Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/10/2014 z 25. 6. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2014, sp. zn. 2Sži/10/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7013200821.1 Najvyšší súd | 2Sži/10/2014 | ECLI:SK:NSSR:2014:7013200821.1 | 2014-06-25 | Uznesenie Citované ustanovenia: OSP, § 250k OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c47da93-96b8-45a5-9b2f-e9a77abf90c2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200821.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sži/10/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200821
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7013200821.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché Mýto
19, Bratislava, právne zastúpený: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdková 4, Bratislava, proti
žalovanému: Starosta Obce Kecerovce, so sídlom Kecerovce 92, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho
rozhodnutia žalovaného, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.
7S/133/2013-55 zo dňa 18. decembra 2013 v časti výroku o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/133/2013-55 zo dňa
18. decembra 2013 v časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové fiktívne
rozhodnutie z dôvodu, že fiktívne rozhodnutie nespĺňa náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v
zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len správny poriadok) a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania vzal do úvahy to, že žalobcom požadované
informácie sú voľne dostupné na webových sídlach inštitúcií, ktoré podľa všeobecne známych
skutočností disponujú týmito informáciami.

Na webovom sídle Slovenského štatistického úradu sú k dispozícii nielen údaje o počte obyvateľov
a o rozlohe obce, ale aj ďalšie geografické a demografické údaje. Údaje o mokradiach chránených
Ramsarským dohovorom sú k dispozícii na webovom sídle Slovenskej agentúry životného prostredia ako
odbornej organizácie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Na tomto webovom sídle sa
nachádza zoznam 14 mokradí zaradených do svetového zoznamu mokradí medzinárodného významu,
ďalej je tam uvedená plocha mokradí a v ktorých okresoch sa jednotlivé mokrade nachádzajú. Údaje o
chránených územiach Slovenskej republiky sú k dispozícii na webovom sídle Štátnej ochrany prírody
SR (www.sopsr.sk). Na webovom sídle štátnej ochrany prírody SR je prehľad vyhlásených chránených
vtáčích území, ktoré sú vyhlasované vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR v Zbierke zákonov
ako všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca tak mal k dispozícii aj jednoduchší spôsob, ako
získať požadované informácie.

II.



Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca voči výroku o trovách konania odvolanie a navrhol, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil prvostupňový rozsudok v časti výroku o trovách konania a
priznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 350,98 €. Uviedol, že nepriznaním účelne
vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v súdnom konaní (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len ústavný súd, sp.zn. IV. ÚS 24/2010 zo dňa 08.04.2010).
Žalobca, ako úspešný účastník súdneho konania očakával, že mu bude priznaná náhrada trov konania,
a keďže krajský súd rozhodol inak, mal mu podľa jeho názoru umožniť vyjadriť sa k otázke splnenia
podmienok pre priznanie trov konania. Pritom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len najvyšší súd) sp.zn. 3 MCdo 18/2010 zo dňa 17.02.2011, sp.zn. 3 Cdo 236/2010 zo
dňa 14.04.2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.2011. Týmto postupom krajský súd podľa názoru
žalobcu zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách
konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Podľa názoru žalobcu, v danom prípade nie sú splnené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali nepriznanie žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa
spája okolnosti daného prípadu s jednoduchším spôsobom získania požadovaných informácií, žalobca
však potreboval autentickú informáciu, preto požiadal o informácie priamo povinnú osobu, ktorej
sa požadovaná informácia týka a ktorou disponuje. Tiež uviedol, že nie všetky informácie, ktoré
požadoval, boli ku dňu podania žiadosti zverejnené na označených internetových stránkach, ako to
uviedol prvostupňový súd. Krajský súd sa odvoláva na 81 podaných žalôb, týkajúcich sa preskúmania
zákonnosti fiktívnych rozhodnutí. Žalobca sa obrátil na súd, len v prípade, keď povinná osoba
požadované informácie nesprístupnila. Ak by aj žalobca podal niekoľko desiatok žalôb, išlo by tak o
oprávnený výkon práva, ktorým žalobca realizoval svoj predmet činnosti.

Žalobca nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie inak aj vzhľadom na to, že
ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. zakotvuje imperatív vylučujúci možnosť skúmať právny
alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia požaduje (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-204/09, bod 31 zo dňa 14.02.2012. Za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať takú
skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona (rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn.
3Sžf/12/2010 zo dňa 09.11.2010). Žalobca tiež polemizuje s názorom krajského súdu týkajúci sa tých
informácií, ktoré sú obsiahnuté vo výnose Ministerstva životného prostredia SR a sú teda všeobecne
známe.

Žalobca poukázal na rozpor s právom Európskej únie, konkrétne na čl. 9 Dohovoru o prístupe k
informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia (Ú. v. ES L 124/4, 17.05.2005), ďalej len Aarhuský dohovor, ktorý sa týka finančného
zaťaženia žiadateľa o informácie na základe čl. 4 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva, že žiadateľom
o informácie o životnom prostredí sa nesmú vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti. Uvedené
závery potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Súdny dvor Európskej únie - rozsudok zo dňa
11.04.2013, David Edwards a Lilian Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28, rozsudok zo dňa 08.03.2011,
Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09, bod 48. Nepriznané právo na náhradu trov konania zo
strany krajského súdu predstavuje znemožnenie, resp. nadmerné sťaženie prístupu k súdu. Krajský súd
mal aj postupovať v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a žalovanému
uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Krajský súd mal teda pri priznávaní práva na náhradu trov
konania vykonať eurokonformný výklad ustanovenia § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p., ktorý by sledoval
naplnenie účelu právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

III.

Keďže odvolanie nesmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, súd nevyzýval žalovaného na vyjadrenie
sa k odvolaniu (§ 209a ods. 1 O.s.p.).

IV.



Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
vety prvej O.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v
rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná
právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené
z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť,
že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia
a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 O.s.p.).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich
porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,
v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s
rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Z obsahu spisu vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného,
ktoré malo byť žalobcovi doručené dňa 07.05.2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie podľa §
250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí
(§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), ktoré nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného
rozhodnutia v zmysle § 47 správneho poriadku, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia O.s.p.).

Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu
o trovách konania napadol odvolaním žalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať,
či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe
skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil.

Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach
tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi,
ktorému inak náhrada trov konania patrí.

Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny
prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia.
Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému žalobcovi
použil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé
dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka
na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, že takéto rozhodnutie súdu nemôže byť
založené len na marginálnych dôvodoch.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto
rozhodnutiu viedli.



Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a že žalobca vo veci
samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p.
nepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého
stupňa rozhodol pri použití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne
správny.

Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia
niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní žalobca predložil žiadosť, z
ktorej sa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od žalovaného požadoval a až v súdnom
konaní bolo zistené, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na
internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o
neposkytnutí informácií zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom
získať požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Ani v súdnom konaní nebolo
bez pochýb preukázané reálne doručenie e-mailu so žiadosťou o informácie žalovanému. Šikanózne
správanie žalobcu je možné badať aj z toho, že neprejavil vážny záujem požadované informácie získať
inak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, že
zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Žalobca
dostatočným spôsobom ani v žalobe a ani v odvolaní nepreukázal, že zaslaná žiadosť o informácie
aj skutočne bola na adresu žalovaného doručená. Súd prvého stupňa v tomto smere tiež nevykonal
žiadne dokazovanie, ktoré by potvrdilo skutočné doručenie predmetnej žiadosti na adresu žalovaného.
Keďže sa však účastníci konania vo veci samej neodvolali, odvolací súd nemohol skúmať skutočné
doručenie predmetnej e-mailovej žiadosti o informácie žalovanému. Samotné distribuovanie žiadostí
rovnakého textu, len na iné adresy obcí (č.l. 9 a nasl. súdneho spisu) neznamená poskytnutie primeranej
právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu zastupoval. Žalovaný nepoznal obsah žiadosti a
podľa jeho tvrdení, nebola predmetná žiadosť ani na jednu z jeho troch e-mailových adries doručená.
Žalovaný uviedol, že ak by mu bola takáto žiadosť doručená, bol by na ňu reagoval. Všetky tieto
skutočnosti vzbudzujú pochybnosti, či konanie o poskytnutie informácií bolo vôbec začaté (pozri
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sži/7/2013 zo dňa 27.11.2013), a teda či
žalobca dostal v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony
na získanie informácií. Možno dokonca poukázať aj na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí
žalovaného bude jeho úlohou podľa zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo
a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania. Zákon č. 211/2000 Z.z. je založený na jednoduchosti
a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych
rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca svojím zvoleným postupom.

Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti
odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a
musel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na
obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny
alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona č. 211/2000 Z.z. požaduje.

Odvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd prvého stupňa
neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol, že
žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho
žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd
podľa § 250k ods. 1 O.s.p. žalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.

Odvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti o sprístupnenie
informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred žalovaným zastupoval advokát,
ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy
konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje
osobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).



Možno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky 8.
februára 2013 a už 22. marca 2013 (podľa tvrdenia žalobcu, nakoľko žalovaný tvrdí, že mu e-mail
zaslaný nebol) bola doručená e-mailom žalovanému žiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola
podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca
v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil na
účely podania žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli
žalobcu získať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. a vyvoláva oprávnené presvedčenie, že
žalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých
čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných
na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka žalobcu, že ho
nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen
obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje
elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo
ich technického vybavenia.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 14.
septembra 2011 sp.zn. I. ÚS 3698/10, (ktorým ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel a neodmietol ju),
treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako
súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.,) a nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene
napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém
sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho
systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej republiky
automaticky aplikovať ako prameň nášho práva.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010, sp.zn.
3Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia
O.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona ...",
treba pripomenúť skutočnosť, že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené
fiktívne rozhodnutia žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z
hľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie
informácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie zákona. Nemožno pritom
opomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo
skončené a žalovaný vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu č. 211/2000 Z.z. Pri
takomto postupe mu nemožno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté
nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej
vyplýva, že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd)
sp.zn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj
nasledovné:

„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na
náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá
najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym
obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie
a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného
práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo
na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu,
že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS
56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú
na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené
podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či
čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v
ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli
preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.



V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09)."

Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať
ustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. považoval najvyšší súd za preukázané, že
súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých zistil dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd
zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu
fiktívnych rozhodnutí žalovaného.

V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí
súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, že by
krajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu
trov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým
svoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil
najvyšší súd za nedôvodnú.

Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší
súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe
k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti,
t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám", keď
sám žalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným
informáciám.

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu
v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným
subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôže popierať svoje
skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého
a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie
advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu,
ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí
ako účelne vynaložené.

Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených
nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním
advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z
pridanej hodnoty).

Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní
s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu
žalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje 24 340 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu,
žalobca podal len v košickom kraji približne 81 žiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel
žalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za
uskutočnené advokátske služby požaduje.

Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom možno považovať len také náklady, ktoré
musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne
právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú.
Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i
situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre
riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva



na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp.zn. I. ÚS
988/12).

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon č. 211/2000 Z.z. má slúžiť
predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo
žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie
účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo
strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné
spory.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd prvého
stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je
spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom
prvého stupňa úspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil
a jeho dôvody považoval za vecne správne.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi právo na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.