Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/263/2014 z 8. 10. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 8. októbra 2014, sp. zn. 19Co/263/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3512210532.3 Krajský súd Trenčín | 19Co/263/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3512210532.3 | 2014-10-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc99be4e-2e02-4a30-a16a-5527de25415e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3512210532.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/263/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210532
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210532.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa R., zastúpeného A. proti
odporcovi Y., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 10C/288/2012-63 zo dňa 26. septembra 2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy
125 Eur z titulu majetkovej škody a 605 Eur z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu nečinnosti súdu v
exekučnej veci na podklade zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Okresný súd po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a),
d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor podal
dňa 22.05.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z titulu rozhodcovského rozsudku.
Dňa 23.06.2009 tamojší súd vydal poverenie pre súdneho exekútora na vymoženie uloženej povinnosti.
Výzvou zo dňa 16.03.2010 vyzval súd oprávneného na doplnenie listinných dokladov. Oprávnený na
výzvu nereagoval. Dňa 11.07.2011 tamojší súd uznesením, č.k. 4Er/244/2009-23 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený podal voči uzneseniu odvolanie. V súčasnosti sa šetrí
pobyt povinného, nakoľko tento by sa mal zdržiavať v G.. Na základe takto zisteného skutkového stavu
veci dospel okresný súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal svoj nárok. V konaní neboli preukázané
základné predpoklady pre skúmanie úradného postupu súdu, resp. vydania nezákonného rozhodnutia
súdom v konaní vo veci udelenia poverenia pre vykonania exekúcie na podklade rozsudku, ktorá bola
vedená na súde pod sp. zn. 4Er/244/2009. Z priloženého spisu súd zistil, že udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bolo vydané za jeden mesiac po podaní žiadosti, čo nemožno považovať za také
prieťahy v konaní, ktoré by efektívne mohli spôsobiť nenapraviteľný škodový následok pre navrhovateľa,
keď vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nastala dňa 15.01.2009 a exekútor podal žiadosť na
udelenie poverenia exekúcie až dňa 22.05.2009, teda štyri mesiace od právoplatnosti tohto rozsudku.
Skutočnosť, že došlo v neskoršom konaní k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a exekúciu
súd zastavil, nie je jediným predpokladom, kedy je možné preskúmať predmetné rozhodnutie z pohľadu
možného škodového následku na podklade zákona č. 514/2003 Z. z., keď predmetné rozhodnutie v tejto
veci nenadobudlo ešte právoplatnosť (rozhodnutie nebolo odvolacím súdom zrušené), v konaní sa šetrí
pobyt povinného a oprávnený sa domáha prerušenia exekučného konania. Okrem toho navrhovateľ
do skončenia dokazovania ani nepredložil žiaden relevantný doklad, že si svoj nárok riadne uplatnil



u odporcu, hoci ho súd na to v rámci predvolania na pojednávania riadne vyzýval, keď ho žiadal,
aby predložil všetky originály dokumentov súvisiacich s prejednávanou vecou. Prenášanie dôkazného
bremena na odporcu, aby jeho súd vyzval na predloženie predmetného spisu, nemá žiadnu oporu v
zákone. Z týchto dôvodov súd sa podrobnejšie nezaoberal meritom veci, ale návrh v celom rozsahu
zamietol pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi súd nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne
trovy neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie
je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a
nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné
a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v



konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť
tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je viazaný
každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje,
že § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania skutočnosť, že
sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, pričom procesné
právo účastníka konania pred všeobecným súdom požiadať o odročenie pojednávania, na
ktoré bol riadne predvolaný, je podmienené dôležitosťou dôvodu.

Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého stupňa na deň
26.09.2013 a predvolanie si prevzal dňa 02.09.2013, kedy svoju neúčasť písomne ospravedlnil z dôvodu
kolízie s inými pojednávaniami a súčasne požiadal o odročenie pojednávania, súd prvého stupňa jeho
žiadosť neakceptoval a právnemu zástupcovi navrhovateľa oznámil, že jeho návrhu nemieni vyhovieť,
pričom na pojednávaní dňa 26.09.2013 súd konštatoval, že jeho žiadosti na odročenie nevyhovel z
dôvodu, že kolízia pojednávania nie je dôvodom na odročenie pojednávania pri takom množstve vecí,
na rôznych súdoch a právny zástupca navrhovateľa neuviedol, ktoré predvolanie na pojednávania mu
bolo doručené skôr.

Odvolací súd sa s názorom súdu prvého stupňa stotožňuje a poukazuje na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. januára 1999, v zmysle ktorého kolízia dvoch pojednávaní
toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom
uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania.
Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí
výlučne do právomoci konajúceho súdu.

Preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neúčasť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd prvého stupňa pojednával vo veci v jeho neprítomnosti.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých
prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.



Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie
práva konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v
ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú,
dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.
Dôkaznú povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k
nemu mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej
cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda
senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oboznámi ich obsah. Podľa §
122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak, ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný, svoju účasť ospravedlnil a požiadal o
odročenie pojednávania, pričom súd prvého stupňa jeho návrhu nevyhovel, ako bolo vyššie uvedené.
Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť
obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť
ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom okresného súdu nedošlo
k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov
práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti,
ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z
vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky k porušeniu zásad priamosti a
ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že súdny
exekútor podal na súd prvého stupňa dňa 22.05.2009 žiadosť o udelenie poverenia, a to na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok stáleho rozhodcovského súdu za stavu, kedy súd prvého stupňa
vydal dňa 23.06.2009 poverenie pre súdneho exekútora. Ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu, v
prejednávanej veci je teda fakt, že zo strany okresného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu
v tom smere, že poverenie v prospech súdneho exekútora nebolo vydané v 15-dňovej zákonnej lehote,
avšak bolo vydané v lehote 32 dní od doručenia žiadosti, to znamená omeškanie exekučného súdu
takto predstavuje 17 dní. Právo na náhradu škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu alebo nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia
byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky, a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa vydal
poverenie pre súdneho exekútora s omeškaním viac ako 11 mesiacov neobstojí, a preto bol v konečnom
dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že nárok



navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu, ako aj s
poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových
zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných
dôvodoch, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo
vyššie konštatované.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .