Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/184/2018 z 18. 3. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. marca 2019, sp. zn. 8Co/184/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1516209262.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/184/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1516209262.1 | 2019-03-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 53 OZ, § 52 OZ, § 39 OZ, § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., § 137 CSP, § 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 54 OZ, § 567 OZ, § 566 OZ, § 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a267864-345e-4610-89ea-c32a3f075149
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1516209262.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/184/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516209262
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516209262.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Ľ. N., A.. XX.XX.XXXX, W. A. A..
XX, W., zastúpeného advokátom: JUDr. Róbert Madej, PhD., so sídlom Mýtna 42, Bratislava, proti
žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpenému:
Bardač s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 02. mája 2018, č.k. 42C/191/2016-225, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým určil, že za neprijateľnú
zmluvnú podmienku sa považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo Zmluvy                        o poskytnutí
služby KOMFORT do RPMN,  uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak Zmluva o spotrebiteľskom
úvere a Zmluva o poskytnutí služby KOMFORT boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti,  m e n í  tak,
že žalobu zamieta.
Vo zvyšnej vyhovujúcej časti napadnutý rozsudok  p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 02. mája 2018, č.k. 42C/191/2016-225, súd prvej inštancie určil, že Zmluva
o spotrebiteľskom úvere číslo 612067222 uzavretá dňa 25.06.2015 medzi žalobcom    a žalovaným
je neplatná, že Zmluva o poskytnutí služby KOMFORT uzavretá dňa 25.06.2015 medzi žalobcom a
žalovaným je neplatná a zároveň určil, že dojednanie o úhrade odmeny vo výške 394,38 eur v Zmluve o
poskytnutí služby KOMFORT, uzavretej dňa 25.06.2015 medzi žalobcom a žalovaným je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje nezapočítanie nákladov
spotrebiteľa zo Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere, ak Zmluva                             o spotrebiteľskom úvere a Zmluva o poskytnutí služby
KOMFORT boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti. Vo zvyšku podanú žalobu zamietol a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tým, že o výške rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku. Poukázal na to, že žalobca sa v danej veci domáhal určenia, že Zmluva
o spotrebiteľskom úvere číslo 612067222 uzavretá dňa 25.06.2015 medzi žalobcom                  a
žalovaným je neplatná a určenia, že Zmluva o poskytnutí služby KOMFORT uzavretá dňa 25.06.2015
medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. Zároveň sa domáhal určenia, že dojednanie o úhrade odmeny
vo výške 394,38 Eur v Zmluve o poskytnutí služby KOMFORT, uzavretej dňa 25.06.2015 medzi žalobcom
a žalovaným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a určenia, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku
sa považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN
uvedenej                   v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak Zmluva o spotrebiteľskom úvere a
Zmluva                          o poskytnutí služby KOMFORT boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti.
Eventuálne, pre prípad, ak by súd z akéhokoľvek dôvodu nevyhlásil predmetné zmluvy za neplatné,



žalobca navrhol, aby konajúci súd určil, že spotrebiteľský úver na základe Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere číslo 612067222 uzavretej dňa 25.06.2015 medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný                 a
bez poplatkov. Zároveň sa aj eventuálnym petitom domáhal určenia, že dojednanie o úhrade odmeny vo
výške 394,38 Eur v Zmluve o poskytnutí služby KOMFORT, uzavretej dňa 25.06.2015 medzi žalobcom
a žalovaným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a určenia, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku
sa považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN
uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva o poskytnutí
služby KOMFORT boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 25.06.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX,
na základe ktorej mu poskytol žalovaný úver vo výške 700 Eur. Okrem povinnosti vrátiť poskytnuté
plnenie sa žalobca zaviazal zaplatiť aj úrok vo výške 108,74 Eur a poplatok za garantovanú službu
vo výške 113,88 Eur, spolu vo výške 222,62 Eur. Celkom sa teda žalobca zaviazal žalovanému vrátiť
sumu 922,62 Eur v 60-ich  týždenných splátkach po 15,38 Eur, posledná splátka vo výške 15,20 Eur.
Strany v rámci rokovaní o uzavretí Zmluvy                            o spotrebiteľskom úvere uzavreli
aj Zmluvu o poskytnutí služby KOMFORT, ktorej predmetom bolo informovanie dlžníka o prevedení
sumy úveru v prospech veriteľa, preberanie peňažných súm od dlžníka a informovanie dlžníka o prijatí
splátky úveru. Za poskytnutie služby KOMFORT sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému odmenu vo
výške 394,38 Eur v 60-ich týždenných splátkach po 6,57 Eur. Žalobca uzavrel so žalovaným celkovo
dve obdobné Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT. V súvislosti
s jednou takouto obdobnou Zmluvou o spotrebiteľskom úvere                  a Zmluvou o poskytnutí
služby KOMFORT sa žalobca obrátil aj na Komisiu na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR s podnetom na preskúmanie nekalých podmienok. Komisia
na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR listom zo
dňa 18.04.1016 uviedla, že „nebanková spoločnosť sa používaním zmlúv o doplnkových službách
dopúšťa nielen klamlivej obchodnej praktiky vo vzťahu k celkovej cene služby (§ 8 zákona č. 250/2007
Z.z.), porušuje § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, ale predovšetkým opakovane a dlhší čas
systematicky porušuje hmotnoprávnu povinnosť plynúcu z § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorej
porušenie je možné kvalifikovať ako osobitne závažne. V danej veci sa žalobca, ktorému bol poskytnutý
úver vo výške 700 Eur, celkovo zaviazal splatiť žalovanému sumu vo výške 1.317 Eur (922,62 + 394,38
Eur). V Zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že odplatu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
tvoria úrok a poplatok za garantovanú službu v celkovej sume 222,62 Eur. V prepočte na ročné vyjadrenie
odplaty, ide o odplatu vo výške 193,47 Eur, čo predstavuje odplatu vo výške 27,64 % ročne. Žalovaný
v tomto prípade posudzoval len náklady podľa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný nezahrnul do
odplaty a ani do celkových nákladov podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. náklady na doplnkové
služby súvisiace so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Ide o náklady dlžníka podľa Zmluvy o poskytnutí
služby KOMFORT. V prepočte na jeden rok predstavuje odmena žalovaného podľa Zmluvy o poskytnutí
služby KOMFORT sumu vo výške 342,74 Eur. Pri zohľadnení výšky poskytnutej pôžičky 700 Eur je
zrejmé, že odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov len pokiaľ ide o odmenu podľa Zmluvy o
poskytnutí služby KOMFORT predstavuje 48,96 % ročne. Celková odplata za poskytnutý úver v danom
prípade predstavuje 63,97 %. Mal tiež preukázané, že spoločnosť žalovaného má v predmete činnosti
zapísané okrem iného aj poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovania
spotrebiteľských úverov a je nesporné, že pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
a podnikateľskej činnosti a má postavenie dodávateľa v zmysle                § 52 ods. 3 OZ. Žalobca je
fyzická osoba a pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti, ale na účel uspokojenia
vlastných individuálnych potrieb nesúvisiacich s podnikaním (čo je uvedené aj priamo v zmluve). Žalobca
je preto v danom prípade spotrebiteľom v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež
na to, že  posudzovanom prípade došlo k uzavretiu dvoch zmlúv, avšak plnenia nimi poskytované
sú spoločne obsahom jedného nerozdielneho záväzkového vzťahu. Vyslovil preto názor, že žalovaný
uzatváral dve zmluvy iba formálne, s cieľom vytvoriť dojem, že Zmluvu                        o poskytnutí
služby KOMFORT prináša klientovi ,,nadštandard“. V danom prípade je však nesporne preukázané, že
predmetná služba nie je v jeho prospech. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov sa vypočíta
ako súčet všetkých plnení, ktoré má spotrebiteľ pri riadnom splácaní veriteľovi zaplatiť a vyjadruje výšku
protiplnenia za poskytnutý úver. Pokiaľ ide o odplatu vyčíslenú v zmluve tak, ako je to uvedené vyššie,
takúto odplatu považuje za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre obchádzanie zákona a
rozpor s dobrými mravmi. Je nepochybné, že takto stanovená odplata odporuje ustanoveniu § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s § 1 a § 1a nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. Napokon
uviedol, že v priebehu konania žalovaný odstúpil o zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 612067222,



pričom v odstúpení uviedol, že v zmysle bodu 21 zmluvy o úvere zaniká zmluva o úvere dňom doručenia
odstúpenia od zmluvy druhej zmluvnej strane.
2. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci spor posúdil podľa článku 2 ods. 1, článkov 8
a 9 základných princípov Civilného sporového poriadku, § 137, § 470 ods. 1,2,3,4,                  §
290, § 296 C.s.p., ako aj podľa § 3 ods. 1, § 39 § 39a  § 52 ods. 3,4 § 53 ods. 1,5, § 53 ods. 4 písm.
t/  § 53 ods. 5,6  § 54 ods.2 § 566 ods. 2  § 567 ods. 1,2  Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1,4 §
1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 1,2, § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.                  o
spotrebiteľských úveroch, a napokon i podľa čl. 3 ods. 1,2,3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, vychádzajúc tiež z judikatúry Súdneho dvora EÚ k citovanej
Smernici, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.  V prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného o
neprípustnosti predmetnej žaloby v zmysle ust. § 137 C.s.p., pričom konštatoval, že žalobcom podaná
určovacia žaloba je podľa § 137 C.s.p. prípustná, nakoľko v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka,                     a v zmysle judikatúry (uznesenie NS SR
sp. zn. 1Mcdo/1/2009) žalobca - spotrebiteľ má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy
o úvere, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých
finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky).
Poukázal v tejto súvislosti aj na to, že ak v priebehu konania žalovaný oznámil, že dňa 17.10.2017 zaslal
žalobcovi list s názvom - „Odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 612067222“ obsahujúci
aj prehlásenie žalovaného o neexistencii záväzkov žalobcu voči nemu, takéto prehlásenie považoval
za právne rozporné, nakoľko práve existencia záväzkov žalobcu bola dôvodom jeho odstúpenia od
zmluvy. Tento úkon žalovaného potom nie je prekážkou pre konanie vo veci posudzovania platnosti
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT. Pokiaľ ide o
samotnú otázku platnosti zmlúv uzavretých medzi stranami sporu, ktoré sú predmetom tohto konania, po
ich posúdení, vrátane súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
dospel                  k záveru, že odporujú viacerým ustanoveniam Občianskeho zákonníka,  zákona
č. 129/2010 Z.z., zákona č. 250/2007 Z.z., sú v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a preto sú v celom rozsahu
neplatné. V prvom rade zdôraznil, že hoci ide o typovú zmluvu a predmet a cena úveru boli individuálne
vyjednané, žalovaný nemohol rozumieť celkovým nákladom úveru, t.j. že náklady za doplnkové služby
súvisia so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný totiž svojimi premyslenými postupmi znejasnil
cenu spotrebiteľského úveru a výška ceny služby sa potom stala fakticky neznámou, čo je v rozpore
s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Obchádzanie zákonnej a logickej požiadavky
na uvedenie ceny poskytovanej služby rôznymi ,,doplnkovými zmluvami“, dohodami o poplatkoch,
je zakázané (§ 9 ods. 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Účtovanie dohodnutého poplatku za
doplnkovú službu je zakázané aj ustanovením § 9 ods. 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo
vzťahu k licencovaným bankovým subjektom je uplatňovanie takýchto poplatkov, náhrad nákladov alebo
inej odplaty za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu zakázané ustanovením § 37 ods. 17
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Ak by posudzovanú zmluvu s ohľadom na všetky zistenia uvedené
v odôvodnení rozsudku neurčil za neplatnú bolo by to popretie európskeho práva v oblasti ochrany
spotrebiteľa. Niet žiadnych pochybností o tom, že klamlivé zahmlievanie skutočnej ceny poskytovanej
finančnej služby je v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX
J.zavretú dňa 25.06.2015 ako celok vrátane Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT uzavretej dňa
25.06.2015 je možné považovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka aj pre rozpor s dobrými mravmi za
neplatné a náklady spojené                s poskytnutím služby KOMFORT za nekalú obchodnú praktiku
poškodzujúcu spotrebiteľa.                  Z odpovede Komisie  pre posudzovanie podmienok  spotrebiteľských
zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 28.04.2016, ktorú komisia poskytla žalobcovi, pritom
vyplýva, že  žalovaný sa používaním zmlúv o doplnkových službách dopúšťa nielen klamlivej obchodnej
praktiky vo vzťahu k celkovej cene služby (§ 8 zák. č. 250/2007 Z.z.), porušuje                § 53 ods. 4, písm. t/
Občianskeho zákonníka, ale predovšetkým opakovane a dlhší čas systematicky porušuje  hmotnoprávnu
povinnosť plynúcu z § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorej porušenie je možné kvalifikovať ako
osobitne závažné. Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 700 Eur. Celkové náklady žalovaného v
danom úverovom vzťahu sú tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu. Úrok je vyjadrený
úrokovou sadzbou 24,30 % zo sumy úveru, t.j. vo výške 108,74 Eur a poplatok za garantovanú službu
pevnou sumou 113,88 Eur. Celkové náklady sú potom v danom prípade vo výške 222,62 Eur, odplata
činí 27,64 %. Predmetom Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT je informovanie dlžníka o prevedení
sumy úveru v prospech veriteľa, preberanie peňažných súm od dlžníka                 a informovanie
dlžníka o prijatí splátky úveru. Za poskytnutie služby KOMFORT sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému
odmenu vo výške 394,38 Eur v 60-ich týždenných splátkach po 6,57 Eur. Žalobca sa teda zaviazal



žalovanému celkom vrátiť sumu vo výške 1.317 Eur (922,62 + 394,38 Eur). S ohľadom na výšku pôžičky
v sume 700 Eur je odplata len pokiaľ ide o odmenu podľa  Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT
48,96 % ročne. Pri obidvoch  zmluvách potom  odmena predstavuje 76,60 % ročne (27,64 % + 48,96
%). Z uvedeného vyplýva, že do celkových nákladov žalovaný nezahrnul náklady na doplnkové služby
súvisiace so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Pritom podľa údajov Ministerstva financií SR najvyššia
prípustná výška odplaty za poskytovanie spotrebiteľských úverov za prvý štvrťrok 2015 (platné pre
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.05.2015 do 15.08.2015) pri zmluvnej splatnosti nad 1
do 5 rokov bola  vo výške 27,66 %. Žalobca v tomto prípade prekročil odplatu, ktorú môže od spotrebiteľa
pri poskytovaní peňažných prostriedkov požadovať o 48,94%. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej úverovej zmluve podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a teda ako neplatné aj dojednanie o úhrade odmeny vo výške 394,38 Eur v Zmluve                      o
poskytnutí služby KOMFORT, a to v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a rovnako aj  podľa
§ 5a ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z.z. Jej neplatnosť preto vyslovil vo výroku III. rozsudku. Z
rovnakých dôvodov určil, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje nezapočítanie nákladov
spotrebiteľa zo Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere, ak Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva                   o poskytnutí služby KOMFORT
boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti. Napokon poukázal na to, že ak je predmetom spotrebiteľskej
zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pre účely zistenia výšky
obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitútov poskytujúcich spotrebiteľské úvery za
primerané odplaty, riadiace sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a nie je možné zohľadňovať údaje od subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú úvery za
neprimerané vysoké (až úžernícke) úroky. Znenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym
normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená
priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom
jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy so širokého dopredu neobmedzeného
okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie strany civilného sporového konania je v súlade či v rozpore
s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či
sú splnené podmienky pre použitie § 3 ods. 1 alebo § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť
po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Pri dojednávaní
úrokov koná v súlade                 s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez
ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
nie je preto také konanie veriteľa, ktoré pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svojvoľne peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch práve                       z dôvodu
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
v podobe dojednania obvykle určenú najmä                        s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytnutí úverov alebo pôžičiek. Podanú žalobu preto vyhodnotil
ako dôvodnú. Vo vzťahu k žalobnému petitu, označenom v žalobe žalobcom ako petit eventuálny
konštatoval, že podľa jeho názoru nezodpovedá v súdnej praxi zaužívanému pojmu eventuálneho petitu,
pretože podľa eventuálneho petitu sa „má žalobca žalobou s primárnym petitom domáhať na žalovanom
najskôr vlastného nepeňažného plnenia a až pre prípad (in eventum), že súd zistí nemožnosť vlastného
plnenia, náhrady škody vyjadrenej v peniazoch. V tomto prípade jeden petit vylučuje druhý a súd musí
prvý petit zamietnuť, ak uzná povinnosť podľa druhého. Ak súd rozhodne už o vlastnom nepeňažnom
plnení, o druhom petite nerozhoduje. Preto druhý petit žalobcu v žalobe označený ako eventuálny petit
ako nedôvodný nezodpovedajúci eventuálnemu petitu zamietol.  O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania keďže bol v konaní úspešný v celom
rozsahu.
3. Proti tomuto rozsudku podal do vyhovujúceho výroku vo veci samej v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza                   z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie v napadnutej časti rozhodol o neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a zmluvy o poskytnutí služby Komfort zo dňa 25. júna 2015, hoci
v čase rozhodovania súdu už tieto zmluvy neexistovali, a preto súd nemohol rozhodnúť o ich neplatnosti.
Z jeho strany totiž počas konania došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy o úvere (úkon zo dňa 17.



