Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/80/2015 z 15. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 15. apríla 2015, sp. zn. 17Co/80/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8612209007.1 Krajský súd Prešov | 17Co/80/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8612209007.1 | 2015-04-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/763bde5d-8d59-48ee-b6f3-de819c499eef Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8612209007.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/80/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612209007
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8612209007.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 6C/130/2012-42
zo dňa 30.09.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č.k. 6C/130/2012-53 zo dňa 12.11.2014
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o súdnom poplatku za odvolanie a vracia vec
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že náhradu trov konania
účastníkom nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 101 ods. 2, § 119 § 3 ods. 1 písm.; 4 ods. 1 písm. a); § 9 ods.
1, 2; § 15 ods. 1; § 16 ods. 1, ; § 17 ods. 2, 3; § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; § 44 ods. 8, § 243 ods. 1 Exekučného poriadku.

V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol
o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Z exekučného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2Er/545/2006 súd zistil, že návrh o zmenu
exekútora bol súdu doručený dňa 08.12.2010. O návrhu súd rozhodol uznesením č. k. 2Er/545/2006-21
zo dňa 19.4.2012 tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietol. Na základe výzvy súdu zo dňa 13.04.2012 súdny exekútor JUDr. Ing.
Karol Mihal, ktorý bol poverený vykonávaním exekúcie, písomným podaním zo dňa 24.04.2012 predložil
vyčíslenie trov konania, o ktorých nebolo rozhodnuté.

Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany žalovanej bola žalobcovi
doručená dňa 23.04.2012. Žaloba v tejto veci bola doručená súdu dňa 27.09.2012. Žalobca podal žalobu
predčasne, keď nárok na súde uplatnil pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti



alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje
samostatný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Okrem toho prvostupňový súd mal za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom
stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Pri rozhodovaní o
návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému
exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu,
zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie) v dôsledku ktorých nerozhodnutie
o návrhu v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a žalobca v konaní ani
nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. Podmienkami priznania nároku na náhradu
škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného
postupu, škoda - príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Existenciu nesprávneho úradného postupu žalobca v konaní nepreukázal tak.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody.

Nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani
jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a
preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým rozhodnutím o jeho návrhu
na zmenu exekútora mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že si táto situácia vyžadovala kroky smerujúce
k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti
udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného predloženia a preukázania. Ide iba o hypotetické
uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Napokon žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu v predmetnej
exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a
eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak,
že úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keď žalovanej trovy konania nevznikli a náhradu
trov neuplatnila.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.



Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného
titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj
také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzalo v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania,
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,



3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku (účinného ku dňu 08.12.2010) oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého
stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania jednotlivých žalôb.
Preto tento odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

Odvolací súd vo vzťahu k exekučným konaniam začatým po 31.08.2005, t.j. za účinnosti § 44 ods. 7
Exekučného poriadku (od 01.12.2006 § 44 ods. 8 Exekučného poriadku), ktorý stanovil zákonnú 30-



dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že pri rozhodovaní o návrhu
na zmenu exekútora je potrebné vykonať viaceré procesné úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene
exekútora (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie
jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších
trovách exekúcie) a je potrebné súhlasiť s názorom, že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z
toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu, pretože vyššie uvedené sprievodné procesné úkony
je potrebné vykonať a až na ich základe rozhodnúť o zmene súdneho exekútora. Zákonná lehota na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora môže začať plynúť po vykonaní všetkých úkonov
dôležitých na rozhodnutie o návrhu.

