{"guid": "193c0a57-081f-48dc-9d1a-992a4d28aec7:7e7d4fed-f644-403a-9954-aae9fb18f3dc", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2", "spisova_znacka": "24Co/928/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/928/2015 z 14. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. februára 2017, sp. zn. 24Co/928/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2", "identifikacne_cislo": "2113206974", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Břoušková", "sudca_id": 852, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-brouskova-852", "datum_vydania": "2017-02-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e7d4fed-f644-403a-9954-aae9fb18f3dc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/928/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113206974
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XX, Y., 2. S. H., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. A. XX, Y., zastúpený splnomocnencom: JUDr.
M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. A. XX, Y., o zaplatenie 15.169,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/481/2013-240 zo dňa 11.11.2014 vo výrokoch
zamietnutia návrhu proti žalovaným 1 a 2, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zamietnutia žaloby proti
žalovaným 1 a 2 a v závislých výrokoch o náhrade trov konania   p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1 a 2  majú voči žalobcovi  p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh voči žalovanému 1 a žalovanému 2 zamietol, návrh
voči žalovanému 1 v časti sumy 879,24 Eur zastavil a žalovaným 1 a 2 nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 153 ods. 1 O.s.p., § 488, § 489, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 1
ods. 2, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 39 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4, § 558, § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.
a vecne tým, že keďže právny predchodca žalobcu (obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s.)
bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3
ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Vzhľadom na to, že žalovaný v rade 1 pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať ho za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v
zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o  úvere sa zaviazal
poskytnúť veriteľ ako dodávateľ žalovanému  v rade 1 ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo
forme úveru a žalovaný v rade 1 ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu
s odmenou, zmluva uzavretá medzi nimi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle
§ 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by uzavretá zmluva
bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., nie je tak vylúčená spod
jurisdikcie tohto zákona.



2. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je
nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod   (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch.

3. S ohľadom na obsah zmluvy o úvere zo dňa 13.11.2004 v spojení s platobnou históriou mal súd
preukázané, že žalovanému v rade 1 bol poskytnutý právnym predchodcom žalobcu úver vo výške
300.000,- Sk, s úrokovou sadzbou 11,80% ročne, bez uvedenia ročnej  percentuálnej miery nákladov,
s výškou splátok 4.368,- Sk, so splatnosťou splátok mesačne       k 20. dňu, prvá splátka splatná dňa
20.12.2004 a konečná splatnosť 20.10.2014. Žalovaný  v rade 1 mal teda povinnosť uhrádzať splátky
do 20.10.2014 pri dodržaný splátkového kalendára. Súd mal za preukázané tvrdením žalobcu, ktoré v
konaní nebolo spochybnené, že žalovaný v rade 1 uhradil na úver k 27.09.2006 sumu vo výške 3.158,78
Eur/95.161,60 Sk a následne od 13.05.2010 do 21.02.2011 sumu 500,- Eur. Spolu teda žalovaný v rade
1 uhradili sumu 3.658,78 Eur (3.158,78 Eur + 500,- Eur).

4. Súd podrobil predmetnú zmluvu o úvere zo dňa 13.11.2004 kontrole a mal preukázané, že predmetná
zmluva o úvere neobsahuje údaj o výške RPMN v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) zákona
o spotrebiteľskom úvere (súdom zistená výška RPMN 12,74%), čo má za následok, že na zmluvu o
úvere sa hľadí ako na zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný v rade 1 skutočne čerpal úver
vo výške 9.759,01 Eur/294.000,- Sk (súd odpočítal od sumy 300.000,- Sk - poplatok za poskytnutie
úveru 2% z výšky úveru, keďže v skutočnosti bol žalovanému v rade 1 poskytnutý úver vo výške
294.000,- Sk) a celkom na tento úver zaplatil sumu 3.658,78 Eur. Z tohto dôvodu by mal povinnosť
zaplatiť sumu 6.100,23 Eur, ak by súd nepovažoval návrh voči žalovanému v rade 1 z dôvodu vznesenej
námietky premlčania za nedôvodný. Nakoľko predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov pri dodržaní
splátkového kalendára a výšky splátky 144,99 Eur/4.368,- Sk, by žalovaný v rade 1 bol splatil sumu
poskytnutého úveru 9.759,01 Eur/294.000,- Sk ku dňu 20.07.2010 a to formou 67 splátok od 20.12.2004
do 20.06.2010 x 4.368,- Sk + 1 splátky k 20.07.2010 vo výške 1.344,- Sk (67 splátok x 4.368,- Sk + 68.
splátka vo výške 1.344,- Sk = 294.000,- Sk).

5. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 postúpil postupca túto pohľadávku na žalobcu.

6. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní je daná na základe predložených oznámení o postúpení
pohľadávky zaslaných žalovaným ako aj v spojení s predmetnou Zmluvou o postúpení pohľadávok zo
dňa 04.11.2009.

7. Žalobca uviedol, že dňa 04.11.2009 pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu časť 22. splátky a 97
nasledujúcich splátok v plnej výške, v celkovej výške 15.669,90 Eur, ktorá pozostáva z istiny 14.019,53
Eur a z úroku z omeškania 1.650,37 Eur. Zároveň uviedol a vyplýva to aj z platobnej histórie, že
žalovaný v rade 1 nezaplatil splátku v celej výšku už ku dňu 20.05.2005, pričom od 27.09.2006 sa
dostal do sústavného omeškania, keď naposledy zaplatil splátku čiastočne dňa 27.09.2006. Podľa vyššie
citovaného  článku Zmluvy č. 7 bod 7.6.1 VOP teda nastali podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, t.j.  požadovať splatenie pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka
určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca bol teda oprávnený vykonať svoje právo a
zosplatniť úver. Potom deň, kedy bol právny predchodca žalobcu oprávnený zosplatniť celý dlh, možno
považovať za deň, v zmysle ktorého sa právo mohlo vykonať prvýkrát v zmysle ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka, teda za deň, kedy začala plynúť premlčacia doba. Za uvedeného stavu, keď
splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v rade 1
bol v sústavnom omeškaní od 27.09.2006, teda neuplatnil splátku splatnú dňa 20.09.2006, bol právny
predchodca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dňa 30.09.2006 a nasledujúcim dňom začala
plynúť 3 ročná premlčacia doba. Žalobca podal návrh dňa 21.03.2013, pričom súd považuje vznesenú
námietku premlčania zo strany žalovaného v rade 1 za dôvodnú. Skutočnosť, že právny predchodca
žalobcu bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu omeškania žalovaného v rade 1 so
splácaním dlhu, potvrdzuje súdu aj Príloha č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok v zmysle ktorej vyplýva



počet dní omeškania 1172, čo korešponduje s počtom dní odkedy bol právny predchodca oprávnený
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru dňa 30.09.2006 ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 04.11.2009 súd zistil počet dní omeškania 1131 dní, teda v prílohe je dokonca uvedených viac dní
omeškania o 42 dní. S ohľadom na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov a podľa vyššie uvedeného
žalovaný bol povinný zaplatiť výšku poskytnutého úveru poskytnutého úveru 9.759,01 Eur/294.000,-
Sk pri dodržaní splátkového kalendára formou 67 splátok od 20.12.2004 do 20.06.2010 a 68. splátky
vo výške 1.344,- Sk, teda ku dňu 20.07.2010. Nakoľko má súd za to, že už právny predchodca mal
právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru k 30.09.2006, pričom vyhlásením mimoriadnej splatnosti bol
zostatok úveru vo výške 6.569,16 Eur (45 splátok od 20.10.2006 do 20.06.2010 x á 144,99 Eur + splátka
vo výške 1.344,- Sk/44,61 Eur). Pričom len táto suma mohla byť predmetom postúpenia pohľadávky a
nie suma vo výške 15.669,90 Eur.

8. Nakoľko vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka je vzťahom spotrebiteľským, súd podrobil vec z hľadiska
súdnej kontroly nekalých obchodných praktík. Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom,
má svoj obsah a nie je možné ho prehliadať ani v rovine súkromného práva. Ak sa uplatňuje právo
po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu.
Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky. Konaním v
rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa rozumie najmä konanie, ktoré je
v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi
pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku,
výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody (§ 4 ods. 8 zákona o ochrane
spotrebiteľa). Súčasný zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči
spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítava nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za
každých okolností považujú za nekalé, a ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 k zákonu o ochrane spotrebiteľa.
Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky uvedené v zozname od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t.j.
bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to: 1. či k nim došlo postupom dodávateľa bez odbornej
starostlivosti a 2. či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napríklad uzavrieť
zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a podobne. U iných praktík je teda pre záver o nekalosti dôležitá
existencia uvedených dvoch aspektov.

9. Súd má za to, že žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku dňa 10.04.2010 v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že
právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého
sa doplnili len údaje o žalovanom v rade 1 (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaný
v rade 1 uznáva premlčaný dlh). V Dohode v bode 2. uznal žalovaný čo do právneho dôvodu a výšky
svoj záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo/číslo zákazník 283825685 celkom vo
výške 16.395,- Eur (493.915,77 Sk), ktorá pozostáva z istiny 14.019,53 Eur (422.352,36 Sk), z úroku
z omeškania 9% ročne zo sumy 14.019,53 Eur (422.352,36 Sk) za dobu od 04.11.2009 do splatnosti
poslednej splátky podľa tejto dohody nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- Eur (4.518,90 Sk). V
dohode v bode 3.1 označenom Forma splatenia záväzku bol dohodnutý počet splátok 6, výška splátok
minimálne vo výške 150,- Eur k 20. dňu v mesiaci, pričom dátum splatnosti prvej splátky je 20.04.2010
a dátum poslednej splátky je 20.09.2010. V tejto súvislosti dáva súd po pozornosti, že žalovaný v rade 1
uznať celkom sumu vo výške 16.395,- Eur, pričom tak ak už súd vyššie skonštatoval, právny predchodca
mal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru k 30.09.2006 celkom vo výške 6.569,16 Eur (45 splátok
od 20.10.2006 do 20.06.2010 x á 144,99 Eur + splátka vo výške 1.344,- Sk/44,61 Eur). Pričom len
táto suma mohla byť predmetom postúpenia pohľadávky. Predmetná dohoda neobsahuje už údaj o
konkrétnom výške vyčísleného úroku z omeškania. Pokiaľ ide o predmetný splátkový kalendár, ktorý tvorí
prílohu k predmetnej dohode z tohto vyplýva, že s odkazom na obsah článku 3.1 dohody, že žalovaný sa
zaviazal zaplatiť sumu 16.395,- Eur formou 6 splátok, pričom prvých 5 splátok po 150,- Eur a poslednú
6 splátku vo výške 15.645,- Eur. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti, že výška, ktorú žalovaný v
zmysle predmetnej dohody uznal, už v časti istiny 16.395,- Eur, prevyšuje sumu 6.569,16 Eur, ktorá
mohla byť predmetom postúpenia pohľadávky, pričom už len posledná 6 splátka je vo vyššej suma ako
celá možné pohľadávka vo výške 6.569,16 Eur. Pričom výšku sumu uvedenej v uznaní mala samozrejme
vplyv na výšku jednotlivých splátok.



10. Žalobca počas konania nepreukázal, že žalovanému v rade 1 ako priemernému  spotrebiteľovi boli
akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu takýmto
spôsobom vyčísleného dlhu ako aj význam premlčania. Žalovaný v rade 1 následne bez toho, aby mu boli
vysvetlené následky uznania záväzku ako vyčíslenia uznanej sumy, vyčíslenia splátok v rámci dohody,
túto dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správania sa priemerného spotrebiteľa). Ak
by žalobca vysvetlil žalovanému v rade 1 následky uznania dlhu (10-ročná premlčacia doba), ako aj
konkrétny spôsob ním vyčíslenej sumy, ktorá bola predmetom uznania, bolo by prinajmenšom nelogické,
aby žalovaný v rade 1 s takýmto poznatkom dohodu podpísal. Už s ohľadom skutočnosť, že uznaná
suma presahu dlžnú sumu, ktorá mohla byť predmetom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti ešte právnym
predchodcom žalobcu. S ohľadom na to, že žalovaný v rade 1 sa zaviazal uznaný dlh platiť v splátkach,
má súd za to, že mal jediný cieľ, aby mu bolo umožnené, dlh splácať. V dohode sa uvádza výška splátky
ako esenciálna náležitosť dohody o splátkach, pričom žalobca vyčíslil výšku splátok spôsobom vyššie
uvedeným, ktorý nie je v súlade so zákonom a nebol ani v záujme žalovaného v rade 1 s ohľadom aj na
výšku poslednej splátky v sume 15.645,- Eur, ktorá prevyšuje samo osebe výšku dlžnej sumy zistenej
súdom. Súd má za to, že týmto spôsobom došlo zo strany žalobcu k porušeniu odbornej starostlivosti
vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne
očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi
alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v obchodnej činnosti. Predmetné znenie Dohody
má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalovanému v rade 1 vo forme povolenia splátok dlhu, ktorého
skrytým cieľom je dosiahnutie uznania záväzku, avšak vo vyššej sume, na akú by mal žalobca vôbec
nárok a v konečnom dôsledku sa žalobca týmto spôsobom domáha aj predĺženia premlčacej lehoty
na uplatnenie žalobného nároku ako aj súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Súdu je z rozhodovacej
činnosti zrejmé, že žalobca nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje
stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva
dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov
žalobcu spočívajúcu v nepodaní žaloby včas a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa. Právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným v rade 1 je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto je
potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú
na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny úkon uznania dlhu ale aj Dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku. Súd považuje predmetnú Dohodu za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je
neplatná, a ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Pričom podstatne narušila alebo
môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku ale k
službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je
obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Predmetnú Dohodu súd posúdil aj v
zmysle ustanovení § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Posudzujúc platnosť takéhoto právneho úkonu
súd dospel k záveru, že ide absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho
právneho úkonu v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom taktiež obchádza zákon.

11. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a
výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať nielen ustanovenia §
558 a § 34 a nasledujúce Občianskeho zákonníka ale tak už bolo vyššie uvedené aj ustanovenia § 7
zákona č. 250/2007 Z.z., § 53 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný v rade 1 síce v rámci Dohody uznal
čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi a to v celkovej výške 16.395,- Eur, pričom tak
ako už bolo vyššie uvedené, predmetné uznanie trpí vadou neplatnosti, keď výšku dlhu vyčíslil žalobca
spôsobom uvedeným vyššie, ktorý nie je v súlade so zákonom. Súd konštatuje, že platnosť takéhoto
právneho úkonu ako je uznanie dlhu, je neplatným právnym úkonom, pretože nespĺňa predpoklady
riadneho právneho úkonu v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto ani nemôže spôsobil pretrhnutie plynutia
pôvodnej premlčacej doby a začatie novej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 veta
druhá Občianskeho zákonníka.

12. Žalobca sa voči žalovaného v rade 2 domáha zaplatenia sumy 8.989,44 Eur, ktorá predstavuje
62 neuhradených a nepremlčaných splátok, počnúc dňom 20.09.2009 a poslednou splátkou zo dňa
20.10.2014. Charakteristickým znakom ručenia je, že ručiteľovi povinnosť vo vzťahu k dlžníkovej
povinnosti je akcesorickej povahy. Ručením možno zabezpečiť len takú pohľadávku, ktorá v čase
uzavretie ručiteľského záväzku už existuje. Ručiteľ je rovnako zaviazaný ako dlžník. Ručiteľský záväzok



zaniká zánikom hlavného záväzku, t.j. nezávisle od vôle ručiteľa, a tiež v dôsledku právneho úkonu
ručiteľa najmä splnením záväzku ručiteľa, ak uplatnenie námietok dlžníka spôsobí zánik hlavného
záväzku, uplynutím doby a podobne. Ako už bolo vyššie uvedené súd sa stotožnil so vznesenou
námietkou premlčania žalovaného v rade 1 a zároveň má za to, že taktiež vznesená námietka premlčania
zo strany žalovaného v rade 2 je dôvodná. Nakoľko ručiteľský záväzok žalovaného v rade 2 je záväzkom
akcesorickej povahy. Žalobca nemal právo žiadať od žalovaného v rade 2 zaplateniu sumy 8.989,44 Eur,
ktorá predstavuje 62 splátok od 20.09.2009 do 20.10.2014, nakoľko tak ako už bolo vyššie uvedené,
úver je bezúročný a bez poplatkov a žalovaný v rade 1 mal pri zachovaní riadnej splatnosti splátok úver
splácať do 20.07.2010. Žalobca sa teda od odporcu mohol domáhať zaplatenia splátok od 20.09.2009
do 20.07.2010 spolu vo výške 1.491,56 Eur (10 x á 144,99 Eur + 44,61 Eur). Avšak aj vo vzťahu k sume
1.491,56 Eur, je návrh voči žalovanému v rade 2 nedôvodný, keď právny predchodca žalobcu mal právo
ku dňu 30.09.2006 vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, a návrh podal žalobca dňa 21.03.2013, t.j. po
uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby ale aj štvorročnej premlčacej doby v zmysle Obchodného
zákonníka.

13. Súd  ďalej aplikoval  § 101 Občianskeho zákonníka, keď v tejto veci nie je možné postupovať v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní, ktorej aplikácie sa žalobca s poukazom na
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 dovoláva, keďže uvedené nie je možné
aplikovať aj na predmetnú vec. Nakoľko žalovaný v rade 1 a žalovaný v rade 2 vzniesli námietku
premlčania, túto súd považoval za odôvodnenú, preto z vyššie uvedených dôvodov návrh v celom
rozsahu tak voči žalovanému v rade 1 ako aj voči žalovanému v rade 2 ako nedôvodný zamietol. Z
dôvodu hospodárnosti sa súd ďalej v konaní nezaoberal výškou a dôvodnosťou požadovaného úroku z
omeškania ani skutočnosťou či žalobca bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť.

14. O trovách konania žalobcu a žalovaného v rade 1 súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá (v časti zastavenia bol úspešný
žalovaný v rade 1, keď zastavenie zavinil žalobca), keď však plne úspešnému žalovanému v rade 2
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil.

15. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalobca a namietal
nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Predovšetkým namietal
nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, keď poskytnutý úver žalovanému 1 považoval za bezúročný a
bez poplatkov s poukazom na to, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o výške RPMN v zmysle ust. § 4
ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na ustanovenie čl. IV bod 5 zmluvy účastníkov
o splátkovom úvere, podľa ktorého dlžník a veriteľ sa dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov
je 13,37%, pričom je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výšky
poskytnutého úveru. Ročná percentuálna miera nákladov sa počas trvania úverového vzťahu mení v
prípade, ak dôjde k zmene úrokovej sadzby alebo poplatkov alebo sa dlžník omešká so splátkou alebo
uhradí v iný ako dohodnutý deň podľa zmluvy. Hodnota RPMN je vypočítaná v súlade so zákonom č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006, tzn. platným v čase uzavretia
zmluvy. Ďalej nesúhlasil s posúdením ukončenia zmluvy súdom a s následným posúdením plynutia
premlčacej doby. Keďže úver nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov, nebol dôvod ani
na súdom použitý postup, tzn. na znižovanie počtu splátok ani výšky splátky. V ďalšom poukázal na
znenie bodu 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok, § 103, § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a čl. V bodu 1 zmluvy o postúpení pohľadávok. Zdôraznil, že právny predchodca žalobcu neukončil
záväzkovo-právny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovaným 1 na strane druhej,
keďže nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola  vypovedaná a taktiež nedošlo
k odstúpeniu od zmluvy a žalobca ani nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť ukončenia
zmluvy preukázali. Má za to, že výkladom ustanovení Všeobecných obchodných podmienok možno
dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky žalobca boli oprávnení, nie však
povinní predčasne ukončiť záväzkovo-právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávky
aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Sám žalobca sa stal veriteľom pohľadávky, pričom
základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka
záväzkového vzťahu. Vzhľadom na vyššie uvedené si uplatnil voči žalovanému 2 nárok na zaplatenie
30 nepremlčaných splátok splatných od 20.04.2010 do 20.10.2014 spolu v sume 7.974,45 Eur. Ďalej
zastáva názor, že v danom prípade si mohol uplatniť splátky nepremlčané v 4-ročnej premlčacej dobe,
keďže ide o úverovú zmluvu a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, teda voči žalovanému 2 si
uplatnil nárok na nižšie plnenie ako mu vznikol nárok. K aplikácii Obchodného zákonníka poukázal na



