza I. N. obľúbený a uznávaný. Jeho svedeckou výpoveďou by nebola overená pravdivosť či
nepravdivosť zverejnených informácií.

Preto v tejto časti odvolací súd považoval odvolacie dôvody žalobcu za nedôvodné a nepreukázané.

Pokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci tak, ako je to uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., je potrebné konštatovať, že pod
nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený
skutkový stav sa neaplikovala príslušná právna norma alebo aplikovala nesprávna právna norma alebo
aplikovala síce správna právna norma, ale jej obsah sa interpretoval nesprávne alebo právnu normu
prvostupňový súd síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V
tejto súvislosti odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, ktoré by mohlo odôvodniť zrušenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa pre nesprávne právne posúdenie veci. Prvostupňový súd správne aplikoval právnu
normu, správne zistil skutkový stav, na ktorý túto právnu normu aplikoval, právna norma je náležitým
spôsobom interpretovaná.

V ďalšom žalobca namietal, že predmetom ochrany bola aj jeho česť v odborných kruhoch, v ktorých je
známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Prvostupňový súd sa však týmto nezaoberal.

Odvolací súd musí konštatovať bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom znevážil odbornú prácu a činnosť
žalobcu, že žalobca uvedené okolnosti pred prvostupňovým súdom žiadnym spôsobom nepreukázal.
Na preukázanie tohto nároku neboli tvrdené žiadne skutkové okolnosti v súvislosti s uverejnením presne
označených viet zo strany žalobcu a na preukázanie týchto skutkových tvrdení a ich zásahu do osobného



života, resp. odborného života žalobcu neboli navrhnuté žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali ochranu
osobnosti žalobcu z titulu zníženia dôstojnosti v odborných kruhoch.

Žalobca namietal, že sexuálne obťažovanie nie je kritikou tak, ako to uviedol prvostupňový súd, ktorý
sa zaoberá aj pojmom kritika. Ide o výraz, ktorý evokuje ľudí, že dotyčný spáchal trestný čin sexuálneho
obťažovania. Súd sa mal vysporiadať s týmito slovami ako s ťažkým obvinením, keď žalobca v dôsledku
uvedeného prišiel o prácu, je vedený na úrade práce a aj napriek svojmu vzdelaniu je vylúčený z každého
výberového konania z dôvodu sexuálneho obťažovania.

Žalobca si uplatnil nárok na ochranu osobnosti z titulu nepravdivých tvrdení, ktoré presne v návrhu
špecifikoval. V ani jednom z tvrdení nebolo preukázané, že je nepravdivé tak, ako to ustálil prvostupňový
súd. Nebolo preukázané ani to, že uvedené, hoci pravdivé tvrdenia v ľuďoch evokovali okolnosť
spáchania trestného činu sexuálneho obťažovania. Žalobca nepreukázal, že v dôsledku takéhoto
konania bol vylúčený čo i len z jedného výberového konania práve pre sexuálne obťažovanie, a ani
nepreukázal, že práve v dôsledku sexuálneho obťažovania a zverejnenia týchto informácií prišiel o
prácu.

Žalobca namietal, že prvostupňový súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, či je verejne činnou
osobou a žiadnym spôsobom to neodôvodnil. Uvedené tvrdenie žalobcu v odvolaní nie je dôvodné,
pretože prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí sa s touto okolnosťou vysporiadal, kedy uviedol, že
žalobca sa angažoval nielen politicky, ale pracoval aj ako vysokoškolský učiteľ, kde miera kritiky, resp.
povinnosti znášať určitú formu zásahu do ochrany osobnosti je vyššia ako u obyčajných občanov. Teda
prvostupňový súd riadne tieto svoje tvrdenia odôvodnil.

Ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že celá rodina ho fakticky odvrhla, manželka, deti ako aj priatelia
majú od neho odstup, a preto keďže každý u neho videl sexuálneho maniaka, stratil priateľov, odsťahoval
sa do V. T.. Táto okolnosť zo strany žalobcu preukázaná nebola. Nebolo zistené, že v dôsledku
uverejnenia týchto troch článkov ho odvrhla manželka, rodina a deti, vrátane priateľov. Naopak v
písomnom ospravedlnení svedka I. N. bolo zistené, že žalobca je obľúbený a uznávaný v lokalite V. T.,
dokonca bolo zistené, že vlastný syn žalobcu zamestnal. Nebolo zistené, že žalobca stratil nejakých
priateľov, prípadne, že by práve jeho odchod do V. T. mal priamy súvis s negatívnym dopadom uvedených
článkov na jeho osobnosť. Žalobca teda zásah do súkromia nepreukázal. Nakoniec, tento zásah ani
nebol predmetom skúmania prvostupňového súdu, pretože predmetom skúmania bola nepravdivosť a
dehonestujúca časť článkov presne označená žalobcom v žalobnom návrhu.

Odvolacia námietka spočívajúca v tom, že meno a priezvisko žalobcu bolo znevážené slovným spojením
sexuálne obťažovanie opäť nebolo preukázané. Žalobca nepreukázal, že S. asociácia matematikov ho
považuje v tejto súvislosti so sexuálnym obťažovaním za zločinca, že spolupráca s touto spoločnosťou
v dôsledku uverejnenia uvedených článkov je nulová.

Ďalej žalobca namietal, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil sťažnosti študentiek, v ktorých nie
je náznak sexuálneho obťažovania ale len nespokojnosť študentov na prácu žalobcu, teda na spôsob
skúšania a konzultácie. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti žalobcovi, že hodnotenie
dôkazov nie je úlohou účastníkov konania, je to úlohou prvostupňového, resp. odvolacieho súdu, pri
ktorej činnosti je potrebné veľmi striktne aplikovať ust. § 132 a nasledujúcich O. s. p. Prvostupňový
súd tak, ako to vyššie uviedol odvolací súd, sa týmito zásadami správne riadil, vyhodnotenie dôkazov
zodpovedá pravidlám formálnej logiky a na spôsob hodnotenia dôkazov odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje.

Pokiaľ žalobca namietal, že dôkazné bremeno nespočíva na žalobcovi, ale na žalovanom, ktorý mal
preukázať opodstatnenosť svojich výrokov v dennej tlači, čo bolo podkladom, keď použil slová sexuálne
obťažovanie, či konanie pôvodcu článkov je v súlade so spomenutými prameňmi práva a etickým
kódexom, či nešlo o neprimerané hodnotiace úsudky, nepravdivé skresľujúce tvrdenia, je potrebné



uviesť, že žalobca preukázal opodstatnenosť týchto výrokov dôkazmi, ktoré preveril a dal možnosť aj
žalobcovi sa k zisteným skutočnostiam vyjadriť. Preto žalobca vo svojich namietaných vetách síce použil
slová „sexuálne obťažovanie“, ale nie z titulu hodnotiaceho úsudku alebo kritiky, ale z titulu skutkových
tvrdení, ktoré ako pravdivé boli preukázané v tomto konaní.

Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový súd sa nezaoberal aj zverejnenými fotografiami žalobcu, je
potrebné uviesť, že táto forma ochrany osobnosti nebola predmetom konania v tejto veci a súd sám
nemôže meniť žalobný návrh a skutkové tvrdenia v žalobe.

Opäť je potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca namieta nesprávne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne odôvodnené tak, ako to
má na mysli ust. § 157 ods. 2 O. s. p., rozhodnutie nie je zmätočné.

Preto odvolaciemu súdu vzhľadom na nedôvodné odvolacie námietky neostávalo nič iné, než
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania v odvolacom konaní, ktoré si uplatnil a písomne vyčíslil.
Žalovanému vznikli trovy konania dňa 07.03.2013 z titulu vyjadrenia k odvolaniu, ktorá výška predstavuje
91,29 Eur, vypočítaná podľa § 10 ods. 8, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., k tomu režijný
paušál v sume 7,81 Eur a DPH vo výške 19,82 Eur, čo spolu predstavuje 118,92 Eur. Tarifná hodnota
jedného úkonu podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vychádzala zo sumy 2.000 Eur pri výpočte ceny jedného
úkonu 91,29 Eur.

Odvolací súd nariadil podľa § 149 ods. 1 O. s. p. uhradiť žalobcovi tieto trovy na adresu právneho
zástupcu žalovaného. Lehota na úhradu tejto sumy vyplýva z ust. § 160 ods. 1 O. s. p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.