októbra 2017, doručený žalobcovi dňa 27. októbra 2017), v dôsledku čoho v súlade s čl. II bod 2.1
zanikla aj Zmluva o doplnkovej službe. Určenie skutočností vo výroku I. a II. preto stratilo po uvedenom
odstúpení akékoľvek praktické opodstatnenie, pretože žalobca splatil presne istinu čerpaného úveru
a po odstúpení tak už nemá žalobca voči nemu žiadne záväzky, ktorých existencia mohla byť pred
odstúpením sporná (napr. úroky, poplatok za garantovanú službu). Určenie skutočností požadované vo
výroku I. a II. tak, ako ho pojal do napadnutého rozsudku súd prvej inštancie, už po právnej stránke
nemá spôsobiť ovplyvniť vôbec žiadne práva                    a povinnosti žalobcu. Uvedené skutočnosti
prvoinštančný súd, nevedno prečo, nezohľadnil                 a napriek tomu o výroku I. a II. rozhodol,
a to napriek tomu, že v zmysle ustálenej judikatúry súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy
skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak                 v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú,
ako ani predvídať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali, keď skutkový v čase vyhlásenia
rozhodnutia je pre súd záväzný                 a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v
prípadoch, keď sa rozhoduje konštitutívne alebo deklaratórne. Zdôraznil v tejto súvislosti, že  povinnosť
preukázať, že                 v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho
vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu), avšak v danej veci žalobca
nesplnil svoju povinnosť poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi
stranami a k potrebe určiť súdom požadované určovacie návrhy a nesplnil ani povinnosť vysvetliť,
že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. V súkromnoprávnych
vzťahoch je neakceptovateľné zastávať postoj zneplatňovania zmlúv, práve naopak, je potrebné pre
ochranu zmluvnej autonómie a zachovania nevyhnutej právnej istoty riadiť sa zásadou favor contractus,
čo okresný súd úplne opomína. Výklad súdu prvej inštancie je tak ďaleko za hranicou formálnosti, čo
je už samé osebe neprípustné a je teda v rozpore so zásadou favor contractus v tom, že okresný súd
namiesto toho, aby sa snažil udržať právny vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany
zmluvnej autonómie a zachovania právnej istoty, jeho snahou je zneplatniť zmluvné vzťahy tak, aby sa
z odplatných úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné. Uvedený zásah do autonómie strán naviac
presahuje nevyhnutnú mieru a prvoinštančný súd nezdôvodňuje, prečo bolo nevyhnutné, aby okresný
súd konštatoval priamo neplatnosť oboch Zmlúv, keď problematickým má byť najmä uzatvorenie zmluvy
o doplnkovej službe KOMFORT. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že prekročil dovolenú odplatu,
ktorú môže od spotrebiteľa požadovať a takýto postup je v rozpore s dobrými mravmi pre hrubý nepomer
k poskytnutému finančnému plneniu, poukázal na to, že akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi musí
vyplynúť z dokazovania, avšak v danej veci nebol v tomto smere predložený a nie to ešte aj vykonaný
jediný dôkaz. Rovnako namietal, že pokiaľ okresný súd určil, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku
sa považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN
uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva o poskytnutí
služby KOMFORT boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti, takéto rozhodnutie je nezákonné. Zdôraznil,
že ak súd prvej inštancie považuje za neprijateľnú len časť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej
zmluvy, musí svoj záväzný záver o neplatnosti zmluvnej podmienky vyjadriť vo výrokovej časti rozsudku
tak, aby ním citovaná časť spotrebiteľskej zmluvy predstavovala logicky uzavretý celok, pre pochopenie
podstaty ktorého nie je potrebné, aby ten, kto sa s výrokom oboznamuje, mal                  k dispozícii celú
spotrebiteľskú zmluvu (R 6/2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2014,
sp. zn. 3 Cdo 446/2013, publikované v Stanoviská a rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych : Zbierka
stanovísk NS a súdov SR 1/2015, s. 18). Napadnutý rozsudok je vo výroku III. a IV. v zjavnom rozpore s
citovanou judikatúrou. V prípade výroku III. a IV. totiž súd konštatuje neprijateľnosť akéhosi ustanovenia
Zmluvy o úvere, ktoré                    v takejto podobe neexistuje, a vlastne ani ho sám nevie zreteľne vymedziť
a tak paradoxne za neprijateľné považuje ustanovenie, ktoré sa v Zmluve o úvere a v Doplnkovej
zmluve vlastne v znení, uvedenom vo výroku III. a IV. napadnutého rozsudku ani nenachádza. Uvedené
je                v prípade výroku IV. o to zreteľnejšie, že v podstate ani nejde o zmluvné dojednanie, ale (asi)
o „konanie“, ktoré okresný súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, hoci takéto dojednanie
sa nikde v žiadnej zmluve, uzatvorenej medzi sporovými stranami, nenachádza. Takýto postup je aj
v rozpore s § 298 ods. 1 C.s.p., nakoľko ak chcel prvoinštančný súd vo výroku uviesť neprijateľnú
zmluvnú podmienku, mal tak urobiť v tom znení, v akom bola dojednaná. Výroky III. a IV. tiež označil
za nelogické, pretože sú v rozpore s výrokmi I. a II. Pokiaľ ide o otázku samotnej neplatnosti, poukázal
na to, že samotná skutočnosť, že dané zmluvy boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti, čo nepopiera,
neznamená, že uzatvorenie Zmluvy o doplnkovej službe bolo podmienkou uzatvorenia Zmluvy o úvere,
pretože nič také preukázané nebolo. Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne vyplýva, že
zákon                   č. 129/2010 Z. z. zahŕňa do celkových nákladov spojenými so spotrebiteľským
úverom iba také v § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. vymenované náklady spotrebiteľa, ktoré v
čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere existujú - V okamihu uzavretia Zmluvy o úvere však



Zmluva o doplnkovej službe neexistovala, nebol teda dojednaný ani záväzok žalobcu zaplatiť celkovú
odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe, a žalovaný tak v čase výpočtu RPMN ani nevedel, či bude
alebo nebude neskôr uzatvorená aj Zmluva o doplnkovej službe so žalobcom. Celková odmena sa tak
aj z tohto dôvodu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
Citovaný zákon tiež rozlišuje medzi doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, ktoré spotrebiteľ musí navyše uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za
ponúkaných podmienok a tými, pri ktorých spotrebiteľ nemusí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok.  V
okolnostiach konkrétneho prípadu uzatvorenia Zmluvy o úvere so žalobcom, žalobca nemusel uzavrieť
Zmluvu o doplnkovej službe, aby na základe Zmluvy o úvere získal spotrebiteľský úver a aby ho získal
za ponúkaných podmienok, teda celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe sa nezahŕňa do
celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom. Celková odmena podľa Zmluvy
o doplnkovej službe sa preto nezahŕňa do určenia najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6
OZ; prekročenie odplaty preukázané nebolo, odplata podľa Zmluvy o úvere aj celková odmena sú tak
súlade                       s právnymi predpismi a dobrými mravmi, ani celkových nákladov spotrebiteľa
spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.; údaje v Zmluve
o úvere o celkových nákladoch žalobcu a údaje v Zmluve o úvere o výške RPMN sú tak správne. S týmto
záverom sa opakovane stotožňujú aj všeobecné súdy v právne obdobných veciach (napr. rozsudky
Okresného súdu Prešov zo dňa 3. novembra 2014, sp. zn. 25C/160/2014, Okresného súdu Prešov z
30.5.2014, sp. zn. 10C/239/2011, Okresného súdu Spišská Nová Ves z 9.9.2013, sp. zn. 7C/162/2013,
Okresného súdu Bratislava I z 18.9.2014, sp. zn. 32Cb/135/2010). Napadnutý rozsudok preto vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia údajnej neprijateľnosti zmluvného dojednania celkovej odmeny v
Zmluve                       o doplnkovej službe. Skutočnosť, že zmluvné dojednanie o celkovej odmene je
vzhľadom na to, že ide o hlavné zmluvné dojednanie - cenové dojednanie, naviac vylúčená zo súdneho
prieskumu jeho prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 OZ, nakoľko zmluva o doplnkovej službe je samostatne
uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou obsahujúcou ustanovenia                      o predmete
plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne                   a zrozumiteľne. Je
z nich totiž zrejmé, aká je odmena za nadštandardnú doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena
platí, t. z. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu                              o doplnkovej službe strany osobitne
podpísali a je akcesorickej povahy k príslušnej zmluve                  o spotrebiteľskom úvere, no nie
je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, ani nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru za ponúkaných podmienok, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli
pre doplnkovú službu a niektorí nie. Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobcovi
poskytovať nadštandardnú doplnkovú službu spočívajúcu v preberaní od žalobcu peňažných súm,
určených na úhrady splátok spotrebiteľského úveru jemu poskytnutého, a zabezpečovať ich použitie na
zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru v mene žalobcu, a to spôsobom podľa príslušnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1 Zmluvy o doplnkovej službe). Tento odnáškový charakter
predstavuje jadro a podstatu doplnkovej služby. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na
tých spotrebiteľov, ktorí nemajú zriadený bankový účet                   v banke (aj z toho dôvodu preferovali
daní zákazníci režim „Predplatená platobná karta“). Súčasťou Zmluvy o úvere je aj dohoda o spôsobe
splácania poskytnutého úveru obsiahnutá                v bode 9 „Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu
týždenné splátky celkovej dlžnej sumy riadne a včas a v súlade s pokynmi Providentu“. Zmluvou o
doplnkovej službe sa nemení miesto alebo spôsob splnenia záväzku spotrebiteľa z príslušnej uzavretej
zmluvy                            o spotrebiteľskom o úvere. Takáto zmena by bola možná len privatívnou nováciou
podľa                 § 570 ods. 1 OZ, pričom § 516 ods. 2 OZ vychádza z prezumpcie kumulatívnej novácie, ak
z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť. Zo
Zmluvy o doplnkovej službe nevyplýva, že by mala nahrádzať miesto ani spôsob plnenia, práve naopak.
Každý spotrebiteľ (aj žalobca) je preto povinný platiť splátky úveru na bankový účet žalovaného a nie
inak. Teda uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy na
bankový účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje novým záväzkom
fyzicky sa dostaviť na miesto určené žalobcom a prevziať od neho hotovosť, ktorú po jej prevzatí v jeho
mene použije na splnenie povinnosti žalobcu zo Zmluvy o úvere. Ako protiplnenie za nadštandardnú
doplnkovú službu sa žalobca v Zmluve o doplnkovej službe zaviazal zaplatiť žalovanému celkovú
odmenu. Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o doplnkovej službe bola určená dohodou
strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem
iného obchodný zástupca sa 60-krát musí dostaviť do miesta určeného žalobcom za účelom plnenia
Zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce
predovšetkým v cestovných nákladoch                   a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu



tam a späť presahujúcu aj 30 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním
úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za hotovostné vklady.
Žalovaný tak žalobcovi poskytoval na základe Zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné
protiplnenie, ktoré ale žalovaný dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Napokon
vo vzťahu k veci samej zdôraznil, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený tak, aby boli závery k
jednotlivým výrokom presvedčivé. Osobitne namietol aj nesprávnosť výroku o trovách konania, pretože
okresný súd nesprávne právne posúdil otázku úspechu vo veci vo vzťahu k náhrade trov konania. Pomer
úspechu žalobcu a úspechu žalovaného, vyplývajúci z argumentácie žalovaného vyššie, by mal byť v
rozsahu 100% v prospech žalovaného. Ak by aj mal byť v danom konaní žalobca úspešný, nemala by mu
patriť náhrada trov konania podľa § 257 C.s.p., pretože existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Týmito
dôvodmi je skutočnosť, že žalovaný počas konania opakovane prejavil záujem usporiadať (ukončiť) daný
spor, či už formou zmieru alebo formou inej dohody. Dokonca počas konania odstúpil od Zmluvy o úvere,
čím predmet sporu odpadol. Žalobca však tento spôsob ukončenia sporu odmietol, viedol predmetný
spor ako „akademický spor“ ďalej, čo rešpektuje, no je názoru, že by nemal znášať náhradu trov konania,
ktorý žalobca viedol neúčelne len ako „spor pre spor“. Ak teda odvolací súd bude mať za to, že by vo veci
samej žalobca mal byť úspešný, žalovaný má za to, že by žalobcovi napriek tomu nemala patriť náhrada
trov konania. Za ďalší dôvod pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p. považuje šikanózny spôsob uplatňovania
procesných práv zo strany žalobcu, pretože na okresnom súde žalobca podal dve rovnaké vzorové
žaloby a to s totožnými sporovými stranami (sp. zn. 42C/191/2016 a 6C/134/2016) a manželka žalobcu
tiež dve (6C/138/2016 a 56C/150/2016), pričom podstatná je tiež skutočnosť, že toto nie je ojedinelé
konanie tohto konkrétneho žalobcu, ale tento modus operandi sa vyskytuje vo všetkých konaniach
žalobcu a jej manžela (bez výnimky) voči žalovanému, kde žalobcu - spotrebiteľa zastupuje totožný
právny zástupca.                 Z hľadiska časovej náročnosti pre strany sporu, ich právnych zástupcov, sudcov
ako aj ďalších pracovníkov okresného súdu je pre všetkých zúčastnených jednoznačne neefektívne
žalovať jednotlivé vzorové zmluvy žalovaného uzavreté so žalobcom samostatne a nie spoločne. Takýto
postup je rovnako neefektívny aj z materiálneho hľadiska a to nie len pre neho a konajúci súd, ale
aj pre samotného žalobcu (mimochodom spotrebiteľa), pre ktorého to predstavuje aj zásadné riziko
keďže, ak so svojom argumentáciou na súde neuspeje náhrada trov konania bude mnohonásobne
vyššia, ak svoje práva z rovnakých adhéznych zmlúv uplatňuje vždy v samostatných konaniach a nie v
jednom spoločnom. Inými slovami, čím viac samostatných konaní žalobca iniciuje, tým mu hrozí vyššia
náhrada trov konania, ak neuspeje, ako v prípade, ak by inicioval menej konaní no s rovnakým rozsahom
(obsahom).                          Z uvedeného dôvodu podľa § 166 ods. 1 C.s.p. navrhol okresnému
súdu spojenie vecí, ktoré žalobca inicioval na tunajšom okresnom súde proti žalovanému, okresný
súd však tieto konania nespojil. Uvedený procesný postup žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu má
len jeden jediný cieľ a to umelo navyšovať úkony právnej „pomoci” a tým navyšovať celkové trovy
konania právneho zastúpenia, čoho príkladom je aj tento spor „pre spor“. Konštatoval, že nemá žiadny
záujem akokoľvek zasahovať do práv žalobcu, vrátane jeho procesných práv, ktoré aj pri takomto
ich šikanóznom uplatňovaní boli vždy riadne rešpektované a to nie len žalovaným, ale predovšetkým
okresným súdom. Uvedené však nijako neprejudikúva otázku efektívnosti úkonov právneho zastúpenia
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Je pritom nemysliteľné poskytovať súdnu ochranu takémuto
šikanóznemu procesnému uplatňovaniu práv zo strany žalobcu a tým ďalej podporovať taký postup,
ktorý zásadným spôsobom finančne aj časovo vyčerpáva obe strany sporu ako aj nedôvodne zahlcuje
súdy a to len preto, aby žalobca, resp. právny zástupca mohol vykazovať podstatne vyššie množstvo
úkonov právnej “pomoci“, ktoré sú založené len na kopírovaní vzorovej žaloby ako aj ďalších úkonov pri
skutkovo aj právne totožných veciach a to dokonca aj medzi rovnakými sporovými stranami. Rozsiahla
a ustálená judikatúra takémuto špekulatívnemu konania odmietla poskytovať právnu ochranu a to z
dôvodu, že takýto procesný postup uplatňovania práv navodzuje dojem, že jeho účelom nie je ochrana
práv konkrétneho spotrebiteľa (v danom prípade žalobcu), ale získanie finančných prostriedkov v podobe
náhrady trov právneho zastúpenia (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6
MCdo 9/2013).   Z uvedeného je preto zrejmé, že trovy konania, ktoré si uplatňuje žalobca, ktoré slovami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznikli zastupovaním advokáta v tzv. hromadných (skutkovo a
právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení
len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne)
vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Žiadal preto odvolaniu vyhovieť a priznať
aj náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď sa s
napadnutým rozsudkom plnom rozsahu stotožnil, považuje ho za správny, vecne a právne odôvodnený.



V nadväznosti na námietku žalovaného, že určenie neplatnosti zmlúv vo výrokoch I. a II. stratilo
akékoľvek opodstatnenie, nakoľko v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už obe zmluvy údajne
neexistovali, keďže zo strany žalovaného došlo počas konania údajne k platnému odstúpeniu od zmluvy
o úvere, uviedol, že nemožno odstupovať od zmluvy, ktorá je absolútne neplatná a preto právny úkon
(odstúpenie od zmluvy) nevyvoláva žiadne právne účinky. Navyše, dôvodom odstúpenia od zmluvy
je                     v tomto prípade údajné omeškanie žalobcu s plnením dlhu. Ak žalovaný eviduje voči žalobcovi
pohľadávku, je to dôkazom, že medzi účastníkmi spor ukončený nie je. Existenciu naliehavého právneho
záujmu na určovacom návrhu odôvodňovalo a doposiaľ odôvodňuje jeho neisté právne postavenie.
Podľa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT by mal plniť neplatne
dojednaný záväzok, pričom je v právnej neistote ohľadne toho, v akej výške má plniť žalovanému a
súčasne má dôvodnú obavu z uplatňovania nárokov žalovaného dosahujúcich civilnoprávnu úžeru.
V okolnostiach prípadu žalobca už žalovanému v plnej výške vrátil istinu, čím by mal byť v prípade
vyslovenia neplatnosti zmlúv záväzok voči žalovanému vyporiadaný. Bez súdneho rozhodnutia o
neplatnosti by však jeho stav právnej neistoty trval. S namietaným nedostatkom naliehavého právneho
záujmu sa správne vysporiadal aj súd prvej inštancie tým, že poukázal na Uznesenie NS SR sp.
zn. 1Mcdo 1/2009, v ktorom súd vo vzťahu k existencii naliehavého právneho záujmu spotrebiteľa v
spotrebiteľských sporoch jednoznačne uviedol, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy
o úvere má žalobca - spotrebiteľ, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh.
Naviac, podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. sa spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou, a preto procesná prípustnosť žaloby podľa § 137 ods. d) C.s.p. vyplýva
v okolnostiach tohto prípadu priamo z osobitného predpisu (§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z.), teda
je daná priamo zo zákona (ex lege) bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. Pokiaľ
žalovanému po vecnej stránke nie je zrejmé, prečo bolo nevyhnutné, aby okresný súd konštatoval
neplatnosť oboch zmlúv, v posudzovanom prípade došlo iba formálne k uzavretiu dvoch zmlúv. Zmluva
o poskytnutí služby KOMFORT predstiera samostatnosť len po formálnej stránke. Z vecného hľadiska
je potrebné poukázať na skutočnosť, že plnenia poskytované touto doplnkovou zmluvou sú zvyčajne
a aj majú byť obsahom jedného nerozdielneho záväzkového vzťahu uvedeného v hlavnej zmluve o
úvere, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil. V tejto súvislosti poukázal na predmet Zmluvy o
poskytnutí služby KOMFORT, t.j. informovanie dlžníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového
účtu, preberanie peňažných súm od dlžníka a informovanie dlžníka o prijatí splátky spotrebiteľského
úveru. Označil za absurdné, že informovanie zo strany žalovaného                         o prevedení
sumy úveru vôbec nazýva doplnkovou službou. Túto činnosť žalovaného nemožno považovať za
doplnkovú službu, a to ani v prípade, ak táto povinnosť nie je uvedená priamo v hlavnej zmluve o úvere.
Informácia o tom, že vznikol záväzok, že veriteľ plnil zo Zmluvy o úvere a poskytol spotrebiteľovi úver
je imanentnou súčasťou zmluvného vzťahu.                 V tomto prípade žalovaný vydáva za doplnkovú
službu skutočnosť, že informoval spotrebiteľa o splnení si svojho zmluvného záväzku spočívajúceho v
poskytnutí úveru. Uvedené v žiadnom prípade nemožno považovať za doplnkovú službu a už vôbec
za to nemožno požadovať odplatu. Pokiaľ ide o preberanie peňažných súm v hotovosti od žalobcu,
hotovostný spôsob splácania spotrebiteľského úveru predstavuje jednu z možných alternatív, ako môže
dlžník splniť svoj peňažný dlh veriteľovi. Za zavedenie takéhoto spôsobu plnenia dlhu (v hotovosti)
veriteľ nemôže od spotrebiteľa vyberať osobitný poplatok. Ak však veriteľ predsa len za takýto spôsob
splácania dlhu účtuje spotrebiteľovi nejakú odplatu, táto musí byť nepochybne zahrnutá do celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Napokon, pokiaľ ide o informovanie o prijatí
splátky spotrebiteľského úveru, túto časť kvázi doplnkového plnenia žalovaného je potrebné považovať
za súčasť zákonnej povinnosti veriteľa, keď podľa § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka je veriteľ je
povinný vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne
splnený, a preto informáciu veriteľa o prijatí splátky spotrebiteľského úveru nemožno posudzovať za
doplnkovú službu, ale za súčasť zákonných povinností veriteľa, ktoré vyplývajú z hlavného záväzku
t.j. zo zmluvy o úvere. Ide teda o zákonnú povinnosť veriteľa                   a z toho vyplývajúce
právo dlžníka požadovať písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splnený v
súlade s § 569 Občianskeho zákonníka. Zmluva o poskytnutí služby KOMFORT je preto účelovo
vytvorenou novou zmluvou navrhnutou s cieľom obísť limity odplaty stanovené platnou právnou úpravou.
Navyše, obchádzanie zákonnej a logickej požiadavky na uvedenie ceny poskytovanej služby rôznymi
„doplnkovými zmluvami" dohodami o poplatkoch, je zakázané (§ 9 ods. 10 Zákona o spotrebiteľských
úveroch). Vzhľadom na uvedené skutočnosti odmenu dojednanú v zmluve o poskytnutí služby Komfort
je potrebné považovať za odmenu za samotný úver a ako takú je žalovaný povinný zarátavať ju do výšky
odplaty podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a aj do celkových nákladov



spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, čo znamená do výšky RPMN podľa ustanovenia § 19
ods. 2 v spojení s ustanovením § 2 písm. g) zákona                          č. 129/2010 Z. z. Uvedené skutočnosti v
konečnom dôsledku potvrdila aj Národná banka Slovenska, ktorá na základe jeho podnetu preskúmala
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere                    a Zmluvu o poskytnutí služby KOMFORT, pričom v odpovedi
zo dňa 11.10.2016 (založenej v spise) uviedla, že predkladanie a uzatváranie Zmluvy o poskytnutí
služby Komfort so spotrebiteľmi spôsobom, ktorý vzbudzuje u spotrebiteľa dojem, že sa jedná o osobitne
poskytovanú službu, za ktorú je spotrebiteľ povinný uhradiť odmenu, nezahŕňajúc ju do celkových
nákladov spotrebiteľského úveru, je klamlivou obchodnou praktikou v zmysle  § 8 ods. 1 zákona č.
250/2007 Z.z., pričom ak veriteľ vyčlení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere do osobitnej zmluvy alebo
dohody akúkoľvek čiastkovú povinnosť alebo podmienku, nemožno postup veriteľa vyhodnotiť inak, ako
snahu o to, aby v spotrebiteľovi vyvolal mylný dojem poskytnutia samostatnej služby, ktorej poskytnutie
je nevyhnutné k poskytnutiu spotrebiteľského úveru. Priemerný spotrebiteľ potom v presvedčení, že
takýto postup veriteľa je správny, môže urobiť rozhodnutie uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere
ako aj zmluvu o poskytnutí služby Komfort, hoci by tak pri dostatku informácií neurobil. Vzhľadom
na uvedené NBS zastáva názor, že odplata veriteľovi vyplývajúca zo zmluvy o poskytnutí služby
Komfort má byť zahrnutá do odplaty v zmysle § 53 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
a vykonávacieho Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Obdobný právny názor vyslovila aj Komisia na
posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR v stanovisku zo
dňa 28.4.2016 založenom v spise. Vo vzťahu k otázke skutočnej ceny spotrebiteľského úveru zdôraznil,
že žalovaný nesprávne a nezákonne posudzuje izolovane výlučne zmluvu o úvere a neberie do úvahy aj
náklady spotrebiteľa podľa Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT. Cena úveru pre bežného spotrebiteľa
je                   v tomto prípade nielenže nejasná (tým, že je rozčlenená do viacerých zmlúv),
navyše však presahuje aj zákonom dovolené limity. Súd prvej inštancie správne určil, že pri obidvoch
zmluvách predstavuje odmena veriteľa spolu 76,60% ročne (27,64%+48,96%). Nie je preto pravdou
tvrdenie žalovaného, že by súd prvej inštancie neuviedol žiadne zdôvodnenie, prečo má byť odplata
spotrebiteľa v tomto prípade v rozpore s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. Ďalej uviedol, že ak žalovaný
vo svojom odvolaní tvrdí, že odmenu podľa doplnkovej Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT nemožno
zahrnúť do celkových nákladov podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. a ani do odplaty podľa § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka, vychádza z nesprávneho výkladu dotknutých ustanovení na ochranu
spotrebiteľa.  Pokiaľ ide o celkové náklady, zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinný v
čase uzavretia sporných zmlúv jednoznačne určoval, že do celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom treba zahrnúť všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Ak žalovaný účelovo vyčlení nejakú časť plnenia, ktorá má byť
obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere (napr. dojednanie hotovostného spôsobu splácania úveru)
do osobitnej zmluvy, nemôže sa zbaviť povinnosti zahrnúť náklady na takéto kvázi doplnkové služby
do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo
dojednané, že dlžník je povinný splácať úver „vkladom alebo prevodom na účet Providentu.“ Následne
si žalovaný vymienil uzavretie kvázi doplnkovej zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT, na základe
ktorej sa tento spôsob splácania úveru zmenil, a to takým spôsobom, že k splácaniu splátok úveru
dochádzalo preberaním hotovosti priamo od dlžníka. To znamená, že uzavretie doplnkovej zmluvy nie je
ničím iným ako zmenou pôvodnej zmluvy v časti spôsobu splácania úveru, resp. alternatívnym určením
platobného miesta (avšak nie je samostatnou službou).                 Z povahy veci potom vyplýva,
že tieto formálne dve zmluvy musia byť posudzované spolu nerozlučne a vo vzájomnej súvislosti.
Považuje za právne neudržateľné, aby bol iný spôsob splácania úveru dôvodom pre vytvorenie novej
a samostatnej zmluvy. Žalovaný sa nemôže odvolávať ani na podmienky, za ktorých sa náklady z
doplnkových služieb nezarátavajú do celkových nákladov spotrebiteľa, nakoľko kvázi doplnková služba
KOMFORT je z hľadiska svojho obsahu modifikáciou samotnej úverovej zmluvy, avšak rozhodne nie
samostatnou službou v pravom zmysle slova, ktorá by bola na prospech spotrebiteľa. Zdôraznil tiež
v tejto súvislosti, že za marginálny predmet plnenia podľa zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT má
spotrebiteľ zaplatiť takmer 2 násobok celkovej odmeny uvedenej v Zmluve                            o
spotrebiteľskom úvere. To je dôkazom, že veriteľ skrýva do odmeny podľa Zmluvy                         o
poskytnutí služby KOMFORT dodatočné úroky a poplatky tak, aby formálne neprekročil najvyššiu
prípustnú výšku odplaty v Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Ak žalovaný v odvolaní tvrdí, že hlavné
zmluvné podmienky (predmet plnenia a odmena ako cenové dojednanie v Zmluve o poskytnutí služby
KOMFORT) sú explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu, táto jeho argumentácia je v okolnostiach
prípadu neprijateľná. Zmluva                            o poskytnutí služby KOMFORT totiž predstiera len
po formálnej stránke samostatnosť                     a vzhľadom na to, že plnenie z kvázi doplnkovej
zmluvy je nutné kvalifikovať ako náklady úveru, takéto plnenie je potom ako súčasť hlavnej zmluvy o



úvere spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu aj z hľadiska jeho prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 OZ.
Nesúhlasil tiež s tvrdením žalovaného o údajnej dobrovoľnosti zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT.
Uzavretie Zmluvy o poskytnutí služby Komfort je totiž výsledkom cielenej obchodnej praktiky žalovaného,
ktorá spôsobuje, že spotrebiteľ je k uzavretiu tejto kvázi doplnkovej zmluvy „prinútený" podmienkami,
za akých žalovaný poskytuje spotrebiteľské úvery. Bolo pritom preukázané, že na strane žalovaného
neexistoval iný ekvivalentný hotovostný produkt ako ten, že poskytnutie úveru v hotovosti bolo výlučne
viazané na uzavretie Zmluvy                          o poskytnutí služby Komfort. To znamená, že
uzavretie Zmluvy o poskytnutí služby Komfort bolo nevyhnutnou podmienkou toho, aby spotrebiteľovi
mohol byť poskytnutý úver                          v hotovosti (priamo pri stretnutí s obchodným
zástupcom). Bez toho, aby spotrebiteľ uzavrel Zmluvu o poskytnutí služby Komfort, obchodný zástupca
žalovaného nemohol spotrebiteľovi poskytnúť úver v hotovosti. Z uvedeného vyplýva, že už len samotné
poskytnutie (nie splácanie) úveru v hotovosti bolo viazané na uzavretie tejto kvázi doplnkovej zmluvy.
Ak by spotrebiteľ nechcel uzavrieť Zmluvu o poskytnutí služby Komfort resp. chcel by splácať úver
bezhotovostne, spotrebiteľ už nemal nárok na okamžitú pôžičku (úver). V takomto prípade by bol
spotrebiteľovi poskytnutý absolútne iný produkt. Spotrebiteľovi by v prípade nesúhlasu so Zmluvu o
poskytnutí služby Komfort mohol byť poskytnutý úver iba bezhotovostne (nie hotovostné) a aj to až v
dodatočnej 10 dňovej lehote. Neexistuje pritom žiaden racionálny dôvod, prečo by spotrebiteľ, ktorý
chce splácať úver bezhotovostne (bez uzavretia služby Komfort) musel čakať na úver v porovnaní
so spotrebiteľom, ktorému je úver poskytovaný                    v hotovosti a okamžite. Tým, že
žalovaný vytvoril takúto administratívnu prekážku spočívajúcu v schvaľovaní bezhotovostného splácania
úveru v dodatočnej lehote, nedával spotrebiteľom požadujúcim okamžitú pôžičku alebo pôžičku v
hotovosti na výber a svojimi obchodnými praktikami ich „donútil“ k uzavretiu tejto pre nich nevýhodnej
doplnkovej zmluvy. Žalovaným ponúkaná Zmluva o poskytnutí služby Komfort nie je teda ničím iným,
len snahou veriteľa využiť odkázanosť spotrebiteľov na hotovostné (okamžité) peniaze. Na základe
týchto skutočností možno uzavrieť, že v okolnostiach prípadu Zmluva o poskytnutí služby Komfort nebola
spotrebiteľmi uzatváraná na dobrovoľnej báze, ale bola to de facto podmienka na čerpanie okamžitej
pôžičky. Poukázal tiež na to, že ak žalovaný v odvolaní napáda nezákonnosť výrokov o neprijateľných
zmluvných podmienkach z dôvodu, že súdom určené neprijateľné zmluvné podmienky sa údajne v
zmluvách ani nenachádzajú, výrokom III. napadnutého rozsudku súd určil dojednanie o úhrade odmeny
vo výške 394,38 € v Zmluve o poskytnutí služby KOMFORT za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V
tomto prípade ide jednoznačne o dojednanie, ktoré je uvedené v bode 1.2 Zmluvy o poskytnutí služby
KOMFORT. Považuje za správne, ak súd v okolnostiach prípadu vyhlásil za neprijateľné také dojednanie,
na základe ktorého je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi šikanózne vysokú odmenu za výkon činnosti,
na ktorých úhradu jednak veriteľ nemá žiaden zákonný nárok                  a navyše ide o výkon činností,
ktoré predstavujú plnenie si zákonných povinností veriteľa. Pokiaľ ide o výrok IV. napadnutého rozsudku,
kde súd určil že za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo
Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, v súlade s
§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa prejav vôle môže urobiť aj opomenutím konania. V tomto prípade
bolo zákonnou povinnosťou žalovaného premietnuť náklady spotrebiteľa vyplývajúce z kvázi doplnkovej
zmluvy KOMFORT do RPMN uvedenej v hlavnej zmluve o úvere. Ak žalovaný opomenie konanie,
na ktoré je zo zákona povinný, v súlade s princípmi, na ktorých je koncipovaná ochrana spotrebiteľa,
možno za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj to, ak veriteľ zámerne nepremietne zmluvnú
podmienku do znenia zmluvy o úvere.                         V konečnom dôsledku opomenutím konania
vyvolal veriteľ v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Určenie neprijateľných zmluvných podmienok bolo preto
zákonné a dôvodné.
5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov
podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a
podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
6. V prvom rade je potrebné pre úplnosť poukázať na to, že súd prvej inštancie v spore vykonal vo vzťahu
k napadnutej časti dokazovanie potrebné na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností významných
pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade
s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v odvolaní nenamietal ani žalovaný.
7. So zreteľom na skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel súd
prvej inštancie k správnemu záveru, že boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky v zmysle
ust. § 137 C.s.p. na vecné posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, keď vzhľadom na okolnosti danej
veci má žalobca na požadovanom určení aj naliehavý právny záujem, keď jeho právne postavenie
v právnom vzťahu k žalovanému možno považovať za neisté, a to i napriek tomu, že žalovaný od



spornej spotrebiteľskej zmluvy už odstúpil, nakoľko požadované určenie môže mať vplyv na viaceré
práva a povinnosti strán, ktoré z tejto zmluvy mali vzniknúť (a ktoré by nemuseli zaniknúť ani v dôsledku
odstúpenia od zmluvy). Najmä však odvolací súd poukazuje na to, že právo žalobcu ako spotrebiteľa
domáhať sa proti žalovanému ako poskytovateľovi spotrebiteľského úveru neplatnosti zmluvy, vrátane
neprijateľných zmluvných podmienok, vyplýva priamo z právnej úpravy, konkrétne z ust. § 11 ods. 4
zákona č. 129/2010 Z.z. Odvolací súd sa preto v tomto smere nestotožnil s argumentáciou žalovaného
v odvolaní, že neboli splnené podmienky na preskúmanie platnosti namietaných právnych úkonov,
teda zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru  a rovnako i zmluvy o poskytnutí doplnkovej služby
KOMFORT.
8. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že určenie skutočností vo výroku I. a II. stratilo akékoľvek
praktické opodstatnenie a súd prvej inštancie nesprávne v napadnutej časti rozhodol o neplatnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a zmluvy o poskytnutí služby Komfort zo dňa 25. júna
2015, keďže v čase rozhodovania súdu už tieto zmluvy neexistovali, nakoľko od zmluvy o úvere odstúpil
a v dôsledku toho v súlade s čl. II bod 2.1 zanikla aj Zmluva o doplnkovej službe, odvolací súd túto
námietku považuje za nedôvodnú. Požadované určenie je totiž spôsobilé definitívne vyriešiť otázku, či
boli sporné zmluvy medzi stranami uzavreté platne, čím sa vymedzí aj obsah práv a povinností každej
zo sporových strán v súvislosti s poskytnutím istiny vo výške 700 eur žalovaným žalobcovi. Naviac, ak
by aj malo ísť o zmluvy uzavreté platne, nemá z hľadiska prípustnosti rozhodnutia  súdu o nastolených
otázkach odstúpenie od zmluvy žiadnu relevanciu, nakoľko (ako už bolo uvedené) právo spotrebiteľa
domáhať sa neplatnosti spotrebiteľských zmlúv vyplýva výslovne zo zákona, a to aj v prípade, ak už
veriteľ od zmluvy odstúpil, prípadne vyhlásil okamžitú splatnosť úveru.
9. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že vzhľadom na obsah oboch
zmlúv uzavretých medzi stranami sporu je potrebné tieto zmluvy považovať za uzavreté neplatne,
keď uzavretím zmluvy o poskytnutí doplnkovej služby KOMFORT došlo k neprípustnému skresleniu
skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, čo má za následok, že výška ceny služby uvedená v úverovej
zmluve nezodpovedá skutočnosti, čo treba považovať za obchádzanie zákazu zákonnej požiadavky
jednoznačnej ceny poskytovanej služby rôznymi ,,doplnkovými zmluvami“, dohodami o poplatkoch, ako
to vyplýva aj z ust. § 9 ods. 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Správne tiež v tejto súvislosti
poukázal aj na to, že vo vzťahu k licencovaným bankovým subjektom je uplatňovanie takýchto poplatkov,
náhrad nákladov alebo inej odplaty za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu zakázané
ustanovením § 37 ods. 17 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom klamlivé zahmlievanie skutočnej
ceny poskytovanej finančnej služby je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa v tejto súvislosti
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX
uzavretú dňa 25.06.2015 a Zmluvu o poskytnutí služby KOMFORT uzavretú dňa 25.06.2015 je potrebné
považovať za jeden celkom, a to i napriek tomu, že boli formálne uzavreté (podpísané) samostatne a
zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru neobsahuje výslovné ustanovenie, ktoré by jej uzavretie
podmieňovalo uzavretím zmluvy o doplnkovej službe KOMFORT. Z obsahu týchto zmlúv, no najmä
z toho, že v rámci deklarovaných služieb v rámci zmluvného vzťahu zo zmluvy o doplnkovej službe
KOMFORT, malo poskytovanú službu predstavovať predovšetkým to, že žalovaný žalobcovi vystaví
potvrdenie o úhrade splátky (kvitanciu) a že mu umožní úhradu jednotlivých splátok v hotovosti, ktoré
si príde vyzdvihnúť (zinkasovať) do miesta bydliska žalobcu, je zrejmé, že žalovaný mal za činnosti,
ktorými by iba plnil svoju zákonnú povinnosť, v úmysle žiadať od žalobcu odplatu, pričom je zrejmé,
že uzavretím zmluvy o poskytovaní predmetných doplnkových „služieb“ navodil vo vzťahu k žalobcovi
dojem, že ide o skutočné služby a nie o plnenie povinností veriteľa. Práve uvedený aspekt spôsobuje,
že konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi je nevyhnutné považovať za neprípustné, za klamlivú
a nekalú obchodnú praktiku a zároveň i na konanie nečestné, ktoré možno považovať za konanie v
rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, keď za konanie v súlade s dobrými mravmi možno považovať
iba také konanie, v ktorom absentujú prvky snahy zavádzať, či inak vo svoj prospech (skryto) ovplyvniť
konanie iného s cieľom získať z toho taký prospech, ktorý by inak nedosiahol. Je nepochybné, že
priemerný spotrebiteľ nemôže mať skutočný záujem na poskytnutí služby spočívajúcej iba v tom, že mu
bude poskytnutá informácia o prevedení poskytnutého úveru na jeho účet a v tom, že veriteľ bude od
neho preberať splátky úveru v hotovosti v mieste jeho bydliska a bude ho informovať o prijatí úhrady
splátky, ak veriteľ nezamlčí, že je povinný prijať od neho peňažné plnenie v akejkoľvek forme a že je
jeho povinnosťou ako veriteľa bez nároku na osobitnú odmenu vystaviť mu kvitanciu, teda potvrdiť mu
písomne čiastočný alebo úplný zánik záväzku. Za uvedených okolností potom ani konanie žalovaného
nemožno hodnotiť ako súladné s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov a v súlade s dobrými
mravmi.



10. Možno preto zhrnúť, že odvolací súd, stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie, považuje takto
nastavený zmluvný vzťah medzi stranami za nekalú obchodnú praktiku a rovnako za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi, čo vzhľadom na následky postihujúceho celú zmluvu, spôsobuje neplatnosť
oboch uzavretých zmlúv.
11. Nedôvodne žalovaný v odvolaní namieta, že nakoľko je v súkromnoprávnych vzťahoch
neakceptovateľné zastávať postoj zneplatňovania zmlúv, práve naopak, je potrebné pre ochranu
zmluvnej autonómie a zachovania nevyhnutej právnej istoty riadiť sa zásadou favor contractus, čo
okresný súd úplne opomína, a preto je výklad súdu prvej inštancie ďaleko za hranicou formálnosti,
čo je už samé osebe neprípustné a je teda v rozpore so zásadou favor contractus v tom, že okresný
súd namiesto toho, aby sa snažil udržať právny vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej
ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej istoty, jeho snahou je zneplatniť zmluvné vzťahy tak,
aby sa z odplatných úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné, pričom uvedené predstavuje zásah
do autonómie strán presahujúci nevyhnutnú mieru a to bez zdôvodnenia, prečo bolo nevyhnutné, aby
okresný súd konštatoval priamo neplatnosť oboch Zmlúv, keď problematickým má byť najmä uzatvorenie
zmluvy                o doplnkovej službe KOMFORT. Odhliadnuc od toho, že na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu je súd povinný v spotrebiteľských veciach v záujme dôsledného zabezpečenia ochrany
práv spotrebiteľov prihliadať bez možnosti uprednostnenia záujmov dodávateľa, v danom prípade
treba uzavretie zmluvy o doplnkovej službe KOMFORT považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá
na jednej strane spôsobuje neplatnosť samotnej zmluvy o doplnkovej službe, avšak vzhľadom na
skutočnosť, že táto nekalá obchodná praktika sa vo svojich dôsledkoch prejavila i v obsahu samotnej
úverovej zmluvy. Za tohto stavu, keď zmluva o doplnkovej službe síce formálne nie je súčasťou obsahu
zmluvy o úvere, avšak v skutočnosti do jej obsahu negatívne, deformujúco a neprípustne v neprospech
žalobcu zasahuje, je nepochybné, že dôsledkom nekalého správania žalovaného, spočívajúceho v
podpise zmluvy o doplnkovej službe je aj neplatnosť zmluvy o úvere, ktorá je právnymi následkami
takéhoto konania žalovaného postihnutá. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd argumentáciu
žalovaného potrebou zachovania platnosti zmlúv a právnou istotou za účelovú, nedôvodnú a v danej
veci za neudržateľnú. Rovnako potom žalovaný v odvolaní neopodstatnene poukazuje na to, že samotná
skutočnosť, že dané zmluvy boli uzatvorené vo vzájomnej súvislosti, neznamená, že uzatvorenie Zmluvy
o doplnkovej službe bolo podmienkou uzatvorenia Zmluvy o úvere, pretože nič také preukázané nebolo,
keď v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere Zmluva o doplnkovej službe neexistovala a nebol teda
dojednaný ani záväzok žalobcu zaplatiť celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe, a preto
sa celková odmena aj z tohto dôvodu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti žalovaný odkazuje na viaceré rozhodnutia
okresných súdov, odvolací súd uvádza, že tieto nie je možné bez ďalšieho v danej veci aplikovať
vzhľadom na odlišný skutkový základ, no najmä nejde o rozhodnutia, ktorými by bol viazaný, pričom je
nepochybné, že v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa vyskytujú i rozhodnutia vychádzajúce
z opačných záverov.
12. Rovnako nenáležite žalovaný argumentuje tým, že zmluvné dojednanie o celkovej odmene je
vzhľadom na to, že ide o hlavné zmluvné dojednanie - cenové dojednanie, vylúčené zo súdneho
prieskumu jeho prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 OZ, nakoľko zmluva                  o doplnkovej službe
je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou obsahujúcou ustanovenia o predmete
plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Pokiaľ
totiž uzavretie zmluvy predstavuje nekalú obchodnú praktiku, ako je to i v danej veci, je súd povinný
túto skutočnosť zohľadniť napriek tomu, že inak by na preskúmanie zákonnosti a prípustnosti takéhoto
konania dodávateľa neboli splnené podmienky.
13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní podrobne opisuje obsah právneho vzťahu založeného zmluvou o
doplnkovej službe a snaží sa jej uzavretie interpretovať tak, že ide o nadštandardnú službu, ktorá
je vlastne pre dlžníka mimoriadne výhodná, keď mu zabezpečuje komfort, spočívajúci v tom, že ho
žalovaný odbremeňuje prakticky od všetkých starostí spojených so splácaním spotrebiteľského úveru,
a to naviac za stavu, keď z jeho strany má ísť o reálne                   a ekonomicky náročné protiplnenie,
ktoré dokázal (zrejme iba vďaka svojej mimoriadnej obetavosti a vynaliezavosti) cit. „racionalizovať na
pre spotrebiteľov primeranú výšku“, na prvý pohľad sa to skutočne môže javiť ako mimoriadne výhodná
ponuka. Po dôslednom posúdení všetkých okolností je však potrebné dospieť k záveru, zhodnému so
záverom Národnej banky Slovenska, vyslovenom v jej rozhodnutí vo veci č. NBS1-000-023-846, že ide
o nekalú obchodnú praktiku žalovaného formou klamlivého konania v zmysle § 8 ods. 1 písm. d) Zákona
o ochrane spotrebiteľov.
14. Opodstatnene však žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že pokiaľ ide o výrok, ktorým prvoinštančný
súd určil že za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo



Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak
Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva              o poskytnutí služby KOMFORT boli uzatvorené vo
vzájomnej súvislosti, ide o situáciu, kedy súd vyslovil neprijateľnosť ustanovenia Zmluvy o úvere, ktoré
v takejto podobe neexistuje                  a tak paradoxne za neprijateľné považuje ustanovenie, ktoré sa
v Zmluve o úvere                           a v Doplnkovej zmluve ani nenachádza.
15. Je totiž (už z povahy veci) nepochybné, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku nemožno určiť
zmluvnú podmienku, ktorá medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná, a to ani v prípade ak
nezahrnutie odplaty z doplnkovej služby predstavuje neprijateľné konanie zo strany veriteľa, ktoré
možno kvalifikovať ako nekalú obchodnú praktiku (ako je to i v danom prípade), keď v tomto prípade
možno určiť iba to, že ide o nekalú obchodnú praktiku, nie však (logicky) ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Uvedené zodpovedá i zneniu ust. § 298 ods. 1 C.s.p., ktoré taktiež umožňuje rozhodnúť
iba o tom, že určité konkrétne (medzi zmluvnými stranami dohodnuté) ustanovenie spotrebiteľskej
zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Na základe uvedeného dospel odvolací súd na rozdiel
od súdu prvej inštancie v preskúmavanej veci, zhodne s argumentáciou žalovaného, k záveru,
že z povahy veci je vylúčené, aby súd vo výroku rozsudku určil, že absentujúce (neexistujúce)
správanie (právny úkon) predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nemožno pritom v tomto smere
považovať za opodstatnenú argumentáciu žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, že za konanie treba
považovať aj opomenutie (nekonanie), keď v tomto prípade nejde o určenie neplatnosti právneho úkonu
spočívajúceho v opomenutí, avšak o neplatnosť (neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky, ktorá
musí byť v konkrétnom znení súčasťou uzavretej zmluvy. V tejto časti preto odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol.
16. Vo vzťahu k zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti, ako už bolo uvedené, dospel odvolací súd k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto, keď v odvolacom konaní neboli
zistené ani také vady konania, na ktoré by bolo možné prihliadať a ktoré by mohli mať vo vzťahu k
napadnutej časti za následok nesprávne rozhodnutie v spore, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
17. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej
veci o trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko je potrebné vychádzať z toho,
že žalobca bol v konaní na súde prvej inštancie úspešný v celom rozsahu. Na tom nič nemení ani
skutočnosť, že vo zvyšnej časti, teda vo zvyšku alternatívneho petitu žaloby nadbytočne podanú žalobu
zamietol, nakoľko pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania sa na zamietnutie alternatívnej časti
neprihliada. Odvolací súd však, keďže vo výroku o určenie, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa
považuje nezapočítanie nákladov spotrebiteľa zo Zmluvy o poskytnutí služby KOMFORT do RPMN
uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, o nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods.
2 C.s.p., a prevažne úspešnému žalobcovi, ktorý bol úspešný v rozsahu troch z pôvodne uplatnených
štyroch určovacích výrokov (keď na alternatívne výroky sa v tejto súvislosti neprihliada), priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu zodpovedajúcom pomeru úspechu každej zo sporových strán, teda
v rozsahu 50 %, (úspech žalobcu je 75 %, úspech žalovaného je 25%, t.j. 75 % - 25 %), pričom o ich
náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
18. Odvolací súd sa pritom nestotožnil s argumentáciou žalovaného v odvolaní, že v danej veci  boli
splnené podmienky na aplikáciu ust. § 257 C.s.p., pretože existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
za ktoré treba považovať skutočnosť, že počas konania opakovane prejavil záujem usporiadať (ukončiť)
daný spor, či už formou zmieru alebo formou inej dohody, dokonca počas konania odstúpil od Zmluvy o
úvere, čím predmet sporu odpadol, avšak žalobca však tento spôsob ukončenia sporu odmietol, viedol
predmetný spor ako „akademický spor“ ďalej, a preto by nemal znášať náhradu trov konania, ktorý
žalobca viedol neúčelne len ako „spor pre spor“, a to aj z dôvodu, že žalobca svoje práva na súde
uplatňuje šikanózne, pretože na okresnom súde podal dve rovnaké vzorové žaloby, a to s totožnými
sporovými stranami (sp. zn. 42C/191/2016 a 6C/134/2016) a jeho manželka tiež dve (6C/138/2016            a
56C/150/2016), pričom podstatná je tiež skutočnosť, že toto nie je ojedinelé konanie tohto konkrétneho
žalobcu, ale tento modus operandi sa vyskytuje vo všetkých jeho konaniach a konaniach jej manželky
voči nemu, kde žalobcu - spotrebiteľa zastupuje totožný právny zástupca. Rovnako sa nemožno stotožniť
s jeho argumentáciou, že z hľadiska časovej náročnosti pre strany sporu, ich právnych zástupcov, sudcov
ako aj ďalších pracovníkov okresného súdu je pre všetkých zúčastnených jednoznačne neefektívne
žalovať jednotlivé vzorové zmluvy uzavreté so žalobcom samostatne a nie spoločne a takýto postup
je neefektívny aj z materiálneho hľadiska a to nie len pre neho a konajúci súd, ale aj pre samotného
žalobcu (mimochodom spotrebiteľa), pre ktorého to predstavuje aj zásadné riziko keďže, ak so svojom
argumentáciou na súde neuspeje náhrada trov konania bude mnohonásobne vyššia, ak svoje práva z



rovnakých adhéznych zmlúv uplatňuje vždy                          v samostatných konaniach a nie v jednom
spoločnom, a preto čím viac samostatných konaní žalobca iniciuje, tým mu hrozí vyššia náhrada trov
konania, ak neuspeje, ako v prípade, ak by inicioval menej konaní no s rovnakým rozsahom (obsahom)
s tým, že uvedený procesný postup žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, má len jeden jediný cieľ,
ktorým je umelo navyšovať úkony právnej „pomoci” a tým navyšovať celkové trovy konania právneho
zastúpenia, čoho príkladom je aj tento spor „pre spor“, hoci rozsiahla a ustálená judikatúra takémuto
špekulatívnemu konania odmietla poskytovať právnu ochranu z dôvodu, že takýto procesný postup
uplatňovania práv navodzuje dojem, že jeho účelom nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa (v
danom prípade žalobcu), ale získanie finančných prostriedkov                 v podobe náhrady trov právneho
zastúpenia (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013).
19. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že počas konania opakovane prejavil záujem usporiadať (ukončiť)
daný spor, či už formou zmieru alebo formou inej dohody, dokonca počas konania odstúpil od Zmluvy
o úvere, čím predmet sporu odpadol, avšak žalobca však tento spôsob ukončenia sporu odmietol,
viedol predmetný spor ako „akademický spor“ ďalej, a preto by nemal znášať náhradu trov konania,
odvolací súd opätovne i v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v preskúmavanej veci nejde o „spor pre spor“,
keď oprávnenie domáhať sa určenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy vyplýva priamo zo zákona,
pričom zotrvanie žalobcu na podanej žalobe nemožno považovať ani za šikanózny výkon práva,
keď rozhodnutie súdu v danom prípade definitívne autoritatívne vymedzí obsah vzájomných práv a
povinností strán sporu, teda nastolí právnu istotu. Naviac však možno poukázať i na to, že tu ide o
výkon práva domáhať sa ochrany, ktorý je v prevažnej časti realizovaný oprávnene, a tento nemožno
bez existencie celkom výnimočných okolností veci (ktoré žalovaný ani netvrdil) sankcionovať tým,
že súd žalobcovi napriek jeho úspechu náhradu trov konania súd neprizná. V tomto smere je tiež
nevyhnutné vychádzať z toho, že význam a potrebu takéhoto sporu pre právne postavenie spotrebiteľa,
tu prezumuje priamo zákonodarca, a to práve so zreteľom na spotrebiteľský charakter daného právneho
vzťahu. Celkom nelogická je v tejto súvislosti argumentácia žalovaného, ktorý tvrdí, že cieľom iniciovania
viacerých sporov (namiesto jedného) zo strany žalobcu, je umelé navyšovanie trov konania, avšak
zároveň tvrdí, že čím viac samostatných konaní žalobca iniciuje, tým mu hrozí vyššia náhrada trov
konania, ak neuspeje. Nedôvodne žalovaný v tejto súvislosti argumentuje právnymi závermi vyslovenými
v uznesení Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013, keď ich použiteľnosť v
tomto prípade vylučuje skutková no i právna odlišnosť jednotlivých sporov. V predmetnej veci totiž
bolo predmetom posúdenia priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi - združeniu na
ochranu práv spotrebiteľov, ktorý svojvoľne z vlastnej iniciatívy vstúpil na strane spotrebiteľov do niekoľko
desiatok konaní, avšak v danej veci ide o spory jedného spotrebiteľa, hoci vo viacerých veciach
zastúpených totožným advokátom, pričom pokiaľ ide o zmienku o obdobných sporoch manželky žalobcu,
odvolací súd nenachádza (okrem rovnakého advokáta) žiadnu vecnú spojitosť a teda ani relevanciu pre
toto konania. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v danej veci
sú splnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. a o nároku na náhradu trov konania
rozhodol (iba) podľa zásady úspechu (§ 255 ods. 2 C.s.p.).
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o  u  č e n i  e :
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa                   (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je



prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná,  má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).