Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/261/2015 z 19. 1. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 19. januára 2016, sp. zn. 17CoE/261/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3814221165.1 Krajský súd Trenčín | 17CoE/261/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3814221165.1 | 2016-01-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2a9a2a76-6cfa-40b3-bd95-6e3ba6fc699f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814221165.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/261/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814221165
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814221165.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: G., s.r.o., so sídlom G. XX, J., IČO: 35 807 598,
právne zastúpený Advocate, s.r.o., so sídlom G. XX, J., IČO: 36 865 141, proti povinnému: K. I., nar.
XX.X.XXXX, E. XXX, K. L. E., o vymoženie istiny 240,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. januára 2015, č. k. 15Er/4278/2014-16, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. O. T. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom zo
dňa 29.10.2014 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému o vymoženie istiny vo výške 240,08 Eur
s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 08015/13 zo dňa 16.1.2014, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 17.3.2014 a vykonateľnosť dňa 20.3.2014. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil súdu dňa 3.12.2014. Z rozhodcovského rozsudku súd
zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Poukázal na uzavretú
dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve
o úvere zo dňa 21.11.2011. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou /
blankozmenkou/ vystavenou dňa 21.11.2011, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako
remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím
sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 21.10.2012, oprávnený vyplnil dňa
8.12.2012 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 923,55 eura s dátumom
začiatku úročenia dňa 21.10.2012 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 13.12.2012. Súd
prvého stupňa poukázal na znenia ustanovení § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 52 ods.1 - 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.
Konštatoval, že účel poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania povinného nie je v
konaní preukázaný. Súd prvého stupňa uzavrel, že veriteľa úveru nemôže zbaviť povinnosti dodržať
ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým
sa úver poskytuje a že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda
veriteľa. Bezpečným preukázaním účelu poskytnutia úveru nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o
uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania či podnikania, ktorý neposkytuje
odpoveď na otázku, aké je zamestnanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním,
povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Vzhľadom k
uvedeným skutočnostiam, bez ohľadu na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa mala
podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi
veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského



práva. Zmenkový vzťah medzi oprávneným a povinným /tak ako ho vyhodnotil rozhodcovský súd/
je akcesorický právny vzťah, ktorý zabezpečuje základný právny vzťah založený medzi účastníkmi.
Akcesorický záväzok nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku /spotrebiteľskej zmluvy/, ku ktorému sa
viaže, a ktorý má zabezpečovať. Súd prvého stupňa tak posúdil zmenkový vzťah, resp. vzťah medzi
oprávneným a povinným vzhľadom na právny dôvod vzniku záväzku /uzavretie spotrebiteľskej zmluvy/,
za spotrebiteľský vzťah s dôrazom na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovský súd tak nedostatočne
aplikoval zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa, pred nekalými podmienkami, keď na túto
skutočnosť neprihliadal, resp. rozhodca sa postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom úveru
ako spotrebiteľského úveru vôbec nezaoberal, hoci k tomu bol podľa zákona povinný (§ 33 zákona
o rozhodcovskom konaní). Súd ďalej citoval znenia ustanovení § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods.1-3 Smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Preskúmaním Rozhodcovskej
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 21.11.2011, vzhliadol súd prvého stupňa
v jej zmluvných dojednaniach nekalú podmienku. Uviedol, že v článku II. zmluvy uzavreli zmluvné strany
rozhodcovskú doložku. V zmysle čl. I. zmluvy rozhodcovským súdom sa na účely tejto zmluvy rozumie
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karlovarské
rameno 8, 841 01 Bratislava, IČO: 35922761, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava
I, Oddiel Sa, vložka č. 3530/B. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným považoval súd len za
zdanlivú, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského
konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je
na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda
podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak
podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej
ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky
formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku II. /posledná veta/, súd prvého stupňa posúdil ako
nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského
súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v
tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto
prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti,
súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý
navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní vyčítal
súdu prvého stupňa predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ust. § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p. a zároveň podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplného
zistenia skutkového stavu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Mal za to, že súd prvého
stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho
nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v konaní o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a
materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých
formálnych náležitostí exekučného titulu. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či
sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie,
t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému, alebo k niečomu čo je v
rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci
exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného
titulu. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k
nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v



rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený ďalej zastával názor, že súd
prvého stupňa pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namietal
skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská
doložka. Uviedol, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona
č. 244/2002 Z. z. formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých
prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. Konajúci
súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného
skutkového stavu. Na základe uvedeného oprávnený zastával názor, že exekučný titul bol vydaný
oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. a konajúci súd konal nad
rámec zákonných ustanovení.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje s
právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje
a naviac uvádza:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej len ,,Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je
taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.



Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 21.11.2011
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere vykazuje znaky
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v
čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s
poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti
ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v
zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov konania subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Pokiaľ aj bod 16 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že všetky právne vzťahy
založené zmluvou o úvere sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, táto klauzula nepochybne
obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech
spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku.



V prejednávanej veci všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré sú súčasťou zmluvy,
vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak by bol
rozhodcovský súd v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov
postupoval podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, musel by dospieť k záveru, že
dohoda o vyplnení zmenky uvedená v bode 13 VPPÚ je neplatná, pretože predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá vystavila spotrebiteľa (povinného) do nevýhodného
postavenia. Predmetná dohoda o vyplnení zmenky, koncipovaná v bode 13 VPPÚ, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a sleduje cieľ obísť
právne predpisy chrániace spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie nebolo so spotrebiteľom individuálne
dojednané, bolo súčasťou veriteľom vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok, ktoré
veriteľ používal vo vzťahu k neurčitému počtu svojich klientov. Spotrebiteľ nemal reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takáto zmluvná podmienka predstavuje neprijateľnú podmienku,
ktorá je podľa v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení zo zákona
absolútne neplatná. Nakoľko ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy obsahujúce dohodu o vyplnení zmenky
je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa Občianskeho zákonníka
neplatná, odvolací súd má za to, že dodávateľ nebol oprávnený takúto zmenku vyplniť a následne ani
uplatniť nárok zo zmenky na rozhodcovskom súde. Pokiaľ potom rozhodcovský súd nárok na podklade
takejto zmenky priznal, ide o plnenie priznané v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd zastáva právny názor, že v danej veci je za neprijateľnú potrebné považovať i rozhodcovskú
zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 21.11.2011, teda uzatvorenú v rovnaký deň ako
oprávnený s povinným uzavrel zmluvu o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá rovnako
ako zmluva o úvere vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený povinnému, nebola individuálne
dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa iba údaje povinného, číslo a dátum
uzatvorenia zmluvy o úvere, dátum uzavretia rozhodcovskej zmluvy, meno a podpis osoby konajúcej v
mene a na účet veriteľa a podpis povinnej. Všetky ostatné údaje, vrátane určenia rozhodcovského súdu,
sú vo formulárovej zmluve vopred predtlačené. Veriteľ potom mohol na základe tejto rozhodcovskej
zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v
mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského
súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobu. Odvolací súd zastáva v tomto smere názor, že o nekalú
zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ, ktorý
zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne
určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu
preto odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.

Dlžník, ktorému je predložená typová spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť
jej obsah. Rozhodcovská zmluva bola navyše povinnému predložená súčasne (v ten istý deň) so
zmluvou o úvere, a teda povinný mohol ľahko nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu
z viacerých listín a že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy je podmienkou poskytnutia peňažných
prostriedkov zo strany veriteľa. Z predložených listín teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej
zmluvy v takomto znení výslovne vymienil povinný a vzhľadom na povahu zmluvy nemožno dospieť k
záveru, že by povinný mal možnosť do podstatnej časti zmluvného formulára akýmkoľvek spôsobom
zasahovať, teda že by povinný napríklad mohol ovplyvniť osobu rozhodcu, resp. výber rozhodcovského
súdu, miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s pojednávaním, bez pojednávania) a podobne.
Rozhodcovská zmluva navyše nebola uzatvorená v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri
uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a



nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď aj čl.
3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade
Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci a ani
na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného
vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež
exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení zo dňa
21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným
spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je
pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie
sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok.

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade
zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.
zn. IV. ÚS 55/2011).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .