Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/386/2013 z 21. 10. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 21. októbra 2014, sp. zn. 5Co/386/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4312217047.2 Krajský súd Nitra | 5Co/386/2013 | ECLI:SK:KSNR:2014:4312217047.2 | 2014-10-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., predpis č. 301/2014 Z. z., § 41 ods. 1 zákona č. 301/2014 Z. z., § 41 ods. 2 zákona č. 301/2014 Z. z., § 44 ods. 1 zákona č. 301/2014 Z. z., § 44 ods. 2 zákona č. 301/2014 Z. z., ZRK, § 35 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3d4e23e-5d9f-4637-b014-c3657f45321a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217047.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/386/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217047
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217047.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa 19. septembra
2013, č. k. 25C/367/2012-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 19. 09. 2013 č. k. 25C/367/2012-70 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou doručenou dňa
28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 3.686,34 eura a nemajetkovej
ujmy v sume 737,27 eura, keď Okresný súd Levice o návrhu na vydanie poverenia rozhodol po 175
dňoch vo veci vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 6331/2010 a to tak, že zamietol návrh na
vydanie poverenia. Žalobca namietal, že sa pre existenciu rozhodnutia rozhodcovského súdu nemôže
domáhať pre prekážku rozhodnutej veci nároku v civilnom konaní. Súd pritom rozhodol po veľmi dlhej
dobe a nie v súlade so zákonom a ústavou SR. Majetková škoda predstavuje istinu a príslušenstvo a
nemajetková ujma 20 % z uplatnenej istiny a príslušenstva za nesprávny postup súdu. Príslušný okresný
súd zamietol návrh na vydanie poverenia v lehote viac ako 175 dní, keď pre daný prieťah neexistoval
dôvod. Nesprávny úradný postup súdu bol v nevydaní rozhodnutí v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov ako aj vykonaním úradného postupu, bez splnenia
zákonných podmienok. Exekučný súd preskúmaval žiadosť o vydanie poverenia spôsobom odporujúcim
zákonom. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony
smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Všeobecný súd by mohol preskúmavať
rozhodnutie len v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Existuje právne relevantný exekučný
titul, ktorý nie je možné zrušiť, ktorý je však z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a
na druhej strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí
neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.



Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný v písomnom vyjadrení navrhoval žalobu zamietnuť. V
prvom rade mal za to, že žaloba je zmätočná, keď žalobca žiadne dôkazy sám nepredložil. Nie je
jasný ani titul nároku na náhrady škody. Mal za to, že žaloba je podaná predčasne, keď neuplynula 6
mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť,
na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. K samotnému postupu súdu
žalovaný uvádzal, že z praktického hľadiska je lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou, aby
súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok. Od 01. 06. 2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené
exekučné tituly neplatí. Poukázal, že v prípade posudzovania prieťahov v konaní v zmysle § 9
zákona č. 514/2003 Z. z. je treba tieto posudzovať aj v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z.. Exekučný súd má možnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, keď vnútroštátny súd
má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Žalobca nijak materiálnu škodu nešpecifikoval a nepreukázal. Nie je
pravdivé tvrdenie, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky.
Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom. Žalobca má možnosť získať iný exekučný titul. Výška nemajetkovej ujmy nie je
nijako podložená. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu, prieťahy v konaní môže posudzovať len Ústavný súd. Vzhľadom na to, že išlo o
spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na zvýšené
riziko ohrozenia alebo porušenie práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je žaloba žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi, keď požaduje náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Podľa neho žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.
Súd prvého stupňa potom poukázal na to, že žalobca predložil znalecký posudok E.. J.. H. R. J..
č. 1/2013 v odbore právne vzťahy k cudzine, medzinárodné právo súkromné a procesné, európske
právo, podľa ktorého jednotlivé záväzné pramene práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné pramene
práva EÚ, ktoré obsahujú alebo odkazujú na ustanovenia o rozhodcovskom konaní v takzvaných
spotrebiteľských sporoch vrátane súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ k 1. júlu 2013 neobsahujú
výslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a
bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní. Žalobca na tento posudok poukazoval, mal za to, že spotrebiteľské spory je
možné riešiť rozhodcovským súdom, a ak exekučný súd vyslovil iný názor, išlo z jeho strany o nesprávny
úradný postup. Trval na tom, že išlo o nesprávny úradný postup, poukazujúc na Nález ÚS ČR IV. Š
3377/12.
Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/592/2010 súd prvého stupňa zistil, že návrh na začatie
konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 16. 07. 2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný
súd rozhodol uznesením zo dňa 08. 10. 2010, právoplatné dňa 16. 02. 2011, tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie.
Krajský súd v Nitre rozhodnutie exekučného súdu potvrdil. Exekučné konanie je právoplatne skončené.
Súd prvého stupňa uviedol, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 O.s.p. a zákona č.
233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Žalobca v petite návrhu uviedol čoho sa domáha, voči
komu a z akého dôvodu. Nepredloženie dôkazov nie je dôvod na zastavenie konania, ale na prípadné
zamietnutie návrhu. Vzhľadom na to, exekúcia bola začatá v roku 2010 a žalobca sa predbežného
prerokovania domáhal v roku 2012, návrh nebol premlčaný. Súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný
exekučný spis. Žalobca sa v podaní zo dňa 25. 09. 2012, adresovaným priamo žalovanému, domáhal
uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak
súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti žalovaným, žalobu tak už
nemohol súd považovať za predčasnú.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie
poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný
tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. V čase podania návrhu
na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.



Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v konaní
bola neopodstatnená (Spr. OS Levice č. 1550/2010), nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by
len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.
01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do
úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania.
Žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 175 dňoch. Súd prvého stupňa zistil, že uznesenie o
zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané do 84 dní od doručenia návrhu. Súd 16 dní čakal
na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným. V konaní sp. zn. 25C/378/2012 sa žalobca
domáhal náhrady škody z dôvodu, že o návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté po 557 dňoch,
pričom podľa exekučného spisu to bolo v lehote desať dní. V predmetnej veci, v ktorej sa žalobca
domáha náhrady škody bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania
rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom tvrdená majetková škoda
nebola nijako preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom
bolo jeho povinnosťou preukázať svoje tvrdenia. Údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani s
exekučným spisom, v ktorom nebola vymáhaná suma konkrétne uvedená. Odporujúc si s návrhom v
následnom vyjadrení sa majetkovej škody žalobca ani nedomáhal z titulu zníženého výťažku exekúcie.
Malo by ísť o majetkovú škodu vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním exekučného súdu.
Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Žalobca nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil. Pokiaľ žalobca v danom prípade tvrdil, že o škode sa
dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o
(ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie a exekučným titulom, až do samotného vydania poverenia exekučným súdom, ale aj
do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla
v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo
viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom
a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd však nevidel dôvod, aby
sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez
návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR sp. zn. 3 Cdo
146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002). Sám žalobca žiadal
v exekučnom konaní o predĺženie lehoty na vyjadrenie pre veľké množstvo vecí a prípisov zo súdov
(exekučný spis OS Levice sp. zn. 8Er/40/2009 založený v spise sp. zn. 25C/352/2012 OS Nitra). Žalobca
v konaní sp. zn. 25C/319/2012 predložil vyjadrenie po výzve súdu na pojednávaní dňa 17. 01. 2013 až
po 210 dňoch! Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu
na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia,
návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré bola určená
15-dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje.
Poukázal na to, že aj exekútor, u ktorého oprávnený žalobca podal návrhy na začatie exekúcie nedodržal
lehotu podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu na súd do 15 dní (bolo to aj viac
ako tri mesiace). Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 68 dní (nerátajúc lehotu po ktorú sa čakalo
na doplnenie návrhu oprávneným na súd), čo je časovo zanedbateľná, krátka lehota na rozhodnutie.
Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR
I. ÚS 16/2002). Neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Majetková ujma
nebola jasne špecifikovaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované,
a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom
rade mal súd prvého stupňa za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky
žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na
vydanie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca sa nemôže domáhať
nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že podľa neho exekučný súd nesprávne
zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. Tieto skutočnosti nemožno
považovať za nesprávny úradný postup (v daných prípadoch išlo o správnu aplikáciu právnych noriem a
dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom). Nič na tom nemôže zmeniť ani posudok E.. J.. H. R.,



že právo EÚ bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory
mohli byť rozhodované rozhodcovským súdom. Znalecký posudok v odvetví európske právo nemôže
zmeniť právoplatné rozhodnutie v exekučnom konaní. Takýto dôkaz je irelevantný pre dané rozhodnutie.
Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné, či dokonca podľa účastníka
je protizákonné nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou
súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1018/2007
zo dňa 25. 08. 2009).
Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa žalobcu
nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. Žalobca nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi
na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavený pre prekážku res iudicata. Rozhodnutie exekučného súdu
nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po právnej stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie tak
nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného
súdu a údajnou škodou navrhovateľa. Exekučný súd je už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto
oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o
rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia
(uznesenie NS SR zo dňa 26. 02. 2013 sp. zn. 4Cdo/236/2012). Podľa uznesenia NS SR zo dňa
11. 03. 2013 sp. zn. 3Cdo/50/2012 pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc.
Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods.
1 a 2 Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,
teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba žalobcu na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že
súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil
exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov
však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201



OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 3.686,34
eura ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 737,27 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp.
zn. 11Er/592/2010. Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia
návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci. Za nesprávny úradný
postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po veľmi
dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, vytvorenie stavu zakladajúceho
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. 18582/09 zo dňa 11. 11. 2009. Exekučné
konanie začalo dňa 24. 05. 2010 podaním návrhu a bolo vedené pod sp. zn. 11Er/592/2010. Súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci dňa 16. 07. 2010. Exekučný súd uznesením č. k. 11Er/592/2010-17 zo dňa
08. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 15. 12. 2009 do 31. 05. 2011, exekučným titulom
je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,



c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide o
vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu (233/1995 Z. z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok).
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010,
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací súd sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok
vydaný na území Slovenskej republiky a podľa ods. 2, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných



predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok
je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.
Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v
písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15-dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete
citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa
ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý
stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva
z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15-dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15-dňová lehota na vydanie
poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia
tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť mu v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z. z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného



na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.