to, že predmetná zmluva bola uzavretá 13.11.2004, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust.
§ 52 až § 54 len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove 9Co/64/2013 zo dňa 30.09.2014,
ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, z ktorého vyplýva,
že ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o
úvere sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto
aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy sa spravujú Obchodným
zákonníkom. Obdobne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo
dňa 27.03.2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21.11.2013,
ako aj ďalší rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30.10.2013
a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20.02.2014. Ďalej zdôraznil, že
žalovaný 1 sám požiadal o vystavenie splátkového kalendára, pričom po telefonickej dohode žalobcu
so žalovaným 1 ohľadom splácania dlžnej sumy, bola žalovanému 1 poštou zaslaná dohoda podpísaná
žalobcom v dvoch vyhotoveniach s tým, že v prípade súhlasu žalovaného so stanoveným splátkovým
kalendárom obsahom dohody v jednom rovnopise zašle podpísanú dohodu žalobcovi. Žalovaný 1 po
dôkladnom zvážení zrejme dohodu podpísal a jedno vyhotovenie vrátil žalobcovi. Obsahom dohody
je uznanie dlhu zo strany žalovaného. Tento právny inštitút je zakotvený v Občianskom zákonníka,
pričom jeho právnym následkom, ktorý nastal priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej
doby. Vzhľadom na takýto postup došlo k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov odo dňa, keď k
uznaniu došlo, pričom pri takomto uznaní dlhu zákon ani nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania
vedomosť o premlčaní dlhu (§ 110 ods. 1 druhá veta OZ). Žalobca považuje za potrebné poukázať
na rozdielnosť účinkov a rovnako aj rozdielnosť náležitostí potrebných k tomu, aby nastali účinky ust.
§ 110 ods. 1 druhá veta OZ a ust. § 558 OZ. Tým, že žalovaný podpísal dohodu prejavil svoju vôľu
záväzok splniť, čo je zároveň v jeho záujem, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databáze
neplatičov, čím si môže v budúcnosti zlepšiť svoje postavenie pri žiadosti o úver. Zdôraznil, že aj ochrana
spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti,
nezodpovednosti spotrebiteľa, uvedené vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo
1201/2009 a komentár Občianskeho zákonníka I. vydanie, Praha, C.H.Beck, 2008. Pre úplnosť záverom
uviedol, že pokiaľ by súd posúdil predmetný úverový vzťah podľa ustanovení Obchodného zákonníka,
následne aj účinky dohody je potrebné vyhodnotiť v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. V
súvislosti s platnosťou dohody poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
30.10.2013 sp. zn. 15Co/28/2013. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie postupom podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu
voči žalovaným 1 a 2 v napadnutom rozsahu, resp.  v zmysle ust. § 221 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho
poriadku rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní, pričom trovy právneho
zastúpenia odvolacieho konania si uplatnil vo výške 348,41 Eur s DPH a režijný paušál vo výške 9,65
Eur s DPH, tzn. spolu 394,06 Eur s DPH.

16. Žalovaný 1 odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.

17. Žalovaný 2 odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril  prostredníctvom svojej
splnomocnenej zástupkyne s tým, že odvolanie žalobcu považuje za neopodstatnené a irelevantné.
Rozhodnutie súdu považuje za správne a zistenia skutkového stavu za dostačujúce. Prvoinštančný
súd správne posúdil, že zmluva o úvere zo dňa 13.11.2004 je spotrebiteľskou zmluvou a preto ju
podrobil kontrole. Súd správne posúdil otázku premlčania v zmysle čl. 7 bod 7.6.1 VOP mimoriadna
splatnosť mala nastať právnym predchodcom dňa 30.09.2006, nakoľko 27.09.2006 bol žalovaný 1 v
sústavnom omeškaní a žalovaný 2 nemal ani vedomosť o jeho neplnení záväzku zo zmluvy o úvere.
Posúdenie otázky premlčania podľa Občianskeho zákonníka  a nie podľa Obchodného zákonníka
nachádza oporu aj v odôvodnení uznesenia Ústavného súdu SR I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.06.2013.
Za neopodstatnené považuje tvrdenie žalobcu, že v prípade mimoriadnej splatnosti, ktorá podľa súdu
mala nastať 30.09.2006 ide o nepreukázanú skutočnosť. Považuje za nepreukázané zo strany žalobcu,
že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bol ako právny nástupca oprávnený, keďže v prípade postúpenia
pohľadávky slovenský právny poriadok nepozná postúpenie záväzkov vzťahu, ale len pohľadávky ako
právo veriteľa na plnenie vrátane akcesorických práv, ku ktorým vyhlásenie mimoriadnej splatnosti,
t.j. zmena vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, aj podľa názoru Najvyššieho súdu
SR v zmysle rozsudku 3 Obdo 7/2009 zo dňa 14.10.2009 nepatrí. Žalobca dokonca uvádza chybne a



irelevantne, že či voči žalovanému 2 uplatnil nárok na zaplatenie 30 nepremlčaných splátok splatných
od 20.04.2010 do 20.10.2014 v sume 7.974,45 Eur, pretože uznesenie zo dňa 09.10.2013 súd pripustil
zmenu návrhu tak, že žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.989,44 Eur, úrok 8,75%
ročne zo sumy 8.989,44 Eur od 12.09.2012 do zaplatenia. Stotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie,
že žalobca zneužil inštitút uznania dlhu podľa § 558 OZ, nakoľko aj žalovaný 1 vypovedal, že pri
podpise dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu zo dňa 10.04.2010 ani nevedel, čo
premlčanie znamená a nie ešte posúdiť, že pohľadávka je v čase podpisu premlčaná. Tvrdenia, že
žalovaný sám požiadal o vystavenie splátkového kalendára a následne mu bola dohoda zaslaná poštou
je irelevantné. Žalovaný 1 okolnosti smerujúce k uzavretiu tejto dohody ozrejmil súdu svojou výpoveďou.
Nestotožňuje sa ani s tvrdením žalobcu, že podpisom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
dlhu došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 druhá veta OZ, tzn. k prerušeniu plynutia premlčacej doby a
plynutiu novej 10 ročnej premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky zákon nevyžaduje,
aby dlžník v čase uznania mal vedomosť o premlčaní dlhu. Teda uznaním premlčaného záväzku bez
toho, aby bol dlžník poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené účinky. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje za správne a zistenie skutkového stavu za dostačujúce. Záverom zdôraznil, že
považuje za neopodstatnené a irelevantné tvrdenie žalobcu, že dochádza k popretiu procesnej zásady
rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Inštitút premlčania predsa odzrkadľuje vplyv
dvoch súkromnoprávnych zásad a to zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá predpokladá iniciatívu
v tomto prípade veriteľa a zásadu právnej istoty, ktorá má minimalizovať nevyjasnené dlhotrvajúce
právne vzťahy. Spotrebiteľ skoro vždy ťahá za kratší koniec a v právnom vzťahu s dodávateľom je
nepochybne slabšou stranou. Slovenský právny poriadok, ale aj právny poriadok  a normy EÚ pokladajú
ochranu spotrebiteľa za nevyhnutnú pri utváraní vnútorného trhu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie z dôvodu zjavne neopodstatneného odvolania potvrdil a zároveň si uplatnil voči žalobcovi
trovy konania v podobe hotových výdavkov, ktorých vyúčtovanie doručí súdu do 3 dní.

18. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP, akt. §
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP,
akt.  § 127  a  § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2
OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej
inštancie ako vo výroku vecne správny  s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných
dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že
návrh žalobcu je nedôvodný, i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia, keď
podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval,



pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací súd v zmysle § 382 C.s.p. vyzval strany, aby sa
vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia.

21. Žalobca vo svojom vyjadrení k výzve  uviedol, že norma obsiahnutá v § 92 ods. 2 Zákona o bankách
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska v zmysle § 50 ods. 1 Zákona
o bankách a preto s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o
bankách, s nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky, ale len sankcia vyplývajúca zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť
banky v zmysle § 50 ods. 1 Zákona o bankách. V ďalšom poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 12Co/223/2015 zo dňa 16.03.2016, kde odvolací súd vyslovil, že určitá výnimka je aj v  §
92 ods. 8 Zákona o bankách, že ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahne jeden rok, môže postúpiť
takúto pohľadávku inej banke aj bez súhlasu klienta. Podľa názoru odvolacieho súdu nebola dostatočne
posúdená príloha č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, kde sa konštatuje omeškanie s plnením
peňažných záväzkov po dobu viac ako 1304 dní. V danom prípade žalovaní boli ku dňu postúpenia
pohľadávky v omeškaní po dobu 1172 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. V ďalšom poukázal v tejto
súvislosti na znenie bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, z ktorého vyplýva, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku a to aj bez ohľadu na to, či sú budúce
alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú
ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku
alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu
výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Nakoľko ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách
pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon
predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ust. § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu
úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany sa dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného
zákona. Zo znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť
iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak,
že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka
postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške predmetného záväzku a nie len časť, s ktorou je dlžník
v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku,
s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor
je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, iba ak by nebolo formulované v tom
zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, alebo bolo
by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť
predmetom postúpenia. V tejto súvislosti poukázal aj na ustálenú judikatúru.

22. K doručenej výzve odvolacieho súdu sa vyjadril len žalovaný 2 prostredníctvom svojej
splnomocnenej zástupkyne majúc za to, že výzva, ktorá je uvedená v § 92 ods. 8 Zákona o bankách
vo vete prvej nie je právnym úkonom. Ide o tzv. faktický úkon, ktorý je však nevyhnutnou podmienkou
možnosti ďalšieho právneho úkonu a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. V prípade, ak tento
faktický úkon vykonaný nebol, neplatným bude následný právny úkon. Poukázal na znenie § 45 ods. 1
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď
jej dôjde. Analogicky uvedené ustanovenie treba využiť aj pri doručovaní faktického úkonu banky, pre
ktorý je stanovená písomná forma  a ktorý môže byť relevanciu pre posúdenie následnej platnosti alebo
neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou iba v prípade, ak sa dostane do dispozičnej sféry dlžníka,
ktorému bol zasielaný. V danom prípade však nikdy takáto výzva zo strany banky nebola žalovanému v 2.
rade doručená. Žalobca takéto doručovanie ani nepreukázal, pričom preukázanie doručenia písomnosti,
z ktorej žalobca odvodzuje pre seba priaznivé účinky je práve na ňom. Žalobca však nepreukázal, že by
sa takáto listina do dispozičnej sféry dlžníka dostala bez ohľadu na to, či sa s touto výzvou oboznámil
alebo nie, a preto by mal súd vychádzať z toho, že nebola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť
postúpenia pohľadávky bankou.

23.  Z obsahu spisu vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu dňa 21.03.2013 sa žalobca voči
žalovaným v rade 1 a v rade 2 domáha zaplatenia sumy 15.169,90 Eur, úroku z omeškania 8,75%
ročne zo sumy 13.519,53 Eur od 12.09.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Splnením povinnosti
jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Návrh odôvodnil



tým, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 postúpil postupca Slovenská sporiteľňa,
a.s. na neho pohľadávku proti žalovaným. Postupca uzatvoril dňa 13.11.2004 so žalovaným v rade 1
Zmluvu o splátkovom úvere č. 283825685, na základe ktorej mu poskytol finančné prostriedky, ktorej
súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky postupcu. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov,
podmienky splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené
v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Žalovaný v rade 1 neplnil v stanovených
termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca postúpil od zmluvy a vyzval
žalovaného v rade 1 na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej
pohľadávky predstavuje sumu 15.669,- Eur (472.071,41 Sk), ktorá pozostáva z istiny 14.019,53 Eur
(422.352,36 Sk), úroku z omeškania 1.650,03 Eur (49.719,05 Sk). Žalovaný v rade 1 uznal uvedený
záväzok v Dohode o uznaní záväzku. V tomto konaní si uplatňuje zákonný úrok z omeškania počnúc
dňom 12.09.2012, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky, resp. po dni riadnej
splatnosti úveru podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Žalobca má za to, že ide o zmluvu o
úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil splátky úveru
riadne a včas, postupca zosplatnil úver a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy. Žalovaní uhradili sumu 150,-
Eur dňa 13.05.2010, sumu 50,- Eur dňa 15.06.2010, sumu 150,- Eur dňa 13.07.2010, sumu 50,- Eur
dňa 19.08.2010, sumu 50,- Eur dňa 14.12.2010, sumu 50,- Eur dňa 21.02.2011. Dlžná suma 15.169,90
Eur pozostáva zo sumy neuhradenej istiny úveru vo výške 13.519,53 Eur (t.j. rozdiel medzi istinou úveru
a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu sumy 500,- Eur) a úroku z omeškania
1.650,37 Eur (t.j. rozdiel medzi postúpenými úrokmi z omeškania a platbami započítanými na tieto úroky).

24. Uznesením č.k. 8C/481/2013-72 zo dňa 09.10.2013 súd pripustil zmenu návrhu tak, že žalovaný
v rade 1 je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.169,90 Eur, úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy
13.519,53 Eur od 12.09.2012 do zaplatenia. Žalovaný v rade 2 je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
8.989,44 Eur, úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy 8.989,44 Eur od 12.09.2012 do zaplatenia. V
rovnakej lehote sú žalovaný v rade 1 a v rade 2 povinní zaplatiť trovy konania. Splnením povinnosti
jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

25. Na základe podania žalobcu zo dňa 29.04.2014 v spojení s upresnením na pojednávaní dňa
08.07.2014 sa žalobca domáha voči žalovanému v rade 1 zaplatenia sumy 14.290,66 Eur, úroku z
omeškania 8,75% ročne zo sumy 13.519,53 Eur od 12.09.2012 do  zaplatenia, voči žalovanému v rade
2 zaplatenia sumy 8.989,44 Eur, úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy 8.989,44 Eur od 12.09.2012
do zaplatenia.

26. Žalobca podal žalobu dňa 21.03.2013 tak, ako bolo vyššie popísané a odôvodnené. Právny
predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaní uzatvorili  zmluvu o splátkovom úvere č.
0283825685 zo dňa 13.11.2004, z nej  vyplýva, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal žalovanému
v rade 1 poskytnúť 300.000,- Sk (9.958,18 Eur). Žalovaný v rade 1 sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky formou  splátok po 4.368,- Sk (144,99 Eur) vždy k 20. dňu v mesiaci,
prvá splátka splatná dňa 20.12.2004, posledná splátka 20.10.2014. Výška úrokovej splátky 11,80%
ročne v deň podpisu zmluvy. Žalovaný v rade 1 podpisom úverovej zmluvy potvrdil, že bol oboznámený s
Obchodnými podmienkami, Sadzobníkom a nemá k nim výhrady. Z dohody o ručení zo dňa 13.11.2004
vyplýva, že žalovaný v rade 2 prehlásil, že uspokojí pohľadávky veriteľa, ktorá vznikla z úverovej zmluvy,
na základe ktorej poskytol dlžníkovi úver vo výške 300.000,- Sk, úroky, úroky z omeškania a všetky
poplatky a náklady spojené s úverovou zmluvou.

27. Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobcu na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009. Žalobca vo svojej žalobe argumentoval, že bola uzatvorená
zmluva o úvere, ktorá je absolútnym obchodom a spravuje sa teda ustanoveniami Obchodného
zákonníka.

28. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(napr. dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká
úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo
fungovať (od 01.01.1992), avšak  niet  rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na záväzkovo-právny
vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade
medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu
má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru súdu



vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské
právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej
podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods.
1 je dôsledkom transpozície  čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS. Smernica síce  neharmonizuje  dualistické
právne  úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane  nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni  akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto
zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Popretím úveru ako absolútneho obchodu
sa nemôže rozumieť stav, ak súd  aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah  a ktorým
zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v
prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez
ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti
ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54
ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s
dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy.

29. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je  argumentačne zjednodušené.
Súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka.
Súd len pripomína, že prednosť majú osobitné  ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou
špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj
definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu  formu, ak ju
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu
o občianskych právach má pre spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne  následky. Spotrebitelia
napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach  by sa museli podrobovať
pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku
zásadne zhoršuje ich postavenie. Za nedostatočný  na presadenie obchodného práva považuje súd aj
argument, že rovnaká právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Aj právna úprava
v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,
zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, garantuje efektívnejšie  uplatnenie práva pri plynutí času
pri zlom úmysle veriteľa  a pod. Vzhľadom na uvedené  správne súd potom posúdil predmetný vzťah
ako spotrebiteľský. Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských
zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka (a to aj na vzťahy
založené pred účinnosťou § 52 ods. 2 OZ - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015 sp. zn.
3MCdo/14/2014).

30. Žalovaný 1 teda uzatvoril zmluvu ako spotrebiteľ, preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného k 02.12.2005,
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného k 13.12.2004, zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 04.11.2009 (deň postúpenia pohľadávky) a zák. č.
40/1964 Občiansky zákonník účinný k 13.12.2004.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0283825685 zo dňa
13.11.2004, ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu Slovenská  sporiteľňa, a.s. so žalovanými podľa
§ 497 až § 507 nasl. Obchodného zákonníku, sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť
žalovanému 1 úver  vo výške 300.000,- Sk s dohodnutými podmienkami. K predmetnej zmluve vo vzťahu
k žalovanému 1, žalovaný 2  dňa 13.11.2004  uzavrel so Slovenskou sporiteľnou, a.s. Dohodu o ručení,
tzn. že v prípade nesplnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy žalovaným 1, uspokojí pohľadávku
veriteľa ako ručiteľ.

32. Podľa bodu 7.6.1.Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o splátkovom
úvere, ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany
klienta vymedzenej v písmenách a) až q) banka je oprávnená okrem iného podľa písm. a) vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný
splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti,
podľa písm. b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť.



33. Ako jeden zo spôsobov porušenia zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta
je v bode 7.6.1. písm. a) Všeobecných obchodných podmienok uvedený prípad, ak je klient v omeškaní
so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní.

34. Podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 spolu s prílohou spoločnosť Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako postupca postúpila na postupníka, ktorým je súčasný žalobca, pohľadávku voči
žalovaným 1 a 2 uplatňovanú v tomto konaní.

35. Z oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. o postúpení pohľadávky zo dňa 20.11.2009 adresovaného
žalovanému 1 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. mu oznámila postúpenie pohľadávky žalobcovi.

36. Z oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. o postúpení pohľadávky zo dňa 20.11.2009 adresovaného
žalovanému 2 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila postúpenie pohľadávky žalobcovi.

37. Z výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobcu zo dňa 28.01.2012
adresovanej žalovanému 1 vyplýva, že žalobca zaslal žalovanému 1 výzvu, v ktorej mu oznámil, že
porušil svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnutý úver formou splátok, preto mu oznamuje
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu vyhotovenia výzvy, t.j. 21.08.2012  a  žiada ho o okamžité
uhradenie dlžnej čiastky 15.319,90 Eur najneskôr do 15 dní odo dňa doručenia výzvy.

38. Z výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobcu zo dňa 28.01.2012
adresovanej žalovanému 2 tiež vyplýva, že žalobca zaslal žalovanému 2 výzvu, v ktorej mu oznámil,
že porušil svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnutý úver formou splátok, preto mu oznamuje
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu vyhotovenia výzvy, t.j. 21.08.2012  a  žiada ho o okamžité
uhradenie dlžnej čiastky 15.319,90 Eur najneskôr do 15 dní odo dňa doručenia výzvy.

39. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu a platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávky.

40. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

41. Odvolací súd dospel k  záveru, že v danom prípade  žalobca preukázal jeho aktívnu legitimáciu,
keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok
pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému
ako dlžníkovi.

42. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol



jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

43. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej
inštancie (ďalej len „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

44. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci.

45. Citované ustanovenie § 120 ods. 1 OSP zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní,
teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

46. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

47. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom
takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia v čase rozhodovania súdom prvej
inštancie  § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola
pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením
pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu
zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za
následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

48. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca
nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému
postúpená na neho (04.11.2009), boli podmienky postúpenia podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o
bankách splnené. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať



postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

49. Banka je  v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas  oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách,  alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom,  že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

50. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

51. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie  by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

52. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej



identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

53. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní pred súdom prvej
inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného
do 30.06.2016 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie
podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

54. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v
čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli
tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového
omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona)
vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči
žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby
zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať
pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a
preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť.

55. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s  námietkami žalobcu
proti aplikácii vyššie citovaného zák. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

56.  Už v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolací súd poukázal na to, že podľa platného
právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným
skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani
judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický
výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v
kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a
zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť  eurokonformného výkladu národného práva, so
zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa
garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych
noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými rozhodnutiami na podporu jeho tvrdení (v danom
prípade) stotožniť.

57. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach zamietajúcich návrh proti žalovanému 1 a žalovanému 2, vrátane závislého
výrokov o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutých v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

58. Žalovaní 1 a 2 majú voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaní boli v odvolacom
konaní v celom rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



59. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/481/2013", "guid": "045f2a74-53c1-47b4-84b4-a356b9eb3150:c5124b22-96b3-4cf9-8dd6-0916feefee33", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7168a564-758f-4e45-b2f5-98b99489396c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 650/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 650/2013 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1"}, {"guid": "ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "193c0a57-081f-48dc-9d1a-992a4d28aec7:1ec0ce91-c7ba-4a23-88cd-f8bcf9d4f99c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2", "spisova_znacka": "24Co/928/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/928/2015 z 14. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2113206974.2"}, {"guid": "f60207b4-683b-4220-9729-0c2088ed5f1c:e9812464-50be-4e04-963f-add2eed007ad", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8413211051.1", "spisova_znacka": "12Co/223/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/223/2015 z 15. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8413211051.1"}, {"guid": "fd0203e0-0c36-4d09-9491-a6317067c60b:f34c894e-8b1b-49cc-891e-84a797c3403b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112217453.2", "spisova_znacka": "9Co/64/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/64/2013 z 29. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112217453.2"}, {"guid": "bd9b9744-167d-42fd-8122-41c3f08c8ee1:d6c2fad3-f23d-4e31-b88b-2a1b4c16f43b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6112217884.1", "spisova_znacka": "15Co/132/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/132/2013 z 20. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6112217884.1"}, {"guid": "37306958-826e-420d-8b56-f696389f7811:4caf950e-69e3-4173-bfcf-ae222b1c5ec2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6311206799.1", "spisova_znacka": "15Co/28/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/28/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6311206799.1"}, {"guid": "e6741e57-c173-4089-9322-888ec4fb9850:5f9d4df2-590f-4de9-9bf6-c47427901494", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2013:4311213160.2", "spisova_znacka": "9Co/138/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/138/2013 z 29. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4311213160.2"}], "citovane_v": []}