V danej veci síce nebola dodržaná 30-dňová zákonná lehota, avšak odvolací súd má za to, že exekučný
súd nerozhodoval o návrhu na zmenu súdneho exekútora s takým časovým odstupom, ktorý by bolo
možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Taktiež žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd
prvého stupňa nerozhodol v exekučnom konaní o zmene súdneho exekútora v 30-dňovej lehote.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil žiadne dôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Len samotné tvrdenie žalobcu, že mu vznikla nemajetková
škoda pozostávajúca z toho, že musel vynaložiť výdavky na správu pohľadávok prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, výdavky na urgencie adresované exekučnému súdu
a pod., nemožno považovať za dôkaz jej vzniku.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Nepreukázanie nesprávneho úradného postupu zo strany exekučného súdu vylučuje dôvodnosť podanej
žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody, príp. nemajetkovej ujmy
by bolo evidentne nehospodárnym. Zároveň je nutné poznamenať, že dôkazné bremeno preukázania
základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) má poškodený
(žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nesústredenej činnosti súdu považuje za potrebné
uviesť, že je mu z praxe známe, že je to práve nesústredená činnosť žalobcu, ktorý sa vôbec
neoboznamuje s obsahom rozhodnutí súdov a podáva hromadné odvolania rovnakého typu. V
napadnutom rozsudku sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal rozporom exekučného titulu so zákonom
a odvolací súd taktiež nezistil, že by vyhodnocoval také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli, a preto ani táto odvolacia námietka žalobcu nebola dôvodná.

Ostatné odvolanie námietky považoval odvolací súd vo vzťahu k už uvedenému za právne
bezvýznamné.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby a nepriznaní účastníkom náhrady trov
konania vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Žalobca
nepreukázal žiadnu podmienku náhrady škody a vzniknutú nemajetkovú ujmu.

Uznesením č. k. 6C/130/2012-53 zo dňa 12.11.2014 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť do 15 dní súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 Eur podľa položky č. 7a Sadzobníka



súdnych poplatkov a súdny poplatok za elektronické podanie, ktorý je 3 Eur podľa položky č. 20a
Sadzobníka súdnych poplatkov, súdny poplatok spolu 23 Eur.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu
nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p..

V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti uzneseniu v časti výroku o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená pre súdny poplatok za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na
náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29. 03. 2007, podľa
ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne
poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že postupom súdu bolo zasiahnuté do jeho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj došlo k porušeniu
čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 03. 2006). Ďalej zdôraznil, že
súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým
stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, za úkony navrhnuté
alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyrubujú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09.
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade žaloba bola podaná pred 01.10.2012,
teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s
podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradným postupom,
od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť
odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry v zmysle ust. § 210a Občianskeho
súdneho poriadku alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa odvolací súd v rámci kompetencií
vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie podľa zásad uvedených
v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s § 214 ods. 1,2
O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie a ani pre jeho zmenu.

Odvolací súd nemá výhrady proti tvrdeniu odvolateľa, že s účinnosťou od 01.10.2012 (novela zákonom
č. 286/2012 Z.z. ) bola do Sadzobníka súdnych poplatkov zavedená položka 7a, podľa ktorej zo žaloby
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa vyrubuje súdny poplatok vo výške 20 Eur.

V prejednávanej veci bola podaná žaloba dňa 27.09.2012, teda v čase, keď položka 7a ešte nebola
účinná.

Prvostupňový súd však vyrubil žalobcovi súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktoré odvolanie bolo doručené prvostupňovému súdu dňa 11.11.2014, teda v čase,
kedy položka 7a Sadzobníka už platila.

Prvostupňový súd však v napadnutom uznesení sa nezmienil, prečo v prejednávanej veci vyruboval
súdny poplatok podľa položky 7a, ktorá explicitne obsahuje znenie, ktoré sa dotýka len žalôb o náhradu
škody a nie aj odvolaní v takýchto veciach.

Keďže prvostupňový súd svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil, odvolací súd sa stotožnil
s názorom žalobcu, že predmetné uznesenie je nepreskúmateľné, aj keď z ustanovenia § 139 ods. 1
O.s.p. vyplýva povinnosť súdu odôvodniť uznesenie.



Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť,
ako prvostupňový súd aplikoval príslušný právny predpis a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
Takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa porušuje právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces.
Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Úlohou prvostupňového súdu bude vo vzťahu k uvedenému uzneseniu o vyrúbení súdneho poplatku
opätovne preskúmať, či sú dané dôvody na jeho vyrubenie už aj s poukazom na odvolacie námietky
žalobcu.

Odvolací súd dodáva, že v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa predmetom odvolacieho konania
nebol výrok o poplatkovej povinnosti za elektronické podanie, ktorý je právoplatný.

Ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že predsa len je dôvod na vyrubenie súdneho poplatku z
odvolania, svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní a vysporiada sa so všetkými námietkami žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.