{"guid": "1918a2b1-8d15-4bb4-9edf-2266dc093a56:23d44dfd-53de-4ce9-a3df-67f6dbd4d766", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1", "spisova_znacka": "3Co/33/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/33/2014 z 30. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2016, sp. zn. 3Co/33/2014, ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1", "identifikacne_cislo": "1110244085", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Podmajerská", "sudca_id": 1325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-podmajerska-1325", "datum_vydania": "2016-05-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-k", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. k) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-110", "nazov": "§ 110 zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-110", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-110"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221", "/SK/ZZ/1965/65#paragraf-110"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/23d44dfd-53de-4ce9-a3df-67f6dbd4d766", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/33/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110244085
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: G. C., Š. XX, štátny občan SR, proti žalovanému:
LM spol s.r.o., LM, GmbH (jazyku nemeckom), LM, Ltd (v jazyku anglickom), Bohrova 9, Bratislava,
IČO: 17320836, zastúpeného: Mgr. Gordanou Novomestskou, advokátkou, Koceľova 9, Bratislava, o
náhradu za nevyčerpanú dovolenku vo výške 556,40 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.3.2013, č.k. 18C/142/2010-121, jednohlasne
(pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 119,52 eur s 19,5% úrokom z omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia a vo výroku o trovách
konania  z r u š u j e  a v rozsahu zrušenia sa   v r a c i a  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa:

- uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 119,52 eur s 19,5% úrokom z
omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia a náhradu trov  konania vo výške 21 eur, všetko do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku,
-  žalobu v časti 347,28 eur zamietol,
-  konanie v časti o  89,60 eur zastavil.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 100, § 101, § 102, § 263 ods.1 Zák. práce  účinného v rokoch 1994-1995
a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou  súdu dňa 25.10.1995 domáhal neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorý  nárok súd uznesením
č.k. 18C/142/2010-1 zo dňa 17.9.1998 vylúčil na samostatné konanie.  Podaním doručeným súdu dňa
27.1.1997 na výzvu súdu                   v zmysle § 43 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „ O.s.p.“)
žalobca upresnil uplatnený nárok tak, že žiadal náhradu za dovolenku 16,5 dňa  za rok 1995 a 6 dní za rok
1994 spolu vo výške 6.300,-Sk. Podaním doručeným súdu 2.2.2011 rozšíril uplatnený nárok na 556,40
eur, t.j. 115,12 eur za 6 dní nevyčerpanej dovolenky z roku 1994 a 441,28 eur za 23 dní nevyčerpanej
dovolenky v sume 441,28 eur (13.294,-Sk) s 19,5 % úrokom  z omeškania od  12.12.1995 do zaplatenia,
ktoré rozšírenie súd uznesením č.k. 18C/142/2010 zo dňa 18.2.2010 pripustil.

Súd  prvého stupňa vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými žalobcom, ktorými odôvodňoval svoj
žalobný návrh a tvrdení žalovaného z hľadiska skutočnosti uvádzaných na svoju obranu a zistil, že
žalobca pracoval u žalovaného od 2.5.1994 do 30.11.1995 (táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi
sporná). V roku l994 žalobca čerpal 2 dni dovolenky od 30.8. 1994 až 31.8.1994, 2 dni 2.9.1994 a
16.9.1994 a 2 dni od  10.11.1994 do 11.11.l994, teda v roku l994 čerpal žalobca 6 dní dovolenky a v
roku l995 čerpal 1 deň dovolenky  (15.6.1995). Základná výmera dovolenky na ktorú mal žalobca v roku
l994 a 1995 právny nárok bola 3 týždne. Rozhodné obdobie v roku l994 bolo mesiace 7, 8, 9, hodinová



mzda                v 68,- Sk a denná mzda 578,-Sk.  V roku l995 bolo rozhodné obdobie 7,8,9, hodinová
mzda 68,-Sk, denný zárobok 578,-Sk.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou uplatňoval  sumu 556,49 eur
s príslušenstvom. S prihliadnutím na žalovaným uplatnenú námietku premlčania nárok vo výške 347,28
eur zamietol, keď žalobca tento nárok uplatnil až 2.2.2011, teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty.
Žalobca sa  v konaní síce domáhal preplatenia nevyčerpanej dovolenky, na ktorú mal nárok v rozsahu
5 týždňov (preukazujúc to stavom individuálneho účtu), túto skutočnosť však bol povinný preukázať
zamestnávateľovi v zmysle § 102 ods. 5 Zákonníka práce do konca roku 1994.  Keďže tak  neurobil,
vznikol mu  nárok na dovolenku len v základnej výmere tri týždne.

Vykonaným dokazovaním zistil, že v  roku l994 žalobca čerpal 2 dni dovolenky od 30.8. 1994 až
31.8.1994, 2 dni 2.9.1994 a 16.9.1994 a 2 dní od  10.11.1994 do 11.11.l994, teda v roku l994 čerpal spolu
6 dní dovolenky. Alikvotná časť dovolenky na ktorý mal žalobca nárok je 10 dní (15:12= 1,25x8 mesiacov
= 10 dní. Keďže čerpal  6 dní,  súd prvého stupňa mu priznal právo na preplatenie 4 dní vychádzajúc
z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1994 (v júli odpracoval 170 hod. so základnou mzdou 4.000,- Sk, v
auguste 170 hod. so základnou mzdou 3.913,- Sk a v septembri 153 hodín so základnou mzdou 4.287,-
Sk),  z celkového počtu hodín 493, s celkovou mzdou 12.200,- Sk, 12.200 :  493 odpracovaná doba =
24,746 zaokrúhlene 25,- Sk za hodinu x koeficient 184,79  (vtedy 8,5 hod. pracovný čas) = 4 619,75 Sk
mesačná mzda . Denný zárobok 25x8,5 hod = 212,50 Sk, 4 dni x 212,50 Sk = 850,-Sk t.j 28,20 eur.

V roku  1995 žalobca  čerpal 1 deň dovolenky (15.6.1995), alikvotná časť dovolenky na ktorú mal žalobca
právny nárok je dovolenka v počte 11 dní, 15dní x 12 mesiacov = 1,25 x 9 odpracovaných mesiacov
= 11,25 zaokrúhlene 11 dní. Keďže čerpal 1deň, súd prvého stupňa mu priznal právo na  preplatenie
dovolenky za 10 dní vychádzajúc z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1995 (v júli odpracoval 170 hod. so
celkovou  mzdou 13.272,- Sk,  v auguste 187 hod. s celkovou  mzdou 11.118,- Sk  a v septembri 161,5
hodín s celkovou mzdou 11.156,- Sk ),  z celkového počtu hodín 518,50, s celkovou mzdou 35.546 Sk,
35.546 : 518,50 = 68 Sk za hodinu, 68 x 8,5 hod = 578,-Sk denná mzda x 10 dní = 5780, Sk                       t.j.
191,86 eur.

Pri určovaní výšky priznanej sumy súd prvého stupňa uviedol, že žalobca si uplatňoval 556,40 eur  -
89,60 eur (časť, ktorú zobral späť) = 466,80 eur - premlčaný nárok  347,28 = 119,52 eur.

Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie 89,60 eur  súd prvého stupňa právne odôvodnil § 96
ods.1,2,3 O.s.p. pri zohľadnení  úkonu žalobcu, ktorým v uvedenej časti zobral návrh na začatie konania
späť.

Pri priznávaní úrokov z omeškania  postupoval podľa § 517 ods. 1, 2 zák.č. 40/1964 Zb. v platnom znení
(ďalej „Obč. zákonník„), nariadenia vlády  SR č. 87/1995 Zb..

O trovách konania rozhodol podľa § l42 ods. 1  v  spojení s § 155 ods. 1 druhá veta O.s.p., podľa ktorého
účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Uplatnené trovy konania vo výške
5,10 eur za poštovné nepriznal, nakoľko                  v tomto konaní pri poštovnom išlo o neúčelne vynaložené
náklady, nakoľko pri riadnom dodržaní Občianskeho súdneho poriadku náklady na poštovné nemuseli
žalobcovi vzniknúť, nakoľko súdny poplatok a špecifikácia uplatnenej sumy mali byť už v návrhu a nie
dodatočne odstraňovať vady návrhu.

Proti prisudzujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd
prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolateľa
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho
odôvodnenie je nepreskúmateľné a neurčité, stanovenú mzdu za rok 1995 protiprávne zdvojnásobil a
z rozhodnutia nie je ani zrejmé, ako dospel k stanoveniu náhrady dovolenky v sume 119,52 eur.  Súd
prvého stupňa nárok na zaplatenie náhrady mzdy za dovolenku vo výške 6.300,- Sk (209,12 eur) vylúčil
na samostatné konanie z konania vedeného pod sp. zn. 18C/313/1995, v ktorom bol rozhodnutím  zo dňa
27.2.2001 (ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.11.2001) zamietnutý návrh žalobcu
na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a o zaplatenie odstupného. Následne
v tomto konaní  do roku 2011 nekonal.  Žalobca svojim podaním zo dňa 31.1.2011 doplnil žalobu a



žiadal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu titulom náhrady za nevyčerpaný zostatok
dovolenky na zotavenie sumu v celkovej výške 556,40 eur s prísl. za 6 dní dovolenky za rok 1994 a 23
dní dovolenky za rok 1995. Nárok žalobcu bol od začiatku zmätočný a nevykonateľný, z jeho podaní
nebolo zrejmé, ako navrhovateľ postupoval pri výpočte nároku na náhradu dovolenky, z akej mzdy, ako
vypočítal nárok na dovolenku, keď za rok 1995 si uplatňoval 23 dní dovolenky a pracovný pomer bol
ukončený počas roka 30.11.1995.

Žalovaný ďalej  rozporoval výpočet pre určenie výšky náhrady mzdy za rok 1995 , ktorý je nesprávny,
keď súd pri výpočte chybne spočítal kolónky zo mzdového listu a mzdu žalobcu tým zdvojnásobil. K
uplatneným úrokom z omeškania v priebehu konania poukazoval na to, že počas obdobia nečinnosti
súdu úrok z omeškania bezdôvodne rástol a v súčasnosti vysoko prekračuje žalovanú istinu.  Pracovný
pomer účastníkov bol ukončený dohodou ku dňu 30.11.1995, výplatný deň bol 12. deň nasledujúceho
mesiaca, preto omeškanie žalovaného mohlo nastať najskôr od 13.12.1995.

Žalovaný v odvolaní napokon spochybnil súdom prvého stupňa prijatý výrok o trovách konania, keď
úspech žalobcu v konaní bol  len nepatrný.

Žalobca v písomnom vyjadrení sa navrhol odvolanie žalovaného zamietnuť. Konštatoval, že žalovaný
v odvolaní opakuje len to, čo je už súdu známe a čo bolo prednesené na  predchádzajúcich
pojednávaniach.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného proti prisudzujúcemu výroku  je dôvodné.

Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že  viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre
odvolací súd z § 212 ods. 1, 2 O.s.p.. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu,
tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen  zákonnosť rozhodnutia so
zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,                 z ktorého napadnuté konanie vzišlo.
Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať
len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 O.s.p.  vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.
Treba zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi
podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V danej veci odvolateľ                         v  odvolaní
napadol  výlučne skutkové a právne závery  vzťahujúce sa k výroku súdu prvého, ktorým mu bola
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 119,52 eur spolu s 19,5% úrokom z omeškania za obdobe
od 5.10.1995 do zaplatenia.

Podľa § 100  zák.č. 65/1965 Zb. v  znení účinnom do  31.12.1995  (ďalej „Zákonník práce „), pracovníkovi
vzniká za určených podmienok nárok na) dovolenku za kalendárny rok alebo na jej pomernú časť, b)
dovolenku za odpracované dni, c) dodatkovú dovolenku, d) osobitnú dodatkovú dovolenku, e) ďalšiu
dovolenku.

Podľa § 101 Zákonníka práce pracovník, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tej
istej organizácii vykonával v nej prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za
kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite po dobu celého
kalendárneho roka. Za odpracovaný sa považuje deň,                  v ktorom pracovník odpracoval prevažnú
časť svojej smeny; časti smien odpracované                      v rôznych dňoch sa nesčítajú.

Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého
pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.

Podľa § 102 ods. 1, 2, 5 Zákonníka práce základná výmera dovolenky je tri týždne.



Dovolenka vo výmere štyroch týždňov prislúcha pracovníkovi, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši
aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku.

Nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky je povinný pracovník preukázať najneskôr do konca
kalendárneho roka, v ktorom uplatňuje nárok na dlhšiu dovolenku; inak nárok na dlhšiu dovolenku za
tento kalendárny rok zaniká.

Podľa ust. § 110b ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce pracovníkovi prislúcha za dobu čerpania dovolenky
náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a prípadné naturálne požitky.

Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku  možno pracovníkovi  poskytnúť len vtedy, ak pracovník
nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka
a) pretože mu organizácia  neurčila dobu čerpania dovolenky alebo mu určil nesprávnu dĺžku dovolenky,
b) pre prekážky v práci na strane pracovníka,
c) pre skončenie pracovného pomeru.

Za dovolenku alebo jej časť, ktorú pracovník nemohol vyčerpať, prislúcha náhrada mzdy vo výške
priemerného zárobku.

Podľa ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie,
pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v
najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

Podľa ust. § 252 ods. 1 a 2 Zákonníka práce uspokojením nárok zanikne. Nároky musia byť uspokojené
riadne a včas.

Podľa § 275 ods. 1 Zákonníka práce zisťovanie a používanie priemerného zárobku ustanovuje osobitný
predpis.

Podľa ust. § 17 ods. 1, 2, 4, 9 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, účinného od 1.1.1992 do 31.3.2002,
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období.

Pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, je rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok;
priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

Predmetom daného konania  bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok
dovolenky na zotavenie v rozsahu  16,5 dňa  za rok 1995 a 6 dní za rok 1994 spolu vo výške 6.300,- Sk
(209,12 eur). Podaním doručeným súdu  dňa 2.2.2011  žalobca rozšíril uplatnený nárok na 556,40 eur
pozostávajúcej zo sumy 115,12 eur za 6 dní nevyčerpanej dovolenky z roku 1994 a 441,28 eur za 23
dní nevyčerpanej dovolenky v sume 441,28 eur  spolu  s 19,5 % úrokom z omeškania od  12.12.1995
do zaplatenia. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 18.2.2011, č. k. 18C/142/2010-14  s použitím
§ 95 O.s.p. zmenu žalobného návrhu pripustil.

Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že pri rozhodovaní o  nároku na zaplatenie náhrady mzdy
za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie  je nutné prihliadať na  príslušné hmotnoprávne
ustanovenia § 110 a nasl. Zákonníka práce. Je nesporné, že zamestnanec v prípade, ak si nemôže
vyčerpať základnú výmeru dovolenky na zotavenie z dôvodu skončenia pracovného pomeru, má nárok
na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie. V posudzovanom prípade
z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že  pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval v období
od 2.5.1994 do 30.11.1995. Nesporné medzi účastníkmi bolo ďalej to, že v roku l994 žalobca čerpal 2 dni
dovolenky od 30.8. 1994 až 31.8.1994, 2 dni 2.9.1994 a 16.9.1994 a 2 dni od  10.11.1994 do 11.11.l994,
t.j. spolu  6 dní dovolenky na zotavenie  a v roku l995 čerpal 1 deň dovolenky  (15.6.1995). Za správny
je treba považovať i skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že základná výmera dovolenky na ktorú
mal žalobca v roku l994 a 1995 právny nárok bola 3 týždne, keď žalobca v konaní nepreukázal, že u
žalovaného do konca roka 1994, resp.1995 riadne preukázal nárok  na dlhšiu ako základnú výmeru
dovolenky; dôsledkom uvedeného jeho nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky zanikol (§ 102



ods. 5  Zák. práce). Takto prijaté závery súdu prvého stupňa sú správne  a vychádzajúce z vykonaného
dokazovania.

Ďalšou podstatnou okolnosťou bolo  následné  posúdenie, na akú výmeru základnej dovolenky vznikol
žalobcovi v priebehu trvania pracovného pomeru (t.j. od 2.5.1994 do 30.11.1995) nárok a či mu  pri
skončení pracovného pomeru prináležalo podľa ust. § 110b ods.3 Zák. práce  právo na náhradu mzdy vo
výške priemerného zárobku  za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie. Až následne je možné
posúdiť žalobcovi prináležiacu náhradu mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie a zistiť,
či  táto náhrada mzdy  dosahuje  výšku predmetu daného konania, ktorým je  už len prísudok vo výške
119,52 eur s príslušenstvom (19,5 % úrokom z omeškania od 12.12.1995 do zaplatenia). Je  však treba
uviesť, že súd prvého stupňa sa s uvedenými okolnosťami dôsledne nezaoberal.

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je treba  konštatovať rozpor v prijatom
skutkovom závere súdu prvého stupňa o rozsahu nároku dovolenky na zotavenie za rok 1995 žalobcu
(určeného na 11 dní), keď pri jeho stanovení súd prvého stupňa vychádzal zo záveru o tom, že žalobca
v roku 1995 u žalovaného odpracoval 9 mesiacov. Uvedený záver je v rozpore so zisteniami o dĺžke
trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (do 30.11.1995) a i s údajmi uvedenými v mzdovom
liste žalobcu za rok 1995 (v ktorom sú záznamy za mesiace január až október 1995). Uvedený rozpor
bude nutné v ďalšom priebehu konania odstrániť.

Odvolací súd ďalej dáva súdu prvého stupňa do pozornosti, že náhradu mzdy za nevyčerpaný zostatok
dovolenky na zotavenie možno zamestnancovi poskytnúť za predpokladu, že si dovolenku z taxatívne
určených dôvodov nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Nárok na náhradu
mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky, resp. jej pomernú časť  je peňažným nárokom zamestnanca,
ktorý je potrebné posudzovať ako ostatné peňažné nároky z pracovného pomeru.  V prípade, ak si
zamestnanec  nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho  roka pre dôvody
uvedené v § 110b ods. 2 Zák. práce (vrátane skončenia pracovného pomeru), prináleží mu náhrada
mzdy vo výške priemerného zárobku určeného podľa § 275 ods.1 Zák. práce v spojení s § 17  zák. č.
1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku.  V danom prípade to
znamená, že pri splnení predpokladov pre možné priznanie náhrady za nevyčerpaný zostatok dovolenky
na zotavenie pre skončenie pracovného pomeru k 30.11.1995 tento nárok vzniká až pri skončení
pracovného pomeru,  priemerný zárobok je v danom prípade nutné  zisťovať k 1.12.1995 a pri jeho
výpočte  vychádzať z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1995, a to i pri nároku za nevyčerpanú dovolenku
za rok 1994.

V súvislosti s uvedeným je treba súdu prvého stupňa vytknúť ďalej to, že  pri určení  výšky priemerného
zárobku vychádzajúceho z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1995   nevychádzal z hrubej mzdy
zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období                    a z doby odpracovanej v
rozhodnom období tak, ako to predpisuje ust.  § 17 ods. 1 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde  a do  hrubej
mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu zahrnul položku tzv. náhrady mzdy,  príplatkov a  bez
ďalšieho za mesiac júl 1995 aj položku odmien.  Výška zložky mzdy označená súdom prvého stupňa ako
„príplatky„ nepredstavuje hrubú mzdu zamestnanca, ale výšku vymeriavacieho základu pre odvodové
a daňové povinnosti zamestnanca.

Pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania, pre absenciu dôvodov rozhodnutia v tejto časti, nie je možné
tento prisudzujúci výrok preskúmať. Súdu prvého stupňa je  treba vytknúť, že v tejto časti prisudzujúceho
rozhodnutia   neprípustne prekročil návrh  samotného žalobcu  žiadajúceho priznať úrok z omeškania
až odo dňa 12.12.1995, čím porušil ust. § 153 ods.2 O.s.p.. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť,
že podstatným pre určenie splatnosti prípadne priznaných úrokov z omeškania z náhrady mzdy za
nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie  pri skončení pracovného pomeru je  v danom prípade
zistenie termínu, v akom  bola splatná mzda za mesiac november 1995.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. zrušil  (vrátane závislého výroku o trovách konania) a vec mu v
rozsahu zrušenia vrátil  na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V ďalšom priebehu sa  súd prvého stupňa
bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou žaloby žalobcu o zostávajúcom predmete konania vychádzajúc
z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), následne doplní dokazovanie
v naznačenom smere,  opakovane vyhodnotí skutkové závery zistené z vykonaného dokazovania  s



prihliadnutím na príslušnú hmotnoprávnu úpravu,  o nároku  rozhodne výrokom zodpovedajúcim ust.
§ 155 O.s.p.  a odôvodní rozhodnutie   spôsobom  zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a to
tak, aby logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a  relevantné dôvody svojho
rozhodnutia nadväzujúce na príslušnú hmotnoprávnu úpravu.

Súdu prvého stupňa vo vzťahu k prijatému výroku o trovách konania odvolací súd  napokon dáva do
pozornosti, že v posudzovanom prípade, v ktorom  sa nejedná o plný úspech žalobcu v spore, nie je
možné otázku náhrady trov konania posúdiť podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý je možné aplikovať
výlučne v prípade, ak má účastník vo veci plný úspech, t. zn. kedy súd v plnom rozsahu vyhovie  jeho
návrhu vo veci samej a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom.

V  novom rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania  súd prvého stupňa rozhodne  o náhrade trov
odvolacieho konania  (§ 224 ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/142/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "1918a2b1-8d15-4bb4-9edf-2266dc093a56:a26e951a-7ad9-42cc-96fd-e229bd229976", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1", "spisova_znacka": "3Co/33/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/33/2014 z 30. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d65fa8dc-42a1-4bcb-b7e4-a5f34e8636fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.474.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 474/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 474/2017 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.474.2017.1"}]}