Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/86/2012 z 6. 11. 2013
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 6. novembra 2013, sp. zn. 4Co/86/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3111205237.1
Krajský súd Trenčín | 4Co/86/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3111205237.1 | 2013-11-06 | Rozhodnutie
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/418067d0-1438-4748-8253-f954dddbbe83
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3111205237.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/86/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111205237
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3111205237.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Ing. B. X., bytom W. č. XX, zastúpeného
JUDr. W. Z., advokátom so sídlom v G., V. č. X proti odporcovi S., s. r. o. so sídlom v Z., K. č. XX/B,
IČO XX XXX XXX, zastúpeného V. G., bytom Z., L. č. X o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a iné, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.
novembra 2011, č.k. 14C/50/2011-187 a proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. novembra
2011, č.k. 14C/50/2011-194 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 30.11.2011 č.k. 14C/50/2011-194                                  p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.01.2011 je neplatné, ďalej
určenia, že pracovný pomer trval až do 31.01.2011, kedy sa uplynutím výpovednej doby na základe
výpovede odporcu zo dňa 13.10.2011 skončil; zaplatenia náhrady mzdy v sume jeho priemerného
zárobku  zmysle ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce za čas od 14.01.2011 do 31.01.2011 v sume 622,83,-
eur brutto, mzdu za odpracované dni 01.12.2010, 02.12.2010, 06.12.2010 až 10.12.2010 a 13.12.2010
v sume 383,29,-eur brutto, odstupné vo výške 2-násobku jeho priemerného mesačného zárobku v
sume 2.076,10 eur.  Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že návrh na určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením bol podaný na súde včas, dňa 08.03.2011 v
2- mesačnej lehote, plynúcej od vtedy, ako sa mal pracovný pomer skončiť (od 11.01.2011). Medzi
účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ bol u odporcu zamestnaný na základe pracovnej zmluvy
od 01.03.2008.  Je nesporné, že dňa 13.10.2010 dal odporca navrhovateľovi výpoveď v zmysle  § 63
ods.1 písm. b/ Zákonníka práce. Dňa 11.01.2011, pred uplynutím výpovednej doby odporca doručil na
pracovisku navrhovateľovi oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68 ods.1
písm. b/ Zákonníka práce, pričom ako dôvod uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré
spočívalo  v tom, že v dňoch 01.12.2010, 02.12.2010, 06.12.2010 až 10.12.2010 a 13.12.2010 až
15.12.2010 sa navrhovateľ bez dôvodu, ktorý by ho nato oprávňoval nedostavil na pracovisko, na
pobočku S. v G., hoci tieto dni boli pracovnými dňami a počas ktorých mal zamestnanec byť prítomný
na pracovisku. Podľa odporcu neospravedlnená absencia  navrhovateľa mala trvať 10 dní.  Následne
odporca listom zo dňa 13.01.2011 pozmenil dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru a opravil
údaje o absencii, ktorá mala trvať 8 dní - v dňoch  01.12.2010, 02.12.2010, 06.12.2010 až 10.12.2010 a



13.12.2010 a za uvedené dni nebola navrhovateľovi vyplatená mzda. Navrhovateľ namietal nezákonnosť
postupu odporcu z toho dôvodu, že tento dodatočne menil dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru; nepreukázal, že navrhovateľ sa v uvedené dni na pracovisku nenachádzal pre absenciu
evidencie dochádzky a spochybnil dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Tvrdil,
že bol povinný byť na pracovisku len  1 hodinu od 9,00 hod. do 10,00 hod. alebo od 15.00 hod do 16.00
hod., lebo došlo ku konkludentnej zmene pracovnej zmluvy a navrhovateľ mal prácu na doma, tzv. home
office a  vo svojom písomnom vyjadrení poukazoval na to, že odporca nemal žiaden zamestnancom
prístupný žiaden pracovný poriadok (č. l. 78 spisu). V svojom písomnom vyjadrení na č. l. 178 spisu
sa však už na pracovný poriadok odvolával a to na jeho časť  s názvom " Neprítomnosť  a prekážky v
práci " kde mala byť zakotvená údajná povinnosť zamestnanca byť prítomný na pracovisku len 1 hodinu
denne. Navrhovateľ tvrdil, že v sporné dni uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru pracoval
so súhlasom Ing. L. V. - tím lídra G. pobočky na košickom projekte doma, prácu na doma  mu povolil
aj konateľ G. M., resp. v uvedených dňoch bol navrhovateľ aj na pobočke prítomný, o čom svedčí jeho
evidencia v systéme V.. Okrem toho ponúkal produkty odporcu uskutočňovaním ponukových návštev
u rôznych potenciálnych odberateľov odporcu.  Práca z domu sa mu tolerovala, čím došlo k zmene
pracovnej zmluvy a odporca neviedol ani evidenciu práce home office. Zároveň poukazoval aj na to, že
neprítomnosť zamestnanca v zamestnaní nie je možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny,
pokiaľ mu zamestnávateľ v tomto období neprideľoval žiadnu prácu podľa pracovnej zmluvy.  Súd prvého
stupňa konštatoval, že účinky zrušovacieho prejavu podľa ust. § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce
nastávajú zo zákona  dňom, ktorým bol písomný prejav o okamžitom skončení pracovného pomeru
zamestnancovi doručený.  Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú zamestnávateľ uvedie v
okamžitom zrušení pracovného pomeru, ale musí vychádzať z toho, ako je zrušovací prejav skutkovo
odôvodnený a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Konkretizácia dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru môže byť rôzna, stačí
stručné uvedenie skutočností oprávňujúcich na skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením,
zhodné s ich uvedením v Zákonníku práce, ale vždy takým spôsobom, aby zamestnancovi bolo zrejmé,
ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu  vytýka a je dôvodom pre zrušenie pracovného pomeru.
V danom prípade bolo tak zamestnancovi ako aj zamestnávateľovi zrejmé, v čom spočívajú dôvody,
ktoré viedli zamestnávateľa ku okamžitému skončeniu pracovného pomeru.  Zamestnávateľ uviedol
dôvod citovaním zákonného ustanovenia § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce - závažné porušenie
pracovnej disciplíny a stručne vyložil v čom toto malo spočívať. Dôvodom skončenia pracovného
pomeru boli absencie, ktoré spočívali v neospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci v dňoch
01.12.2010 až 02.12.2010, 06.12.2010 až 10.12.2010 a 13.12.2010 až 15.12.2010, v počte 10 dní, ktoré
zamestnávateľ vzal späť v časti 2 dní 14.12.2010 až 15.12.2010, v ostatnom na okamžitom skončení
pracovného pomeru trval. V konaní bolo preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
navrhovateľovi doručené do vlastných rúk. Takáto konkretizácia dôvodov  bola podľa názoru súdu
dostatočne určitá a zrozumiteľná a tento dôvod bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné
zameniť s inými dôvodmi, sporný bol len počet 2 dní absencie v dňoch 14.12.2010 a 15.12.2010. Súd
skúmal, či sa skutočnosti  uvádzané zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru
skutočne stali a či konanie navrhovateľa možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. V
konaní mal preukázané samotnou výpoveďou navrhovateľa, že v dňoch od 01.12.2010 do 13.12.2010,
teda celkove 8 pracovných dní, nechodil do práce na pobočku zamestnávateľa v G. vôbec, lebo pracoval
doma s údajným súhlasom L. V. a S. O., pričom takéto konanie sa mu malo tolerovať a išlo o u odporcu
o bežnú prax. Skutočnosť, že navrhovateľ sa vôbec v tomto období nenachádzal v práci (a to ani to
ani v tzv. check pointoch od 9,00 hod. do 10,00 hod. a od 15,00 hod. do 16,00 hod.) bolo preukázané
výsluchom svedkov Ing. F. M., Ing. L. V., Ing. B. N. a B. Q., ktorí boli spolupracovníkmi navrhovateľa
na trenčianskej pobočke  a zdieľali s ním tú istú kanceláriu. Je nesporné, že u odporcu bol zavedený
značne benevolentný prístup k dochádzke, založený na veľkej dôvere k svojím zamestnancom a títo
nemali žiaden formálny dochádzkový systém. V systéme V., do ktorého sa mohli prihlásiť zamestnanci
kdekoľvek, (tento systém neplnil funkciu dochádzkovej knihy, ale len evidenciu splnenia pracovných
úloh),  sa evidoval len spôsob plnenia zadaných úloh a ich časový rozsah, pričom tento vypĺňali samotní
zamestnanci. Preto navrhovateľ neuniesol na rozdiel od odporcu dôkazné bremeno a nepreukázal,
že v tieto dni sa nachádzal na pracovisku.  Odporca  mal stanovený systém pravidiel, za akých
umožňoval zamestnancom pracovať v domácom prostredí - home office,  a tieto pravidlá boli každému
zamestnancovi prístupné v systéme Wiki (informácia sa nachádza v čl. V v časti "pracovný čas" v
pracovnej zmluve navrhovateľa). V konaní sa preukázalo výsluchom svedka Ing. W. M. ako aj Ing. L.
V., že navrhovateľ bol od 18.11.2010 do 22.12.2010 pridelený k projektu Feywa. Z výsluchu Ing. M.
vyplýva, že navrhovateľovi bola v tomto čase prideľovaná nasledovná práca : implementácia softvéru



podľa zadania ( nastavenie vývojového prostredia projektu, zadávanie dátumov v alokáciách a výber
farby projektu bez toho, aby musel navštevovať nejakých zákazníkov), takže je nesporné, že aj počas
výpovednej doby zamestnávateľ pre navrhovateľa prácu mal a aj mu ju prideľoval. Zamestnávateľ
mohol umožniť navrhovateľovi prácu v domácom prostredí tzv. home office len za predpokladu splnenia
nasledovných podmienok: požiadať tím lídra konkrétneho projektu, ktorý mohol povoliť prácu na doma
na 1 deň, na viac dní mohol prácu na doma povoliť projektový vedúci a musela byť stanovená úloha,
na toto obdobie a zamestnanec musel o povolení informovať back office. Teda počas pridelenia k
projektu Feywa musel mať navrhovateľ na prácu home office súhlas na 1 deň od  tím lídra Ing. V.
N. alebo Ing. W. M. a na viac dní súhlas Ing. W. M.. Z výsluchu svedkov Ing. W. M., V. N. a Ing. W.
M. vyplývalo, že nikto z nich navrhovateľovi žiaden súhlas na home office nedal, Ing. RT. ako vyplýva
z jeho výpovede nemal oprávnenie to navrhovateľovi povoliť a G. M. konateľ odporcu, vypočutý ako
svedok  taktiež žiadnu prácu na doma navrhovateľovi v období, vykazovanom ako absencie nepovolil.
Z písomného vyjadrenia pracovníčok odporcu Y. W. a V. G. bolo zrejmé, že žiadne povolenie home
office pre navrhovateľa nebolo v 11-12/2010 ohlásené na back office navrhovateľom. Z toho plynie záver,
že navrhovateľ nemal žiaden súhlas na prácu doma, povoľovaný v súlade so všeobecne platnými a
známymi podmienkami u odporcu a preto nespĺňal predpoklady ustanovené v ust. § 52 ods. 1 Zákonníka
práce  v tom smere, že by sa na neho nevzťahoval týždenný pružný pracovný čas. Nedošlo ani ku žiadnej
platnej  zmene dojednaných pracovných podmienok u navrhovateľa v čl. III pracovnej zmluvy ohľadne
jeho práce v domácom prostredí a tolerovanej neprítomnosti  na pracovisku, ktoré by museli byť v súlade
s ust. § 54 dojednané písomne a preto platilo pre navrhovateľa ustanovenie  čl. III pracovnej zmluvy,
kde bola stanovená povinnosť pracovať v prevádzkových priestoroch zamestnávateľa v trenčianskej
pobočke a § 81 písm. b/  Zákonníka práce a vzťahovali sa neho ustanovenia o pružnom pracovnom
čase, vrátane povinnosti byť na pracovisku prítomný počas celého pracovného času a nielen 1 hodinu
denne. Nepreukázalo sa, kto z nadriadených zamestnancov  (a či vôbec) dal navrhovateľovi pokyn
navštevovať klientov a ponúkať nejaké odporcove produkty, ani či navrhovateľ nejakých klientov odporcu
v dňoch vykazovaných ako jeho absencie, navštívil. Samotný navrhovateľ teda prestal svojvoľne chodiť
do práce, bez vedomia jeho zamestnávateľa, čím porušil ustanovenie čl. III ods.1 pracovnej zmluvy
a § 81 písm. b/ Zákonníka práce a mal neospravedlnené absencie. Z výsluchu svedka Ing. W. M.
vyplýva, že navrhovateľ si počas plynutia výpovednej  doby riadne neplnil svoje povinnosti vyplývajúcej z
pracovnej zmluvy  a trvanie riešenia úloh mu trvalo 3x dlhšie a neinformoval včas a riadne o vzniknutých
problémoch pri riešení úloh, pričom od XX.XX.XXXX do 22.12.2010 riešil navrhovateľ jednu úlohu (výber
farby projektu ),   ktorá bola v systéme odhadnutá na 3 dni a jemu to trvalo 17 dní. Z výsluchu  svedka
Ing. M. je zrejmé, že  počas pracovnej doby, súdiac podľa výsledkov, navrhovateľ určite nevenoval celý
čas plneniu pracovných úloh, lebo úloha nebola nakoniec ani dokončená. Evidencia údajného plnenia
úloh vykázaná navrhovateľom v systéme JIRA má nulový výpovedný charakter, lebo si ju vyplňoval
sám. Súd prvého stupňa  dospel k záveru, že neospravedlnené absencie v období od 01.12.2010,
02.12.2010, 06.12.2010 až 10.12.2010 a 13.12.2010 sú konaním zamestnanca, ktoré  malo vzhľadom
na jeho intenzitu charakter dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny ( nechodil do práce  od
04.11.2010 do 13.12.2010 bez súhlasu kompetentných osôb na home office), a ktoré možno označiť
za závažné,  pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovný pomer.  O porušení pracovnej disciplíny sa
odporca dozvedel od samotného navrhovateľa ako aj od vlastných zamestnancov dňa 14.12.2010, pri
osobnej návšteve trenčianskej pobočky. Podľa § 68 ods.2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa
odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode
na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.
Odporca  okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom dňa 11.01.2011, teda v lehote stanovenej
v Zákonníku práce. Skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov
z toho dôvodu, že takúto organizáciu u odporcu zamestnanci nemajú zriadenú, čo vyplynulo z výsluchu
svedkov - zamestnancov odporcu. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že odporca skončil okamžite
pracovný pomer s navrhovateľom platne a preto súd žalobu zamietol.  Navrhovateľ nepreukázal svoj
nárok na mzdu za dni vykázané ako absencie od 01.12.2010, 02.12.2010, 06.12.2010 - 10.12.2010 a
13.12.2010, lebo nebolo preukázané, že v tieto dni odpracoval pre zamestnávateľa 40 hodín týždenne,
ani akú prácu vlastne vykonával, keď úlohu zadanú Ing. W. M. v tomto období  ani nedokončil. Pracovný
pomer sa skončil platne okamžitým zrušením dňom 11.01.2011 a preto navrhovateľ nemá nárok na
náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce ani na odstupné podľa § 76 ods.1 Zákonníka práce.
Odstupné prináleží zamestnancovi len v prípade platného skončenia pracovného pomeru z dôvodov
uvedených v ust. § 63 ods.1 písm. a/,b/ Zákonníka práce. O náhrade trov konania súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.. Odporcovi, ktorý mal v konaní plný úspech súd priznal náhradu
trov konania, spočívajúcu  v cestovnom  na pojednávanie vlakom na trase Z. - G. a späť po 12,44 eur



jedna cesta  pre RNDr. S. O. v dňoch  18.05.2011, 20.06.2011, 19.09.2011, 30.11.2011 v cestovnom pre
zástupcu V. G. na pojednávanie vlakom na trase Bratislava - Trenčín a späť po 12,44 eur jedna cesta
v dňoch  20.06.2011, 19.09.2011, 30.11.2011 a ušlú mzdu za účasť na pojednávaní pre RNDr. Šašinku
za účasť na pojednávaní dňa 18.05.2011v sume 125,70 eur, spolu 212,78 eur, ktoré bude navrhovateľ
povinný zaplatiť odporcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.  Ušlú mzdu za účasť na pojednávaní
RNDr. Šašinkovi uplatnenú za 30.06.2011, 19.09.2011 a 30.11.2011 súd nepriznal, lebo o jej výške neboli
predložené doklady podľa ust. § 72 Spravovacieho poriadku.  V konaní vznikli náklady štátu v súvislosti
so zaplatením svedočného spočívajúceho v ušlej mzde svedkovi Ing. L. V. v sume 28,89 eur a svedkovi
G. M. v sume 103,27 eur, ktoré  bolo hradené z rozpočtových prostriedkov tamojšieho súdu. Štát má
proti účastníkom konania podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. právo na náhradu trov konania, ktoré platil, podľa
výsledku sporu, pokiaľ u účastníka nie sú   predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
V danom prípade bol navrhovateľ v konaní neúspešný a preto je povinný zaplatiť náhradu trov štátu v
sume 132,16 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zmeniť tak, že odvolací
súd jeho návrhu vyhovie v celom rozsahu. Namietal konštatovanie súdu, že sám potvrdil, že počas
celého sporného obdobia nechodil do práce. Uviedol, že počas konania sa ani raz takto nevyjadril, práve
naopak vo svojich písomných vyjadreniach niekoľkokrát výslovne upozorňoval na skutočnosť, že tzv.
home office, či iný spôsobom výkonu práce u odporcu bol alternatívou, avšak nikdy nebol odrazom
jeho neprítomnosti počas celého sporného a odporcom tvrdeného obdobia. Trval na tom, že v spornom
období bol a pracoval na pobočke, a to tak v čase, kedy mal povinnosť byť na nej prítomný, ako aj
mimo neho. Mal za to, že v danej veci bolo najdôležitejšie podrobne posúdiť a vymedziť presný časový
úsek, kedy bol povinný v spornom období byť prítomný na pracovisku a to tak so zreteľom na znenie
pracovnej zmluvy s odkazom na pracovný poriadok, ako aj so zreteľom na ustanovenia Zákonníka práce.
Dôvodil, že obsah jednostranného právneho úkonu zo strany odporcu, v ktorom odporca tvrdí porušenie
povinnosti na jeho strane, je v rozpore s obsahom povinností vyplývajúcich mu z pracovnej zmluvy a
pracovného poriadku. Uviedol, že počas sporného obdobia na pracovisku bol prítomný aj okrem tzv.
základného pracovného času.  Mal za to, že mu nemôže byť na ťarchu, že odporca u seba neviedol
evidenciu dochádzky, resp. viedol len tzv. systém JIRA, kde si úlohy a odpracovaný čas vyplňoval
zamestnanec svojpomocne.  Nesúhlasil s konštatovaním súdu, že evidencia v systéme JIRA má nulový
výpovedný charakter, najmä z dôvodu, že systém a údaje v ňom evidované sú neustále monitorované
zamestnávateľom, ktorý ich každý deň preveruje  a môže ich ihneď pozmeniť. Z uvedeného je zrejmé,
že mal sporné obdobie riadne odpracované, inak by údaje boli ihneď pozmenené. Spochybnil svedecké
výpovede odporcu, ktoré podľa neho majú minimálny výpovedný charakter, všetci svedkovia, ktorí boli
v konaní vypočutí vypovedali ako stály zamestnanci odporcu a tak ich svedecké výpovede z hľadiska
dôkaznej sily je nutné považovať a postaviť roveň tvrdení účastníka konania - odporcu. Okrem toho zo
samotného obsahu výpovedi, taktiež nemožno mať za preukázané, že zo strany navrhovateľa došlo
ku konaniu skutkovo vymedzenú  v okamžitom skončení pracovného pomeru. Ďalej poukázal na to, že
čas kedy bol povinný byť prítomný na pracovisku bol určený alternatívne, buď od 9.00 hod. do 10.00
hod., alebo od 15.00 hod. do 16.00 hod.  Z uvedeného je zrejmé, že s osobami svedkov sa prakticky
ale aj teoreticky nemusel vôbec stretnúť. Z tohto hľadiska sú výpovede svedkov absolútne nulitné.
Konštatovanie hodnovernosti výpovedí týchto svedkov podľa jeho názoru nemôže obstáť len skutočnosť,
že boli poučení o následkoch trestnosti krivej výpovede. Namietal, že Ing. G. M. ako štatutárny orgán
odporcu bol vo veci vypočutý v procesnom postavení svedka, hoci je štatutárny orgán spoločnosti a v
konaní mal byť vypočutý ako účastník konania a nie ako svedok.  Napriek tomu, že túto skutočnosť
namietal pred súdom prvého stupňa, súd túto procesnú chybu nenapravil. Mal za to, že z výpovede
svedka Ing. G. M. vyplynulo, že primárnym motívom ukončiť s ním týmto spôsobom pracovný pomer,
bol zbaviť ho nároku na odstupné a súvisiacich nárokoch, nakoľko v tomto čase mu plynula výpovedná
doba. V ostatnom sa pridržiaval a odkazoval na jeho vyjadrenie a záverečnú reč. Uplatnil si náhradu
trov konania vo výške 824,90 eur.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil správne právne závery.  Poukázal na rozporuplnosť tvrdení
navrhovateľa, keď vo svojom odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav pokiaľ ide o navrhovateľovu neprítomnosť v práci v spornom období, teda, že sa nepreukázalo,
že by navrhovateľ mal v spornom období neospravedlnené absencie, ktoré boli dôvodom okamžitého



skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu.  Uviedol, že samotný navrhovateľ však nikdy
neponúkol jasné vysvetlenie svojej neprítomnosti v práci, dokonca sa ani len nevyjadril, kde sa vlastne
v spornom období fyzicky nachádzal. Nie je jasné, či navrhovateľ tvrdí, že bol v spornom období na
pracovisku - na pobočke S. v G., alebo, či tvrdí, že bol niekde inde a na základe akého dôvodu.  Ďalej
poukázal na to, že v návrhu na začatie konania navrhovateľ ešte uvádza, že v predmetnom období
pracoval z domu a u zákazníkov odporcu. Neskôr, keď počas prvostupňového konania vyšlo najavo,
že navrhovateľ nebol v spornom období oprávnený pracovať z domu (home-office), ani uskutočňovať
ponukové návštevy u zákazníkov odporcu, navrhovateľ svoje tvrdenie mení a uvádza, že bol aj na
pobočke S. v G..  Chýba však jasné vyjadrenie sa, kedy vlastne bol a kedy vlastne nebol na pobočke S. v
G., a ak nebol na pobočke, kde bol a z akého dôvodu. Naviac navrhovateľ počas celého prvostupňového
konania ani len nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by preukázal jeho prítomnosť v spornom  období na
pracovisku - na pobočke S. v G..   V ostatnom sa pridržiaval svojich doterajších vyjadrení.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od
doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za návrh vo výške 147,50 eur (pol. č. 1 písm. a) sadzobníka
súdnych poplatkov).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zrušiť. Uviedol, že v
zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
je v rámci predmetného konania oslobodený od súdneho poplatku ex lege.   Namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdu prvého stupňa, keď citované ustanovenie na danú vec neaplikoval.   Tiež namietal,
že súd prvého stupňa pri samotnom určovaní výšky poplatku neodôvodnene vychádzal z položky 1
písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý nie je možné aplikovať na danú vec. Nezákonne uloženou
poplatkovou povinnosťou mu súd de facto upiera prístup k súdu, resp. jeho ústavne právo domáhať sa
zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde SR v zmysle čl. 46
Ústavy SR.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
proti napadnutému rozsudku ani proti napadnutému uzneseniu nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom proti napadnutému rozsudku
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť
zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody
napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p., v celom rozsahu na ne poukazuje a k námietkam
navrhovateľa uvádzaným v odvolaní dodáva nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe písomnej pracovnej zmluvy,
uzavretej dňa 25.02.2008 na dobu neurčitú, s dohodnutým dňom nástupu do práce od 01.03.2008
ako programátor, analytik a konzultant.  Podľa čl. III pracovnej zmluvy bolo ako miesto výkonu práce
dohodnuté prevádzkové priestory zamestnávateľa v G. a podľa potreby a pokynov  zamestnávateľa aj
prevádzkové priestory klientov zamestnávateľa.  Miesto výkonu práce mohlo byť zmenené v súlade s
ustanovením Zákonníka práce. Podľa čl. V pracovnej zmluvy bol dohodnutý pracovný čas na 40 hodín
týždenne, pričom práca bude vykonávaná v aktuálnom znení pracovného poriadku  publikovanom na
informačnom portáli zamestnávateľa (Wiki) alebo podľa pokynov zamestnávateľa.   V čl. VIII písm. b/
pracovnej zmluvy sa zamestnanec zaviazal plne využívať pracovný čas na vykonávanie zverených prác,
kvalitne, hospodárne a včas plniť  pracovné úlohy a v písm. f/ vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. V čl. XII ods. 1 písm. a/ sa zamestnanec
zaviazal dodržiavať pracovnú dobu na pracovisku.  V tomto článku bolo uvedené, že za závažné
porušenie pracovnej disciplíny zamestnávateľ považuje  neospravedlnenú absenciu  zamestnanca v
trvaní jedného pracovného dňa a viac.  V čl. XIII ods.1 prac. zmluvy bolo dohodnuté, že pracovnú zmluva
sa môže meniť len písomne  formou dodatku, schváleného oboma zmluvnými stranami.  Zo zásad
publikovaných zamestnávateľom o poskytovaní práce v domácom prostredí tzv. Home - office vyplýva,
že odporca vyžadoval na poskytnutie home - office súhlas vedúceho projektu alebo tím lídera s tým, že



bola presne zadaná úloha, ktorá sa bude doma riešiť; bolo možné o home - office žiadať aj v deň nástupu
na home - office, pričom bolo povinnosťou zamestnanca informovať backoffice a pred začatím ho zapísať
do kalendára, po skončení práce hneď zalogovať do JIRA. Práca na doma by nemala prekročiť jeden
deň v týždni, ale o tom rozhoduje projektový manažér. Z časti pracovného poriadku odporcu (čl.135
spisu) označeného ako "Neprítomnosť a prekážky v práci (NvP)" vyplýva, že u všetkých zamestnancov
odporcu bol zavedený pružný pracovný čas, okrem pracovníkov backoffice. V pružnom pracovnom čase
bola stanovená pracovná doba v intervale od 6,00 hod. do 22,00 hod., pričom základný pracovný čas
(čas, kedy je pracovník povinný byť prítomný na pracovisku) je buď od 9,00 hod. do 10,00 hod alebo od
15,00 hod. do 16,00 hod. a z týchto dvoch možností si zamestnanec mohol vybrať.  Pracovné obdobie
pre pružný pracovný čas sú 4 týždne.  To znamená, ak niekto nemôže v niektorý deň odrobiť 8 hodín,
má nasledovné 4 týždne k dispozícii nato, aby  postupne alebo naraz tento výpadok  dohnal.

V prejednávanej veci odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že navrhovateľ v
konaní nepreukázal, že by sa v sporné dni odporcom označené ako absencie nachádzal na pracovisku.
V samotnom návrhu navrhovateľ tvrdil, že vykonával prácu programátora uskutočňovaním množstva
elektronických operácii,  ako aj prácu, kedy podľa pokynu odporcu, resp. jeho vedúcich zamestnancov
ponúkal produkty odporcu uskutočňovaním ponukových návštev u rôznych potencionálnych odberateľov
a okrem tohto druhu práce mohol vykonávať online prácu aj z domu, resp. z miesta, z ktorého danú
prácu možno vykonávať (tzv.home-office), ktorý odporca sám vo svojom všeobecnom pokyne povolil.
Tvrdil, že preukázateľne vykonával prácu v predmetné dni okrem iného aj z domu, tzv. home-office, ktorý
mal aj na základe priloženej komunikácie vedúcim zamestnancom povolený, resp. dlhodobo tolerovaný.
Aj na pojednávaní dňa 18.05.2011 z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že dni, ktoré označil odporca za
jeho absencie bol na pobočke a vykonával aj prácu doma. Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že jeho
priamym nadriadeným bol L. V. v spornom období.

V konaní bolo preukázané výsluchom svedkov R.. F. M., Ing. L. V., Ing. B. N. a B. Q., ktorí boli
spolupracovníkmi navrhovateľa na G. pobočke a zdielali s ním tú istú kanceláriu, že navrhovateľ sa v
dňoch 01.12.2010 do 13.12.2010, teda celkovo 8 pracovných dní nechodil do práce. Napriek skutočnosti,
že navrhovateľ namieta vierohodnosť uvedených svedkov, ktorí sú zamestnancami odporcu, odvolací
súd túto námietku navrhovateľa nepovažuje za dôvodnú.  Poukazuje na to, že uvedení svedkovia boli
riadne v zmysle § 126 O.s.p. poučení o následkoch krivej výpovede. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že odporca
mu umožnil prácu v domácom prostredí, tzv. home-office, aj toto tvrdenie navrhovateľa bolo v konaní
vyvrátené a to výsluchom svedkov Ing. W. M., V. N. a Ing. W. M., z ktorých vyplýva, že nikto z nich
navrhovateľovi žiaden súhlas na home-office nedal a pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že takýto súhlas mu dal
Ing. L. V., tento nemal oprávnenie prácu na doma navrhovateľovi povoliť. Správne súd prvého stupňa
potom uzavrel, že navrhovateľ nemal žiaden súhlas na prácu doma povoľovaný v súlade so všeobecnými
platnými a známymi podmienkami u odporcu a preto nespĺňal predpoklady ustanovené v § 52 ods. 1
Zákonníka práce v tom smere, že by sa ne neho nevzťahoval týždenný pružný pracovný čas.  Nedošlo
ani ku žiadnej platnej zmene dojednaných pracovných podmienok u navrhovateľa v čl. III pracovnej
zmluvy ohľadne jeho práce v domácom prostrední a tolerovanej neprítomnosti na pracovisku, ktoré by
museli byť v súlade s § 54 Zákonníka práce dojednané písomne a preto platilo pre navrhovateľa ust. čl. III
pracovnej zmluvy, kde bola stanovená povinnosť pracovať v prevádzkových priestoroch zamestnávateľa
v trenčianskej pobočke a ust. § 81 písm. b) Zákonníka práce a vzťahovali sa na neho ustanovenia o
pružnom pracovnom čase, vrátane povinnosti byť na pracovisku prítomní počas celého pracovného času
a nielen jednu hodinu denne. Neobstojí ani námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní, že systém JIRA
a údaje v ňom evidované sú neustále monitorované zamestnávateľom, z čoho je zrejmé, že mal sporné
obdobie riadne odpracované, inak by údaje boli ihneď pozmenené. Odvolací súd má v zhode s názorom
súdu prvého stupňa za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo (výpoveď svedkov Mgr. F. M., Ing. B.
N., B. Q., Ing. L. V.), že v systéme JIRA sa evidovali pracovné úlohy jednotlivých zamestnancov v práci.
Napokon sám navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18.05.2011 uviedol, že v podstate
nemá ako preukázať svoju prítomnosť v sporných dňoch, lebo prihlásiť sa do systému môže kedykoľvek
z akéhokoľvek počítača, stačí poznať heslo. Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa uvádzanej v odvolaní,
že Ing. G. M. ako štatutárny orgán odporcu bol vypočutý v procesnom postavení svedka, odvolací súd
uvádza, že štatutárny orgán v spoločnosti, ktorá je účastníkom konania musí byť vždy v konaní vypočutý
ako účastník, avšak táto vada konania nemá na vecnú správnosť napadnutého rozsudku vplyv (§ 212
ods. 3 O.s.p.). V ostatnom odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa.



Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že odporcovi túto náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Odvolací súd ďalej preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola navrhovateľovi
uložená povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa v lehote 10 dní súdny poplatok za návrh vo
výške 147,50 eur podľa pol. č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov za nároky navrhovateľa za
nevyplatenú mzdu vo výške 383,29 eur a odstupné vo výške 2076,10 eur.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku
(ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 7 ods. 1 veta prvá, ods. 11 cit. zákona pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena
predmetu poplatkového úkonu. Základ poplatku sa zaokrúhľuje na celé eurá nadol. Poplatok sa vypočíta
s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúca celé číslo je a) menšia ako 50, poplatok sa
zaokrúhli na celé euro nadol, b) rovná 50, poplatok sa nezaokrúhli, c) väčšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli
na pol eura nadol.

Podľa pol. č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená
osobitná sadzba, sa vyberá súdny poplatok z ceny (úhrady) 6%, najmenej 16,50 eur, najviac 16596,50
eur. Podľa pol. č. 1 písm. b) ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi predstavuje súdny poplatok
99,50 eur.

Predmetom konania v danej veci boli nároky navrhovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, určenia, že pracovný pomer naďalej trval až do 31.01.2011, kedy sa uplynutím
doby na základe výpovede zo strany odporcu zo dňa 13.10.2011 skončil. Ďalej sa navrhovateľ domáhal
náhrady mzdy vo výške 383,29 eur brutto a zaplatenia odstupného vo výške 2076,10 eur brutto.

Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb. účinného v čase začatia konania, od poplatku sú oslobodení
navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného
pomeru.

Citované ustanovenie zahrňuje veci týkajúce sa nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru
podľa druhej časti Zákonníka práce (§ 77 až § 80), teda pokiaľ išlo o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ako aj o mzdové nároky spojené s takýmto skončením pracovného pomeru.
To znamená, že navrhovateľ bol v danej veci oslobodený od súdneho poplatku vyplývajúceho z
nároku o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ako aj z nároku na náhradu mzdy  spojenú s
takýmto skončením pracovného pomeru (622,83 eur).  Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na zaplatenie
nevyplatenej mzdy za odpracované dni 01.12.2012. 02.12.2010, 06.- 10.12.2010 a 13.12.2010 vo výške
383,29 eur a o nárok navrhovateľa na zaplatenie odstupného vo výške 2076,10 eur, nejde o nároky,
ktoré sú spojené s neplatným skončením pracovného pomeru, a preto v zmysle § 6 ods. 1 písm. a)
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, položky 1 písm. a/ musia byť spoplatnené. Súd prvého
stupňa preto správne postupoval, keď spoplatnil  nárok navrhovateľa spojený s nevyplatenou mzdou
(383,29 eur) a nárok navrhovateľa na odstupné (2.076,10 eur).  Súdny poplatok vyrubil aj v správnej
výške 6% zo sumy 2459,39 eur = 147,50 eur podľa pol. č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov.



Táto skutočnosť vyplýva  aj z úpravy sudcu na č.l. 193 p.v., z ktorej je zrejmé, že spoplatnené v danej
veci boli vyššie uvedené nároky navrhovateľa (mzda + odstupné vo výške 2459,36 eur).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 2219 ods. 1O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

:     Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e     j e       p r í p u s t n é .